Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/401/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407202636 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1407202636.10 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej v právnej veci žalobcov: 1/ A.. O.U. O., 2/ A.. U. O., obaja bytom R. N.. Č.. X, L., obaja zast. advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská ul. č. 11, Bratislava proti žalovaným: 1/ HABITAT, spol. s r. o., Saratovská ul. č. 4, Bratislava, 2/ V. W., bytom P. N.. Č.. X, L., 3/ H. H., bytom W. U. X, R., K., všetci zast. advokátkou JUDr. Evou Bellovou, Mliečno č. 511, Šamorín, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo 6. mája 2015, č. k. 16C/38/2007- 434, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ z 01.12.2005 a kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/ z 05.05.2008 o prevode X - A. L. Č.. XX X. sa na XX. J. bytového domu na R. N.. Č.. X Y. L., súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXXX, zapísanom na LV pre kat. úz. G. Č.. XXXX s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXXX, sú neplatné. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím o pridelení podnikového bytu z 27.08.1987, č. L. vtedajší zamestnávateľ žalobcu 1/ STAVING, k. p. Bratislava pridelil žalobcovi 1/ predmetný byt špecifikovaný vyššie. Dohoda o odovzdaní a prevzatí tohto bytu bola uzavretá dňa 04.09.1987. Bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nadobudol do vlastníctva žalovaný E.. Ľ. M. vo verejnej dražbe dňa 20.11.1992 v rámci likvidácie majetku štátneho podniku STAVING, š. p. v likvidácii. Dňa 20.02.1997 E.. Ľ. M. založil ako jediný spoločník spoločnosť HABITAT, spol. s r. o. (žalovaný 1/) a do základného imania tejto spoločnosti vložil ako nepeňažný vklad predmetný bytový dom. Tým sa žalovaný 1/ stal jeho vlastníkom. V čase vydraženia predmetného bytového domu a ani v čase, keď E.. Ľ. M. tento dom vložil ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného 1/, nebol žiadny z bytov v tomto dome sa nachádzajúcich vo vlastníctve inej osoby. Žalovaný 1/ odmietol predmetný byt žalobcom predať za podmienok uvedených v zákone č. 182/1993 Z.z. Kúpnou zmluvou z 01.12.2005 žalovaný 1/ zastúpený konateľom A.. V. W. predal predmetný byt žalovanému 2/ A.. V. W.. Dá sa teda povedať, že žalovaný 2/ predmetný byt predal sám sebe. Následne žalovaný 2/ kúpnou zmluvou z 05.05.2008 predmetný byt predal žalovanému 3/. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného 3/ bol povolený dňa 17.06.2008, pod č. Y. - XXXXX/XX. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v zrušujúcom uznesení z 19.01.2014, č. k. 6Co/19/2014-417 a uviedol, že bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, ktorého nájomcami sú žalobcovia 1/, 2/ bol vložený do základného imania žalovaného 1/ na základe zakladateľskej listiny z 20.02.1997. Týmto E.. Ľ.Š. M. neporušil ust. § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb., pretože sa na neho nevzťahovalo zákonne obmedzenie previesť vlastníctvo domu len do vlastníctva štátu, vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu, alebo obce, alebo s účasťou Fondu národného majetku SR z dôvodu, že nebol žiadnym vlastníkom domu, na ktorých sa uvedené obmedzenie vzťahovalo a to vymenovaných v § 18 ods. 1 cit. zákona. Taktiež nešlo ani o byt v dome, ktorý nadobudol podľa osobitného predpisu a to zák. č. 92/1991 Zb.. Predmetný bytový dom, v ktorom sa nachádza byt žalobcov 1/, 2/, bol pôvodne vo vlastníctve štátu a to spoločnosti STAVING, š.p. v likvidácii. E.. Ľ. M. tento obytný dom nadobudol vo verejnej dražbe dňa 20.11.1992 v rámci likvidácie majetku zrušeného štátneho podniku a ako fyzická osoba sa stal jeho vlastníkom. Likvidácia štátnych podnikov, ktorej účelom bolo vyporiadať majetkové pomery zrušených štátnych podnikov, bola upravená v ust. § 27a až § 27e Hosp. zák., ktorý bol zrušený dňom 01.01.1992 a nahradený Obchodným zákonníkom, ktorý v § 761 ods. 3 stanovil, že na likvidáciu štátnych podnikov sa použije ust. § 71 ods. 3 až 6 a § 75 ods. 2 a 3 Obch. zák.. Následne bola prijatá osobitná právna úprava zák. č. 92/1992 Zb., ktorý nadobudol účinnosť od 28.02.1992 a v ustanovení § 47b doplnila právnu úpravu likvidácie štátnych podnikov o spôsob speňaženia majetku likvidátorom predajom veci na verejnej dražbe, na postup pri ktorej sa do doby prijatia osobitného zákona mali použiť ustanovenia zák. č. 427/1990 Zb.. Právna úprava týkajúca sa likvidácie zrušených štátnych podnikov neznamená, že majetok zrušeného štátneho podniku získaný predajom na verejnej dražbe treba považovať za majetok nadobudnutý do vlastníctva podľa zák. č. 92/1991 Zb.. Tento zákon, na ktorý aj odkazuje zák. č. 182/1993 Z. z., upravuje prevod majetku štátu na základe privatizačných projektov a teda obmedzenia prevodov vlastníctva dané zák. č. 182/1993 Z. z. sa vzťahujú na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie a nie na prípady ich získania predajom majetku zrušeného štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe, k čomu došlo v danom prípade. E.. Ľ. M. nenadobudol obytný dom na základe privatizačného projektu podľa zák. č. 92/1991 Zb. a preto nemohla byť jeho ďalšia dispozícia jeho vlastníctvom k tomuto domu získanom ním predajom na verejnej dražbe obmedzená podľa § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb.. E.. Ľ. M. pri prevode obytného domu vkladom do základného imania žalovaného 1/ neporušil citovaný zákon. Taktiež neporušil ani ust. § 29 ods. 7 cit. zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.1998, t. j. už po vklade obytného domu do základného imania žalovaného 1/, keďže ako je uvedené vyššie, nešlo o dom, ktorý E.. Ľ. M. nadobudol vo veľkej privatizácii podľa zák. č. 92/1991 Zb.. V čase, keď bol obytný dom vložený do základného imania žalovaného 1/, nebol ani jeden z bytov v tomto dome prevedený do vlastníctva iného subjektu. Žalobcovia 1/, 2/ ani nepreukázali existenciu vlastníckeho práva Slovenského zväzu spotrebných družstiev Bratislava k jednému z bytov v predmetnom bytovom dome pred vkladom tohto obytného domu do základného imania žalovaného 1/. Účastníkom predmetného konania E.. Ľ. M. nie je a taktiež predmetom tohto konania nebolo rozhodovanie o platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu - a to vkladu nehnuteľností - predmetného obytného domu do základného imania žalovaného 1/. Doteraz o tomto právnom úkone rozhodnuté nebolo a teda má sa za to, že prevod obytného domu do základného imania žalovaného 1/ je platný. E.. M. nevznikla povinnosť previesť predmetný byt do vlastníctva žalobcov 1/, 2/ podľa § 28 zák. č. 182/1993 Z. z., ani podľa § 29a, § 29a ods. 2 uvedeného zákona. Pokiaľ by sa E.. M. rozhodol predmetný byt, ktorý sa nachádza v dome, ktorého bol vlastníkom predať, mohol by ho podľa § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. predať iba žalobcom 1/, 2/. Žalovaný 1/ spolu s E.. M. využili medzeru zákona na to, aby mohli disponovať s predmetným domom a bytmi, ktoré sa v ňom nachádzajú. E.. M. bol spolu so žalovaným 2/ spoločníkmi a konateľmi žalovaného 1/. V súčasnosti je žalovaný 2/ jediným konateľom žalovaného 1/ a okrem neho je spoločníkom žalovaného 1/ spoločnosť V.S.O.P., spol. s r. o., v ktorej je žalovaný 2/ jediným spoločníkom a konateľom. Žalovaný 1/ a fakticky aj žalovaný 2/ sa stali 100% vlastníkom predmetného domu. Toto svoje postavenie žalovaný 2/ finančne zhodnocuje tak, že byty v dome je ochotný predať ich nájomcom za trhové ceny a nie za ceny podľa § 18 zák. č. 182/1993 Z. z.. Nájomcovia bytov v predmetnom bytovom dome sa tak dostali do mimoriadne nevýhodnej situácie. E.. M. nič nebránilo v tom, aby predmetný dom vložil do základného imania žalovaného 1/, pretože sa nejednalo o dispozíciu s bytom žalobcov 1/, 2/, ale s celým domom. Žalovaného 1/ ako vlastníka predmetného bytového domu zaťažuje povinnosť vyplývajúca z § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z., teda povinnosť byt nájomcami ktorého sú žalobcovia 1/, 2/ previesť iba do ich vlastníctva. Ak sa žalovaný 1/ rozhodol previesť predmetný byt na inú osobu, touto osobou mohli byť výlučne žalobcovia 1/, 2/ ako nájomcovia tohto bytu. Kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa 01.12.2005 je z týchto dôvodov podľa súdu prvého stupňa v rozpore s § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. a preto je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák.. Z tohto dôvodu nie je platná ani kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 2/, 3/ rade z 05.05.2008, pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám, t. j. ak žalovaný 2/ platne nenadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu, nemohol ani platne tento byt predať žalovanému 3/. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel a určil, že vyššie spomenuté právne úkony sú neplatné. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietli, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Uviedli, že na vec sa vzťahuje zák. č. 260/2011 Z.z., takže žalovaný 1/ má právo dať žalobcom výpoveď z nájmu predmetného bytu bez uvedenia dôvodu a v žiadnom prípade nemá povinnosť im byt predať. Ďalej žalovaní v odvolaní poukázali na to, že odvolací súd štyrikrát zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takto odvolací súd donútil konajúceho sudcu na súde prvého stupňa rozhodnúť v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, čím žalovaným odňal možnosť podať v predmetnej veci dovolanie na Najvyšší súd SR. Tým bola žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom. V obdobných veciach vedených na súde prvého stupňa boli žaloby zamietnuté. Odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach nemal jednotný názor na predmetnú vec. Ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. nezakladá žalobcom ako nájomcom zákonný nárok na prevod bytu do ich vlastníctva, ale zaväzuje vlastníka domu, aby previedol vlastníctvo bytu len na nájomcu. Nemohlo preto podľa žalovaných dôjsť k porušeniu predkupného práva žalobcov. Okrem toho, žalovaný 1/ opakovane ponúkol žalobcom predmetný byt na odpredaj. V podaní zo 14.07.2015 (č. l. 459) žalovaní uviedli, že medzičasom bol predmetný byt prevedený späť na žalovaného 1/, ktorý je teda v súčasnosti jeho vlastníkom. Tým podľa žalovaných zanikol predmet sporu, keďže cieľom žaloby žalobcov bolo, aby vlastníkom predmetného bytu bol žalovaný 1/. Vzhľadom na to žalovaní navrhli, aby odvolací súd konanie zastavil. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 19.01.2014, č. k. 6Co/19/2014- 417 okrem iného uviedol: „Ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. zakotvuje len všeobecne povinnosť vlastníka domu previesť byt, nájomcom ktorého je fyzická osoba, do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Inými slovami, toto ustanovenie treba vyložiť tak, že keď sa vlastník domu rozhodne byt previesť zo svojho vlastníctva do vlastníctva iného subjektu, týmto subjektom môže byť len nájomca bytu - fyzická osoba. Preto nárok na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu by žalobcom mohol vzniknúť v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. iba v prípade, ak by sa vlastník domu rozhodol previesť vlastníctvo predmetného bytu na iný subjekt. Tento nárok mohol žalobcom vzniknúť podľa § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z.. Podľa tohto ustanovenia štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru, do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Bytový dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, nájomcom ktorého sú žalobcovia, nadobudol do vlastníctva E.. Ľ. M. v roku 1992, teda pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. a v roku 1997 ho vložil ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného 1/. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (01.09.1993) E.. M. nebol povinný uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu v zmysle § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., pretože nie je ani štátnym podnikom, ani štátnou rozpočtovou, resp. príspevkovou organizáciou a ani bytovým družstvom. E.. M. ako fyzická osoba - podnikateľ nepatrí medzi vlastníkov domov uvedených v § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom v rozhodnom čase, t. j. v roku 1997 a preto sa na neho nevzťahovalo ani obmedzenie obsiahnuté v § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. Vzhľadom na to mu nič nebránilo, aby predmetný dom vložil ako nepeňažný vklad do základného imania žalovaného 1/. Ak by sa E.. M. v čase, keď bol vlastníkom predmetného domu, rozhodol byt v nájme žalobcov po 01.09.1993 previesť na inú osobu, mohol by ho v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. previesť iba do ich vlastníctva. E.. M. sa však rozhodol, že predmetný byt neprevedie zo svojho vlastníctva. E.. M. pred vkladom domu do základného imania žalovaného 1/ nebol povinný previesť predmetný byt do vlastníctva žalobcov v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Toto ustanovenie sa totiž týka bytu, nie však domu. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nemožno vyvodiť povinnosť vlastníka domu pred prevodom domu na iný subjekt ponúknuť nájomcovi bytu v tomto dome sa nachádzajúcom prevod tohto bytu do jeho vlastníctva. Možno teda zhrnúť, že E.. M. nevznikla povinnosť previesť predmetný byt do vlastníctva žalobcov ani podľa § 28 zák. č. 182/1993 Z.z. (nejde o družstevný byt), ani podľa § 29a ods. 2 tohto zákona (nejedná sa o byt v správe organizácií v tomto ustanovení uvedených) a ani podľa § 29a tohto zákona (nejde o obecný byt). Ako je to uvedené už vyššie, iba ak by sa E.. M. rozhodol predmetný byt nachádzajúci sa v dome, ktorého bol vlastníkom, predať, mohol by ho v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. predať iba žalobcom. Pokiaľ ide o ust. § 29 ods. 5, v spojení s § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom ku dňu 20.02.1997, t. j. ku dňu vloženia predmetného domu do základného imania žalovaného 1/, E.. M. ho obišiel tým spôsobom, že predmetný dom žalovanému 1/ nepredal kúpnou zmluvou (viď pozn. 23a k tomuto ustanoveniu), ale vložil ho do základného imania žalovaného 1/. Vklad domu do základného imania žalovaného 1/ zo strany E.. M. je teda platným právnym úkonom. Odvolací súd však dodáva, že žalovaný 1/ spolu s E.. M. využili (zneužili) medzeru v zákone na to, aby mohli disponovať s predmetným domom a s bytmi v ňom sa nachádzajúcimi. E.. M. bol spolu s A.. V. W. spoločníkmi a konateľmi spoločnosti HABITAT, spol. s r. o.. V súčasnosti je A.. V. W. jediným konateľom tejto spoločnosti a okrem neho je spoločníkom v tejto spoločnosti spoločnosť V.S.O.P., spol. s r. o., v ktorej je A.. V. W. jediným spoločníkom a konateľom. Tak sa stalo, že žalovaný 1/ a fakticky teda A.. V. W. sa stal 100 % - ným vlastníkom predmetného domu. Toto svoje postavenie A.. W. finančne zhodnocuje tak, že byty v dome je ochotný predať nájomcom nie za ceny uvedené v § 18 zák. č. 182/1993 Z.z., ale za trhové ceny. I keď nemožno urobiť záver o tom, že by tento postup žalovaného 1/, resp. A.. W. bol v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z., nemožno prehliadnuť, že nájomcovia bytov v predmetnom dome sa tak dostali do pre nich mimoriadne nevýhodnej situácie. Obmedzenie uvedené v § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. sa podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje na každého vlastníka domu bez ohľadu na to, akým spôsobom ho nadobudol do vlastníctva. E.. M. nič nebránilo v tom, aby predmetný dom vložil do základného imania žalovaného 1/, pretože sa nejednalo o dispozíciu s bytom žalobcov, ale s celým domom. Žalovaný 1/ sa tak stal vlastníkom domu a zaťažuje ho povinnosť vyplývajúca z § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., teda povinnosť byt, nájomcom ktorého sú žalobcovia, previesť iba do ich vlastníctva. Inými slovami, ak sa žalovaný 1/ rozhodol previesť predmetný byt na inú osobu, touto osobou mohli byť výlučne žalobcovia ako nájomcovia tohto bytu. Kúpna zmluva z 01.12.2005, ktorou žalovaný 1/ predal predmetný byt žalovanému 2/ je teda v rozpore s § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. a je preto absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák.. Z tohto dôvodu nemôže obstáť ani kúpna zmluva z 05.05.2008, ktorou žalovaný 2/ predal predmetný byt žalovanému 3/ (svojmu zaťovi), pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Inými slovami, ak žalovaný 2/ platne nenadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu, nemohol platne tento byt predať žalovanému 3/. Pokiaľ ide o poukaz žalobcov na ust. § 17 ods. 3 písm. e/ zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom ku dňu 20.02.1997, toto ustanovenie by bolo možné použiť v prípade, ak by bol vlastníkom domu a predmetného bytu stále E.. M., pretože on je osobou, ktorá predmetný byt nadobudla do vlastníctva spôsobom uvedeným v poznámke 22 k tomuto ustanoveniu, teda postupom v zmysle zák. č. 92/1991 Zb. E.. M. však - ako je to uvedené vyššie - vlastníkom predmetného bytu nie je, keďže jeho vlastníkom je žalovaný 1/. Súd prvého stupňa, ktorý bol týmto právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 226 O.s.p.), postupoval dôsledne podľa neho. Odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od tohto právneho názoru odchýliť, keďže v období od vyhlásenia uvedeného zrušujúceho uznesenia nedošlo k zmene skutkového stavu. K odvolacej argumentácii žalovaných odvolací súd uvádza, že niekoľkonásobným zrušením zamietajúcich rozsudkov súdu prvého stupňa v predmetnej veci odvolací súd neporušil žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Tým, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a riadil sa ním (§ 226 O.s.p.), nemohla byť žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom. Procesný postup v súlade so zákonom totiž nemôže byť súčasne hodnotený ako odňatie možnosti konať pred súdom. Zák. č. 260/2011 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje, pretože predmetný byt nepatrí medzi byty uvedené v § 2 ods. 1 písm. a/ až e/ tohto zákona. Dom, v ktorom sa nachádza predmetný byt, totiž nebol vydaný oprávnenej osobe podľa predpisov uvedených v poznámke 1/ k tomuto ustanoveniu, ani sa nejedná o dom, ktorý bol súčasťou prevodu majetku štátu na iné osoby podľa zák. č. 92/1991 Zb. (§ 2 ods. 1 písm. a/, d/ zák. č. 260/2011 Z.z.). Ust. § 2 ods. 1 písm. b/, c/, e/ zák. č. 260/2011 Z.z. z povahy veci neprichádza do úvahy. Odvolací súd v odôvodnení vyššie spomenutého zrušujúceho uznesenia k otázke naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení uviedol: „Je síce pravda, že ani prípadné vyhovenie žalobe o určenie neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv nebude mať za následok zmenu právneho postavenia žalobcov, ktorí budú aj naďalej nájomcami sporného bytu s tým, že v prípade vyhovenia žalobe bude vlastníkom predmetného bytu žalovaný 1/. Na druhej strane však podľa názoru odvolacieho súdu treba vziať do úvahy, že ak zostane vlastníkom bytu žalovaný 3/, resp. žalovaný 2/, na rozdiel od žalovaného 1/ im nebude nič brániť v tom, aby tento byt previedli na inú osobu. Žalovaní 2/, 3/ totiž nie sú vlastníkmi predmetného domu a preto sa na nich na rozdiel od žalovaného 1/ § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. nevzťahuje. Vzhľadom na to tu existuje naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).“ Ako vyplýva z výpisu z LV pre kat. úz. G. Č.. XXXX (č. l. 460), žalovaný 3/ predmetný byt kúpnou zmluvou vloženou do katastra dňa 15.07.2015, t. j. po vyhlásení napadnutého rozsudku, predal žalovanému 1/, ktorý sa tak stal jeho vlastníkom. Odvolací súd je však toho názoru, že v tomto špecifickom prípade ani v dôsledku obnovenia vlastníckeho práva žalovaného 1/ k predmetnému bytu žalobcovia nestratili naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Žalobcovia v predmetnom byte bývajú ako nájomcovia, pričom žalovaný 2/, ktorý je vlastníkom žalovaného 1/ a teda je fakticky vlastníkom predmetného bytu, s týmto bytom vlastnícky disponoval, previedol ho najprv v podstate sám sebe (viď vyššie) a následne na žalovaného 3/. Tým sa žalobcovia dostali do nezávideniahodnej situácie, keď nemohli ovplyvniť to, aká právnická alebo dokonca fyzická osoba sa stane vlastníkom bytu, v ktorom bývajú. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné, aby žalobcovia disponovali právoplatným rozsudkom, ktorý deklaruje neplatnosť právnych úkonov, ktorými žalovaný 2/ predmetný byt prevádzal na iné osoby. Dôsledkom určenia neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv je stav, že vlastníkom predmetného bytu je žalovaný 1/. Žalovaný 1/ (fakticky žalovaný 2/) je ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1, v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) vlastníkom sporného bytu. Napriek tomu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že žalobcovia majú aj naďalej naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách konania prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.