Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/265/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215288 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1315215288.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: Y. F., W.. XX.X.XXXX, F. Š. XX, M., štátny občan SR, v zastúpení: advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, v zastúpení: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 31.227,7 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. februára 2016, č. k. 44C/469/2015-113, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni istinu 31 227,70 € s príslušenstvom, ako aj nahradiť trovy konania. 2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 842, 843, 844 a 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie Zmluvou - poskytovanie plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ zo dňa 23.6.1997, žiadosťou o poskytnutie plnenia z PDF SLSP a.s. z 23.6.1997, štatútom PDF SLSP, a. s.. účinným od 1.7.1993, dodatkom č. 1 k štatútu podporného dôchodkového fondu, účinným od 1.4.1994, dodatkom k usmerneniu z 7.12.1994, písomnosťou žalovaného - výpoveď zmluvy z 26.10.2009, dokladom o právnej subjektivite žalovaného - výpis z OR, odporom žalovaného z 24.9.2015, vyjadrením žalobkyne z 20.10.2015 s prílohami a ostatnými listinami v spise. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za to, že žalobkyňa sa domáhala peňažného plnenia, pričom posúdenie tohto nároku čo do platnosti zmluvy, na základe ktorej si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok, už bolo vyriešené predchádzajúcimi rozsudkami, na základe ktorých bolo žalobkyni priznané peňažné plnenie za predchádzajúce obdobie od 1.4.2010 do 30.6.2012. V tomto smere mal súd prvej inštancie za to, že v konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa 23.6.1997 uzavreli v zmysle § 842 OZ Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie žalovaným ako povinným v prospech žalobkyne vo výške 26 879,- Sk, t.j. 892,22 € mesačne na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 23.6.1997. Z listinných dokladov bolo jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 OZ. Námietka žalovaného, že jeho záväzok voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka) je nedôvodná, keď žalovaným citované ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách sa podľa názoru súdu netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Plnenie podľa predmetnej zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovaného v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. Súdu prvej inštancie je známe z obdobných vecí, ktoré prejednával, že podporný dôchodkový fond žalovaného bol vytvorený na základe kolektívnej zmluvy za rok 1993 (článok 11 bod 14), ktorou sa žalovaný zaviazal vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov. 3. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluvu o dôchodku nemožno považovať za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaný zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, nakoľko v danom prípade išlo o zmluvu, ktorej možnosť uzatvorenia ako jeden zo zmluvných typov vyplýva priamo zo zákona a preto predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby žalovaný ako zamestnávateľ odmenil svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do starobného a invalidného dôchodku za ich kvalitu práce a dlhoročnú vernosť vo forme peňažného plnenia slúžiaceho na podporu zabezpečenia ich životnej úrovne, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity. Výška plnenia žalovaného je preto odstupňovaná v závislosti od dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru. S poukazom na uvedené preto nejde o hospodársky neodôvodnené plnenie, ktoré by zjavne nezodpovedalo poskytovanej protihodnote. V opačnom prípade každé bezodplatné plnenie žalovaného bez súčasného protiplnenia (sponzorské dary) by bolo ako zakázaná činnosť v rozpore so zákonom o bankách. Takýto záver však výkladom ustanovenia § 27 ods. 8 v spojení s § 119 ods. 3 zákona o bankách nemožno vyvodiť. Keďže právna úprava prijatá v zákone o bankách sa nedotkla zmeny tvorby fondu (článok II bod 3 štatútu) alebo potreby zmeny štatútu (článok V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala takú činnosť banky, v ktorej žalovaný nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno vyvodiť záver o zániku záväzku žalovaného poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 OZ. 4. Súd prvej inštancie ďalej dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 49/2012 zo dňa 29.4.2014, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že zmluva o dôchodku má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom, avšak neurčitého trvania. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je práve neurčitosť trvania doby, počas ktorej právo na vyplácanie dôchodku trvá v tom zmysle, že účastníci vzťahu nevedia určiť konkrétnu dĺžku trvania ich záväzku. Cieľom celého systému podporného dôchodkového fondu bol výrazný humánny spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. Príspevok sa poskytoval na základe odpracovaných rokov zamestnancov u žalovaného. Uvedený príspevok mal teda motivovať zamestnancov jednak k odchodu do starobného či invalidného dôchodku, pričom poskytovaný dôchodok by mal byť akousi náhradou za zvýšený dôchodok, ktorý by inak dosiahli ako pracujúci dôchodcovia zo systému sociálneho zabezpečenia a jednak tak, ako bolo uvedené v štatúte podporného dôchodkového fondu v článku I - účelom fondu bola podpora zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Žalovaný vstupoval do tohto právneho vzťahu celkom dobrovoľne, bol to práve on, kto motivoval svojich zamestnancov k odchodu do starobného dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku. Žalovaný si musel byť od začiatku vedomý dôsledkov spojených s týmto zmluvným záväzkom (t. j. doba trvania). Nič nebránilo žalovanému, aby si dojednal možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok. Situácia, že žalovaný dospel neskôr po uzatvorení týchto zmlúv k záveru o ich finančnej nevýhodnosti, predsa nemôže byť právnym základom pre porušenie zásady „pacta sunt servanda“. Dôsledkom takéhoto stavu by bolo, že každá uzatvorená zmluva o dôchodku, hoci uzatvorená na dobu dožitia oprávnenej osoby, by bola od počiatku ponechaná na ľubovôľu povinnej strany, ktorá by tak sama svojvoľne určovala dĺžku trvania tejto zmluvy bez ohľadu na vôľu svojho zmluvného partnera. Ak by sa takýto výklad pripustil, poprela by sa právna podstata zmluvy o dôchodku ako tzv. odvážnej zmluvy, pri ktorej poskytovateľ dôchodku berie na seba riziko, že bude musieť poskytnúť druhému účastníkovi zmluvy plnenie bez náležitého protiplnenia. Najvyšší súd zastáva názor, že v týchto prípadoch nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výpoveď daná žalovaným je preto neplatná. 5. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný, keď zmluva o dôchodku trvá, na jej základe je žalovaný povinný plniť žalobkyni sumu podľa zmluvy a zaviazal žalovaného na platenie 31 227,70 € za obdobie od augusta 2012 do júna 2015 (t. j. za celkom 35 mesiacov) spolu s príslušenstvom tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku, a to až do zaplatenia. Keďže podľa zmluvy bol žalovaný povinný vyplácať žalobkyni zmluvou určenú sumu 892,11 € (26.879,- Sk) mesačne k 15. dňu každého mesiaca. Predchádzajúcimi rozsudkami bol zaviazaný žalovaný zaplatiť žalobkyni mesačné plnenia naposledy do júla 2012, takže sa dostal počnúc dňom 16.8.2012 do omeškania, preto súd žalobkyni priznal od tohto dátumu úrok z omeškania z uvedenej sumy, a to vo výške uvedenej vo výroku rozsudku, pričom súd vychádzal z ustanovenia § 10 písm. c/ nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., podľa ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Vzhľadom na to, že zmluva o dôchodku bola medzi stranami sporu uzavretá pred 1.2.2013, výšku úrokov z omeškania prvoinštančný súd posudzoval podľa predpisov účinných k 31.1.2013 a priznal úrok z omeškania vo výške, ako ho špecifikovala žalobkyňa v petite návrhu. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu, a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1 873,50 € ( uhradený dňa 27.08. 2015 ) a z trov právneho zastúpenia vo výške 2 295,25 €. Náhradu trov právneho zastúpenia priznal súd prvej inštancie za štyri úkony právnej služby pri hodnote úkonu 469,74 € (prevzatia a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - návrh vo veci samej, písomné podanie na súd - vyjadrenie k odporu a účasť na pojednávaní dňa 15.2.2016), ako aj za režijný paušál (za úkony vykonané v roku 2015 8,39 € a za úkon vykonaný v roku 2016 8,58 €, pričom takto priznanú náhradu trov právneho zastúpenia navýšil o 20 % DPH. 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta. Napadnutému rozsudku vytkol, že celým zdôvodnením, prečo sa na vec nemá použiť zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách súd popiera základný účel tohto zákona, vyjadrený v § 1. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil znenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách. Úmyslom zákonodarcu určite nebolo pri prijatí tohto ustanovenia, aby sa tento všeobecný a široký zákaz takých činností, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, dal obchádzať. Rozhodnutie žalovaný považuje za vecne nesprávne, pretože znamená zásah do ochrany vlastníckeho práva žalovaného, zvýhodňuje žalobkyňu na úkor žalovaného, nerešpektuje základné právo žalovaného na ochranu vlastníctva majetku. Majetok banky je zákonom chránený tak, aby z toho majetku nemohli byť poskytnuté plnenia v rozpore so zákonom o bankách. Súd by nemal prihliadať na predkladaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože ním nie je viazaný a takýmto výkladom práva je porušená ochrana vlastníckeho práva žalovaného. Keďže účelom zákona o bankách je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný, nestotožnil sa žalovaný a argumentáciou súdu prvej inštancie, keďže súd banke povoľuje plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku s tým, že ak taká zmluva nie je uzatvorená pri bežnej bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané. Taký výklad zákon o bankách sa dostáva do rozporu s § 1 tohto zákona, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona neobsahuje žiadne obmedzenie čo do skúmania subjektov alebo skúmania, či išlo o bankovú činnosť pri podnikaní, ale zakazuje plošne vykonávať činnosti v rozpore so zákonom o bankách. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď zmluvu o dôchodku posudzoval ako zmluvu, ktorá nezaväzuje žalovaného poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie, keď išlo o agendu personálneho a sociálneho úseku v snahe zabezpečiť sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. § 199 ods. 3, veta za bodkočiarkou zákona o bankách zamedzuje banke pokračovať v iných než takých činnostiach, ktoré sú v súlade so zákonom o bankách. Žalovaný ďalej namietal, že súd vec nesprávne právne posúdil tak, že na vec neaplikoval § 199 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenie), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácií, neobmedzuje sa len na právne vzťahy vzniknuté pri výkone bankovej činnosti. Právny vzťah žalobkyne a žalobcu je pritom vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah žalobkyne k žalovanému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného, je v konaní preukázaná Štatútom Podporného dôchodkového fondu žalovaného účinného od 1.7.1993, v ktorého článku I sa uvádza, že fond slúži okrem iného na podporu stabilizácie pracovníkov. Toto je vzťahom nepochybne súvisiacim s organizáciou, riadením a čiastočne podnikaním žalovaného ako banky. Na vec sa tak vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách a následne § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nesprávne na vec aplikoval vyššie uvedené právne normy. Taktiež žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v rozpore so skutočným vzťahom, keď neexistuje protiplnenie zo zmluvy o dôchodku pre žalovaného a napriek nezisteniu hospodárskeho odôvodnenia pre plnenie zo zmluvy o dôchodku, v rozpore s § 27 ods. 8 zákona o bankách, konštatoval nepodložené skutkové zistenie, že nešlo o plnenie banky za nápadne nevýhodných podmienok. Pri aplikácií ustanovení zákona o bankách záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie sa stalo nemožné v zmysle § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Zmluva o dôchodku je uzatvorená bez protiplnenie žalovaného. Účelom zákona o bankách bolo aj zamedziť tzv. zlatým padákom. 8. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a uplatnila si i náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že argumentáciu žalovaného považuje za absurdnú a účelovú, s cieľom vyhnúť sa povinnosti plniť zo zmluvy o dôchodku. Zmluva o dôchodku podľa žalobkyne nespadá pod podnikateľskú činnosť banky. Nárok žalobkyne nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaného, či v rámci vzťahu žalovaného k jeho klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovaným a jeho bývalou zamestnankyňou - žalobkyňou. S uvedeným názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III ÚS 103/2014 zo dňa 19.2.2014. Cieľom ustanovenia § 27 zákona o bankách je prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia. Ďalej žalobkyňa argumentovala, že poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá po činnosť banke zakázanú podľa § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách s poukazom na § 27 ods. 2 zákona o bankách. Poskytovanie plnenia z Podporného dôchodkového fondu (PDF) nespadá pod podnikateľskú činnosť banky, preto ako také nie je v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách zakázané. Navyše podľa § § 119 ods. 3 zákona o bankách nie je možné pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore so zákonom o bankách. Predmetné ustanovenie ale neustanovuje ex lege neplatnosť zmlúv uzatvorených pred účinnosťou zákona o bankách v rozpore § 27 ods. 12 zákona o bankách. Žalobkyňa tiež uviedla, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách. Pokiaľ by to tak, bolo, nebola by zmluva o dôchodku zákonodarcom v tejto podobe upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku. Žalobkyňa bola dlhé roky zamestnankyňou žalovaného a svoju každodennou prácou sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie žalovaného na bankovom trhu. Protihodnota plnenia zo strany žalobkyne bola žalovanému poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života žalobkyne, pričom žalobkyňa pracovala, teda poskytovala protiplnenie vo vzťahu k zmluve o dôchodku ešte štyri roky po tom, čo vznikol PDF. Žalobkyňa mala za to, že nároky, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona o bankách sa spravujú podľa ustanovení vtedajších právnych predpisov. Ani v prípade, ak by zmluva o dôchodku bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovaného, platnosť takejto zmluvy nezaniká, a ani povinnosť z takejto zmluvy poskytnúť plnenie v zmysle § 116 zákona o bankách. Použitie prostriedkov fondu vytvoreného zo zisku žalovaného, s ktorým môže po splnení si zákonných povinností voľne disponovať, je výsledkom realizácie ústavného práva žalovaného na podnikanie a vlastníckeho práva. Zákon o bankách v žiadnom prípade nelimituje oprávnenie bánk použiť po splnení si zákonných povinností svoj zisk podľa vlastného uváženia. Argumentácia žalovaného je účelová a nijako sa nezmenila v porovnaní s argumentáciou uvedenou v priebehu prvoinštančného konania, pričom súd prvej inštancie sa s predmetnými argumentmi dostatočne vysporiadal. K otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti navyše jasne vyjadrili súd všetkých inštancií. Konanie žalovaného nie len zaťažuje súdy, ale je i v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko účelom DPH bolo v zmysle čl. 1 jeho štatútu ocenenie vernosti žalobkyne ako zamestnankyne žalovaného, kvality jej práce a podpora jej stabilizácie. Neplnením zo strany žalovaného dochádza k podstatnému zníženiu životnej úrovne žalobkyne, ktorú si ako dôchodkyňa prakticky nemá možnosť kompenzovať. 9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 11. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP), pričom námietky žalovaného nepovažoval za dôvodné. 12. Odvolacie námietky žalovaného sú najmä zopakovaním argumentov žalovaného prezentovaných už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd nemohol pominúť ani značnú vnútornú nekonzistentnosť odvolania žalovaného, ktorý si na viacerých miestach protirečí. Napríklad v odvolaní najskôr uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil znenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách (druhý odsek na prvej strane odvolania), následne namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, tak, že na vec neaplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách (siedmy odsek na druhej strane odvolania), aby napokon uviedol, že súd prvej inštancie na vec nesprávne aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách (šiesty odsek na tretej strane odvolania) 13. Napriek uvedenej nekonzistentnosti odvolania možno z jeho obsahu bezpečne ustáliť, že žalovaný v odvolaní opakovane argumentoval v zásade iba tým, že zmluvný vzťah, ktorý je medzi stranami sporu založený zmluvou o dôchodku, nie je žalovanému, ktorý je bankou, dovolený zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, najmä z dôvodu, že ide o vzťah, v ktorom sa banka zaviazala na určite plnenie bez protiplnenia, resp. ide o zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok (§ 27 ods. 12 zákona o bankách). Takýto záväzok žalovaného mal podľa jeho názoru zaniknúť v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka pre nemožnosť jeho plnenia a to na základe § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách. 14. Odvolací súd však zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o dôchodku nepatrí medzi vzťahy regulované zákonom o bankách. Žalovaný neuzatváral zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu PDF (t.j. zmluvu o dôchodku) so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietky žalovaného v tomto smere sú bez právneho významu. Ako správne uviedol už súd prvej inštancie, predmetný záväzok je v zmysle štatútu PDF vyplácaný z čistého zisku žalovaného (po splnení si všetkých zákonných povinností, resp. odvodov). Voľnosť banky nakladať s takýmto ziskom nie je zákonom o bankách obmedzená, naopak je garantovaná priamo Ústavou, ktorá ustanovuje právo vlastniť majetok (čl. 20), pričom obsahom tohto práva je i možnosť vykonávať oprávnenia vlastníka, vrátane práva v medziach ústavy a zákonov (právne dovoleným spôsobom) s majetkom nakladať. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno zmluvu o dôchodku uzavretú medzi stranami sporu považovať za zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách. Pokiaľ sa žalovaný dobrovoľne rozhodol časť svojho čistého zisku poukazovať do PDF na plnenie zmlúv o dôchodku, takéto jeho konanie nie je v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolací súd preto v posudzovanej veci nevzhliadol žiadne dôvody zániku povinnosti žalovaného plniť zo zmluvy o dôchodku pre nemožnosť plnenia podľa § 575 Občianskeho zákonníka. Zmluva o dôchodku uzavretá medzi stranami sporu trvá a žalovaný je povinný na jej základe plniť. 15. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p. ).