Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/266/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215303 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1315215303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: G. K., U. W., U. XX, zastúpená advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., Bratislava, Plynárenská 7/ A proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., (SLSP, a.s.), Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpená JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., AK Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 10.039,05 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29.02.2016, č.k. 44C/471/2015 - 113, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobkyni 10.039,05 € istiny, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.08.2012 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.09.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.10.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.11.2012 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.12.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.01.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.02.2013 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.03.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.04.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.05.2013 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.06.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.07.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.08.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.09.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.10.2013 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.11.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.12.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.01.2014 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.02.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.03.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.04.2014 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,25 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.05.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,15 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.06.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,15 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.07.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,15 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.08.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.09.2014 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.12.2014 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.01.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.02.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.03.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.04.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.05.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05 % p.a. zo sumy 286,83 € od 16.06.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanú tiež zaviazal povinnosťou nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 602,- € titulom súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.339,09 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 30.01.1998 bola medzi účastníkmi konania uzavretá v zmysle § 842 Obč. zák. Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne vo výške 8.641,- Sk mesačne (v prepočte 286,83 €). Žalovaná na základe predmetnej zmluvy plnila žalobkyni až do 31.03.2010, následne bola na základe rozsudkov tamojšieho prvoinštančného súdu zaviazaná na zaplatenie sumy za mesiac apríl 2010 spolu s príslušenstvom a na zaplatenie čiastky, zodpovedajúcej sume mesačného plnenia za obdobie od mája 2010 do júla 2012 (spolu za 27 mesiacov) s príslušenstvom. Predmetom prejednávanej právnej veci je plnenie žalovanej za obdobie od 01.08.2012 do 30.06.2015, t.j. za 35 mesiacov, istina celkom 10.039,05 €. Žalovaná poskytovala žalobkyni plnenie po dobu 13 rokov, počas ktorej ani raz nespochybnila ani existenciu zmluvy ani relevantnosť nároku na plnenie žalobkyne. V r. 2002 poslala žalovaná všetkým poberateľom príspevku z PDF a teda aj žalobkyni návrh dohody o ukončení zmluvy o dôchodku s ponukou na jednorazové finančné vyrovnanie. Žalobkyňa dohodu neuzavrela a žalovaná pokračovala v poskytovaní plnenia v zmysle zmluvy o dôchodku. V r. 2009 žalovaná v zmysle § 582 Obč. zák. uplatnila voči žalobkyni Výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Posledné plnenie vyplatila žalovaná žalobkyni k 15.03.2010. Ku dňu 15.04.2010 už žalovaná platbu neurobila, preto si žalobkyňa nárok na plnenie splatné k 15.04.2010 uplatnila v poradí prvej žalobe a neskôr v ďalšej, v poradí druhej žalobe aj nárok na vyplatenie plnenia za celkom 27 ďalších mesiacov, počnúc májom 2010. 3. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluva o dôchodku bola uzavretá v písomnej forme v súlade s ust. § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Obč. zák. zaoberal sa ďalej námietkou žalovanej, že jej záväzok voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Obč. zák.) a i túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalovanou citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa podľa názoru súdu prvej inštancie netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t.j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t.j. pri podnikaní banky, čo plynie aj zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Plnenie podľa predmetnej zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovanej v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. Podporný dôchodkový fond žalovanej bol vytvorený na základe kolektívnej zmluvy za rok 1993 (čl. 11 bod 14), ktorou sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov, ako súd prvej inštancie zistil z obdobných vecí, prejednávaných na tamojšom súde. 4. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že zmluvu o dôchodku nemožno považovať za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaná zaviazala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, nakoľko v danom prípade išlo o zmluvu, ktorej možnosť uzatvorenia ako jeden zo zmluvných typov vyplýva priamo zo zákona a preto predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby žalovaná ako zamestnávateľ odmenil svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do dôchodku (starobného či invalidného) za ich kvalitu práce a dlhoročnú vernosť vo forme peňažného plnenia slúžiaceho na podporu zabezpečenia ich životnej úrovne, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity. Výška plnenia žalovanej je preto odstupňovaná v závislosti od dĺžky nepretržitého trvania pracovného pomeru. Preto nejde o hospodársky neodôvodnené plnenie, ktoré by zjavne nezodpovedalo poskytovanej protihodnote. V opačnom prípade každé bezodplatné plnenie žalovanej bez súčasného protiplnenia (napr. sponzorské dary) by bolo ako zakázaná činnosť v rozpore so zákonom o bankách. Takýto záver však výkladom ust. § 27 ods. 8, v spojení s § 119 ods. 3 zákona o bankách nemožno vyvodiť. Keďže právna úprava prijatá v zákone o bankách sa nedotkla zmeny tvorby fondu (čl. II bod 3 štatútu) alebo potreby zmeny štatútu (čl. V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala takú činnosť banky, v ktorej žalovaná nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno vyvodiť záver o zániku záväzku žalovanej poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o dôchodku v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zák. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku argumentoval tiež uznesením NS SR sp. zn. 5MCdo/49/2012, zo dňa 29.04.2014, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že zmluva o dôchodku má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom, avšak neurčitého trvania. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je práve neurčitosť trvania doby, počas ktorej právo na vyplácanie dôchodku trvá v tom zmysle, že účastníci vzťahu nevedia určiť konkrétnu dĺžku trvania ich záväzku. Cieľom celého systému podporného dôchodkového fondu bol výrazný humánny spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. Príspevok sa poskytoval na základe odpracovaných rokov zamestnancov u žalovaného. Uvedený príspevok mal teda motivovať zamestnancov jednak k odchodu do dôchodku, pričom poskytovaný dôchodok by mal byť akousi náhradou za zvýšený dôchodok, ktorý by inak dosiahli ako pracujúci dôchodcovia zo systému sociálneho zabezpečenia a jednak tak, ako bolo uvedené v štatúte podporného dôchodkového fondu v čl. I - účelom fondu bola podpora zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Žalovaná vstupovala do tohto právneho vzťahu celkom dobrovoľne, ona motivovala svojich zamestnancov k odchodu do starobného dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku. Žalovaná si musela byť od počiatku vedomá dôsledkov spojených s týmto zmluvným záväzkom (t.j. dobou trvania). Nič nebránilo žalovanej, aby si dojednala možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok. Situácia, že žalovaná dospela neskôr po uzatvorení týchto zmlúv k záveru o ich finančnej nevýhodnosti nemôže byť právnym základom pre porušenie zásady „pacta sunt servanda“. Dôsledkom takéhoto stavu by bolo, že každá uzatvorená zmluva o dôchodku hoci uzatvorená na dobu dožitia oprávnenej osoby, by bola ponechaná na ľubovôľu povinnej strany, ktorá by tak sama svojvoľne určovala dĺžku trvania tejto zmluvy bez ohľadu na vôľu svojho zmluvného partnera. Ak by sa takýto výklad pripustil, poprela by sa právna podstata zmluvy o dôchodku ako tzv. odvážnej zmluvy, pri ktorej poskytovateľ dôchodku berie na seba riziko, že bude musieť poskytnúť druhému účastníkovi zmluvy plnenie bez náležitého protiplnenia. Najvyšší súd zastal názor, že v týchto prípadoch nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. a výpoveď daná žalovanou je preto neplatná. 6. Z uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie žalobkyňou uplatnený návrh za dôvodný, keď zmluva o dôchodku trvá, na jej základe je žalovaná povinná plniť žalobkyni sumu podľa zmluvy a preto žalovanú zaviazal na zaplatenie istiny 10.039,05 € za obdobie od augusta 2012 do júna 2015, t.j. za celkom 35 mesiacov, aj s príslušenstvom. Podľa zmluvy bola žalovaná povinná vyplácať žalobkyni určenú sumu 286,63 € mesačne vždy k 15.dňu každého mesiaca; do omeškania sa dostala žalovaná počnúc dňom 16.08.2012 (predchádzajúcimi rozsudkami bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni mesačné plnenia naposledy do júla 2012). Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania, pozostávajúcu zo súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia. 7. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla žalovaná, v celom rozsahu. Rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd na vec nesprávne aplikoval zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, najmä ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 a následne na vec neaplikoval ani ust. § 575 ods. 1 Obč. zák. Použitie zákona o bankách v súdenej veci odôvodňovala žalovaná tým, že zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky, a výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, keď v prvej vete za bodkočiarkou § 119 ods. 3 ustanovuje, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. V rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. bez protihodnoty. Takéhoto plnenia sa domáha svojím návrhom žalobkyňa. Ust. § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona o bankách zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti; v rozpore s týmto zákonom sú vykonávané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách. Ak by súd prvej inštancie tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku voči žalobkyni zanikol - ak by predtým existoval - pretože plnenie zo zmluvy sa stalo nemožné podľa § 575 ods. 1 Obč. zák., s poukazom na ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Keďže žalovaná je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa ust. § 842 Obč. zák. je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Zmluva o dôchodku je uzavretá bez protiplnenia pre žalovanú. Ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách sa neobmedzuje len na právne vzťahy banky a jej klientov pri bankových činnostiach. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne. 8. Na odvolanie žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa tak, že žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania. Nestotožnila sa s tvrdením žalovanej o údajnej nesprávnej aplikácii zákona o bankách v rozsudku, keď poukázala na to, že zmluva o poskytovaní plnenia z PDF Slovenskej sporiteľne, a.s. uzatvorená medzi ňou a žalovanou dňa 30.01.1996 nespadá pod podnikateľskú činnosť banky. Z ust. § 1 zákona o bankách plynie, že tento zákon nereguluje všetky vzťahy súvisiace so vznikom, riadením, podnikaním a zánikom bánk, ale len niektoré, a to s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Z ust. § 27 ods. 12, 6. Časť zákona o bankách vyplýva, že zákonodarca nemal v úmysle zakázať bankám uzavieranie akýchkoľvek zmlúv, a teda aj zmlúv s vlastnými zamestnancami, ktorých predmetom je realizácia sociálnej politiky, ale len tých zmlúv, ktoré výslovne súvisia s podnikateľskou činnosťou banky. Nárok žalobkyne nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovanej, či vo vzťahu žalovanej ku klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovanou a bývalou zamestnankyňou. S uvedeným názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR, vo veci III.ÚS 103/2014 zo dňa 19.02.2014. Účelom ust. § 27 zákona o bankách bolo reagovať na požiadavky EÚ transponovať smernicu CRD IV EÚ parlamentu a Rady 2013/36/EU zo dňa 26.06.2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a o obozretnejšom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými podnikmi a nariadenie EÚ parlamentu a Rady č. 575/2013 z 26.06.2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti, v dôsledku ktorých sa novelizoval zákon o bankách a zvýšili sa požiadavky na udržovanie kapitálových rezerv. Cieľom ustanovenia bol teda prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia, ako to bolo napr. v prípade Devín banky. Poskytovanie plnenia na základe Zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona, s poukazom na ust. § 27 ods. 12 zákona o bankách. Tvrdenie žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, je nepravdivé a nemá v zákone o bankách oporu. Poskytovanie plnenia z PDF nespadá pod podnikateľskú činnosť banky a preto ako také nie je v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách zakázané. 9. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení zotrvala na svojom argumente, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle ust. § 27 ods. 12 zákona o bankách. Žalovaná v odvolaní tvrdí, že zo zmluvy o dôchodku nedošlo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia zo strany žalobkyne voči žalovanej, nakoľko táto zmluva bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa s týmto tvrdením nesúhlasila; zmluvný typ zmluvy o dôchodku označila za zmluvu asynalagmatickú, ktorá môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, jednoznačne nemôže byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v Obč. zákonníku. Žalobkyňa bola dlhé roky zamestnancom žalovanej a svojou každodennou prácou pre žalovanú sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie žalovanej na bankovom trhu. Preto protihodnota žalovanej bola zo strany žalobkyne poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života žalobkyne. Napriek tomu, že zmluva o dôchodku so žalobkyňou bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovanej bola poskytnutá zo strany žalobkyne ešte za trvania pracovného pomeru, nakoľko žalobkyňa poskytovala protiplnenie žalovanej ešte skoro tri roky po tom, ako bol PDF vytvorený, t.j. v r. 1993. Avšak podľa názoru žalobkyne, ak by aj bola zmluva o dôchodku uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú, platnosť tejto zmluvy nezaniká a nezaniká ani povinnosť žalovanej z takejto zmluvy poskytovať plnenie. V zmysle ust. § 116 zákona o bankách sa nároky, ktoré vznikli do účinnosti zákona o bankách spravujú podľa vtedajších právnych predpisov. Právnym predpisom upravujúcim oprávnenie žalovanej zriadiť PDF bolo nariadenie vlády ČSFR č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov, ktoré už v súčasnosti nie je platné. Fond sa vytvoril v r. 1993; použitie prostriedkov Fondu vytvoreného zo zisku žalovanej, s ktorým môže žalovaná po splnení si zákonných povinností voľne disponovať, na účel určený žalovanou podľa vlastného uváženia, je podľa názoru žalobkyne výsledkom realizácie ústavného práva žalovanej na podnikanie a súčasťou ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Zákon o bankách nijako nelimituje oprávnenie bánk použiť po splnení si zákonných povinností svoj zisk podľa vlastného uváženia. Tak ako môže žalovaná svoj disponibilný zisk rozdeliť v podobe dividend a tantiém svojim akcionárom a členom predstavenstva, resp. dozornej rady, môže rozhodnúť aj o použití tohto disponibilného zisku na doplnenie Fondu, z ktorého je vyplácané plnenie zo zmlúv o dôchodku, vrátane predmetnej zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa považuje argumentáciu žalovanej za účelovú obranu s cieľom vyhnúť sa plneniu jej povinností vyplývajúcich z predmetnej zmluvy. K otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti už vyjadrili tak súdy prvej a druhej inštancie, tak aj najvyššie justičné orgány SR. 10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. 12. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil s odôvodnením, ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 13. Spornosť súdenej veci je založená na posúdení právnej otázky, či zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Ako už uviedla žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, túto otázku opakovane riešili ako súdy prvej inštancie, tak i odvolacie súdy, rovnako tak Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, pričom túto otázku vyriešili v prospech právneho stanoviska, zastávaného žalobkyňou. Dospeli pritom k záveru, že Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zákonníka, v zmysle ust. ktorých zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania. Trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Ustanovenie § 842 Obč. zákonníka, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol popretím významu tohto inštitútu. Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej žalovaná sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaná ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. 14. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, táto neobstojí. Žalovaná neuzatvárala zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovanej išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto táto námietka je bez právneho významu. 15. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvoinštančný súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentami žalovanej. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 16. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP) Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).