Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/138/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313222518 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313222518.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcov: 1/ S. U., D. Č. B.. Č.. XXXX/ XX, D., 2/ E. R., D. XXXX A. I. O../.. O. XXX, L. H., P. XXXXX, B., obaja zast. advokátskou kanceláriou advocatius s.r.o., so sídlom Palackého ul. č. 12, Bratislava, IČO: 36868752 proti žalovaným: 1/ K. U., D. R. K.. D. Č.. XX, D., 2/ S. U., D. R. K.. D. Č.. XX, D., 3/ X. K., D. P. I. Č.. XXX/XX, Z., zast. Mgr. Máriou Karcolovou, advokátkou, so sídlom Panenská ul. č. 8, Bratislava, o určenie, že žalobcovia sú dedičmi, na odvolanie žalovanej 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. septembra 2014, č. k. 11C/213/2013-210, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. septembra 2014, č. k. 11C/213/2013-210 p o t v r d z u j e . Žalobcom 1/, 2/ sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ sú dedičmi po ich otcovi, poručiteľovi X.. D. U., rodenému U., narodenému dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. Č.. XX, D., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalovanej 3/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania vo výške 742,92 eur, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za návrh vo výške 99,50 eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 371,46 eur, k rukám právneho zástupcu žalobcov, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 18.07.2000 na notárskom úrade JUDr. Jany Mikušovej bola spísaná zápisnica, závet poručiteľa, ktorým pre prípad smrti odkázal všetok majetok svojim štyrom deťom, všetkým rovnakým dielom. Z lekárskej správy súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa 2/ bola od 26.07.2001 do 06.06.2002 liečená pre poruchy príjmu potravy. V anamnéze sa uvádzalo, že otec bol podľa pacientky veľmi problémový vo vzťahu k deťom, autoritatívny, často ich verbálne týral. Vyčítal jej, že je tlstá, že sa o seba nestará, o svoj vzhľad a podobne. Pacientka sa snažila pre neho schudnúť, aby sa mu páčila, ale nemalo to zmysel. Komunikovali menej a po odchode do zahraničia ešte zriedkavejšie, ani pri jej návštevách nemal o ňu záujem, čo ju veľmi trápilo. Pacientka je naďalej v liečbe psychiatra aj po odchode do zahraničia. Žalobcovia založili do spisu listovú komunikáciu medzi nimi a poručiteľom z obdobia júl a august 2002. September 2002 - svadba žalobkyne 2/ v D., poručiteľ sa jej zúčastnil, svedčia o tom aj fotografie založené v spise. Dňa 21.08.2004 sa konala svadba žalobcu 1/, ktorej na zúčastnil aj poručiteľ. Dôkazom sú aj fotografie, ktoré do spisu založili žalobcovia. Z fotografií je zrejmé, že poručiteľ sa nielen svadby zúčastnil, ale sa aj dobre cítil v spoločnosti žalobcov. Dňa 23.12.2004 si žalobca 1/ prevzal výpoveď od poručiteľa, ako konateľa spoločnosti PRESSFOTO, s.r.o., z dôvodu nadbytočnosti. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1P/195/2004-654, zo dňa 17.10.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2006, súd vyslovil zákaz styku poručiteľa s maloletými deťmi z druhého manželstva. V odôvodnení rozsudku sa uvádza, že u syna S. sú identifikovateľné obavy a strachy, ktoré sa spájajú s otcovskou autoritou a hrozbou nutnosti kontaktu s ním. Možný kontakt otca s dieťaťom ho vyvádza z miery a dostáva ho do afektu. K otcovi má silný kritický odpor, čo korešponduje s jeho vnútorným prežívaním, súvisí aj s jeho niektorými autentickými zážitkami s otcom v minulosti, ktoré má spracované ako traumatizujúce. Syn S. uvádzal, že otec K. často bil, fyzicky trestal, aj v čase, keď bol maloletý chorý, okrem iného ho otec potápal i napriek tomu, že sa bál vody. Trestné stíhanie otca pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby bolo zastavené s odôvodnením, že skutok, ktorého sa mal poručiteľ dopustiť, nie je trestným činom. Dňa 20.09.2006 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Pavlovičovej spísaná zápisnica, vydeďovacia listina, ktorou poručiteľ X.. D. U. vydedil dve deti z prvého manželstva, z dôvodu, že o neho neprejavujú záujem, aký by mali deti o otca prejavovať. Ďalej uviedol, že deti ho nenavštevujú, neudržiavajú s ním žiadne kontakty. Syn ho pripravil o veľa peňazí a spoločne s jeho manželkou mu povedali, aby im dal pokoj a aby zabudol, že niekedy mal syna S.. Bránili mu v kontakte s ich dcérou, teda vnučkou, vďaka čomu nemajú vybudovaný spolu žiaden vzťah. Nestýkajú sa s ním viac ako rok a pol. Dcéra žije viac ako štyri roky v zahraničí a keď prišla niekoľkokrát do D., ani raz sa mu neozvala. Prispela ku komplotu, ktorý voči nemu urobila druhá manželka a vďaka nej sa dostal do väzby. Poručiteľ zároveň vyhlásil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na potomkov vydedených detí. Dňa 09.03.2010 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Pavlovičovej spísaná zápisnica, ktorej obsahom bol závet poručiteľa. Poručiteľ vyhlásil, že pre prípad svojej smrti celý svoj majetok odkazuje X. K.. Zároveň vyhlásil, že deti z prvého manželstva vydedil a neželá si, aby dedili dve deti z druhého manželstva. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/33/2010, zo dňa 20.10.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.05.2012 súd zamietol návrh poručiteľa na zrušenie vyživovacej povinnosti voči K. U.. Z odôvodnenia rozsudku súd zistil, že poručiteľ sa nezúčastňoval osobnej starostlivosti o syna a ani neprejavil záujem o neho. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1P/211/2010-476, zo dňa 27.07.2012 súd zvýšil vyživovaciu povinnosť poručiteľ na S. U. zo sumy 331,94 eur na 500,- eur od 01.09.2010. V konaní bola ako svedok vypočutá aj X. K., ktorá uviedla, že s poručiteľom neudržiava iný vzťah ako pracovný. Podiel v spoločnosti PRESSFOTO si kúpila za 750,- eur, lebo jej to bolo ponúknuté. Vo firme je iba spoločníčka, nepodniká a nemá žiaden výhody. Spoločnosti poskytla bezúročnú pôžičku vo výške 750.000,- eur, na otázku odkiaľ mala peniaze uviedla, že to nie je podstatné, má ich od tretej osoby, ktorú nemôže menovať. V konaní bola predložená mailová komunikácia z augusta 2012 medzi žalovanou 3/ a poručiteľom, žalovaná 3/ namietala, že nedala súhlas na zverejnenie tejto korešpondencie a preto súd prvej inštancie na jej obsah neprihliadal. Október 2012, z fotografie súd zistil, že na návšteve u poručiteľa bola vnučka K., dcéra žalobcu 1/. Poručiteľ zomrel dňa XX.XX.XXXX. Zo spisu Okresného súdu Bratislava III súd prvej inštancie zistil, že dedičské konanie vedené pod sp. zn. 30D/210/2013 bolo uznesením zo dňa 17.09.2013, č.k. 30D/210/2013-317, prerušené. Súd zároveň uložil E. O. S. U. (žalobcom) povinnosť, aby do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, podali žalobu na príslušnom súde proti žalovaným na určenie, že sú dedičmi po poručiteľovi. Žalobcovia predmetnú žalobu podali na súde v určenej lehote. Žalobkyňa 2/ vo svojej výpovedi uviedla, že od roku 2002 bola mimo Slovenska, otec bol XX.XX.XXXX na jej svadbe v D., naposledy sa s ním videla v decembri 2007, pred kostolom, keď mu mama robila zemiakový šalát a ona mu ho tam odniesla. V súkromí sa s ňou stretnúť nechcel, ani v roku 2009, keď bola na Slovensku. Od mamy a od brata počula, že sa otec na ňu pýtal, ale on sa jej nikdy neozval. Ona mu volala, aj keď mala dcéra narodeniny, bolo to smutné jej vysvetliť, že ju starý otec nechce vidieť. Naposledy mala snahu za ním ísť na deň otcov v roku 2003, kúpila kvety a aj keď hovoril, že sa s ňou nechce stretnúť, myslela si, že ju vpustí do domu. Videla ako ide k bráne a keď ju uvidel, otočil sa a odišiel preč. Bola sklamaná, prehodila kvety cez bránu a odišla preč. Podľa jej názoru nie je pravda, že sa nesnažila, dúfala, že vždy keď prišla na Slovensko sa s otcom stretne. Nevie prečo si zobral do hlavy, že prispela k tomu, aby sa dostal do väzby, nebola proti nemu svedčiť. U otca bola naposledy na obede v roku 2002 pred Vianocami. V roku 2001-2002 mali dobré vzťahy, chodila k nemu, brala súrodencov do parku alebo do kina. Do D. odišla v auguste 2002, otec bol v septembri na svadbe. V roku XXXX sa narodila dcéra, otec jej ani nezavolal, v júli prišla na Slovensko a vtedy jej neotvoril, keď mu priniesla kyticu a prišla ukázať vnučku. V roku 2004 bola s otcom na svadbe brata, otec sa s ňou rozprával, držal jej dcéru na rukách, nebol vôbec odmeraný, preto si myslela, že sa vzťah vylepší. V októbri odletela do B., odvtedy otca kontaktovala iba telefonicky, niekedy zdvihol, niekedy nie. Zdvihol asi každý desiaty telefonát. Po smrti manžela prišla na Slovensko v roku 2007, to sa s otcom stretli pri kostole, nezavolal ju k sebe, povedal, že načo. Nechcel sa s ňou stretnúť ani v júli 2009, keď bola na Slovensku, nedvíhal ani telefón a raz keď zdvihol, opýtal sa, že čo chce, stretnúť sa nechcel. Žalobca 1/ vo svojej výpovedi uviedol, že s poručiteľom bol v kontakte, či už telefonickom, alebo osobnom. Otec bol ťažká povaha, nikdy sa nedočkal pochvaly, odmalička mali tvrdú výchovu, otec ich bil. V roku 2002 mu dal ponuku pracovať v jeho firme, mal pocit, že opäť začínajú spolu komunikovať, že si vychádzajú, ale vtedy bol otec sám. Asi mesiac po tom, čo bol vo firme, otca vzali do väzby, po celý čas mu písal, komunikoval s ním, otec mu nevedel odpustiť niektoré jeho kroky vo firme keď bol vo väzbe. Priznal, že asi nebol úplne zorientovaný vo vzťahoch vo firme a to mu otec nevedel odpustiť. V roku XXXX mal svadbu, otec tam bol, u otca dokonca býval po svadbe a v roku XXXX sa mu narodila dcéra. Otec mu nechcel dať voľno, odmietol mu vyplatiť prémie na Vianoce a tak si hľadal iné zamestnanie. Ukončenie pracovného vzťahu bolo výpoveďou preto, že otec mu chcel urobiť zle, držal ho v šachu, bolo to predvianočné obdobie, vo firme boli iba dvaja a pani K., chcel aby do konca roku pracoval. S otcom naďalej zostali v telefonickom kontakte. Vnučku ale nechcel pozrieť, tvrdil, že to nie je dôležité, že si s ňou nechce vytvárať vzťah. Nie je pravdou, že by sa bránil kontaktom s otcom, iniciátorom bol práve on, snažil sa o stretnutie, otec mal však vždy veľa výhovoriek, prečo sa nemôžu stretnúť. Otec mu nevolal ani ku sviatkom. Po tom, čo sa otec rozišiel s pani K., registroval častejšie telefonáty, otec mu rozprával aké problémy má, ako sa snažil ju presvedčiť, aby sa vrátila, ako ho odmietala. Tým, že otec bol sám, začala mu chýbať rodina, kontakty boli častejšie, bola teplá jeseň a tak až do októbra u neho na dome grilovali, navštevoval ho, aj jeho známi mu hovorili, že je otec na neho pyšný, cítil, že otec si ho začína vážiť, čo u neho cítil málokedy. Žalovaná 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že s poručiteľom žila od roku 2003, poznala jeho rodinu a vzťahy. Potvrdila, že poručiteľ žalobcov odmietal, ale podľa nej to malo dôvod, že ich začal odmietať. Keď bol poručiteľ vo väzbe, bol nahnevaný, že sa jeho syn ľahko vzdal, respektíve nechal ovplyvniť inými ľuďmi. Keď sa žalobca 1/ ženil, neprispel mu na byt a povedal, že môže byť rád, že naňho nedal trestné oznámenie. Poručiteľ chcel poprosiť žalobcu 1/ o sťahovanie vecí do nového domu, čo však žalobca 1/ odmietol. Uviedla, že žalobca 1/ občas kontaktoval poručiteľa telefonicky. Keď mal poručiteľ operácie, ani jedno z detí sa o neho nezaujímalo. Potvrdila, že aj kontakty zo stany žalobkyne 2/ tam boli, ale podľa nej zo zištných dôvodov. Do domu ju nepustil preto, že ju považoval za bývalú manželku, ale ona osobne tam vtedy nebola, vie to iba z rozprávania poručiteľa. Zo spoločnej domácnosti s poručiteľom sa odsťahovala v júli 2012, napriek tomu, že tam nebývala, chodila sa mu počas jeho neprítomnosti starať o kvety. Uviedla, že poručiteľ sa o žalobcovi 1/ vyjadroval ako o samoraste, neposlúchal. Na žalobkyňu 2/ uviedol, že jej je dobrý len keď niečo potrebuje, podávala informácie druhej žene, aby ho dostali do väzby, kde bol obvinený z týrania detí, týranie sa nepotvrdilo. Ďalej uviedla, že v roku 2009 alebo 2010 na ňu poručiteľ previedol obchodný podiel vo firme a v roku 2010 jej poskytol pôžičku 750.000,- eur, ktoré vrátila. Spoločnosti v roku 2009 alebo 2010 poskytla ona sumu 750.000,- eur. Vo firme bola zamestnaná ako asistentka. Čo sa týka kontaktov poručiteľa so žalobcami, boli rôzne obdobia, boli obdobia kedy si poručiteľ a žalobca 1/ nevolali, po tom ako prestali komunikovať kvôli práci v roku 2004, manželka žalobcu 1/ poslala poručiteľovi sms v zmysle, aby zabudol, že mal syna S. a že starý otec sa môže v hrobe obracať. Žalovaná 3/ potvrdila, že neskôr si zavolali, žalobca 1/ mu poslal nejaké fotky, chcel aby mu niečo na to povedal. Súd prvého stupňa v konaní vypočul navrhnutých svedkov. Svedok V. A. vypovedal, že bol poručiteľov priateľ, vedel o všetkých veciach, aj o tých najintímnejších. Pracoval v jeho firme, v roku 2002 odišiel. Navštevoval ho, keď bol vo väzbe, posielal mu balíky, vedel, že vydedil svoje deti. Hovoril mu, že na to nemá právo, pýtal sa ho, čo jeho závet, podľa ktorého mali dediť všetky deti rovnako. Rozprávali sa aj o tom, aké dôvody mal, vtedy mu poručiteľ povedal, že tam nebolo treba žiadne dôvody uviesť, že sa stačí s niekým dohodnúť a že to funguje. Svedok ďalej uviedol, že keď potreboval poručiteľ pomoc, tak volal synovi, ten za ním chodil. Keď sa poručiteľa pýtal, či ho treba odviesť, povedal, že netreba, lebo príde S.. Poručiteľ mu povedal aj to, že keď za ním prišla dcéra z B., že ju videl za bránou, ale ju nepustil. Bolo to vtedy, keď býval na adrese P. na J.. Dve malé deti nešlo vydediť ani podvodom, podľa svedka bol celý problém v tom, že na deti bolo treba platiť výživné, lebo boli maloleté a aby nemusel, urobil všetko pre to, aby nemal žiaden majetok príjmy, aby nemusel zákonné povinnosti platiť a ani to neplatil. Chcel, aby bol vlastníkom jeho firiem, svedok sa odmietol podieľať na tomto podvode. Poručiteľovi povedal, že deti majú nárok, že im má dať čo im patrí. Na to mu povedal, že ak to neurobí, tak si nájde niekoho kto s tým bude súhlasiť, obchodný podiel prevedie, aby nemusel platiť výživné. Svedok potvrdil, že poručiteľ so žalobkyňou 2/ spočiatku vychádzal lepšie ako so synom (žalobcom 1/). Uviedol, že poručiteľ mal zvláštny vzťah k ľuďom a najviac na to doplácali jeho najbližší, manželky a deti. Na návštevu k poručiteľovi chodieval často, aj keď nebýval v D. stále spolu komunikovali, navštevovali sa, telefonovali si, posielal listy, maily. Keď sa vrátil z väzenia riešil situáciu, krachovala mu firma, našiel si partnerku. Podľa vyjadrení poručiteľa s pani K. si nevychádzali dobre, nevedel aký mala vplyv na poručiteľa, že zmenil postoj k svojím deťom. Z rozhovorov nevyplynulo, že mu deti ublížili, že by sa zmenil jeho postoj k nim, nikdy sa tak nevyjadroval. Hovoril, že má vnučku, chválil sa s vnučkou, ktorú mal v B.. Keď sa synovi narodila dcéra hovoril, že sa s nimi stretol, že boli u nich na návšteve. Podľa svedka tvrdenia uvádzané vo vydedení sú nezmyslom. Poručiteľov syn bol u neho zamestnaný ako radový zamestnanec, nemal žiadne dispozičné právo, v pozícii výrobného riaditeľa tam bol iný človek. Jeho syn bol vo firme skladníkom, ktorý mohol podpisovať akurát výdaj kalendárov. Poručiteľ vedel, že sa synovi narodila dcéra, dokonca mu povedal, že žalobca 1/ s dcérou mali u neho bývať v dome na poschodí, mal tam pre neho pripravený byt. Keď prišla žalobkyňa 2/ zo zahraničia, prišla za poručiteľom, keby sa spolu nestýkali nevedel by, že sa jej narodila dcéra, že jej zahynul manžel. Svedok ďalej uviedol, že na narodeninovej oslave poručiteľa sa spolu rozprávali, poručiteľ chcel, aby sa stal majiteľom obchodného podielu vo firme, na veľkonočný pondelok si ešte telefonovali a po Veľkej noci sa dozvedel, že poručiteľ zomrel. Svedok uviedol, že poručiteľ sa na deti neponosoval, nevie o tom, že by mu niečo vadilo. V rokoch 2004 až 2006 chodil lyžovať, mal kolieskové korčule, bicykloval, robil vysokohorské túry, mal mladú priateľku, pochybuje, že by niečo od svojich detí potreboval. Potom mal operáciu bedrového kĺbu, ale inak bol zdravý a keď mal ďalšiu operáciu, ponúkol mu, že ho odvezie z nemocnice, na čo mu poručiteľ povedal, že po neho príde S.. Svedok X.. K. I. vo svojej výpovedi uviedol, že s poručiteľom udržiaval kontakty intenzívnejšie posledné štyri roky. Písali si, poručiteľ mu písal pár dní pred smrťou, aj po návrate z dovolenky, kde bol s nejakou priateľkou z N., ktorú nepoznal. Málokedy ho zaujímalo ako on sám žije, skôr rozprával o tom aké problémy mal. Bol pomerne sústredený na vlastný život, neoplýval empatiou, bol cieľavedomý, na mnohé otázky zo života sa pozeral ako na obchodné prípady. V tomto zmysle bol pomerne egoistický. Vedel o tom, že jeho dlžoba voči druhej manželke a deťom narastala, rozhodol sa že nedopustí, aby z jeho aktív niekto bral. Spoločnosť zaťažil fiktívnym úverom, previedol osobný majetok na spoločnosť, ktorej bol vlastníkom. Svedok ďalej potvrdil, že deti z prvého manželstva boli aktívne, aj ich matka ich viedla k tomu, aby mali vzťah s otcom. Poručiteľa to však zaťažovalo, mal dosť problémov aj v druhom manželstve, problematický bol aj vzťah s pani X.. Poručiteľ to bral, že sú to problémy, ktoré sú nadbytočné a chcel ich programovo vymazať. Bol však informovaný o tom ako žije jeho dcéra v O., mal informácie ako sa vyvíjalo jej manželstvo. Svedok potvrdil, že poručiteľ bol v kontakte so synom. Na adresu syna sa vyjadril, že každý sa musí starať o seba, nechcel sa starať, bral to ako uzatvorenú kapitolu. Rozhodol sa, že je to niečo, čo chce zo svojej minulosti odstrihnúť. Keď ho opustila pani K. a poručiteľ sa vyjadril, že je to definitívne, ponúkol mu pomoc, na čo mu poručiteľ odpovedal, že ráta so svojím synom a keď bude niečo potrebovať, tak zavolá synovi. Svedok uviedol, že nevie o žiadnej situácii, pre ktorú by sa s deťmi nestretával. Svedok ďalej uviedol, že poručiteľ si chcel udržať pani K., robil viaceré opatrenia, urobil ju univerzálnou dedičkou, zároveň však robil aj spätné listiny, ktorými sa to negovalo. Podľa svedka poručiteľ nerátal s tým, že zomrie, mal pripravené, že to vyčistí, ale nestihol to. Keď chcel urobiť univerzálnou dedičkou pani K., musel vydediť svoje deti. Bolo celkom prirodzené, že deti mali formálny vzťah k otcovi, vylučuje však, že by urobili niečo, čo by bol dôvod na vydedenie. Svedkyňa X.. S. U., matka žalobcov vo svojej výpovedi uviedla, že poručiteľ bol prísny a používal aj fyzické tresty. Svedkyňa uviedla, že keď spolu telefonovali s poručiteľom po operácii pažeráka navrhla mu, že ho prídu pozrieť so synom, na čo poručiteľ povedal, aby nechodili, aby nemal nepríjemnosti s pani K.. Keď prejavil záujem o deti, tak deti k nemu išli. Podľa nej nie je pravdou to, čo bolo uvedené vo vydedení, svedkyňa potvrdila že žalobkyňa 2/ chcela navštíviť otca a zaniesť mu kvety, ale vrátila sa naspäť, povedala, že ju otec nepustil do domu. Hovorila, že videla ako ide dole schodmi a keď prišiel k bráne a zbadal ju, otočil sa a odišiel preč. Keď s poručiteľom telefonovala povedali jej, že si myslel, že je to jeho bývalá žena. Sestra poručiteľa spísala čestné prehlásenie, v ktorom sa uvádza, že jej brat v roku 2000 uložil u nej závet, v ktorom je uvedené, že po jeho smrti má byť všetok majetok rozdelený rovnakým dielom jeho štyrom deťom. Jeho vzťah k deťom sa od roku 2005 zmenil, prestal ich spomínať, keď mu povedala niečo týkajúce sa jeho detí, povedal, nech nepokračuje, že ho to nezaujíma. O dôvode nechcel hovoriť. Matka žalobcu 1/ v čestnom vyhlásení zo dňa 10.08.2013 uviedla, že syn jej pri návšteve koncom roku 2012, začiatkom roku 2013, keď mal zdravotné problémy, hovoril, že sa presvedčil o charaktere pani K., aká je bezcharakterná, namiesto toho, aby bola pri ňom, chodila na diskotéky, poručiteľovi povedala, že ho nechce, lebo je starý a po operácii v decembri 2012 ho v nemocnici nebola ani pozrieť. Poručiteľ jej povedal, že všetky prevody majetku, čo boli urobené v prospech pani K., už zrušil a že ju nechce ani vidieť. X.. C. K. v čestnom prehlásení zo dňa 04.07.2013 uviedol, že poručiteľ ho informoval, že pani K. podpísala všetky potrebné dokumenty týkajúce sa ich spoločných obchodných a finančných aktivít, ukázal mu kvitancie o zániku záložného práva zriadeného v prospech X. K. na rodinnom dome na I. Č.. XX C. D.. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. 3. Vec právne posúdil podľa § 80 písm. c) O.s.p. (účinného do 30.06.2016), § 175k ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.06.2016), § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, s tým, že úspešne môže podať určovaciu žalobu len ten, kto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. V danom prípade žalobcovia nemuseli preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko na podanie takéhoto návrhu boli odkázaní v konaní o prejednaní dedičstva. Žalobcovia súčasne žiadali, aby sa súd zaoberal aj otázkou platnosti notárskej zápisnice, vzhľadom na jej určitosť, respektíve neurčitosť a nekonkrétnosť vydeďovacieho dôvodu. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že pre formálne a obsahové náležitosti listiny o vydedení platia ustanovenia § 476 a § 480 Občianskeho zákonníka. V danej veci listina o vydedení bola spísaná formou notárskej zápisnice. Okrem formálnych náležitostí musí listina o vydedení obsahovať aj konkrétny dôvod vydedenia. Dôvody vydedenia sú taxatívne uvedené v § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poručiteľ musí konkrétny dôvod vydedenia uviesť výslovne v listine o vydedení, bez tohto dôvodu by bola listina o vydedení absolútne neplatná. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že vydeďovacia listina spísaná formou notárskej zápisnice je platným právnym úkonom, nakoľko poručiteľ v nej uviedol dôvod vydedenia a tento aj riadne konkretizoval. Nestotožnil sa s názorom žalovanej 3/, že nemožno spochybňovať vôľu poručiteľa a v prípade, že by súd prihliadal na jednostranné a účelové vyjadrenia žalobcov, došlo by k navodeniu stavu právnej neistoty a k spochybneniu účelu a významu samotného inštitútu vydedenia v zmysle jeho zákonnej úpravy. Uviedol, že vydedenie v zmysle ustanovení platného Občianskeho zákonníka je prejavom poručiteľovej vôle, ktorým odníma právo dediča, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Právna úprava vydedenia tvorí protipól právnej ochrany neopomenuteľných dedičov. Ak by zákon neochraňoval v ustanovení § 479 neopomenuteľných dedičov, nemala by význam ani právna úprava vydedenia. Poručiteľ by tak mohol nakladať so svojim majetkom ľubovoľne. Práve ochrana neopomenuteľných dedičov, v kontexte inštitútu vydedenia a taxatívnych dôvodov vydedenia, dáva logický rámec tejto zákonnej úprave. Poručiteľ môže vydediť potomkov iba z dôvodov uvedených v zákone a tieto dôvody musia existovať v čase vydedenia. Dôvody vydedenia sa musia týkať samotného potomka poručiteľa a nie iných osôb. Zároveň sa vystavuje riziku, že v prípadnom spore o existenciu dôvodov vydedenia, práve osoba, ktorá tento prejav vôle urobila, nebude môcť ovplyvniť dokazovanie. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že existenciu dôvodu vydedenia posudzuje s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pri rozhodovaní súdov v sporoch o platnosť prejavu poručiteľovej vôle (podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka), nemožno nechať bez povšimnutia príčinu nezáujmu potomka o poručiteľa, ktorá môže spočívať aj v správaní sa samotného poručiteľa. Podľa konštantnej judikatúry súdov je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a v spektre dobrých mravov, ktoré sa v spoločnosti ustálili. Poukázal na to, že ak potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že poručiteľ neprejavoval záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomka mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Preto pri posúdení dôvodov vydedenia podľa ustanovenia § 469 a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka je potrebné zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (R 23/1997). Vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o uvedený blízky príbuzenský vzťah stál, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýkal, kde mu tento stav vadil, nie v prípade, ak ide o situáciu, keď mu bol tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu sám aj podstatne prispel. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/173/1996, z ktorého vyplýva, že o neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle ustanovenia § 469 a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka nejde v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. K rovnakému záveru potom dospel aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 21Cdo/688/2006, kde uvádza, že záujem, ktorý by potomok mal o poručiteľa prejavovať, je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, ak je skutočnosť, že potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa skutočný záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Obdobné závery vyplývajú aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/3992/2008, zo dňa 20.11.2009, ako i rozsudky NS ČR Cdon/86/97, 30Cdo/2214/2002, 21Cdo/688/2006. 4. V danej veci poručiteľ ako dôvod vydedenia žalobcov (vydeďovacia listina zo dňa 20.09.2006) uviedol, že: - Deti ho nenavštevujú - túto skutočnosť nemal súd prvej inštancie v konaní preukázanú. Naopak vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že poručiteľ nemal záujem, aby ho žalobcovia navštevovali. V konaní vypočutí svedkovia vo svojich výpovediach potvrdili, že sám poručiteľ nemal záujem o kontakty so žalobcami, považoval to za uzatvorenú kapitolu, obťažovalo ho to. - Neudržiavajú s ním žiadne kontakty -v konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že bol obom na svadbe, obaja žalobcovia ho kontaktovali. Žalobkyňa 2/ ho bola navštíviť a keby sa aj pomýlil a mylne sa domnieval, že to bola jeho bývalá manželka, mohol sa dcére ospravedlniť, on ju však vôbec nekontaktoval. Aj žalobca 1/ uvádzal, že poručiteľ mu nevolal, bol to práve on, ktorý telefonoval a kontaktoval ho, čo potvrdila aj žalovaná 3/ a v konaní vypočutí svedkovia. V konaní bolo ďalej preukázané, že v čase, keď bol poručiteľ vo väzbe, obe deti (žalobcovia) mu písali listy, kontaktovali ho aj touto formou. - Syn (žalobca 1/) ho pripravil o veľa peňazí - toto tvrdenie obsiahnuté v listine o vydedení nebolo v konaní ničím preukázané, ani výpoveď žalovanej 3/ nepreukázala, že by žalobca 1/ poručiteľa, alebo jeho firmu pripravil o nejaké peniaze. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že žalobca 1/ pracoval vo firme poručiteľa ako skladník a nemal reálny prístup k firemným peniazom, mohol podpisovať iba výdaj kalendárov. - Spoločne s jeho manželkou (žalobca 1/ s manželkou) mu povedali, aby im dal pokoj a aby zabudol, že niekedy mal syna S. - žalovaná 3/uviedla, že to bola sms odoslaná z telefónu manželky žalobcu 1/, s ktorou už nežije. - Bránili mu v kontakte s ich dcérou (žalobca 1/ s manželkou), teda vnučkou, vďaka čomu nemajú vybudovaný spolu žiaden vzťah - táto skutočnosť nebola v konaní ničím preukázaná, naopak žalobca 1/ prostredníctvom navrhnutých svedkov a ich výpoveďami riadne preukázal, že sa snažil o kontakt poručiteľa s vnučkou. - Nestýkajú sa s ním viac ako rok a pol - ani táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, navyše ustanovenie § 469a Občianskeho zákonníka hovorí o trvalom neprejavovaní opravdivého záujmu, čo nie je obdobie roku ani dvoch. - Dcéra (žalobkyňa 2/) žije viac ako štyri roky v zahraničí a keď prišla niekoľkokrát do D., ani raz sa mu neozvala - žalobkyňa 2/ v konaní preukázala, že ho bola navštíviť, on ju však neprijal. Túto skutočnosť potvrdili aj vypočutí svedkovia. - Žalobkyňa 2/ prispela ku komplotu, ktorý voči nemu urobila druhá manželka a vďaka nej sa dostal do väzby -tento dôvod vydedenia nebol v konaní ničím preukázaný a išlo o nepodložené tvrdenie. 5. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj jednoznačne preukázanú skutočnosť a to, že poručiteľ nejavil záujem stretávať sa so žalobcami a tento jeho nezáujem bol dlhodobý, predovšetkým v čase, keď udržiaval vzťah s priateľkou a nebol sám. Žalobcovia napriek jeho postoju k nim, prejavovali o poručiteľa záujem, avšak správanie poručiteľa vyvolávalo stav, kedy bolo problematické sa s ním stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Poručiteľ o blízky príbuzenský vzťah so žalobcami nestál, tento stav mu nevadil, naopak, vyhovovalo mu to, a k tomuto stavu aj podstatne prispel svojim správaním. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení zo dňa 20.09.2006 neexistujú, a preto určil, že žalobcovia 1/, 2/ súd dedičmi po poručiteľovi X.. D. U.. 6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinnom do 30.06.2016). V konaní úspešní žalobcovia si náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/ neuplatnili. Uplatnili si náhradu trov konania iba voči žalovanej 3/. Trovy konania žalobcov spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za podanú žalobu vo výške 99,50 eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 371,46 eur za 7 úkonov právnej služby á 2 x 60,07 eur (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 01.07.2013, podanie žaloby zo dňa 21.10.2013), 5 x 61,87 eur (účasť na pojednávaniach 18.03.2014, 27.05.2014, 15.07.2014, 25.09.2014, podanie vo veci samej zo dňa 23.09.2014), + režijný paušál 2 x 7,81 eur, 5 x 8,04 eur + 20% sadzba DPH. Trovy konania tak celkom predstavujú sumu 742,92 eur. 7. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná 3/ a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne alternatívne, ak odvolací súd dospeje k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcom neprizná nárok na náhradu trov konania, resp. aby ho v tomto výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože sa nezaoberal všetkými dôkazmi a argumentmi potrebnými na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil skutočnosti a okolnosti predmetného prípadu, relevantne preukázané žalovanou 3/, ktorých zohľadnenie by nepochybne privodilo odlišné správne právne rozhodnutie vo veci samej. K skutkovým záverom dospel súd prvej inštancie len na základe zjavne účelových tvrdení žalobcov, ako aj svedeckých výpovedí osôb, ktoré boli ako svedkovia navrhnutí výlučne len žalobcami, pričom obsah ich svedeckých výpovedí bol viac ako pravdepodobne so žalobcami vopred dohodnutý. Dotknutých svedkov je tak potrebné považovať za predpojatých, nedôveryhodných, neobjektívnych a zaujatých. Tieto osoby navyše neboli priamymi svedkami a nemohli jednoznačne opísať reálne skutočnosti, dôvody a vzťahy poručiteľa so žalobcami. Svedkovia vypovedali o daných skutočnostiach výlučne sprostredkovane, resp. hovorili len o svojich domnienkach a predpokladoch, neboli v priamom dianí vývoja a priebehu vzťahov poručiteľa so žalobcami. Má za to, že vyjadrenia dotknutých svedkov nemajú žiadnu relevantnú výpovednú hodnotu a nemali byť podkladom pre jednoznačné konštatovanie súdu o preukázaní predmetných, nimi posudzovaných skutočností. Tieto osoby nemali status blízkych dôverníkov, ktorým by sa poručiteľ zdôveroval o jeho súkromných problémoch a trápeniach, títo svedkovia ani neboli kompetentní vypovedať o súkromných záležitostiach poručiteľa. Svedkovia vypovedali len o skutočnostiach týkajúcich sa majetkových pomerov poručiteľa, podnikateľských zámerov a jeho finančných záväzkov, ktoré absolútne nemajú relevanciu pre posúdenie merita veci - vydedenia žalobcov zo strany poručiteľa. Žalobcovia v konaní ničím nepreukázali ich údajný záujem o osobu poručiteľa, resp. ich záujem o jeho osobu z iných ako zištných majetkových dôvodov. Taktiež nepreukázali, že by ich poručiteľ bezdôvodne odmietal, čím si nesplnili svoju povinnosť vyvrátiť dôvodnosť ich vydedenia zo strany poručiteľa. Naopak, je nesporné, že žalobcovia sa na poručiteľa obrátili vždy čisto len zo zištných dôvodov, v prípade potreby finančného zabezpečenia, podpory alebo inej pomoci. Žalobcovia sa o skutočný život, pocity a potreby poručiteľa nezaujímali. Napriek tomu, že poručiteľ vedel o vypočítavosti žalobcov a ich predstieranom a fiktívnom záujme o jeho osobu, opakovane sa snažil žalobcom ako svojim potomkom pomáhať a ich reálne zámery prehliadať, čo však nemohol robiť neustále. Žalobca 1/ sa o poručiteľa začal sporadicky zaujímať až po jeho rozchode so žalovanou 3/, pričom však tu opäť možno pochybovať o skutočných pohnútkach a zámeroch žalobcov. 8. Odvolateľka v ďalšom uviedla, že pre prípad, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správne potvrdil, nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaní nároku žalobcom na náhradu trov konania voči žalovanej 3/. V danej veci nie je správna aplikácia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016), a to vzhľadom na meritum veci, okolnosti prípadu a iniciáciu sporového konania, ako aj na osoby účastníkov konania, vrátane žalovanej 3/. Žalovaná 3/ nedala dôvod na začatie súdneho konania. Týmito osobami sú práve žalobcovia, ktorí si sami zapríčinili ich vydedenie a následne v rámci dedičského konania nesúhlasili s poslednou vôľou poručiteľa. Z týchto dôvodov je namieste aplikovať na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016). Navyše rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania vykazuje aj znaky formálnej nesprávnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je totiž možné určiť, akým spôsobom súd prvej inštancie dospel k vyčísleniu náhrady trov konania, v dôsledku čoho je tento výrok nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie predovšetkým neuviedol, ako vypočítal sumu trov konania vo výške 742,92 eur. Na prvý pohľad je zrejmé, že súčtom sumy zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a súdom uvedenej sumy trov právneho zastúpenia vo výške 271,46 eur, nie je možné dospieť k sume 742,92 eur. 9. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 3/ navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedli, že argumentácia žalovanej 3/ v podanom odvolaní je všeobecná, nekonkrétna, nesystematická a v konečnom dôsledku tendenčná. Žalovaná 3/ sa vo svojom odvolaní vôbec nevyjadruje k skutkovým zisteniam, ako tieto zistil súd prvej inštancie v priebehu konania. V konaní bolo nesporne preukázané, že poručiteľ v rozhodnom období nemal záujem sa so žalobcami ani stýkať, a ani udržiavať s nimi bežné vzťahy, aké sa predpokladajú medzi otcom a dcérou, resp. synom. Poručiteľ bol k svojim deťom ľahostajný, o svoje deti sa nezaujímal, ani nemal záujem a takýto stav mu vyhovoval. Navyše v osobe poručiteľa išlo o osobnosť s výraznými črtami prejavov agresivity, ktoré tvrdenie preukazuje i rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. 1P/195/2004-654, zo dňa 17.10.2005. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že potom ako sa poručiteľ v júli 2012 rozišiel so žalovanou 3/, nadviazal so žalobcami, svojimi deťmi z prvého manželstva, intenzívnejší kontakt. Žiadne zištné dôvody žalobcov, ako uvádzala odvolateľka, neboli v konaní preukázané. Poručiteľ bol otcom žalobcov, a napriek jeho odmietavému postoju k nim, ho stále vnímali ako svojho otca a verili, že sa jeho správanie k nim zmení, a to najmä po jeho rozchode so žalovanou 3/. Žalovaná 3/ nepredložila v konaní žiadne relevantné dôkazy k svojím všeobecným konštatovaniam. Keď jej tvrdeniu o spochybňovaní výpovedí vypočutých svedkov v konaní, žalobcovia uviedli, že svedkovia sú povinní vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Preto na ničím nepodložené tvrdenia žalovanej 3/ nemožno prihliadať. Rovnako aj žalovaná 3/ mohla navrhnúť a predkladať dôkazy, vrátane svedkov, čo však neurobila, a tak žiadnym spôsobom nevyvrátila tvrdenia žalobcov, ani nepreukázala nedôveryhodnosť nimi navrhnutých svedkov. Pokiaľ ide o výrok o trovách prvoinštančného konania, žalobcovia nesúhlasia s aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. (účinnom do 30.06.2016) na rozhodovanie o trovách konania, nakoľko dôvody vydedenia, ako otázku skutkovú, možno skúmať a preukazovať iba v sporovom konaní vydedeným dedičom. Ide teda o sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje zásada úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách konania (§ 142 O.s.p. účinného do 30.06.2016). Žalobcovia boli v tomto spore plne úspešní, a trovy konania si vyčíslili podľa tarifnej odmeny za zastupovanie vo výške 1/13 výpočtového základu za jednotlivé úkony právnej služby a s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., na základe ktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V konaní išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb, t. j. podľa vyčíslenia vrátane DPH predstavovali trovy konania za jedného zo žalobcov spolu 371,46 eur a nakoľko išlo v konaní o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb, uplatnili si spolu z titulu trov konania sumu 371,46 eur x 2 = 742,92 eur. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým návrhu žalobcov 1/, 2/ vyhovel. 14. Poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať (§ 469 a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka). Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým tento prejavuje svoju vôľu, aby jeho potomok ako neopomenuteľný dedič nedostal z niektorého zo zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou tohto prejavu vôle poručiteľa je výslovné uvedenie dôvodu vydedenia. Vydedenie sa najčastejšie vykonáva spísaním listiny o vydedení, ktorá môže byť spísaná spolu so závetom jednej listine. V listine o vydedení môže poručiteľ okruh vydedených osôb rozšíriť z priamych potomkov na ďalšie osoby uvedené v ustanovení § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka (vnuci, pravnuci a prapravnuci poručiteľa). Tieto osoby však nemôžu byť vydedené bez toho, aby bol súčasne vydedený ich právny predchodca (rodič). Na ne sa totiž môžu len rozšíriť dôsledky vydedenia potomka poručiteľa, bez ohľadu nato, či sa aj ony dopustili skutkov uvedených v ust. § 469 a ods. 1 Občianskeho zákonníka. 15. V posudzovanej veci poručiteľ spísal listinu o vydedení vo forme notárskej zápisnice N 603/2006, Nz 36465/2006, zo dňa 20.09.2006, kde ako dôvod vydedenia žalobcov 1/, 2/ (deti pochádzajúce z jeho prvého manželstva) uviedol nasledovné: - deti ma dlhšiu dobu nenavštevujú, neudržiavajú so mnou žiadne kontakty - syn ma pripravil o veľa peňazí a spoločne s jeho manželkou mi povedali, aby som im dal pokoj a aby som zabudol, že niekedy som mal syna S.. Bránili mi v kontakte s ich dcérou, teda mojou vnučkou, vďaka čomu nemáme spolu vybudovaný žiaden vzťah. Nestýkajú sa so mnou viac ako rok a pol. - dcéra žije viac ako 4 roky v zahraničí a keď prišla niekoľkokrát do D., ani raz sa mi neozvala. Prispela ku komplotu, ktorý voči mne urobila moja bývalá druhá manželka a vďaka nej som sa dostal do väzby. Poručiteľ dôsledky vydedenia vztiahol aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda aj na potomkov vydedených detí. Z uvedeného vyplýva, že poručiteľ po skutkovej stránke vymedzil dôvod vydedenia svojho syna - žalobcu 1/ tým, že tento ho nenavštevuje a neudržiava s ním žiadny kontakt, ďalej, že ho pripravil o veľa peňazí a spolu s manželkou mu bránili v kontakte s vnučkou. Dôvod vydedenia svojej dcéry - žalobkyne 2/ po skutkovej stránke vymedzil tým, že táto žije viac ako 4 roky v zahraničí, a keď prišla niekoľkokrát do D., ani raz sa mu neozvala. Zároveň mala prispieť ku komplotu, ktorý voči nemu urobila jeho bývalá druhá manželka a vďaka nej sa dostal do väzby. Listina o vydedení poručiteľa obsahuje aj konkrétne ustanovenie zákona, a teda je zrejmé, že bol uplatnený dôvod vydedenia podľa § 469 a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. 16. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b/ tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/173/96). 17. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 18. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou 3/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 19. Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Jeho právny záver, že nebola preukázaná existencia ani jedného z dôvodov, pre ktoré poručiteľ vydedil žalobcov 1/, 2/, je správny. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie tejto skutočnosti v napadnutom rozsudku, na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie mal totiž výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že to bol práve poručiteľ, ktorý nemal záujem sa so žalobcami ani stýkať, a ani udržiavať s nimi bežné vzťahy, aké sa predpokladajú medzi otcom a dcérou, resp. synom. Práve poručiteľ bol k svojim deťom ľahostajný, o svoje deti sa nezaujímal, ani nemal záujem a takýto stav mu vyhovoval. Tieto skutočnosti napokon nepopierala ani samotná žalovaná 3/. Naopak boli to žalobcovia, ktorí mnohokrát iniciovali stretnutia s poručiteľom (a teda prejavovali o neho záujem), hoci správanie poručiteľa vyvolávalo stav, kedy bolo problematické sa s ním stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Poručiteľ totiž o blízky príbuzenský vzťah so žalobcami nestál, tento stav mu nevadil, naopak, vyhovovalo mu to, a k tomuto stavu aj prispel práve poručiteľ svojim správaním. Žalovaná 3/ nepredložila v konaní žiaden dôkaz o tom, že by iniciované stretnutia s poručiteľom (resp. ich záujem o poručiteľa) boli zo strany žalobcov 1/, 2/ výlučne so zištných (majetkových) dôvodov. Rovnako nebolo v konaní preukázané (resp. bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené), že by žalobca 1/ pripravil poručiteľa o množstvo peňazí (keď navyše tento dôvod vydedenia nie je po skutkovej stránke ani riadne vymedzený - nie je zrejmé, čo tým mal poručiteľ na mysli), keď s peniazmi poručiteľa ani len nemohol disponovať, ďalej nebolo preukázané, že by mu žalobca 1/ bránil v kontakte s vnučkou. Pokiaľ ide o žalobkyňu 2/ samotná skutočnosť, že táto žila po dobu 4 rokov v zahraničí, nemôže byť dôvodom vydedenia, keď nebolo preukázané (resp. bolo vyvrátené) ani tvrdenie, že pri návrate na Slovensko poručiteľa nekontaktovala, keďže to bol samotný poručiteľ, ktorý ju pri jeho návšteve odmietol (dôvodiac, že si ju pomýlil s bývalou manželkou). Dôvod vydedenia spočívajúci v prispení ku komplotu, ktorý voči poručiteľovi urobila jeho bývalá druhá manželka a vďaka ktorému sa dostal do väzby, je predovšetkým dôvodom vo vzťahu k žalobkyni 2/ nedostatočne skutkovo vymedzeným, keďže z neho nie je zrejmé, o aký „komplot“ sa malo jednať, a v akej miere sa tento mal týkať práve žalobkyne 2/ a predovšetkým z jeho vymedzenia vyplýva, že sa týka jeho bývalej druhej manželky. Navyše existencia žiadneho „komplotu“ zo strany žalobkyne 2/ vo vzťahu k poručiteľovi (ktorý by ho „dostal do väzby“) nebola v konaní preukázaná. 20. Možno teda uzavrieť, že ani jeden z dôvodov uvedených v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice tak nebol v konaní preukázaný, resp. žalobcom sa podarilo ich existenciu vyvrátiť. Navyše, ak aj z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynul „určitý nezáujem“ žalobcov o poručiteľa, tento bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom, z dôvodu ktorého nešlo o neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa a teda takýto dôvod vydedenia ani nemohol obstáť. Samotné tvrdenie žalovanej 3/, že v konaní vypočutí svedkovia boli zaujatí, nakoľko ich vypočutie navrhli výlučne žalobcovia a navyše sa títo nevedeli vyjadriť k osobnostnej sfére poručiteľa, odvolací súd uvádza, že výpoveď svedka je riadnym dôkazom použiteľným v sporovom súdnom konaní (navyše povaha daného sporu si vyžaduje dokazovanie práve prostredníctvom navrhovaných svedkov), ktorých výpovede súd vyhodnocuje samostatne a zároveň vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi predloženými v konaní. Svedkovia (na rozdiel od účastníkov konania) sú povinní vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, pričom v súdnom konaní vypovedajú pod následkom krivej svedeckej výpovede. Rovnako tak svedkov treba považovať za dôveryhodných, pokiaľ sa v konaní nepreukáže opak. V danej veci žalovaná 3/ v nijakom smere nepreukázala, že by vypočutí svedkovia boli nedôveryhodní a zaujatí. Samotné tvrdenie, že ich výsluch navrhli žalobcovia v tomto smere nepostačuje. Každý z účastníkov je totiž oprávnený na preukázanie svojich tvrdení navrhovať dôkazy, vrátane výsluchu svedkov. Rovnaké právo mala i žalovaná 3/, ktorá však vypočutie žiadneho svedka v konaní nenavrhla. Navyše súdom prvej inštancie vypočutí svedkovia boli blízkymi priateľmi samotného poručiteľa (a nie žalobcov) a teda mohli mať vedomosť o osobnom živote poručiteľa. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval v tomto smere odvolaciu argumentáciu žalovanej 3/ za dôvodnú. 21. Odvolací súd preto v celom rozsahu, stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil. 22. Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj odvolaciu argumentáciu žalovanej 3/ ohľadne trov prvoinštančného konania. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s tým, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016). Podľa cit. ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. 23. Zákonné ustanovenie § 150 O.s.p. (účinné do 30.06.2016) umožňovalo súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádzala do úvahy len v tých v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že tu boli dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (a všeobecnej zásady ohľadne náhrady trov konania, vyjadrenej v § 142 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016). Muselo však ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť mohla spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa bolo potrebné prihliadať na osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. V prípade tohto zákonného ustanovenia išlo predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení bolo zároveň fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Bolo výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžadoval na také rozhodnutie dve podmienky: muselo ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok bol ponechaný na súdnej praxi a bolo potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré mohli byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravovali náhradu trov konania. 24. V posudzovanej veci preto odvolací súd vyhodnotiac okolnosti, ktoré žalobcov viedli k uplatneniu nároku na súde a postoj účastníkov v konaní, nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd žalobcom (plne úspešným v konaní) nemal priznať náhradu trov konania, keďže samotná žalovaná 3/ v dedičskom konaní uznala listinu o vydedení a nemala voči nej žiadne výhrady (napriek tvrdeniu zvyšných detí poručiteľa o tom, že dôvody vydedenia nie sú dané ). Žalovaná 3/ tak mohla predísť vzniku súdneho sporu, ak by dôvody tvrdené deťmi poručiteľa v dedičskom konaní akceptovala (§ 175k O.s.p. účinného do 30.06.2016). Súdnemu komisárovi prejednávajúcemu dedičstvo po poručiteľovi sa tak (vzhľadom na odmietavé stanovisko žalovanej 3/) nepodarilo uzavrieť medzi dedičmi zmier a bol povinný žalobcov odkázať na podanie tejto žaloby (§ 175k ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016). Nemožno preto súhlasiť s názorom žalovanej 3/, že neprispela k vzniku sporu, resp. že predmetný spor nevyvolala. Rovnako žalovaná 3/ v konaní nepreukázala, že by jej majetkové, zárobkové, osobné, príp. iné pomery neumožňovali uhradiť žalobcom trovy konania. V danej veci teda nebol dôvod na aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) na rozhodovanie o trovách konania. 25. Pokiaľ ide o samotné (matematické) vyčíslenie trov prvoinštančného konania, tieto boli vypočítané v správnej výške, keď trovy právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie žaloby, účasť na pojednávaniach dňa 18.03.2014, 27.05.2014, 15.07.2014, 25.09.2014, podanie vo veci samej), ktorých neúčelnosť vynaloženia nepopierala ani samotná žalovaná 3/, predstavujú u každého zo žalobcov sumu 371, 46 eur (§ 11 ods. 1 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Pri dvoch žalobcov tak trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 742,92 eur (371, 46 eur x 2 = 742,92 eur). K trovám právneho zastúpenia bolo potrebné pripočítať ďalšie trovy, a to trovy spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 99,50 eur. Celkom trovy prvoinštančného konania mali potom predstavovať sumu 842,42 eur, a nie iba sumu 742, 92 eur (v tejto nie je zahrnutý súdny poplatok vo výške 99, 50 eur). Vzhľadom na znenie výroku o trovách prvoinštančného konania v napadnutom rozsudku, ktorý výrok nebol zo strany žalobcov 1/, 2/ napadnutý odvolaním, bude žalovaná 3/ povinná uhradiť žalobcom 1/, 2/ iba trovy prvoinštančného konania v tam uvedenej výške, t.j. vo výške 742,92 eur. 26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom 1/, 2/ úspešným v odvolacom konaní, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).