Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/211/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215307 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1315215307.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: E. J., R.. XX. XX. XXXX, D. P. - C., zastúpená: advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, Plynárenská ul. č. 7/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s. v skratke SLSP, a. s., IČO: 00 151 653, Tomášikova ul. č. 48, Bratislava, zastúpený: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., IČO: 36 866 598, Sad A. Kmeťa č. 24, Piešťany, o zaplatenie istiny 12. 552, 05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17. marca 2016, č. k. 14C/471/2015 - 109, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Odvolací súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 12. 552, 05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 08. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 09. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 10. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 11. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 12. 2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 01. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 02. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 03. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 04. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 05. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 06. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 07. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 08. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 09. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 10. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 11. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 12.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 01. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 02. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 03. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 04. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 05. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 06. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 07. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 08. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 09. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 10. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 11. 20114 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 01. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 02. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 03. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 04. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 05. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 358, 63 eur od 16. 06. 2015 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 39, § 488, § 842, § 843, § 575 ods. 1, § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal v konaní preukázané, že Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s., uzavretá medzi stranami sporu dňa 05. 09. 1997, predmetom ktorej bolo doživotné plnenie žalovaným ako povinným v prospech žalobcu vo výške 358, 63 eur mesačne, bola uzavretá na dobu určitú neurčitého trvania platne, z dôvodu ktorého nemohla byť žalovaným dňa 26. 10. 2009 ukončená výpoveďou, ktorá je preto neplatná. Uviedol, že nakoľko došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o dôchodku, zmluva ako aj povinnosť žalovaného plniť žalobcovi trvá. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 26/2012 zo dňa 25. 04. 2012, ktorý rozhodoval v obdobnej veci a v ktorom sa okrem iného uvádza, že Zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ a jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy s tým, že by bolo v rozpore s účelom a zmyslom úpravy o zmluvy dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť, preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že aj samotný žalovaný v konaní nenamietal platnosť Zmluvy o dôchodku, keď jeho argumentácia bola zameraná výlučne na nemožnosť plnenia, z dôvodu ktorého bolo nesporné, že v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka je výpoveď žalovaného daná žalobcovi dňa 26. 10. 2009 zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. neplatná a vzhľadom na charakter a účel zmluvy aj v rozpore s dobrými mravmi. K námietke žalovaného o nemožnosti plnenia z danej zmluvy z dôvodu jej rozporu s novelizovaným zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, konkrétne § 27 ods. 8 v nadväznosti na ustanovenie § 116 a § 119 ods. 3 zákona o bankách uviedol, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, keďže vznik Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s. a jeho Štatútu bol starostlivo a dlhodobo pripravovaný, v snahe určitého odškodnenia zamestnancov - dôchodcov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy na základe dohody nastúpili do starobného dôchodku, keď išlo o zamestnanecký benefit pre niektorých zamestnancov a tento predstavoval súčasť protihodnoty za hodnoty vytvárané zamestnancami počas trvania pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že práve zánik pracovného pomeru bol predpokladom vzniku nároku na dôchodok s tým, že dôvodom uzavretia takejto zmluvy o dôchodku môžu byť citové, či morálne pohnútky a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie. Uviedol, že v zmysle čl. II. Štatútu, Podporný dôchodkový fond bol vytvorený na základe „Podnikovej kolektívnej zmluvy Slovenskej štátnej sporiteľne na rok 1993“, v súlade s nariadením vlády ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov, pričom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by vykonávanie plnenia v zmysle zmluvy o dôchodku bolo v rozpore so zákonom, a teda že plnenie je v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka nemožné, keď aj zo samotného zaradenia § 27 ods. 8 zákona o bankách do šiestej časti zákona, ktorý nesie označenie „požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“ vyplýva, že citované ustanovenie sa týka podnikania banky a nie iných právnych vzťahov banky vzniknutých, napr. na základe platne uzavretej zmluvy o dôchodku. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. ods. 3 (správne § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pozn. odvolacieho súdu) a vecne omeškaním žalovaného, z dôvodu ktorého ho zaviazal k príslušenstvu pohľadávky odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých mesačných plnení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalobcu v konaní, ktorému priznal právo na náhradu trov, ktoré mu v konaní vznikli titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 753 eur a trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení v sume 1. 418, 79 eur v súlade s § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., za štyri úkony právnej služby á 287, 14 eur (prevzatie a príprava, žaloba podľa § 13a ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení účinnom od 01. 07. 2013), písomné vyjadrenie k odporu (§ 10 ods. 1, § 13a ods. l písm. c/), účasť na pojednávaní dňa 17. 03. 2016 (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. d/), režijný paušál za 3 úkony á 8, 39 eur a jeden úkon á 8, 58 eur, 20 % DPH, spolu v sume 2. 171, 79 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh žalobcu zamietnuť. Namietol, že súd prvej inštancie celým zdôvodnením okolnosti, prečo sa na vec nemá použiť Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, poprel základný účel tohto zákona, vyjadrený v ustanovení § 1 s tým, že nesprávne na vec aplikoval znenie ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktorý bol po krachoch bánk, ktoré zasiahli bankový sektor v Slovenskej republike pred rokom 2000, prijatý na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1 tohto zákona). Uviedol, že úmyslom zákonodarcu určite nebolo pri prijatí ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, aby sa tento všeobecný a široký zákonný zákaz takých činností, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, dal obchádzať s tým, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny, pretože znamená zásah do ochrany jeho vlastníckeho práva, zvýhodňuje žalobcu na jeho úkor, rozhodnutie nerešpektuje jeho základné právo na ochranu vlastníctva majetku, ktoré je garantované ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Namietol, že súd prvej inštancie by nemal prihliadať v konaní na predkladaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože ním nie je viazaný a takýmto výkladom práva je porušená ochrana jeho vlastníckeho práva, pretože mu neposkytuje rovnakú právnu ochranu, akú má garantovanú právnym poriadkom SR. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý povolil banke plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku s tým, že ak taká zmluva nie je uzatvorená pri (bežnej) bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané, nakoľko účelom zákona o bankách je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný. Uviedol, že taký výklad zákona o bankách sa dostáva do rozporu so znením ustanovenia § 1 zákona o bankách, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky (upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky), a tiež do rozporu so zákonom. Vytkol súdu prvej inštancie, že posúdením zmluvy o dôchodku ako zmluvy, ktorá ho nezaväzuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie, keď išlo o agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov v snahe zabezpečiť sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, zákonodarca neobmedzil len na bankové činnosti banky alebo podnikanie banky, pretože také obmedzenie tu nie je uvedené a je len logické, že také obmedzenie v zákone nie je, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách, ale účelom ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, bolo práve zamedziť banke pokračovať v iných než takých činnostiach, ako sú v súlade so zákonom o bankách. Namietol nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom tým, že na vec neaplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, nakoľko toto zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii a neobmedzuje sa len na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností s tým, že právny vzťah strán sporu je vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah žalobcu. Uviedol, že je zrejmé, že zmluvu o dôchodku banka neuzatvorila pri jej bankovej činnosti, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou, pričom práve na také prípady sa vzťahuje právna úprava § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorej účelom je zamedziť pokračovať v plneniach, ktoré nie sú v súlade so zákonom o bankách, a takou činnosťou nie je ani plnenie zmluvy bez protiplnenia s tým, že na vec sa tak vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a následne sa na vec aplikuje ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 354, 87 eur, za jeden úkon právnej služby. Poukázal na skutočnosť, že z ust. § 1 zákona o bankách vyplýva, že tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk s cieľom bezpečného fungovania bankového systému z čoho vyplýva, že neupravuje nielen všetky vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk, ale vôbec neupravuje ani ďalšie vzťahy, ktoré pri činnosti banky ako podnikateľského subjektu vznikajú, ako napr. zamestnanecké, zodpovednostné a pod. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a.s., uzatvorená medzi stranami sporu dňa 05. 09. 1997 nespadá pod podnikateľskú činnosť banky; poskytovanie plnenia na základe Zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona o bankách s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 Zákona o bankách; Zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 Zákona o bankách; nároky, ktoré vznikli pred účinnosťou Zákona o bankách sa spravujú podľa ustanovení vtedajších právnych predpisov s tým, že celú argumentáciu žalovaného považuje za absurdnú a účelovú s cieľom vyhnúť sa povinnosti plniť zo Zmluvy o dôchodku. Uviedol, že jeho nárok nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaného, či v rámci jeho činnosti vo vzťahu k jeho klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovaným a jeho bývalým zamestnancom, žalobcom s tým, že s týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý vo veci III. ÚS 103/2014 judikoval: „Ustanovenie zákona č. 483/2001 Z. z., ktorým sťažovateľka argumentovala (§ 27 ods. 8), podľa názoru okresného súdu nebolo aplikovateľné, pretože „je všeobecným ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti, avšak v prejednávanom prípade súd posudzuje vzťah odporcu ako banky a jej bývalého zamestnanca, nie klienta banky, pričom tento vzťah môže byť rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Ustanovenie § 27 je zaradené v zákone o bankách v časti označenej ako požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky, aj z tohto zaradenia je zjavné, že sa nevzťahuje na vzťahy upravené zmluvou o dôchodku." Poukázal na skutočnosť, že účelom ustanovenia § 27 Zákona o bankách bolo reagovať na požiadavky Európskej únie transponovať smernicu CRD IV (ďalej len „CRD IV") EÚ parlamentu a Rady 2013/36/EU zo dňa 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a o obozretnejšom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými podnikmi a nariadenie EÚ parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti (ďalej len „CRR"), v dôsledku ktorých sa novelizoval Zákon o bankách a zvýšili sa požiadavky na udržovanie kapitálových rezerv, z čoho vyplýva, že cieľom ustanovenia je teda prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia (prípad Devín banky). Namietol, že poskytovanie plnenia na základe Zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona o bankách s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 Zákona o bankách. Uviedol, že tvrdenie žalovaného, že Zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia je nepravdivé a v Zákone o bankách nemá oporu, nakoľko poskytovanie plnenia z PDF nespadá pod podnikateľskú činnosť banky, a preto ako také nie je v zmysle ustanovenia § 27 ods. 12 Zákona o bankách zakázané. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že zo Zmluvy o dôchodku nedošlo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia z jeho strany voči žalovanému, nakoľko táto bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, nakoľko zmluva o dôchodku ako zmluva asynalagmatická, ktorá môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, jednoznačne nemôže byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, keďže ak by to tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Poukázal na skutočnosť, že bol dlhé roky zamestnancom žalovaného a svojou každodennou dlhoročnou prácou preňho, sa nemalou mierou zaslúžil o súčasné postavenie žalovaného na bankovom trhu, z dôvodu ktorého protihodnota plnenia žalovaného bola z jeho strany poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života s tým, že Podporný dôchodkový fond žalovaného (ďalej len „PDF") bol vytvorený dňa 28. 06. 1993 a plnenia z neho vyplývajúce mali byť vyplácané počnúc mesiacom, nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný dôchodok s tým, že k uzatvoreniu Zmluvy o dôchodku došlo o viac než štyri roky neskôr a napriek tomu, že Zmluva o dôchodku bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovaného bola poskytnutá z jeho strany vo vzťahu k Zmluve o dôchodku ešte za trvania pracovného pomeru, nakoľko poskytoval protiplnenie žalovanému ešte viac než štyri roky po tom, ako bol PDF vytvorený. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na skutočnosť, že argumentácia žalovaného je účelovou obranou s cieľom vyhnúť sa plneniu jeho povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o dôchodku s tým, že argumentácia žalovaného sa v porovnaní s argumentáciou uvedenou v priebehu prvostupňového konania žiadnym spôsobom nezmenila a súd prvej inštancie sa predmetnými argumentmi dostatočne vysporiadal. Uviedol, že k otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti navyše jasne vyjadrili tak súdy prvého a druhého stupňa, ako aj najvyššie justičné orgány Slovenskej republiky a preto konanie žalovaného nielenže zaťažuje súdy, ale je aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko účelom PDF bolo v zmysle článku I Štatútu PDF ocenenie vernosti žalobcu ako zamestnanca k žalovanému a kvality jeho práce a podpora jeho stabilizácie, keď účelom Zmluvy o dôchodku bolo zabezpečiť mu určitú životnú úroveň aj po odchode do starobného dôchodku. 4. Súd prvej inštancie si povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 374 ods. 1 CSP (Súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia) nesplnil, a preto odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu doručil žalovanému dňa 03. 08. 2016, resp. jeho právnemu zástupcovi, pričom žalovaný sa k nemu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. augusta 2016 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. 9. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strán sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s ich právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 10. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 11. Vo veci samej dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede a o povinnosti žalovaného vyplácať žalobcovi plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 842, § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležite odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok žalobcu aj žalovaného súvisiacich s predmetom konania. 12. Žalovaný vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný dôsledne vysporiadal a najmä s tým, prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie je nutné považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré ho viedli k týmto záverom, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov. 13. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou platnosti zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 05. 09. 1997, ako aj s otázkou neplatnosti výpovede z tejto zmluvy danej žalobcovi žalovaným dňa 26. 10. 2009. 14. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je v zásade vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej argumentácie žalovaného by totiž znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúcej sa od zániku záväzku smrťou. 15. Odvolací súd na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je okrem vymedzenia účastníkov právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu (počas štúdia), uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Občianskeho zákonníka) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Občianskeho zákonníka. 16. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01. 01. 2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 01. 01. 2007 v ust. § 27 ods. 8 ) zákona o bankách, pričom žalovaný naďalej žalobcovi plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 01. 01. 2002, až do jej vypovedania, t. j. ku dňu 15. 04. 2010. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 01. 01. 2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by žalovanému bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V prejednávanej veci vystupoval žalovaný ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany žalovaného teda išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu so žalobcom teda žalovaný neuzatváral, ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ako správne v napadnutom rozsudku uviedol súd prvej inštancie a žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. 17. S právnym názorom súdu prvej inštancie, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvania práva na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. 18. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech s tým, že v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).