Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/203/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314208731 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1314208731.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: O. T., H. N. V. XXXX/XXX, N., zastúpenej opatrovníčkou S. O., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava III, o zaplatenie 160,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. septembra 2014, č. k. 17C/70/2014-56, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 160,05 eur spolu s príslušenstvom tvoreným úrokom a úrokom z omeškania; a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu (Slovenská Z., V..Z..) bola uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý splátkový úver vo výške 40.800,- Sk s pevnou úrokovou sadzbou 17,70 % p.a., pričom žalovaná podmienky zmluvy nedodržala, pretože nesplnila riadne svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok. Poukázal na skutočnosť, že žalobca, resp. jeho právny predchodca mohol svoje právo proti žalovanej uplatniť na súde prvýkrát dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na splatenie poslednej splátky úveru, t.j. dňa 21.3.2011, kedy začala plynúť aj trojročná premlčacia doba pohľadávky uplatnenej podanou žalobou, ktorá uplynula dňa 21.3.2014. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že žaloba bola v danej veci súdu doručená dňa 14.4.2014. Takto ustálený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 497, § 502, § 506 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1,2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu premlčania uplatnených nárokov. Poukázal na to, že v danej veci bolo potrebné premlčanie uplatnených nárokov posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko medzi stranami, resp. žalovanou a právnym predchodcom žalobcu bola uzavretá zmluva o úvere, upravená Obchodným zákonníkom, avšak ide o spotrebiteľský vzťah, v prípade ktorého je súd povinný aplikovať pre žalovanú; ako spotrebiteľa; priaznivejšiu právnu úpravu, teda v tomto prípade citované ust. § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba tri roky. Vychádzajúc z uvedeného; zaoberajúc sa otázkou premlčania v súlade s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa z úradnej povinnosti; konštatoval, že nakoľko všeobecná trojročná premlčacia doba v prípade uplatnených nárokov začal plynúť dňa 21.03.2011,uplynula dňa 21.3.2014, a žaloba bola na súd doručená až dňa 14.4.2014, žalobca svoje nároky proti žalovanej uplatnil až po márnom uplynutí premlčacej doby, a preto ich; v zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka; nemožno priznať. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne nevnikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Argumentoval, že súd prvej inštancie daný prípad nesprávne právne posúdil, keď na premlčanie uplatnených nárokov aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka napriek tomu, že uplatnené nároky vyplývajú zo zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorý ju zaraďuje medzi absolútne obchodné záväzkové vzťahy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Zdôraznil, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 7.4.2006, kedy sa (až do 31.12.2007) ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali iba na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, a novou právnou úpravou, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, sa neriadia právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008, teda ani vzťah založený zmluvou o úvere v prejednávanej veci. Poukázal tiež v tejto súvislosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, 6 M Cdo 4/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, 15Co/28/2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013, z ktorých vyplýva, že aj na premlčanie nárokov zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy je potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Nesúhlasil ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý; napriek skutočnosti, že citované ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014, avšak žaloba bola podaná až dňa 14.4.2014; prihliadal na premlčanie uplatnených nárokov s poukazom na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa, z úradnej povinnosti, bez vznesenia námietky premlčania. Takýto postup označil za rozporný s Ústavou Slovenskej republiky, keď ním došlo k narušeniu princípu právnej istoty, porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, porušeniu práva na ochranu pred svojvoľným zásahom štátnej moci, práva na ochranu majetku a vlastníckeho práva, práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, ako aj porušeniu zákazu retroaktivity právnych noriem, pričom súd prvej inštancie priamym aplikovaním citovaného ustanovenia nerešpektoval zásadu výkladu a aplikácie právnych noriem v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. 3. Žalovaná ani jej opatrovníčka sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci je zrejmé, že zmluva o úvere uzatvorená dňa 7.4.2006 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, ktorá je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia zmluvy), je zároveň; ako typová zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné prednostne aplikovať aj kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 52 ods. 2 účinného od 01.04.2015, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 6. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo 3/2015 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). 7. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah so spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či dovolacie konanie). 8. Hoci v minulosti odvolací súd zastával vo svojej rozhodovacej činnosti opačný názor, priklonil sa v danej veci; vzhľadom na vývoj rozhodovacej činnosti v tejto otázke a posun ďalšej súdnej praxe; k názoru, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015, sa uvedené zákonné ustanovenie (§ 52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. a čl. IV. zákona č. 151/2014 Z.z.) vzťahuje. V tejto súvislosti tiež odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že právne závery Najvyššieho súdu SR a odvolacích súdov vo veciach, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní, sú v súčasnosti už prekonané, a to vzhľadom na vyššie citovanú zmenu rozhodovacej praxe (judikatúry) všeobecných súdov, najmä však Najvyššieho súdu SR, s ktorej závermi; odlišnými od argumentácie žalobcu; sa odvolací súd stotožňuje. S poukazom na uvedené právne závery je potom podľa odvolacieho súdu správny i záver súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatňované nároky sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; a námietky žalobcu preto v tomto smere nemôžu obstáť. 9. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, keď na premlčanie uplatnených nárokov prihliadal podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 1.5.2014, bez toho, aby žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania. 10. Z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vyplýva, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uvedené ustanovenie zakotvilo zákonnú povinnosť súdu ex offo v každom konaní, predmetom ktorého je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok priznať. Predmetné ustanovenie bolo do zákona o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z., a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by jeho účinnosť stanovovalo (posúvalo) na veci/konania rozhodované (začaté) po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné aplikovať ho od 01.05.2014 na všetky súdne konania, v ktorých súdy rozhodujú o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy; ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. 11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pri ktorom premlčacia doby predstavuje tri roky odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené prvý krát na súde (§ 101 Občianskeho zákonníka) v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený, a zároveň povinný, prihliadať aj bez návrhu na premlčanie uplatňovaného nároku bez ohľadu na to, že samotná žalovaná námietku premlčania v konaní nevzniesla. Nedôvodné sú preto námietky odvolateľa, ktorý argumentoval tým, že na aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 205/2007 Z.z., v znení od 01.05.2014, nie sú v preskúmavanej veci splnené podmienky. 12. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie. 13. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil premlčanie uplatnených nárokov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým návrh žalobcu pre premlčanie ním uplatňovaného nároku vo všeobecnej premlčacej dobe zamietol ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, avšak v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď jej v odvolacom konaní žiadne trovy (výdavky) nevznikli. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).