Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/211/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405206800 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1405206800.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: G. R.Ý., R. C. K. XXXX/X, R., zastúpeného JUDr. Ing. Vojtechom Čipákom, PhD., advokátom, so sídlom Vazovova 9/b, Bratislava, proti žalovanej: R. I., R. E.L. XXXX/X, R., zastúpenej JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, advokátom, so sídlom Levárska 11, Bratislava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 6.decembra 2012, č.k. 19C 118/2005-570, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uzavretej medzi dlžníkom G. I. a žalovanou dňa 15.03.2002, ktorou dlžník previedol svoju majetkovú časť na nehnuteľnosti - byt. č. X na X. D. H. R. N. E.. Č. XXXX, R., E. X, s podielom na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckom podiele k pozemku vo veľkosti 6190/541599, zapísané na LV č. XXXX L..Ú.. N., do výlučného vlastníctva žalovanej. Rozhodol tak podľa § 42a ods. 1 a 2 Obč. zákonníka, keď po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa, odporkyne a svedkov R. I., G. I. K. Š. M., v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co 152/08 zo dňa 21.01.2010, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 22.10.2007 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že vzhľadom k okolnostiam, v akých sa jej manželstvo nachádzalo, nemohla a nemala sa ako dozvedieť o pôžičkách svojho manžela; o maloleté deti, z toho jedno ťažko postihnuté, sa starala sama, nevedela akými podnikateľskými aktivitami sa zaoberá jej manžel, pričom preukázala, že v podstate od roku 1999 spolu nežili a nehospodárili a jej manžel v tom čase už mal známosť s inou ženou. Poukázal na to, že žalobca s G. I., manželom žalovanej, uzavrel zmluvu o pôžičke dňa 15.12.2000 na sumu 500.000,- Sk, pričom dátum splatnosti dlhu pripadol na deň 15.06.2003 a následne v januári 2001 uzavrel ďalšiu zmluvu na sumu 175.000,- Sk s vrátením pôžičky ku dňu 17.11.2013. Celková dlžná suma predstavovala sumu 675.000,- Sk a aj keď žalobca má právoplatné rozhodnutie vo forme rozsudku, ktorý bol vydaný pre zmeškanie - teda nie na základe zisteného právneho stavu, zistil, že v zmluve síce bol uvedený najbližší deň splácania prvej splátky 15-ty deň toho-ktorého mesiaca, ale aj sám žalobca uviedol, že on sám sa nezaujímal o to, či pôžička je splácaná, pretože až v roku 2004 sa vrátil zo zahraničia a dokonca na zmluve bolo uvedené neúplné číslo účtu, na ktoré sa mal dlh splácať. Ďalej zistil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola uzatvorená z iniciatívy a na návrh žalovanej, ktorá nesúhlasila s podnikateľskými aktivitami svojho muža, pričom skutočnosť, že samotné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov iniciovala žalovaná, potvrdil aj G. I., ktorý vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že po prerobení prevádzky na G. Z.. H. R. predpokladal, že dlžobu riadne splatí. Dospel k záveru, že úmyslom odporkyne pri zrušení a následnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bola len snaha chrániť rodinu pred prípadnými rizikovými dôsledkami podnikania jej manžela, a to už vzhľadom na okolnosť, že má ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje 24 - hodinovú starostlivosť. Objektívne nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať prípadný úmysel ukrátiť veriteľa, keďže pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, boli úplne iné ako ukrátenie veriteľa. Uviedol, že o okolnosti, že dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemal úmysel ukrátiť veriteľa, svedčí aj skutočnosť, že dlžník, teda manžel žalovanej, pracoval v prevádzke na G. Z.., pričom z príjmov na tejto prevádzke mal postupne vyplácať pôžičku, ktorú mal od žalobcu. Svedecké výpovede svedka M. K. svedkyne A. posúdil ako menej vierohodné vzhľadom na ich odlišné vyjadrenia, ktoré nekorešpondovali so zisteným skutkovým stavom. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne posúdenie skutkovej podstaty a v nadväznosti na to aj nesprávne právne posúdenie zistených skutočností. Namietal, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že svedkyňa o oboch prevádzkach svojho manžela vedela, vedela o jeho podnikateľských aktivitách, dokonca bola v kontakte s ekonómkou zamestnanou v jeho prevádzke a vedela aj o tichom spoločníkovi jej manžela, ktorý do podnikania vstúpil od roku 1999 a vedela aj o pomeroch panujúcich v prevádzke jej manžela. Sama uviedla, že vedela o tom, že jej manžel do podnikania pribral spoločníka C. W., s ktorým sa osobne rozprávala a vedela, že má na podnikanie požičané peniaze, a teda vedela o pôžičke manželovho spoločníka v podnikaní a musela preto rátať s priamym postihom jej manžela a aj jej samotnej v prípade nesplácania dlhu spoločníka na základe čoho, ako sama uviedla, podala následne návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okrem toho v rozhodnej dobe a aj pred tým vedela o zlej finančnej situácií dlžníka, pretože tento s ňou žil v spoločnej domácnosti až do roku 2004 a neprispieval na 4-člennú domácnosť, keď tak minimálnymi čiastkami. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je potrebné vypočuť svedka C. W. za účelom zistenia, či jeho podnikateľská spolupráca s dlžníkom bola evidovaná písomne, a teda či sa odporkyňa mohla dozvedieť o jeho pôžičkách z podnikových dokladov, keď žalovaná sama uviedla, že v roku 2000 z manželovho pohostinstva zobrala nejaké doklady, z ktorých zistila, že ľudia, ktorí podnikajú s jej manželom, majú dlžoby, avšak dlžník uviedol, že mal len jediného spoločníka C. W., s ktorým písomne ani nemal uzavretú žiadnu zmluvu. Ďalej poukázal na výpovede svedkyne R. I., ktorá na pojednávaní dňa 5.12.2009 uviedla, že dlžník žil so žalovanou v spoločnej domácnosti do roku 2004 a neskôr na pojednávaní dňa 13.5.2010 vypovedala, že dlžník s odporkyňou nežije v spoločnej domácnosti asi 7 rokov, čo znamená od roku 2003. Obidve výpovede svedkyne však potvrdzujú, že dlžník so žalovanou v čase prevodu nehnuteľností v spoločnej domácnosti spolu bývali. Súd prvej inštancie však tieto výpovede nesprávne interpretoval, keď dospel k záveru, že dlžník so žalovanou nebývali v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu v spoločnej domácnosti. Potvrdil to aj manžel žalovanej na pojednávaní dňa 13.5.2010, keď vypovedal, že v roku 2004 ešte býval so žalovanou a dcérami v jednom byte a aj samotná odporkyňa na pojednávaní dňa 9.4.2009 zhodne vypovedala, že s ňou dlžník žil až do roku 2004. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnemu zisteniu, že manželia spolu nežili a nehospodárili, ale aj, že manžel žalovanej mal od roku 1999 známosť s inou ženou. V tejto súvislosti poukázal na svedeckú výpoveď dlžníka, ktorý na pojednávaní dňa 13.5.2010 uviedol, že známosť si našiel v roku 1999, že známosť trvá doteraz a, že je to B. A.Z., ktorá však písomne vypovedala, že dlžníka spoznala koncom septembra 2003, ako vodiča taxi služby, ktorý ju viezol z práce domov a poukázal aj na to, že oprávnenie k taxi službe získal dlžník podľa výpisu so živnostenského registra až dňa 27.3.2003. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie zistenia súdu, že žalovaná objektívne nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať prípadný úmysel ukrátiť veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že dlžník začal podnikať v roku 1994 a ak pohnútkou žalovanej na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v roku 2002 bola ochrana pred podnikateľským rizikom, ako konštatoval súd prvej inštancie, je nepravdepodobné, že by po 8-mich rokoch došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov na jej popud bez toho, aby o dlžobách svojho manžela-podnikateľa nevedela, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tej dobe už fakticky nepodnikal. Nesprávne tiež súd prvej inštancie dospel k záveru, že dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemal úmysel ukrátiť veriteľa, pretože podľa neho pracoval v prevádzke na G. Z., z ktorej príjmov by mal postupne vyplácať pôžičku od žalobcu. Skutočnosť však bola taká, že dlžník v rozhodnej dobe už na prevádzke nepodnikal. Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil svedeckú výpoveď svedka M. a ani svedkyne A., len konštatoval, že sa javia byť menej vierohodné vzhľadom na ich odlišné vyjadrenia, ktoré nekorešpondovali so zisteným skutkovým stavom, avšak neuviedol ani len časť týchto výpovedí a v tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol správne, v súlade so zisteným skutkovým stavom a správne vec právne posúdil. Uviedla, že v rámci možností dokazovania negatívnej skutočnosti a napriek skutočnosti, že súd odmietol vykonať dôkaz detektorom, predsa len preukázala, nielenže nemala vedomosť o prípadnom úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ale aj, že tento úmysel ani neexistoval. Poukázala na to, že celý proces zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vrátane spôsobu vyporiadania, navrhla sama a aj iniciovala, navyše vychádzala pri vyporiadaní z hodnoty bytu ocenenej znaleckým posudkom, z potrieb detí, ako aj zo skutočností, že dlžník použil na svoje podnikanie spoločné úspory v sume cca 600.000 - 750.000,- Sk. Namietala, že žalobca nepreukázal, či v čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov pohľadávka existovala a ak áno, v akej výške, keď rozsudok v spore R.-I. bol vydaný pre zmeškanie a nie na základe zisteného právneho stavu a otázne je, či v čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vôbec existovala pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno v tejto skutočnosti zaťažuje žalobcu. Namietala, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa 15.12.2000 na dobu 30 mesiacov, pričom splátka mala byť splatná vždy 15. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom termín prvej splátky nie je dohodnutý, číslo účtu, na ktoré sa mal platiť nebolo úplné, úroky boli dohodnuté vo výške, ktorá zakladá domnienku úžery, peniaze z pôžičky boli použité na splatenie akéhosi pofidérneho dlhu. Sám žalobca v konaní uviedol, že žalobu proti dlžníkovi podal až po tom, ako sa vrátil zo zahraničia a dlžník mu peniaze nevracal, z čoho podľa nej možno vyvodiť, že termín splácania mal byť ešte dohodnutý a svedčí tomu aj text dohody o vyporiadaní hnuteľných vecí z 25.3.2002, podľa ktorého "finančné záväzky nemáme". Pôžička v sume 175.000,- Sk mala byť podľa tvrdenia žalobcu vrátená až 17.11.2003, teda v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov objektívne ani neexistovala ako vymáhateľná pohľadávka. Vzhľadom na to, že dlžník sa v spore pri vymáhaní pôžičky nebránil, hoci značná časť mohla byť už premlčaná a žalobca sa o svoju pohľadávku niekoľko rokov nezaujímal a žiadne kroky smerujúce k jej splateniu nerobil z dôvodu, že bol v zahraničí, existuje pochybnosť o tom, či celá "akcia" nie je uskutočňovaná vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a dlžníka a či vôbec išlo skutočne o pôžičku. K námietkam žalobcu uvedeným v jeho odvolaní uviedla, že jej manželstvo s dlžníkom sa zhruba do roku 1999 javilo ako funkčné, otázne však je, či bolo funkčné toto manželstvo aj v období od decembra roku 2000 a o čom vedela, resp. čo mohla a nemohla rozpoznať v tomto čase. Vedela len o tom, čo uviedla na pojednávaní, t.j., že mal prevádzku, a že keď sa pýtala ekonómky, tak prevádzka fungovala. Z uvedeného však nevyplýva záver o tom, že by vedela o pôžičkách dlžníka, ale jej výpoveď len dokazuje, že vyvíjala aktívnu snahu o poznanie stavu podnikania svojho manžela a tiež to, že manžel jej o podnikaní žiadne bližšie informácie neposkytoval. Pokiaľ ide o jej známe pomery v prevádzke jej manžela, vedela len to, že dlžník predĺžil nájom aj proti jej vôli, a že pribral do prevádzky spoločníka pána C.. W., ktorý mal požičané peniaze od pána C.Š., pričom túto informáciu jej poskytol priamo pán W., a nie jej manžel. Za nesprávny považuje záver žalobcu, že keďže vedela o dlžobe pána W., musela rátať s postihom jej manžela, keď poukázala na to, že pán W. nebol zmluvným spoločníkom dlžníka a každý z nich mal prevádzkovať jedno poschodie prevádzky úplne samostatne a nezávisle. Nepravdivé je aj tvrdenie, že dlžník s ňou býval až do roku 2004 v spoločnej domácnosti a za účelovú považuje námietku žalobcu, týkajúcu sa dokazovania výsluchom C.. W., keď žalobca mal možnosť navrhnúť vykonanie tohto dôkazu, avšak nenavrhol ďalšie dokazovanie, naopak žiadal viackrát dokazovanie ukončiť. Pokiaľ ide o spolužitie dlžníka so žalovanou, poukázala na výpoveď svedkyne R. I., ktorá uviedla: "asi od r. 2001 otec začal s tým, že prestal chodievať domov a zdržiaval sa aj niekoľko dní mimo domácnosti, hádky začali v r. 1999". Rok 2004 v tejto súvislosti bol označený len ako trvalé opustenie (odsťahovanie sa z bytu), čo v zápisnici nebolo dostatočne zachytené, svedkyňa to však viackrát zhodne opakovala. Z opakovaných výpovedí svedkyne je zrejmé, že pod pojmom "bývanie v spoločnej domácnosti" rozumie čas, do ktorého mal dlžník v byte svoje veci a občas tam prespával. Skutočnosť, že dlžník sa už dlho predtým v byte pravidelne nezdržiaval, žalobca opomína. Dlžník, ktorý mal podľa názoru žalobcu potvrdiť, že v roku 2004 ešte býval v byte, už v nasledujúcej vete vo svojej výpovedi uviedol, že "predtým som sa tam zdržiaval sporadicky". V tomto smere poukázala aj na svoju výpoveď, v ktorej uviedla, že "do r. 2004 manžel s nami žil v jednom byte, v r. 2004 odišiel..." a taktiež tvrdila, že manželstvo je rozvrátené od r. 1999. Pokiaľ ide o známosť dlžníka s pani A., namietala, že žalobca sám na pojednávaní v máji 2012 netrval na vypočutí svedkyne A., a v septembri 2012 sám žiadal súd, aby jej vypočutie zamietol. Súd konštatoval, že dlžník mal v čase okolo r. 1999 inú známosť, ale nekonštatoval a ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že touto známosťou mala byť pani A.. Poukázala na to, že milenecké aféry jej manžela boli jedným z dôvodov rozvratu manželstva, pričom existenciu mileniek viackrát priznal aj sám dlžník, pričom uviedol, že už aj v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke mal priateľku a túto skutočnosť nikdy nerozporoval. Podľa jej názoru výpoveďami svedkov I. B. A. bolo preukázané, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke nebola milenkou dlžníka pani A., ale iná žena. Ďalej poukázala na skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že iniciátorkou zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola výlučne ona, a to zámer previesť byt do výlučného vlastníctva žalovanej existoval už aj v čase fungujúceho manželstva (rok 1998), čo preukázala čestným prehlásením G.. I., a že dlžník v období rokov 2000-2002 stále podnikal v prevádzke na G. ul. Existencia úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nebola podľa jej názoru v konaní preukázaná, pričom dôkazné bremeno o tejto skutočnosti zaťažuje žalobcu, ten však existenciu úmyslu odvodzuje len zo samotnej existencie dvojstranného právneho úkonu. V tomto smere podľa jej názoru neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie podľa jej názoru správne posúdil aj dôveryhodnosť uvedených svedkov, keď svedkyňa A. ju popísala úplne inak, ako v skutočnosti vyzerala, čo preukázala fotografiami a táto skutočnosť sama osebe bez ohľadu na ďalšie rozpory úplne spochybnila celú jej výpoveď. Ďalej uviedla, že zo svedeckých výpovedí A. K. M. vyplývajú rozpory, nie však v ich vzájomných výpovediach, ale rozpory s objektívnymi skutočnosťami, ako aj inými dôkazmi v konaní. Poukázala aj na to, že títo svedkovia sa "objavili" až po niekoľkých rokoch trvania procesu, hoci žalobca už skôr mal možnosť označiť týchto svedkov, pričom pôvodne vo svojej výpovedi neuviedol, že by pri jeho údajnom rozhovore so žalovanou o pôžičke mal byť niekto prítomný. Spomenul si až po ďalších skoro troch rokoch, pričom mali byť na stretnutí prítomné dve ženy a neskôr však už to bola len jedna žena a druhá je nebohá, z čoho vyplýva, že išlo u umelo vykonštruované a nepravdivé svedectvo svedkyne A.. 4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu uviedol, že s tvrdeniami žalovanej v celom rozsahu nesúhlasí a považuje ich za účelové, nepravdivé a zavádzajúce a naďalej trvá na tom, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávneho posúdenia skutkovej podstaty a v nadväznosti na to aj nesprávneho právneho posúdenia zistených skutočností. 5. Žalovaná vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedla, že jeho vyjadrenie neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti a žiadnym konkrétnym spôsobom nepolemizuje s jej vyjadrením k odvolaniu žalobcu a z toho dôvodu sa nemá k čomu vyjadriť. Poukázala na to, že vyjadrenie žalobcu z 27.10.2016 nie je možné považovať za relevantný úkon právnej služby, a to z uvedených dôvodov a tento úkon považuje za neúčelný. 6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uzavretej medzi dlžníkom G. I. a žalovanou dňa 15.03.2002, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností, ktoré uviedla na svoju obranu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 42a ods. 1 a 2 Obč. zákonníka a dospel k správnemu záveru, že žalovaná preukázala, že objektívne nemohla pri náležitej starostlivosti rozpoznať prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa. 8. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 22.10.2007 a vrátení veci na ďalšie konanie, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co 152/08 zo dňa 21.01.2010, postupoval súd prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v zrušujúcom uznesení a doplnil dokazovanie na zistenie, či mohla žalovaná pri náležitej starostlivosti rozpoznať úmysel jej manžela ako dlžníka, ukrátiť veriteľa tým, že dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa zbavil vlastníctva bytu. 9. V zmysle § 42a ods. 2 Obč. zákonníka odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116, § 117), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 10. V prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou blízkou alebo urobeným v jej prospech, nemusí veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, a zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť, v konaní veriteľom preukázaným odporovateľným právnym úkonom, vedel, a preto je na žalovanom, aby preukázal, že v čase právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohol spoznať. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade, ak by aj bolo v konaní preukázané, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa nevedel ani nemusel vedieť, nepostačuje to samo osebe k úspešnej obrane proti odporovacej žalobe a žalovaný, ako dlžníkovi blízka osoba, sa ubráni odporovacej žalobe, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa, nemohol aj pri náležitej starostlivosti poznať, hoci vynaložil k okolnostiam daného prípadu primerané úsilie (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, spoznal. Právna úprava v tomto smere vychádza z toho, aby sa blízka osoba dlžníkovi pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo v jej prospech, presvedčila, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka, a aby tak nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka a v prípade, ak takto nebude postupovať, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. 11. V zmysle vyššie uvedeného v danom spore žalovanú zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v preukázaní skutočnosti, že vyvinula úsilie primerané okolnostiam daného prípadu a napriek tomu nemohla úmysel jej manžela, ako dlžníka, ukrátiť žalobcu ako jeho veriteľa, rozpoznať. Súd prvej inštancie opätovne vypočul žalobcu, ktorý zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a tiež žalovanú, ktorá zotrvala na svojom tvrdení, že o dlhu svojho manžela nevedela a ďalej uviedla, že žalobcu videla prvýkrát niekedy v lete 2001-2002 na L. Z.. H. R., predstavil sa jej ako pán G., ona sa s ním však nerozprávala, vyšla z pivnice z prevádzky jej manžela a išla si sadnúť do auta, čakala v aute na manžela, ktorý sa so žalobcom rozprával, ale nevedela o čom. Poukázala ďalej na to, že od júla 2000 mali podlžnosti na nájomnom na byte, túto podlžnosť uhradila. O tom, že jej manžel má požičané peniaze od žalobcu, sa dozvedela až z predvolania na súd, a až na súde zistila, že pán, ktorý sa jej predstavil ako pán G., je pán R.. Súd prvej inštancie vypočul aj svedka G. I., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že v čase uzavretia pôžičky so žalovanou dobre nežil, venoval sa svojmu podnikaniu a v tom čase mal už priateľku, väčšinou doma nebýval. Potvrdil, že žalovaná o pôžičke nevedela, a ani o jeho ďalších pôžičkách, pretože sa staral o podnikanie a ona o domácnosť. Svedkyňa R. I. uviedla, že nevedela o tom, že otec má dlžoby a dozvedela sa o tom od matky, ktorá povedala, že prišli papiere zo súdu. Uviedla ďalej, že otec s jej matkou nebýva v spoločnej domácnosti asi sedem rokov a ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že nezhody medzi jej mamou a otcom začali asi desať rokov dozadu a otec začal chodiť domov len občas asi osem-deväť rokov dozadu. Taktiež uviedla, že jej rodičia sa sústavne hádali, otec prestal chodiť domov a nakoniec ona bola v roku 1999 v nemocnici z dôvodu, že mala záchvaty, búšenie srdca a slabosti, ktoré si myslí, že boli vyvolané hádkami jej rodičov. 12. Súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného uvedenými svedeckými výpoveďami dospel k správnym skutkovým zisteniam, že žalovaná s jej manželom v podstate od roku 1999 spolu nežili a nehospodárili a jej manžel v tom čase už mal známosť s inou ženou. V konaní ďalej bolo nesporné, že žalovaná sa v tom čase starala o dve maloleté deti, z toho jedno maloleté dieťa ťažko postihnuté, vyžadujúce celodennú starostlivosť. Súd prvej inštancie správne prihliadol na uvedené okolnosti pri posudzovaní toho, či žalovaná pri náležitej starostlivosti mohla rozpoznať úmysel jej manžela ukrátiť veriteľa a dospel k správnemu záveru, že vzhľadom k okolnostiam, v akých sa jej manželstvo nachádzalo, nemala sa ako dozvedieť o pôžičkách svojho manžela, nevedela akými podnikateľskými aktivitami sa zaoberá jej manžel a objektívne nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa. 13. Nedôvodne žalobca namieta vo svojom odvolaní, že dlžník so žalovanou v dobe rozhodnej pre vykonanie odporovateľného úkonu v spoločnej domácnosti býval, pričom poukázal na výpoveď svedkyne R. I.Š. na pojednávaní dňa 05.12.2009, v ktorej uviedla, že dlžník žil so žalovanou v spoločnej domácnosti do roku 2004, a na jej výpoveď zo dňa 13.05.2010, keď uviedla, že dlžník so žalovanou nežije v spoločnej domácnosti asi sedem rokov, čo znamená od roku 2003. Uvedené výpovede svedkyne R. I. podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú len tú skutočnosť, že dlžník býval v spoločnom byte so žalovanou a ich deťmi, nepotvrdzuje však skutočnosť, že by riadne viedli spoločnú domácnosť, a že by išlo o také spolužitie v spoločnej domácnosti, v rámci ktorého by komunikovali o záležitostiach týkajúcich sa starostlivosti o rodinu, finančných záležitostiach, či podnikateľských aktivitách dlžníka. Svedkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že dlžník-jej otec sa nikdy o finančných záležitostiach nevyjadroval, ani o svojom podnikaní, a to ani v čase, keď s nimi býval, z jeho správania sa podľa jej názoru nedalo usúdiť, či má alebo nemá finančné problémy a potvrdila, že keď sa žalovaná pýtala dlžníka na tieto veci, povedal jej, nech sa o to nestará, že to nie je jej vec. Taktiež potvrdila, že v posledných rokoch pred odchodom zo spoločnej domácnosti sa o nich ako otec nestaral a zdržiaval sa aj dva-tri dni mimo domácnosti, a jediné v čom pomohol bolo to, že odviezol zdravotne postihnutú sestru do zariadenia a doviezol ju späť. Ďalej svedkyňa vo výpovedi zo dňa 13.05.2010 potvrdila, že nezhody medzi žalovanou a dlžníkom trvali asi desať rokov dozadu a už pred ôsmymi až deviatimi rokmi začal chodiť domov len občas. Opätovne potvrdila, že už v roku 1999 sa stále hádali. Vo svoje výpovedi ďalej uviedla, že otec od roku 2001 prestal chodievať domov a zdržiaval sa aj niekoľko dní mimo domácnosť. Uvedenou svedeckou výpoveďou boli potvrdené tvrdenia žalovanej o tom, že vzťahy medzi ňou a jej manželom, boli rozvrátené už od roku 1999, a že z bytu odišiel v roku 2004, nebola však potvrdená existencia ich vzájomného spolužitia a riadneho vedenia spoločnej domácnosti. Uvedené skutočnosti vyplynuli aj zo svedeckých výpovedí svedka I., keď na pojednávaní dňa 21.01.2010 potvrdil, že asi od roku 1999 bolo ich manželstvo dosť zlé, čo bolo dôvodom aj zrušenia a následného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Taktiež potvrdil, že v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov už nežil so žalovanou, a taktiež potvrdil, že o financiách alebo jeho podnikaní sa so žalovanou nikdy nerozprával. Žalovaná ďalej na tomto pojednávaní uviedla, že o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva, požiadala z dôvodu, že svedok predĺžil zmluvu na prevádzkovanie pivárne I., s čím ona nesúhlasila. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že irelevantné sú námietky žalobcu týkajúce sa skutočnosti, že dlžník v čase uzavretia pôžičky nemal známosť s B. A., keď svedok aj vo svoje výpovedi na pojednávaní dňa 13.05.2010 potvrdil, že aj v tom čase mal už priateľku a väčšinou doma nebýval. 14. Z ďalších skutočností, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, a to, že žalovaná vedela o oboch prevádzkach jej manžela, bola v kontakte s ekonómkou zamestnanou v jeho prevádzke a vedela aj o tichom spoločníkovi jej manžela, ako aj o pôžičke manželovho spoločníka, vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu, že žalovaná sa snažila zistiť v akom stave sa nachádza podnikanie a finančné záležitosti jej manžela, keďže on s ňou o týchto záležitostiach nerozprával, vyvinula za účelom zistenia týchto skutočností úsilie v dostatočnej miere, ktoré zodpovedá náležitej starostlivosti, keď popri starostlivosti o domácnosť a dve maloleté deti, z toho jedno dieťa ťažko postihnuté, imobilné a vyžadujúce celodennú starostlivosť, osobne sa kontaktovala s ekonómkou a spoločníkom jej manžela, avšak ani pri tejto náležitej starostlivosti nezistila žiadne také skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že jej manžel má požičané peniaze od žalobcu, a teda, že je dlžníkom žalobcu a nemohla tak rozpoznať ani úmysel jej manžela ako dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Zo samotnej skutočnosti, že spoločník jej manžela mal požičané peniaze na podnikanie, nemohla sa dozvedieť o tom, že jej manžel má požičané peniaze od žalobcu. Z výpovedí žalovanej na pojednávaní dňa 09.04.2009, ako aj svedka I. na pojednávaní dňa 21.01.2010 vyplynulo, že žalovaná iniciovala zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu, že po uplynutí doby nájmu pohostinstva jej manželom, žalovaná trvala na tom, aby nájom neobnovil, keď vzťahy medzi nimi boli rozvrátené, nechodieval domov, hádali sa, napriek tomu, že sa rozprávala aj s jeho ekonómkou, nemala konkrétne informácie o stave jeho podnikania, pretože jej o tom nerozprával a na jej dotazy odpovedal, aby sa o to nestarala, svedok však napriek jej nesúhlasu predĺžil zmluvu na prevádzkovanie pivárne. Aj okolnosť, že uzatvorenie dohody, ktorú žalobca odporuje, neinicioval dlžník, ale žalovaná ako jeho manželka z dôvodu, že napriek jej nesúhlasu obnovil prevádzku pohostinstva, nenasvedčuje tomu, že by žalovaná v danej situácii mohla mať vedomosť o existencii pôžičky jej manžela od žalobcu, teda mohla rozpoznať prípadný úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa. 15. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že na svedecké výpovede svedkov Lidu a svedkyne Račkovej, správne súd prvej inštancie neprihliadol z dôvodu, že tieto výpovede považoval za menej vierohodné. Zo svedeckej výpovede svedka Š. M. vyplynulo, že navštívil I. na základe toho, že žalobca sa ho opýtal, či by nemohol skočiť k nim, keďže tam býva, a nemohol sa opýtať dlžníka, kedy mu vráti pôžičku. Uviedol, že mu otvorila žalovaná a zavolala dlžníka, s ktorým sa bavil medzi dverami a povedal mu to, čo mu povedal žalobca, pričom na otázku súdu uviedol, že žalovaná stála na chodbe v jej byte a myslí si, že rozhovor medzi ním a jej manželom mohla počuť a až následne sa opravil, že určite ho počula. Uvedená svedecká výpoveď je v rozpore aj s výpoveďou samotného žalobcu, ktorý na uvedenom pojednávaní na otázku právnej zástupkyne žalovanej, či poslal pána M. za dlžníkom s tým, aby sa ho opýtal, kedy vráti pôžičku, uviedol, že on nikoho nikam neposielal. Uvedená svedecká výpoveď je v rozpore s výpoveďami svedka I., ktorý na pojednávaní dňa 13.05.2010 na otázku súdu uviedol, že svedok M. U. neprišiel za ním, aby vrátil žalobcovi pôžičku, uviedol len, že sa sním stretol, ale nikdy sa s ním nerozprával a následne na pojednávaní dňa 15.11.2012 uviedol na otázku súdu, že svedok M. u nich v byte nikdy nebol. Taktiež výpoveďou svedkyne Ľ. A. nebolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že by žalovaná bola prítomná spolu s jej manželom v kaviarni na L. Z.. H. R. na stretnutí so žalobcom a svedkyňou, a že na tomto stretnutí by mala možnosť dozvedieť sa o existencii konkrétnej pôžičky jej manžela od žalobcu, keď z výpovede svedkyne vyplynulo, že počula len, že sa bavia žalobca s dlžníkom o nejakej pôžičke a jej vrátení a počula, že dlžník sľúbil žalobcovi, že to bude splácať a bola presvedčená, že to žalovaná mohla počuť. Na otázku súdu, či tá pani, s ktorou sa stretla v uvedený deň v kaviarni, je prítomná žalovaná, uviedla len, že si myslí, že je to ona. Ďalej svedkyňa uviedla, že z rozhovoru mala dojem, že ide o existujúcu pôžičku, ktorú má dlžník splácať. Z uvedeného je zrejmé, že sama svedkyňa nevedela z rozhovoru o akú konkrétnu pôžičku ide medzi žalobcom a manželom žalovanej, teda dlžníkom, a to v akej sume a ani to, kedy malo dôjsť k požičaniu peňazí, taktiež svedkyňa dostatočne určito nepotvrdila, že žalovaná je tou ženou, s ktorou bol dlžník na uvedenom stretnutí, a to aj vzhľadom na to, že podľa popisu svedkyne, mala mať v tom čase žalovaná tmavé vlasy, čo však žalovaná poprela a predložila fotografie s vlasmi zafarbenými do červena, a jednoznačne svedkyňa ani nepotvrdila, že by žalovaná skutočne rozhovor o pôžičke medzi jej manželom a žalobcom počula, keď potvrdila len skutočnosť, že žalovaná to mohla počuť, avšak z uvedenej výpovede nie je zrejmé, čo konkrétne ohľadne akej pôžičky a najmä v akej výške, skutočne žalovaná mala počuť. 16. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná preukázala, že ani pri náležitej pozornosti, nemohla rozpoznať úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu ako veriteľa, keď preukázala, že v rozhodnom čase boli vzťahy medzi nimi rozvrátené, dlžník ako manžel s ňou nekomunikoval, resp. odmietal komunikovať o jeho podnikateľských aktivitách a finančných záležitostiach, napriek jej nesúhlasu predĺžil nájomnú zmluvu na prevádzkovanie pohostinstva, a ani z vlastnej iniciatívy sa zo stretnutí s jeho ekonómkou a jeho spoločníkom nedozvedela žiadne také okolnosti, na základe ktorých by mohla zistiť, že jej manžel má dlh voči žalobcovi. 17. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).