Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/606/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408211169 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1408211169.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: G.. C.. S. K., J. J., C. XX, proti odporcovi: Národný ústav celoživotného vzdelávania, Bratislava, Karloveská 64, IČO : 00 699 438, zastúpený JUDr. Milanom Cibíkom, advokátom, Bratislava, Tomášikova 4, o určenie neplatnosti výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľky i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22. 5. 2013 č.k. 5C 128/2008 - 521 a na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. 9. 2013 č.k. 5C 128/2008 - 553, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, týkajúceho sa určenia, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 24. 6. 2008 daná navrhovateľke odporcom je neplatná, z m e ň u j e tak, že návrh navrhovateľky v tejto časti z a m i e t a. Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16. 9. 2013 č. k. 5C 128/2008 - 553 p o t v r d z u j e. Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi trovy konania, a to sumu 99,50 € titulom súdneho poplatku za odvolanie a trovy právneho zastúpenia v sume 1.078,91 €, JUDr. Milanovi Cibíkovi, advokátovi v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 24. 6. 2008 pod č. 100-Štrb/269/08 daná navrhovateľke odporcom, je neplatná. Zároveň zamietol návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľky zo dňa 7. 7. 2008 pod č. 100-Štrb/310/08 ako aj návrh o určenie, že pracovný pomer navrhovateľky trvá. Rovnako zamietol návrh navrhovateľky o zaplatenie náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru zo dňa 24. 6. 2008 výpoveďou a titulom okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 7. 7. 2008 a o zaplatenie odstupného, spolu s úrokmi z omeškania. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že menovacím dekrétom zo dňa 17. 3. 2001 bola navrhovateľka vymenovaná do funkcie riaditeľky odporcu ( v tom čase pod názvom S. W., pozn. odvolacieho súdu ), s účinnosťou od 17. 3. 2001. Dekrétom o odvolaní zo dňa 26. 5. 2008 bola navrhovateľka odvolaná z funkcie riaditeľky odporcu, s účinnosťou od 27. 5. 2008. Dňa 26. 5. 2008, uzavrela navrhovateľka a odporca, zastúpený W.. C. Š., pracovnú zmluvu na pozíciu vedúci odboru vzdelávacích činností s dňom nástupu dňa 27. 5. 2008. Listom zo dňa 25. 6. 2008 dal odporca navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, z dôvodu nadbytočnosti, s poukazom na príkaz riaditeľky č. 3/08; výpovedná doba začala plynúť od 1. 7. 2008 a končila dňa 30. 9. 2008. Odporca zároveň navrhovateľke oznámil, že nedisponuje voľným pracovným miestom a preto nemá možnosť ju ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a to ani na kratší pracovný čas. Zo záznamu o prejednaní výpovede zo dňa 24. 6. 2008 súd prvého stupňa zistil, že nová riaditeľka odporcu oboznámila navrhovateľka ako aj W.. C. Š. s výpoveďou danou im z dôvodu nadbytočnosti v súvislosti so zmenou organizačnej štruktúry odporcu, účinnej od 1. 7. 2008. V zázname sa zároveň konštatuje, že u odporcu nepôsobí odborová organizácia ani zástupca zamestnancov, z ktorého dôvodu zamestnávateľ nemal možnosť výpoveď prerokovať. Tiež sa v ňom konštatuje, že odporca nemá možnosť zamestnankyne ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a to ani na kratší pracovný čas. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 7. 7. 2008 vyplýva, že odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa navrhovateľka dopustila tým, že po odvolaní z funkcie riaditeľky odporcu pozmeňovala obsah interných predpisov odporcu ( pracovný poriadok ), pričom neoprávnene podpísala pozmenený a antidatovaný pracovný poriadok, vrátane neoprávneného použitia úradnej pečiatky odporcu. Týmto konaním sa navrhovateľka podľa odporcu dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa a zneužitím svojho predchádzajúceho pracovnoprávneho postavenia v organizácii odporcu za účelom získania osobného prospechu závažným spôsobom porušila povinnosti uložené v § 8 a § 9 zákona č. 522/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, a to ani po skončení týchto prác, zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k rozporu záujmu verejného na úkor záujmov súkromných, konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania. Zo záznamu o prerokovaní závažného porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 7. 7. 2008 prvostupňový súd zistil, že nová riaditeľka odporcu I.. C.. X. Š. za prítomnosti riaditeľa osobného úradu Ministerstva školstva SR O.. Ľ.O. X. a vedúcej ekonomického odboru G.. T. oboznámila navrhovateľku s tým, že navrhovateľka závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu tým, že pozmenila záväzné interné dokumenty odporcu ( pracovný poriadok ). Porovnaním troch verzií pracovného poriadku odporcu zo dňa 1. 4. 2002 prvostupňový súd zistil, že v jednej z týchto verzií je oproti ostatným doplnený text : „Zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.a/ a b/ ZP patrí odstupné vo výške najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.a/ a b/ ZP a odpracoval u zamestnávateľa viac ako 5 rokov, pričom vo verejnej službe pracoval celkovo viac ako 15 rokov, patrí odstupné vo výške najmenej šesťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.“ Ďalej je v tejto verzii oproti ostatným verziám tiež zmenená dĺžka pracovného času zo 40 hodín týždenne na 37,5 hodín týždenne, základná výmera dovolenky zo 4 na 5 týždňov a dovolenka zamestnanca, ktorý do konca kalendárneho roku dovŕšil aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18 roku veku z 5 na 6 týždňov. Uvedený pozmenený pracovný poriadok je na každej strane podpísaný navrhovateľkou. Jedna verzia pracovného poriadku bez zmeneného textu je na prvej strane rukou dopísané : „platný pracovný poriadok“, s podpisom navrhovateľky a číslom strany 17 podpis navrhovateľky sa nachádza tiež na každej strane pracovného poriadku. Ďalšia verzia pracovného poriadku - rovnako bez zmeneného textu - nie je navrhovateľkou podpísaná na každej strane, ale iba na poslednej a na prvej strane chýba rukou dopísaná poznámka „platný pracovný poriadok“, ani podpis navrhovateľky ani číslo strany 17. Táto verzia pracovného poriadku je podľa zistenia prvostupňového súdu zároveň totožná s verziou pracovného poriadku, predloženého vedúcim regionálneho vzdelávacieho centra v Košiciach W.. G. Y.. Z dodatku k pracovnému poriadku zo dňa 2. 1. 2003 podpísaného navrhovateľkou súd zistil, že sa ním upravil nárok zamestnanca na odstupné tak, že okrem odstupného podľa § 76 Zák. práce ( vo výške 2-násobku priemerného mesačného platu ) mu patrí ďalšie odstupné okrem iného aj v prípade zamestnanca, ktorý dovŕšil vek 45 rokov a vykonával verejnú službu najmenej 15 rokov a bude s ním ukončený pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ Zák. práce z organizačných dôvodov, a to ďalšie odstupné vo výške 3 funkčných platov. Ďalej sa ním zmenila dĺžka pracovného času na 37,5 hodín týždenne, zvýšila sa výmera dovolenky o 1 týždeň na 5 týždňov a po dovŕšení 15 rokov pracovného pomeru po 18.roku veku na 6 týždňov. Z príkazu riaditeľky č. 3/2008 zo dňa 23. 6. 2008 prvostupňový súd zistil, že za účelom racionalizácie práce s cieľom zvýšenia jej efektívnosti bol s účinnosťou k 30.06.2008 zrušený organizačný útvar - odbor vzdelávacích činností. Z výsluchu navrhovateľky súd zistil, že jej pracovný pomer u odporcu vznikol dňa 17.03.2001 na základe menovania ministrom školstva SR za riaditeľku odporcu. Dekrétom zo dňa 26.05.2008 bola z tejto funkcie odvolaná s účinnosťou od 27.05.2008. Uviedla, že dňa 26.05.2008 uzavrela s námestníčkou odporcu pracovnú zmluvu do funkcie vedúci odboru vzdelávacích činností s účinnosťou od 27.05.2008, lebo chcela byť hneď na druhý deň, ako zanikla jej funkcia riaditeľky, pracovne zaradená a pri novom vedení nemala istotu, že bude mať zodpovednú funkciu. Čo sa týka jej výpovede z pracovného pomeru poukázala na to, že v tom čase boli u odporcu voľné pracovné miesta, konkrétne asi 3-4 miesta na odbore vydavateľstva publicistiky a propagácie, 1 miesto programového manažéra na odbore vzdelávania, a tiež bolo voľné miesto v Košiciach - programový manažér, čo by jej aj vyhovovalo, keďže pochádza z východu a mohla by sa tak starať o chorú matku. Nová riaditeľka jej však tieto miesta neponúkla. Poukázala na to, že keď dostala výpoveď p. R., tak jej toto miesto v Košiciach bolo ponúknuté. Potvrdila, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo doručené dňa 07.07.2008 novou riaditeľkou na sekretariáte odporcu, kde bola prítomná okrem nej a riaditeľky aj p. T. S. G.. X. z ministerstva školstva. Keďže dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neuznala, odmietla podpísať protokol z tohto rokovania. Čo sa týka pracovného poriadku uviedla, že asi v roku 2001 spolu s jej zástupkyňou vypracovala pracovný poriadok, ktorý v priebehu 2-3 hodín doplnili o tie časti, na ktoré poukazuje odporca ako na sfalšované. Tento pracovný poriadok bol v počítači a originál tohto pracovného poriadku bol založený na sekretariáte, pričom ho doplnený dostali zamestnanci označený v rozdeľovníku, ktorý je priložený k pracovnému poriadku. Potvrdila, že mzdu riadne dostávala až do dňa 07.07.2008, kedy s ňou bol okamžite skončený pracovný pomer. Zároveň potvrdila, že u odporcu nepôsobili odbory ani zástupcovia zamestnancov. V ďalšej výpovedi uviedla, že si nespomína, či v pôvodnej verzii pracovného poriadku boli uvádzané tie skutočnosti, ktoré mala podľa odporcu doplniť. Rovnako si nespomínala, komu bol pracovný poriadok doručený, ale pripustila, že bol doručený podľa rozdeľovníka tím zamestnancom, ktorí ho podpísali. Z výsluchu svedkyne I.. C.. X. Š.P. súd zistil, že po nástupe do funkcie riaditeľky odporcu dňa 28.05.2008 požiadala sekretárku o predloženie všetkých dôležitejších dokumentov, medzi inými aj pracovného poriadku. Následne dala navrhovateľke výpoveď pre nadbytočnosť, pričom pri odovzdávaní výpovede jej navrhovateľka povedala, že má nárok na 6 mesačné odstupné a že je tam 6 mesačná výpovedná lehota. Uvedené ju prekvapilo, nakoľko keď si pracovný poriadok predtým študovala, tak tam 6 mesačné odstupné nenašla. Preto si nechala predložiť od sekretárky založený pracovný poriadok a zistila, že tam 6 mesačné odstupné uvedené je. Poukázala na to, že kľúče od sekretariátu v tom čase mala aj navrhovateľka, lebo cez sekretariát chodila do svojej kancelárie. Tiež uviedla, že všetky dôležitejšie dokumenty, ako bol aj pracovný poriadok, bol jedine v počítači navrhovateľky. Čo sa týka príkazu 3/2008, ktorým urobila organizačné zmeny u odporcu, uviedla, že s ním oboznámila všetkých pracovníkov ešte predtým, ako bol vydaný a ešte predtým, ako bola daná navrhovateľke výpoveď. Z výsluchu svedkyne C. O., sekretárky odporcu, súd zistil, že dôležité materiály, konkrétne aj pracovný poriadok, boli uložené na sekretariáte v šanone. Uviedla, že pracovný poriadok tvorila navrhovateľka, keďže pracovný poriadok bol v jej počítači, potom jej ho navrhovateľka preposlala, ona ho vytlačila a podľa pokynov navrhovateľky doručila jednotlivým pracovníkom, ktorí sú uvedení v rozdeľovníku. Jeden exemplár - originál založila do fascikla, pričom tento bol podpísaný navrhovateľkou na poslednej strane, ale nie na každej strane a bol k nemu priložený originál rozdeľovník. Tiež potvrdila, že pracovný poriadok zaslala poštou aj regionálnemu vzdelávaciemu centru v Košiciach. Uviedla, že pracovný poriadok bol ešte aj na diskete. Približne v júli 2008 ju nová riaditeľka požiadala, aby jej dala k naštudovaniu všetky dokumenty týkajúce sa organizácie, preto jej odovzdala všetky šanony, medzi nimi aj pracovný poriadok. Po naštudovaní ich vrátila, pričom po určitom čase došlo k rokovaniu, na ktorom bola prítomná nová riaditeľka, G.. Š., navrhovateľka a G.. T.L.. Počas tohto rokovania jej zavolala riaditeľka, že jej má doniesť pracovný poriadok, na čo ho aj doniesla a potom opäť založila do šanonu. V pondelok, keď mala ísť na dovolenku, jej volala nová riaditeľka, aby sa zastavila v robote, lebo existuje viacero verzii pracovného poriadku. Uviedla tiež, že už nemala disketu, na ktorej bol pracovný poriadok, lebo si ju predtým vypýtala navrhovateľka s tým, že pripravuje materiály novej riaditeľke na odovzdanie. Uvedené sa stalo v čase, keď už bola navrhovateľka odvolaná z funkcie. Tiež potvrdila, že navrhovateľka chodila do svojej kancelárie v čase, keď už nebola riaditeľkou, pričom musela prechádzať cez sekretariát a mala tak voľný prístup na sekretariát. Tiež bola upozornená pracovníkmi, že ráno, keď bola na pošte, sa navrhovateľka prehrabávala v jej dokumentoch, a že navrhovateľka chodí do práce aj cez víkend a pracuje s jej počítačom. Po nahliadnutí do spisu uviedla, že originál pracovného poriadku je ten, ktorý je podpísaný navrhovateľkou na poslednej strane a na tento aj dala guľatú pečiatku, a nie ten, ktorý je podpísaný navrhovateľkou na každej strane a na prvej strane je napísané „platný pracovný poriadok“. Uviedla, že na sekretariát, ako aj ku všetkým dokumentom, ako aj k razítku a počítaču, mal prístup riaditeľ, námestník a ona ako sekretárka. Z výsluchu svedkyne W.. E. T. súd zistil, že u odporcu vykonávala funkciu vedúcej ekonomického úseku do 30.08.2009, kedy dostala výpoveď pre nadbytočnosť. Poukázala na to, že na prejednaní výpovede navrhovateľky nebola prítomná, napriek tomu, že je na zázname o prejednaní jej podpis, nakoľko ho podpísala až dodatočne. Uviedla, že v čase, keď navrhovateľka dostala výpoveď, tak sa hovorilo, že je voľné pracovné miesto na detašovanom pracovisku v Košiciach, kde aj ponúkali miesto pracovníkom, ktorí dostali výpoveď. Tiež potvrdila, že u odporcu nepôsobili odbory, zamestnanecká rada ani dôverník. Z výsluchu svedkyne G.. R. R. súd zistil, že u odporcu bola zamestnaná do 31.08.2009 vo funkcii programový manažér, kedy dostala výpoveď pre organizačné zmeny. Uviedla, že s pracovným poriadkom sa oboznámila pri nástupe do zamestnania v roku 2004, potom s ním už nepracovala. Nevedela uviesť, či boli k pracovnému poriadku prijaté nejaké dodatky. Poukázala na to, že v ten deň, keď dostala výpoveď, nová riaditeľka oboznámila o organizačných zmenách ďalších 5 zamestnancov, konkrétne ju, dvoch programových manažérov, G.. T. a vedúceho hospodárskej správy, ktorí všetci dostali výpoveď. Tiež potvrdila, že keď dostala výpoveď, bolo jej ponúknuté miesto ako THP pracovník v Košiciach. Zároveň uviedla, že u odporcu nebola odborová organizácia ani žiadny zástupcovia zamestnancov. Z výsluchu svedkyne W.. C. Š. súd zistil, že u odporcu bola zamestnaná vo funkcii námestníčky do 30.09.2008, kedy jej bola daná výpoveď pre nadbytočnosť. Uviedla, že pracovný poriadok vypracovala navrhovateľka a bol doručený tým pracovníkom, ktorí sú uvedení v rozdeľovníku. Po prečítaní doplnenej časti pracovného poriadku uviedla, že ona o takejto časti nevie. Tiež poukázala na to, že keď jej bola daná výpoveď pre nadbytočnosť, tak mala 3 mesačnú výpovednú lehotu a 3 mesačné odstupné. Potvrdila, že nová riaditeľka ju, ako aj navrhovateľku, oboznámila s tým, že im dáva výpoveď pre nadbytočnosť, keďže plánuje robiť organizačné zmeny. Zároveň potvrdila, že u odporcu neboli zriadené odbory. Zo zápisnice o výsluchu svedka W.. G. Y., vedúceho regionálneho vzdelávacieho centra v Košiciach, spísanej dožiadaným súdom vyplynulo, že pracovný pomer svedka u odporcu vznikol 01.02.2003 a k tomuto dátumu prevzal spolu s inými internými predpismi aj platný pracovný poriadok zo dňa 01.04.2002 s dodatkom zo dňa 02.01.2003. Ďalej uviedol, že pracovný poriadok sa dopĺňal iba raz, a to dňa 02.01.2004, kedy aj prevzal úplné znenie doplneného pracovného poriadku. Poukázal na to, že v pôvodom pracovnom poriadku zo dňa 01.04.2002 nebolo ustanovenie upravujúce odstupné nad rámec Zákonníka práce, teda vo výške 6 násobku priemerného mesačného zárobku. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa o ust. § 63 ods. 1 písm.b/, § 63 ods. 2 písm.a/, § 68 ods. 1 písm. b/, § 68 ods. 2 prvá veta Zák. práce, § 70 prvá veta Zák. práce, § 77 Zák. práce. Súd prvého stupňa ako prvú riešil otázku, či bol návrh na začatie konania podaný navrhovateľkou na súde včas, pričom vychádzal zo zistenia, že keďže pracovný pomer sa mal na základe podanej výpovede skončiť dňa 01.10.2008 (nasledujúcim dňom po uplynutí výpovednej doby plynúcej od 01.07.2008 do 30.09.2008), posledným dňom lehoty na podanie návrhu na určenie neplatnosti výpovede bol 01.12.2008. Navrhovateľka podala návrh na súde dňa 21.08.2008, teda včas. V prípade konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer sa mal na základe neho skončiť dňa 07.07.2008, posledným dňom lehoty na podanie návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia bol deň 07.09.2008. Navrhovateľka podala návrh na súde dňa 21.08.2008, teda rovnako včas. Čo sa týka neplatnosti výpovede danej navrhovateľke dňa 24.06.2008, poukazoval súd prvého stupňa na § 63 ods. 2 písm. a) Zák. práce, v zmysle ktorého hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa je splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa, teda splnenie povinnosti zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi ešte pred daním výpovede voľné pracovné miesto. Platí teda, že ak mal zamestnávateľ v čase dania výpovede zamestnancovi voľné pracovné miesto a zamestnancovi ho neponúkol, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná. V predmetnej veci bola navrhovateľke daná výpoveď z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Odporca ako zamestnávateľ bol preto povinný ponúknuť navrhovateľke voľné pracovné miesto. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase výpovede danej navrhovateľke odporca disponoval voľným pracovným miestom, a to minimálne miestom programového manažéra v detašovanom pracovisku v Košiciach, čo mal súd prvého stupňa preukázané zo zhodných svedeckých výpovedí svedkýň R. S. T.. Uvedené pracovné miesto bolo dokonca ponúknuté svedkyni R., keď dostala výpoveď z dôvodu organizačných zmien asi rok po výpovedi danej navrhovateľke. Skutočnosť, že odporca neponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesto, nebola medzi účastníkmi sporná, navyše sa to konštatuje aj v samotnej výpovedi danej navrhovateľke dňa 24.06.2008, ako aj v zázname o prejednaní výpovede z rovnakého dňa. Z uvedeného dôvodu potom súd prvého stupňa pre nesplnenie tejto zákonnej podmienky určil výpoveď danú navrhovateľke dňa 24.06.2008 za neplatnú. K námietke odporcu, že pracovná zmluva zo dňa 26.05.2008 je absolútne neplatná s poukazom na § 1 ods. 2 písm. b) a § 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, pretože ju uzavrela navrhovateľka so svojou zástupkyňou v čase, keď navrhovateľka bola sama vo funkcii riaditeľky odporcu, pričom jedinou príslušnou osobou na podpísanie pracovnej zmluvy za odporcu ako zamestnávateľa bol minister školstva SR, súd prvého stupňa uviedol, že v zmysle § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade išlo o pracovnoprávny vzťah navrhovateľky k odporcovi, preto bolo treba aplikovať príslušné ustanovenia Zákonníka práce, konkrétne ustanovenie § 9 ods. 1, podľa ktorého: „V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci.“. Pracovnú zmluvu zo dňa 26.05.2008 s navrhovateľkou ako zamestnankyňou uzatvorila za odporcu p. Š., v tom čase vo funkcii zástupkyne riaditeľky, konala tak v súlade s týmto ustanovením Zákonníka práce, a teda zákonne. Súd prvého stupňa súčasne vyhodnotil predmetnú pracovnú zmluvu ako úkon, ktorým nedošlo k založeniu nového pracovného pomeru navrhovateľky k odporcovi popri doterajšom pracovnom pomere (ako na to poukazovala navrhovateľka), ale ako úkon, ktorým došlo k zmene doterajšieho pracovného pomeru navrhovateľky. Prvostupňový súd vychádzal z výpovede samotnej navrhovateľky, v ktorej uviedla, že pracovnú zmluvu uzavrela s účinnosťou od 27.05.2008 preto, lebo chcela byť hneď na druhý deň po zániku jej funkcie ako riaditeľky pracovne zaradená a pri novom vedení nemala istotu, že bude mať zodpovednú funkciu. Je teda zrejmé, že navrhovateľka nechcela uzavrieť nový pracovný pomer, ale chcela, aby jej doterajší pracovný pomer kontinuálne pokračoval ďalej aj po odvolaní z funkcie riaditeľky, ale už na inej pozícii. Tomu nasvedčuje aj dátum účinnosti pracovnej zmluvy (27.05.2008) a dátum účinnosti odvolania navrhovateľky z funkcie riaditeľky (27.05.2008), o ktorom sa navrhovateľka dozvedela deň predtým, teda v rovnaký deň, kedy uzatvorila predmetnú pracovnú zmluvu. Na základe týchto časových a logických súvislostí potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade sa jednalo o zmenu existujúceho pracovného pomeru navrhovateľky, ktorá bola vykonaná v súlade so zákonom, a teda platne. V nadväznosti na to potom neplatnou výpoveďou zo dňa 24.06.2008 nedošlo k skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky, ale jej pracovný pomer trval ďalej, a to až do okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 07.07.2008. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 07.07.2008 dané odporcom navrhovateľke posúdil súd prvého stupňa naopak ako platné, keďže bolo vykonané písomne, bol v ňom skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a bolo v ustanovenej lehote 2 mesiacov doručené navrhovateľke. Boli teda splnené všetky zákonné podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle citovaného § 70 prvá veta Zák. práce v spojení s § 68 ods. 2 prvá veta Zák. práce. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru považoval súd prvého stupňa za preukázaný, spĺňajúci charakter porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Vychádzal z existencie až troch rôznych verzii pracovného poriadku odporcu z toho istého dňa (01.04.2002), kedy funkciu riaditeľky odporcu zastávala navrhovateľka. Za uvedený stav (existenciu troch rôznych verzii pracovného poriadku ako jedného z najdôležitejších interných dokumentov odporcu bez toho, aby bolo zabezpečené zničenie zmenených a neaktuálnych verzií pracovného poriadku z toho istého dňa) nesie nepochybne zodpovednosť navrhovateľka ako najvyšší riadiaci orgánu odporcu. Tieto verzie pracovného poriadku boli navyše navrhovateľkou aj vlastnoručne podpísané. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukazoval na to, že navrhovateľka vo svojej výpovedi sama uviedla, že v roku 2001 spolu s jej zástupkyňou vypracovala pracovný poriadok, ktorý v priebehu 2-3 hodín doplnili o tie časti, na ktoré poukazuje odporca ako na sfalšované. Tiež uviedla, že tento doplnený pracovný poriadok dostali zamestnanci označený v rozdeľovníku, ktorý je priložený k pracovnému poriadku. V ďalšej výpovedi už navrhovateľka uviedla, že si nespomína, či v pôvodnej verzii pracovného poriadku boli uvádzané tie skutočnosti, ktoré mala podľa odporcu doplniť a rovnako si nespomínala, komu bol pracovný poriadok doručený, ale pripustila, že bol doručený podľa rozdeľovníka tým zamestnancom, ktorý ho podpísali. Pre uvedený nesúlad vo vlastných výpovediach vyhodnotil súd prvého stupňa pozmenenú výpoveď navrhovateľky ako nedôveryhodnú, keď v jednej výpovedi navrhovateľka najprv celkom presne uviedla časový úsek, kedy doplnila pracovný poriadok a o aké časti išlo a v ďalšej výpovedi si už na tieto okolnosti nespomínala. Prvostupňový súd dodal, že proti uvedenej verzii navrhovateľky svedčia viaceré výpovede svedkov, a to svedkyne Š., O., Š., ako aj svedka Y.. Súd prvého stupňa poukazoval najmä na výpoveď svedkyne Š., ktorá uviedla, že keď jej bola daná výpoveď pre nadbytočnosť, tak mala 3 mesačnú výpovednú lehotu a 3 mesačné odstupné. Uvedená svedkyňa pritom dostala výpoveď v rovnakom čase ako navrhovateľka. Svedok Y. pred dožiadaným súdom uviedol, že pracovný poriadok zo dňa 01.04.2002 spolu s dodatkom zo dňa 02.01.2003 prevzal dňa 01.02.2003, kedy mu vznikol pracovný pomer u odporcu, pričom pracovný poriadok sa dopĺňal iba raz, a to dňa 02.01.2004, kedy aj prevzal úplné znenie doplneného pracovného poriadku. V pôvodom pracovnom poriadku zo dňa 01.04.2002 nebolo ustanovenie upravujúce odstupné nad rámec Zákonníka práce, teda vo výške 6 násobku priemerného mesačného zárobku. To potvrdzuje aj ním predložený pracovný poriadok z regionálneho vzdelávacieho centra v Košiciach. Aj tento dôkaz tak vyvracia verziu navrhovateľky, že ustanovenie o 6 mesačnom odstupnom bolo v pracovnom poriadku už dňa 01.04.2002. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku v tejto súvislosti osobitne upozornil na to, že pozmenená verzia pracovného poriadku, ktorá obsahuje ustanovenie o 6 mesačnom odstupnom, zároveň obsahuje už aj zmenenú dĺžku pracovného času zo 40 hodín týždenne na 37,5 hodín týždenne, tiež zmenenú základnú výmeru dovolenky zo 4 na 5 týždňov a zmenenú výmeru dovolenku zamestnanca, ktorý do konca kalendárneho roku dovŕšil aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku z 5 na 6 týždňov. Z dodatku k pracovnému poriadku zo dňa 02.01.2003 podpísaného navrhovateľkou však vyplýva, že práve týmto dodatkom došlo k zmene dĺžky pracovného času na 37,5 hodín týždenne, ďalej k zvýšeniu výmery dovolenky o 1 týždeň na 5 týždňov a k zvýšeniu výmery dovolenky po dovŕšení 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku na 6 týždňov. Je preto nelogické, aby navrhovateľka menila dĺžku pracovnej doby a výmeru dovolenky dodatkom z 02.01.2003, keď takáto dĺžka pracovnej doby a výmera dovolenky už mala byť stanovená pracovným poriadkom ešte zo dňa 01.04.2002. Súd prvého stupňa dodal, že pracovný poriadok bol uložený v počítači navrhovateľky, mala tak k nemu priamy a neobmedzený prístup, rovnako ako k pečiatke uloženej na sekretariáte. Poukázal aj na časové súvislosti, keď podľa výpovede svedkyne O.M., navrhovateľka v čase, keď už bola odvolaná, ju požiadala o disketu, na ktorej bol pracovný poriadok s tým, že pripravuje materiály novej riaditeľke na odovzdanie. Napokon poukázal aj na motiváciu navrhovateľky, ktorá mala po svojom odvolaní z funkcie riaditeľky odporcu nepochybne záujem na tom, aby sa do pracovného poriadku dostalo práve ustanovenie o odstupnom v rozsahu nad rámec Zákonníka práce, keďže ako uviedla, už v tomto čase mala informácie, že z ministerstva školstva SR je vyvíjaný tlak na ukončenie jej pracovného pomeru. Všetky uvedené skutočnosti preto viedli súd prvého stupňa k záveru, že pracovný poriadok neoprávnene pozmenila a antidatovala práve navrhovateľka, čím závažne porušila pracovnú disciplínu v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto s ňou odporca platne skončil pracovný pomer okamžite dňa 07.07.2008. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvého stupňa námietku navrhovateľky, že odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru nedostatočne konkretizoval hrubé porušenie pracovnej disciplíny. V okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 07.07.2008 je celkom jednoznačne uvedené, z akého dôvodu odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer (závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z.), akým konkrétnym konaním sa navrhovateľka dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny (po odvolaní z funkcie riaditeľky odporcu pozmeňovala obsah interných predpisov odporcu /pracovný poriadok/, pričom neoprávnene podpísala pozmenený a antidatovaný pracovný poriadok vrátane neoprávneného použitia úradnej pečiatky odporcu), a ktoré povinnosti zamestnanca týmto svojím konaním porušila (nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, ďalej povinnosti uložené v § 8 a 9 zákona č. 522/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, najmä nezneužívať výhody vyplývajúce z výkonu práce vo verejnom záujme, a to ani po skončení týchto prác, zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k rozporu záujmu verejného na úkor záujmov súkromných, konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania). Svoj záver súd prvého stupňa podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 109/01 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 4/2002 na str. 141, podľa ktorého „konkretizácia dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru môže byť rôzna; v mnohých prípadoch stačí celkom stručné uvedenie skutočností, oprávňujúcich na rozviazanie pracovného pomeru týmto spôsobom, zhodné v podstate s ich uvedením v Zákonníku práce a zakladajúcich zákonný dôvod pre tento disciplinárny postih, ale vždy tak, aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a je teda dôvodom zrušenia pracovného pomeru. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité zrušenie pracovného pomeru, pritom netreba rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité zrušenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, keby sa vôbec nedalo, a to ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite zrušený.“ V prejednávanom prípade bol však dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzení tak určito a nezameniteľne, že nebolo potrebné pristúpiť k výkladu prejavu vôle odporcu ako zamestnávateľa, uzavrel prvostupňový súd. Za neopodstatnenú považoval prvostupňový súd aj námietku navrhovateľky, že pozmeňovanie pracovného poriadku nebolo v pracovnom poriadku odporcu označené za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. K tejto námietke dodal, že uvedenie konkrétneho konania zakladajúceho hrubé porušenie pracovnej disciplíny v pracovnom poriadku nie je podmienkou pre skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom, navyše to pre rozmanitosť konaní, ktorými môže zamestnanec porušiť pracovnú disciplínu, ani nie je možné. Kvalifikácia konania zamestnanca ako závažného porušenia pracovnej disciplíny je vecou úvahy zamestnávateľa v nadväznosti na charakter a intenzitu porušenia pracovných povinností (v prípade následného súdneho sporu správnosť tejto úvahy preskúmava súd), pričom v predmetnom prípade konanie navrhovateľky, ktorým po svojom odvolaní z funkcie riaditeľky robila zásahy do pracovného poriadku a tento antidatovala, celkom nepochybne naplnilo znaky porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Súd prvého stupňa ešte poznamenal, že spôsobenie škody zamestnávateľovi (ani získanie prospechu zamestnancom) nie je podmienkou kvalifikácie porušenia pracovnej disciplíny ako závažného (ako na to poukazovala navrhovateľka). Napokon súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľky, že odporca okamžité skončenie pracovného pomeru neprerokoval so zástupcami zamestnancov. U odporcu v danom čase zástupcovia zamestnancov vôbec nepôsobili, odporca preto nemal s kým okamžité skončenie pracovného pomeru prerokovať. Skutočnosť, že u odporcu v predmetnom období nepôsobili zástupcovia zamestnancov nebola v konaní sporná, zhodne ju potvrdili svedkyne T., R., Š. a napokon aj samotná navrhovateľka. Nakoľko prvostupňový súd posúdil okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky zo dňa 07.07.2008 ako platné, zamietol jej návrh na určenie, že jej pracovný pomer trvá ako aj návrh na zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie náhrady mzdy a odstupného z titulu výpovede zo dňa 24.06.2008, nakoľko súd posúdil výpoveď ako neplatnú, pracovný pomer navrhovateľky u odporcu sa teda skončil až na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 07.07.2008 a odstupné tak vôbec neprichádzalo do úvahy. Čo sa týka náhrady mzdy titulom neplatnej výpovede, súd prvého stupňa poukazoval na skutočnosť, že samotná navrhovateľka vo svojej výpovedi potvrdila, že mzdu riadne dostávala až do dňa 07.07.2008, teda do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Jej návrh bol preto v tejto časti nedôvodný. Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže obaja účastníci mali v konaní čiastočný úspech, pričom pomer ich úspechu možno v zásade hodnotiť ako rovnaký. Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako navrhovateľka tak i odporca. Odvolanie navrhovateľky smerovalo zjavne proti tým výrokom rozsudku, ktorým súd prvého stupňa jej návrh zamietol a tiež proti výroku o trovách konania ( tzv. závislému výroku ). Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že podstatou hrubého porušenia pracovnej disciplíny z jej strany mala byť existencia troch verzií pracovného poriadku odporcu a zároveň údajné sfalšovanie pracovného poriadku navrhovateľkou. Odporca jej ale údajné hrubé porušenie pracovnej disciplíny nedokázal a svoje tvrdenie založil len na vykonštruovanej domnienke. Skutočnosť, že existujú tri verzie pracovného poriadku u odporcu sa preukázala až počas súdneho konania, navrhovateľka o tom dovtedy nemala vedomosť, inak by ju logicky využila v konaní vo svoj prospech. V čase okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa výpovede svedkyne Š. ani odporca nemal vedomosť o troch verziách pracovného poriadku, ktoré počas konania odporca založil krátkou cestou do spisu. Podľa navrhovateľky súd prvého stupňa nevzal do úvahy protirečenia vo výpovediach svedkýň Š. S. O.R., keď svedkyňa Š. uviedla, že „...po nástupe do funkcie riaditeľky odporcu dňa 28. 5. 2008 som požiadala sekretárku o predloženie všetkých dôležitých dokumentov, medzi inými aj pracovného poriadku.“ Ale svedkyňa O. uviedla, že „... bolo to asi v júli 2008, som išla na dovolenku. Predtým, než som odišla na dovolenku ma riaditeľka Š.P. pristavila aby som jej dala všetky dokumenty týkajúce sa organizácie, preto som jej dala všetky šanony, čo sa týkalo dokumentov, medzi nimi aj PP (pracovný poriadok). Mala som ísť na dovolenku, ale v pondelok mi volala riaditeľka, aby som sa zastavila v robote, lebo existuje viac verzií PP“. Navrhovateľka v tejto súvislosti uvádza, že bolo preukázané, že svedkyňa O. nastúpila na dovolenku dňa 7. 7. 2008, podľa zápisnice zo dňa 25 11. 2009. Navrhovateľka zároveň poznamenala, že svedkyňa Š. vypovedala, že „...všetky dokumenty boli fotokópie...“ Súdu prvého stupňa tiež vytýkala, že sa nevysporiadal s výpoveďou navrhovateľky, ktorá poprela, že by pri udelení výpovede podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce dňa 24. 6. 2008 žiadala od odporcu 6-mesačné odstupné ani v súvislosti s výpoveďou svedkyne Š., ktorá nedosvedčila tvrdenie Š.P., že navrhovateľka údajne žiadala 6-mesačné odstupné. Navrhovateľka namietala, že ak ona poprela tvrdenie Š. o tom, že žiadala 6-mesačné odstupné, potom jednostranné tvrdenie svedkyne Š. nemožno považovať za dôkaz. Prvostupňový súd tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že nesprávne vyhodnotil zistený stav, keď podľa výpovedí navrhovateľky, svedkyne Š.T., O., Š. S. R. bolo dokázané, že prístup na sekretariát, kde boli uložené všetky dôležitejšie dokumenty, mali v tom čase navrhovateľka, svedkyne Š.T., O., Š. a „...tí, ktorí ma zastupovali na sekretariáte...“ ( výpoveď svedkyne Š. ). Súd tiež nevyhodnotil, na aký účel by mala navrhovateľka motiváciu na sekretariát po svojom odvolaní z funkcie riaditeľky doložiť okrem pravej verzie, „sfalšovanej“ verzie ešte ďalšiu resp. ďalšie dve verzie pracovného poriadku. Podľa navrhovateľky prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že navrhovateľka kedykoľvek počas 7 rokov vo funkcii riaditeľky odporcu mohla kedykoľvek oprávnene vydať nový resp. upraviť a zmeniť pracovný poriadok a tak uplatniť svoju motiváciu prisudzovanú jej súdom a zabezpečiť si „majetkový prospech“. Chýba logické vysvetlenie, prečo by sa vystavovala akémukoľvek ohrozeniu a riziku s falšovaním pracovného poriadku po odvolaní z funkcie. Navrhovateľka vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že existencia troch, resp. štyroch verzií pracovného poriadku len potvrdzuje jej vyjadrenie, že pracovný poriadok sa tvoril v procese a jeho pracovné verzie - aj keď podpísané navrhovateľkou - mali byť včas sekretárkou svedkyňou O. skartované a nie založené, a to navyše aj v dvoch rôznych šanonoch na sekretariáte od r. 2002, kedy boli vypracované. Existenciu troch verzií pracovného poriadku na sekretariáte odporcu po niekoľko rokov bolo dôsledkom neplnenia si pracovných povinností sekretárkou. Za evidenciu a archiváciu interných dokumentov a písomností organizácie zodpovedá sekretárka a nie navrhovateľka ako vtedy najvyšší riadiaci orgán odporcu, ako mylne uzavrel prvostupňový súd. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že súd prvého stupňa identifikoval ako zdroj konfliktu medzi navrhovateľkou a odporcom nezabezpečenie zničenia zmenených a neaktuálnych verzií pracovného poriadku. Ak by mal súd prvého stupňa za dokázané falšovanie pracovného poriadku navrhovateľkou po jej odvolaní z funkcie riaditeľky po 26. 5. 2008, boli by právne irelevantné tak skutočnosť, že u odporcu existovali tri rôzne verzie pracovného poriadku v čase, kedy podľa súdu „nesie nepochybne zodpovednosť navrhovateľka ako najvyšší riadiaci orgán odporcu“, ako by bolo právne irelevantné aj to, čia bola zodpovednosť za existenciu „troch rôznych verzií pracovného poriadku....bez toho, aby bolo zabezpečené zničenie zmenených a neaktuálnych verzií pracovného poriadku z toho istého dňa“. Všetky tri verzie pracovného poriadku boli vyhotovené k tomu istému dátumu 1. 4. 2002. Výpoveďami navrhovateľky a svedkyne Š. bolo dokázané, že pracovný poriadok sa postupne tvoril v rozdielnych verziách. Navrhovateľka v odvolaní tvrdí, že už v r. 2002 bolo odporcovi známe, že boli vypracované tri verzie pracovného poriadku. Navrhovateľka bola po celý čas presvedčená, že sekretárka si plní svoju povinnosť a zmenené a neaktuálne verzie pracovného poriadku skartovala a že v zmysle svojich pracovných povinností riadne eviduje a archivuje len platnú verziu. Navrhovateľka zdôraznila, že ak by sa mala použiť táto skutočnosť ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou, nemožno tak urobiť 6 rokov po tom, čo táto skutočnosť nastala a už vôbec nie, ak odporca, v r. 2002 ( zastúpený navrhovateľkou ) vedel o tom, že boli postupne vypracované viaceré verzie pracovného poriadku, pričom je irelevantné, že odporcu od 29. 5. 2008 zastupuje iná/iné fyzické osoby vo funkcii štatutárneho orgánu. Navrhovateľka sa o existencii troch verzií pracovného poriadku dozvedela až v priebehu súdneho konania. Navrhovateľka v odvolaní trvala na tom, že v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru dňa 7. 7. 2008 odporca nekonkretizoval presne a nezameniteľne údajné hrubé porušenie pracovnej disciplíny a neuviedol, aký konkrétny obsah záväzných interných predpisov svojho zamestnávateľa navrhovateľka údajne pozmeňovala ani neurčil, ktorú jeho verziu/verzie, kedy a ako mala navrhovateľka pozmeniť. Takýto skutok odporca navrhovateľke nedokázal. Riaditeľka odporcu Š. - podľa jej svedeckej výpovede - dokazovanie zavinenia hrubého porušenia pracovnej disciplíny založila na svojom názore, že aj pracovný poriadok bol jedine v počítači navrhovateľky, odporca predložil súdu tri verzie pracovného poriadku vytlačené a podpísané navrhovateľkou k 1. 4. 2002 a bolo pritom dokázané, že jeho elektronickú verziu mala sekretárka uloženú na sekretariáte. Navrhovateľka toto označila za vykonštruovanú domnienku nepodloženú žiadnym dôkazom. Navrhovateľka poznamenala v odvolaní, že pracovný poriadok mala na diskete aj sekretárka, uložený u seba. Vyvstáva otázka, z akého dôvodu by potom navrhovateľka žiadala od sekretárky disketu s pracovným poriadkom, ak ho navrhovateľka mala vo svojom počítači. Svedeckú výpoveď Š.T. označila navrhovateľka za nepravdivú a účelovú, v snahe obhájiť nezákonné konanie odporcu voči navrhovateľke. K svedkyni O. navrhovateľka v odvolaní uviedla, že jej výpoveď bola účelová a rozporuplná, táto svedkyňa bola negatívne zaujatá voči navrhovateľke, nakoľko napr. vrátila navrhovateľke dlh až na opakovanú žiadosť po niekoľkých rokoch, neoprávnene prevzala a zatajila a neodovzdala adresátom - predvolaným svedkom navrhovateľky - predvolanie na súd, skutočnosť, že ju navrhovateľka prichytila pri odpočúvaní cudzích telefonických hovorov. Svedkyňa O. v snahe zapáčiť sa novej riaditeľke a tým si udržať pracovné miesto, neváhala proti navrhovateľke, ktorá ju a jej dieťa roky aj finančne podporovala, falošne svedčiť aj výrokom : „tak isto som bola upozornená aj na to, že pani navrhovateľka chodí cez víkend do práce a tiež že pracuje aj s mojím počítačom.“ Navrhovateľka k tomu dodala, že skutočnosť, kedy bol ktorý zamestnanec v práci cez víkend bola zaznamenaná a evidovaná na vrátnici objektu, v čase po odvolaní navrhovateľky z funkcie riaditeľky tam už navrhovateľka nepotrebovala chodiť cez víkend, a preto ani nebola evidovaná, že by cez víkend navštívila pracovisko. Každý počítač mal vlastné prístupové heslo, ktoré poznal iba tento zamestnanec. Odporca navrhovateľke nepreukázal zavinenie falšovania pracovného poriadku ani spôsob, čas, škodu, ani intenzitu údajného hrubého porušenia pracovnej disciplíny, neuviedol preto nespochybniteľný dôkaz. Vykonané dokazovanie preukázalo, že sekretariát odporcu, kde sa nachádzali interné dokumenty, bol priechodnou miestnosťou - mal tri prístupové dvere a ďalšie 2 od susedných prechodných miestností - a prístup do miestnosti a k dokumentom mali viaceré osoby. Nová riaditeľka od navrhovateľky nikdy neprevzala agendu riaditeľa odporcu. Navrhovateľka ďalej v odvolaní uviedla, že sa počas konania pokúšali s odporcom uzavrieť mimosúdnu dohodu, ktorá by spočívala v uznaní neplatnosti výpovede, ako aj uznaní neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, v náhrade mzdy, odstupného a v platnosti pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu. Dohoda sa však neuskutočnila z dôvodu, že odporca nesúhlasil s požiadavkou navrhovateľky - s trvaním pracovného pomeru a navrhovateľka trvala na platnosti pracovného pomeru u odporcu aspoň na 1 symbolický deň. Prvostupňový súd ale neskúmal, prečo bol odporca prístupný mimosúdnej dohode, čím odporca nepriamo uznal neplatnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce aj neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a nároky navrhovateľky. Navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd v ňou napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu vyhovie, včítane uplatnených nárokov na zaplatenie náhrady mzdy, odstupného a úrokov z omeškania. Navrhovateľka nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania, keď namietala, že jej bola nesprávne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorý aj uhradila, hoci jej patrí oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. Odvolanie odporcu smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a proti výroku o trovách konania ( tzv. závislému výroku ). Odporca vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so skutkovým zistením prvostupňového súdu o existencii voľného pracovného miesta programového manažéra v Košiciach, čo nevyplynulo ani z jednej zo svedeckých výpovedí. Svedkyňa R. uviedla „...áno keď mi bola daná výpoveď bolo mi ponúknuté miesto ako THP pracovníka v Košiciach. Nemala som vedomosť, že takéto nové miesto bolo zriadené v Košiciach.“ Svedkyni však toto miesto malo byť ponúkané viac ako 1 rok po výpovedi navrhovateľke a preto je jej výpoveď v tomto smere irelevantná. Svedkyňa T. na pojednávaní dňa 19. 9. 2012 uviedla „V čase keď navrhovateľka dostala výpoveď tak sa hovorilo, že je voľné miesto v Košiciach na detašovanom pracovisku tam aj ponúkali miesto pre pracovníkov, ktorí dostali výpoveď, je pravdou, že by som mala vedieť z titulu zastávania funkcie vedúcej ekonomického úseku...“ z tejto výpovede vyplýva, že svedkyňa nemala vedomosť o tom, či bolo alebo nebolo voľné miesto v Košiciach. Tvrdenie týchto svedkýň nie je opreté o žiadnu relevantnú skutočnosť, naopak je možné ho považovať za účelové pre vzťah svedkýň k odporcovi, ako ich bývalému zamestnávateľovi. Tiež z nich nevyplýva, že by malo ísť o miesto programového manažéra, oponoval odporca v odvolaní. Túto skutočnosť vo svojej výpovedi nepotvrdila ani vtedajšia riaditeľka odporcu I.. X. Š.T.. Odporca trval na tom, že prvostupňový súd výpovede týchto svedkýň nesprávne vyhodnotil. Bolo plne v právomoci riaditeľa odporcu urobiť organizačné zmeny za účelom zefektívnenia fungovania odporcu. Pred vydaním príkazu riaditeľky č. 3/08 boli s jeho obsahom oboznámení všetci zamestnanci. Navrhovateľka bola taktiež osobne prítomná počas oboznamovania. Odporca nemal pre navrhovateľku voľné pracovné miesto a nemal možnosť ju ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Odporca tiež v súlade s ust. § 61 ods. 3 Zák. práce nanovo nevytvoril v zákonom ustanovenej dobe zrušené pracovné miesto. Odporca svoje stanovisko podoprel odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 33/2008, v ktorom Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Odporca v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej navrhoval zmeniť tak, že odvolací súd návrh navrhovateľky aj v tejto časti zamietne. Odporca vo svojom odvolaní označil za nesprávny aj výrok rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania, keď namietal, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 5C 128/2008 - 331 zo dňa 18. 11. 2010 spojil návrh o určenie neplatnosti výpovede s návrhom na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ( a ďalšími nárokmi ) na spoločné konanie. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 10. 2012 sp.zn. 3M Cdo 11/2011, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „v prípade, ak súd pojednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrad trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov ( § 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. ), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu ( § 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.“ Vychádzajúc z tohto záveru Najvyššieho súdu SR potom je nutné podľa odporcu v prípade rozhodovania o trovách konania vziať na zreteľ, že v konaní o určenie neplatnosti výpovede ( s uplatnenou náhradou mzdy s úrokmi z omeškania ) mala navrhovateľka čiastočný úspech čo do určenia, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, avšak nebola úspešná čo do uplatnenia náhrady mzdy s úrokmi z omeškania, t.j. do úvahy prichádzalo rozhodovanie o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Avšak v prípade návrhu navrhovateľky o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ( ďalej, že pracovný pomer trvá, s uplatnenou náhradou mzdy a odstupným, s úrokmi z omeškania ) mal plný úspech odporca, v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. odporca preto žiadal priznať mu náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, tak, ako budú vyčíslené v písomnom podaní. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka tak, že nie je rozhodujúce, aké pracovné miesto bolo ponúknuté svedkyni R., dôležité je to, že svedkyni pri udelení výpovede bolo ponúknuté pracovné miesto. V konaní bolo dokázané, že od 24 6. 2008, kedy bola daná výpoveď navrhovateľke, až do času udelenia výpovede svedkyni R. viac ako rok na to pracovné miesto v Košiciach nebolo novo vytvorené a odporca viac ako rok po udelení výpovede navrhovateľke ponúkol svedkyni R. pracovné miesto. Logický záver je, že odporca mal v čase udelenia výpovede navrhovateľke voľné pracovné miesto, ktoré jej neponúkol. Ak dňa 18. 9. 2009 dostala výpoveď pre nadbytočnosť svedkyňa R. a pri jej prerokovaní jej bolo ponúknuté pracovné miesto THP pracovníka v Košiciach - ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 19. 9. 2012 - tak toto pracovné miesto musel mať odporca voľné aj 24. 6. 2008, viac ako rok predtým, keďže v konaní bolo dokázané, že také pracovné miesto nezrušil do času udelenia výpovede svedkyni R.. Takéto konanie voči navrhovateľke odporovalo Zákonníku práce a preto jeho následkom je neplatnosť výpovede daná navrhovateľke. Navrhovateľka tiež nesúhlasila s tvrdením odporcu v jeho odvolaní, podľa ktorého bola osobne prítomná počas oboznamovania. Uvedené nepravdivé tvrdenie odporcu je v rozpore s dôkazmi - výpoveďami svedkýň Š.S., R. S. T. ako aj navrhovateľky, ktorí všetci zhodne potvrdili, že navrhovateľka ani ostatní zamestnanci neboli o organizačných zmenách podľa Príkazu riaditeľky odporcu č. 3/2008 oboznámení pred udelením výpovede navrhovateľke. V čase doručenia výpovede navrhovateľke na pracovisku dňa 24. 6. 2008 za prítomnosti svedkyne Š. sa riaditeľka odporcu na žiadosť navrhovateľky o predloženie nepreukázala žiadnym písomným rozhodnutím zamestnávateľa. Pri prerokovaní výpovede navrhovateľke a svedkyni Š. nebola prítomná vedúca ekonomického odboru W.. T.. Skutočnosť, že navrhovateľka vopred, pred udelením výpovede nebola oboznámená s organizačnými zmenami, sama o sebe spôsobuje neplatnosť výpovede navrhovateľke. Navyše, práce vykonávané navrhovateľkou odporca aj naďalej potreboval, a to dokonca vo väčšom rozsahu, ako to vyplýva zo zriaďovacej listiny, tiež výročnej správy za rok 2008. Navrhovateľka tiež osobitne nesúhlasila s argumentáciou odporcu v jeho odvolaní v časti týkajúcej sa trov konania, s tým, že pokiaľ by odporca bol v konaní zastúpený svojim zamestnancom z právneho referátu, ako príspevková organizácia štátu, naviazaná na štátny rozpočet, by preukázal hospodárne nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu a nevznikali by mu trovy konania. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v častiach, v ktorých bol napadnutý navrhovateľkou, ako vecne správny potvrdiť. Poukazoval na to, že navrhovateľka svoje odvolanie odôvodnila v podstate tými istými skutočnosťami, ktoré uvádzala už v návrhoch na začatie konania. V odvolaní vysvetľuje existenciu troch verzií pracovného poriadku, jej tvrdenia však nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou preukazujú výpovede svedkov I.. Š., O., svedka Y. S. W. Š., ktoré sú všetky v rozpore s tvrdeniami navrhovateľky. Odporca považuje okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou zo dňa 7. 7. 2008 za platné, keď prvostupňový súd svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite a podrobne odôvodnil. Dňa 12. 11. 2015 bolo odvolaciemu súdu doručené písomné vyjadrenie navrhovateľky k vyjadreniu odporcu ( č.l. 571 až 573 spisu ), v ktorom navrhovateľka uviedla, že to bol odporca, kto súdu predložil až tri verzie pracovného poriadku, pričom vykonané dokazovanie preukázalo, že interné dokumenty odporcu boli voľne prístupné na sekretariáte a že sekretariát bol prechodnou miestnosťou. Vo vyjadrení sa navrhovateľka sama pýta, prečo - ak by naozaj chcela pozmeňovať pracovný poriadok - tak neurobila legitímne ešte v deň, kedy bola odvolaná z funkcie a prečo by nezničila všetky ostatné verzie pracovného poriadku. Trvala na tom, že odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 7. 7. 2008 nekonkretizoval presne a nezameniteľne aký konkrétny obsah navrhovateľka v pracovnom poriadku údajne pozmeňovala, a teda že nepreukázal skutok, spôsob, čas, škodu, ani intenzitu údajného závažného porušenia pracovnej disciplíny. Navrhovateľka trvala na tom, že spochybnila dôveryhodnosť svedkyne O., že nová riaditeľka si od nej nikdy neprevzala agendu riaditeľa odporcu. Zopakovala, že odporca počas konania súhlasil s rokovaním i mimosúdnej dohode s navrhovateľkou a táto sa nedosiahla z dôvodu, že odporca nesúhlasil s požiadavkou navrhovateľky s trvaním pracovného pomeru aspoň 1 symbolický deň, preto muselo konanie pokračovať na súde. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm.a/ O.s.p. ), na ktorom za prítomnosti navrhovateľky a právneho zástupcu odporcu zopakoval dokazovanie podľa § 129 ods. 1 a § 213 ods. 3 O.s.p. čítaním listinných dôkazov : - Dekrét o vymenovaní navrhovateľky do funkcie riaditeľky Academie Istropolitany zo dňa 12. 3. 2001 ( č.l. 7 spisu ), - Dekrét o odvolaní navrhovateľky z funkcie riaditeľky AI zo dňa 26. 5. 2008 ( č.l. 8 spisu ), - Pracovná zmluva č. 326 navrhovateľky zo dňa 26. 5. 2008 ( č.l. 11 spisu ), - Výpoveď z pracovného pomeru daná odporcom navrhovateľke listom zo dňa 24. 6. 2008, podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pre nadbytočnosť, ( č.l. 12 spisu ), - Okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa 7. 7. 2008 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ( č.l. 14 spisu ), - List navrhovateľky zo dňa 16. 8. 2008 adresovaný odporcovi o som, že nesúhlasí s výpoveďou a trvá na ďalšom zamestnávaní ( č.l. 17 spisu ), - List navrhovateľky zo dňa 7. 7. 2007 adresovaný odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru ( č.l. 15 a nasl. spisu ), - Pracovný poriadok AI, zo dňa 1. 4. 2002, pôvodný ( č.l. 44 až 60 spisu ), a originál s rozdeľovníkom ( č.l. 111 až 129 spisu ), - Pracovný poriadok AI, zo dňa 1. 4. 2002, pozmeňovaný ( č.l. 61 až 77 spisu ) s rozdeľovníkom, - Pracovný poriadok AI zo dňa 1. 4. 2002, opatrený podpisom navrhovateľky na každej strane s poznámkou platný pracovný poriadok ( č.l. 78 až 94 spisu ), - Dodatok k Pracovnému poriadku zo dňa 2. 1. 2003 ( č.l. 102, 103 spisu ), - Záznam z pohovoru s navrhovateľkou z dôvodu závažného porušenia prac. disciplíny zo dňa 7. 7. 2008 ( č.l. 104 spisu ), - Výpoveď svedkyne C. O., W.. E. T.L., G.. R. R., W.. C. Š. na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25. 11. 2009 ( č.l. 204 a nasl. spisu ), - Zápisnica s výsluchu svedka W.. G. Y. zo dňa 19. 4. 2010 pred dožiadaným OS Košice I ( č.l. 9 spisu ) + verzia Pracovného poriadku AI evidovaná na pracovisku v Košiciach zo dňa 1. 4. 2002 s dodatkom k PP zo dňa 2. 1. 2003 a dodatkom zo dňa 2. 1. 2004 ( č.l. 237 až 257 spisu ), - Písomný záznam o prejednaní výpovede danej navrhovateľke zo dňa 24. 6. 2008 ( č.l. 320 spisu ), - Príkaz riaditeľky odporcu č. 3/2008 zo dňa 23. 6. 2008 o organizačných zmenách ( č.l. 322, 323 spisu ). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v časti, v ktorej návrhu navrhovateľky napadnutým rozsudkom vyhovel a preto v tejto časti posúdil odvolanie odporcu ako dôvodné. Odvolaniu navrhovateľky podľa názoru odvolacieho súdu nemožno priznať úspech. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 63 ods. 2 písm. a) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 prvá veta ZP zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Podľa § 70 prvá veta ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Odvolací súd považuje za podstatné úvodom uviesť, že v zhode so záverom prvostupňového súdu považuje pracovnú zmluvu uzavretú dňa 26. 5. 2008 medzi navrhovateľkou a odporcom ( v zastúpení vtedajšou zástupkyňou riaditeľky W.. Š. ) za platný právny úkon, ktorým došlo k zmene pracovného pomeru navrhovateľky, a to pokiaľ ide o pracovnú pozíciu navrhovateľky po jej odvolaní z funkcie riaditeľky odporcu. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie tohto záveru súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku, na jeho str. 8 a 9, s ktorým sa stotožňuje. K posúdeniu platnosti výpovede z pracovného pomeru danej odporcom navrhovateľke dňa 24. 6. 2008 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce odvolací súd uvádza, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná ( objektívne existujúca ) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z tohto výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. V prejednávanej právnej veci pracovala navrhovateľka po 27. 5. 2008 u odporcu na pracovnej pozícii vedúci odboru vzdelávacích činností, s miestom výkone práce Bratislava. Príkazom riaditeľky č. 3/2008 zo dňa 23. 6. 2008 rozhodla vtedajšia riaditeľka odporcu I.. C.. X. Š.Á. o organizačnej zmene v organizácii odporcu, za účelom racionalizácie práce s cieľom zvýšenia jej efektívnosti, ktorá spočívala v zrušení organizačného útvaru - odboru vzdelávacích činností - s účinnosťou k 30. 6. 2008. Rozhodnutie o organizačnej zmene malo zákonom vyžadovanú písomnú formu; navrhovateľka, ktorej pracovná pozícia bola touto organizačnou zmenou zrušená, bola s jej obsahom oboznámená najneskôr dňa 24. 6. 2008, pri doručovaní výpovede z pracovného pomeru. Zamestnanec, ktorého sa organizačná zmena týka, musí byť s organizačnou zmenou oboznámený, stačí však, keď sa tak stane až vo výpovedi z pracovného pomeru; citované ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce totiž nevyžaduje, aby rozhodnutie o organizačných zmenách bolo „vyhlásené“ alebo iným spôsobom zverejnené. Zákonník práce nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, kedy zamestnávateľ dáva zamestnancovi výpoveď; o organizačnej zmene však musí byť v tom čase určeným spôsobom ( písomne ) rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v dôsledku realizácie organizačnej zmeny stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Odporca sa teda pri svojom postupe riadil ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce; o organizačnej zmene rozhodol odporca ešte pred daním výpovede navrhovateľke, rozhodol o nej písomne, organizačná zmena bola uvedená priamo vo výpovedi danej navrhovateľke ako dôvod výpovede, pričom sa týkala priamo jej pracovnej pozície, keďže spočívala v zrušení odboru, na ktorom bola navrhovateľka pracovne zaradená. Podľa záveru prvostupňového súdu si však odporca ako zamestnávateľ nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce, keď navrhovateľke neponúkol voľné pracovné miesto na detašovanom pracovisku odporcu v Košiciach. Tento záver prvostupňového súdu ale odvolací súd nepovažuje za správny. Citované ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce totiž vyžaduje od zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, avšak v mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, a tým bola v prípade navrhovateľky Bratislava ( pracovná zmluva na č.l. 11 spisu ) a nie Košice. Skutočnosť, či na organizačnej pobočke odporcu v Košiciach naozaj bolo voľné pracovné miesto, tak nebola z hľadiska splnenia si ponukovej povinnosti odporcu relevantná. Pre posúdenie splnenia hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru - splnenia ponukovej povinnosti - bolo v danom prípade významné, či bolo u odporcu voľné pracovné miesto v čase výpovede, a to v mieste výkonu práce navrhovateľky. Odvolací súd ešte dodáva, že ponuku inej vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce musí zamestnávateľ dať zamestnancovi predtým, než mu dá výpoveď z pracovného pomeru; na neskôr nastalé okolnosti sa už neprihliada ( porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 14/2000, tiež sp. zn. 3 Cdo 130/2003 ), t.j. neprihliada sa napr. na nové pracovné miesta ktoré ešte len majú byť vytvorené v dôsledku prijatej organizačnej zmeny. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 63 ods. 2 Zák. práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom, je však aj v takom prípade na zamestnávateľom ( rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 138/2012 ). Navrhovateľka ako voľné miesta označila už spomínané údajne voľné pracovné miesto na organizačnom útvare v Košiciach, ktoré ale z dôvodov, uvedených v texte vyššie, bolo bez významu pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti odporcu, keďže nešlo o pracovné miesto v dohodnutom mieste výkonu práce navrhovateľky, t.j. v Bratislave ( uvedené sa týka aj tvrdení navrhovateľky o voľnom pracovnom mieste na organizačnej zložke v Banskej Bystrici, č.l. 500 spisu ). Ako ďalšie voľné pracovné miesto označila navrhovateľka novovytvorené pracovné miesto, na ktoré bola prijatá C.. G. N. na pozíciu právnika. Uvedené pracovné miesto ku dňu 24. 6. 2008 ( t.j. ku dňu výpovede ) ešte neexistovalo, takže ho nebolo možné ponúknuť navrhovateľke ako voľné pracovné miesto, čo platí aj v prípade iných novovytvorených pracovných miest od 1. 7. 2008, v zmysle príkazu riaditeľky č. 3/2008. Pracovná pozícia, na ktorú bola prijatá C.. N., bola vytvorená od 1. 7. 2008 a obsadená od 1. 8. 2008, pričom išlo o vytvorenie iného, nie pôvodne zrušeného pracovného miesta navrhovateľky. Vykonané dokazovanie teda nepreukázalo, že u odporcu v mieste výkonu práce navrhovateľky, t.j. v Bratislave, ku dňu 24. 6. 2008 existovalo akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré by bol odporca povinný navrhovateľke ponúknuť. Odporca si teda nemohol splniť ponukovú povinnosť. Nenastala ani situácia v zmysle § 61 ods. 3 Zák. práce, t.j. po dobu troch mesiacov nebolo znovu utvorené zrušené pracovné miesto navrhovateľky a nebol naň prijatý nový zamestnanec. Prvostupňový súd v prípade posudzovania platnosti výpovede z pracovného pomeru danej navrhovateľke dňa 24. 6. 2008 síce vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zistený skutkový stav však nesprávne právne posúdil, keď si nesprávne vyložil ust. § 63 ods. 2 písm.a/ Zák. práce, týkajúce sa splnenia ponukovej povinnosti odporcu a následne nesprávne rozhodol, keď návrhu navrhovateľky v tejto časti vyhovel. K posúdeniu platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, dané odporcom navrhovateľke dňa 7. 7. 2008 odvolací súd uvádza, že považuje za nesporné, že navrhovateľka pozmeňovala svojvoľne obsah organizačného poriadku odporcu datovaného dňom 1. 4. 2002,a to v čase po svojom odvolaní z funkcie riaditeľky odporcu. Uvedenú skutočnosť má odvolací súd za preukázanú z výpovede samotnej navrhovateľky, ktorá uviedla, že v r. 2001 spolu s jej zástupkyňou Š. vypracovali pracovný poriadok, ktorý doplnili aj o tie časti, ktoré odporca označuje ako sfalšované. Navrhovateľka sa sama „prihlásila“ k autorstvu pozmeneného ( sfalšovaného ) textu, o ktorom ale tvrdila, že údajne vznikol v procese prípravy pracovného poriadku ešte pred 1. 4. 2002. Vyjadrenia navrhovateľky o tom, kto pracovný poriadok zo dňa 1. 4. 2002 vypracoval, prípadne pozmeňoval jeho text o sporný obsah, boli počas konania opakovane nekonzistentné, keďže navrhovateľka najprv prehlásila, že pracovný poriadok zo dňa 1. 4. 2002 vypracovala ona v spolupráci so zástupkyňou Š., neskôr tvrdila, že o organizačnom poriadku s pozmeneným obsahom nemala vedomosť, prípadne že nevie, kto obsah pracovného poriadku pozmenil. W.. Š., vypočutá ako svedkyňa ale vypovedala, že spomínaný poriadok vypracovala navrhovateľka, pričom ona o jeho pozmenenom obsahu vôbec nemala vedomosť. Navrhovateľka rovnako v priebehu konania spochybňovala, že by si na základe sfalšovaného pracovného poriadku so zmeneným obsahom uplatňovala vyššie odstupné, hoci to bola práve informácia a požiadavka navrhovateľky o tom, že jej patrí 6-mesačné odstupné, s ktorou sa obrátila na novú riaditeľku odporcu I.. Š. pri doručovaní výpovede dňa 24. 6. 2008, ktoré viedli k zisteniu, že u odporcu existuje pracovný poriadok s pozmeneným obsahom. Uvedená nekonzistentnosť navrhovateľky v jej vyjadreniach ( v spojení s ďalšími výsledkami dokazovania ), ktoré boli poznačené účelovosťou, spochybňuje presvedčivosť jej tvrdení a robí ich nevierohodnými. Navrhovateľka svoju obranu v konaní založila o.i. aj na tvrdení, že pracovný poriadok, a to aj ten pozmenený ( sfalšovaný ), bol vytvorený ešte k 1. 4. 2002, a teda že nemožno túto skutočnosť ( sfalšovanie textu interného dokumentu ) použiť ako dôvod na to, aby jej odporca dal okamžité skončenie pracovného pomeru po 6 rokoch od skutku. Podľa názoru odvolacieho súdu však táto obrana navrhovateľky neobstojí; navrhovateľka nehovorí pravdu, keď tvrdí, že obsah pracovného poriadku bol zmenený ešte ku dňu 1. 4. 2002. Jeho obsah musela zmeniť navrhovateľka ( ktorá sa sama priznala k jeho autorstvu, napokon pracovný poriadok s pozmeneným textom je opatrený podpismi navrhovateľky ) v období medzi nástupom I.. Š. do funkcie novej riaditeľky odporcu, t.j. 28. 5. 2008 a medzi 24. 6. 2008, kedy bola navrhovateľke I.. Š. doručená výpoveď z pracovného pomeru. Uvedený záver má odvolací súd za preukázaný z tej skutočnosti, že nová riaditeľka si hneď po svojom nástupe ( 28. 5. 2008 ) nechala zo sekretariátu predložiť interné dokumenty organizácie, aby sa s nimi oboznámila, pričom si pre vlastnú potrebu vyhotovila ich fotokópie. Pri oboznamovaní sa s obsahom pracovného poriadku v ňom nová riaditeľka nenašla žiadnu odchýlku od zákonnej úpravy napr. pri úprave výšky odstupného. Takúto odchýlku zistila v pracovnom poriadku ( opatrenom podpismi navrhovateľky ), založenom na sekretariáte až potom, keď navrhovateľke doručila výpoveď z pracovného pomeru, t.j. dňa 24. 6. 2008, pri ktorej príležitosti navrhovateľka upozornila novú riaditeľku na to, že má v zmysle pracovného poriadku nárok na šesťmesačné odstupné. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu logicky plynie záver, že k zmene textu pracovného poriadku muselo dôjsť po 28. 5. 2008 ( dovtedy sa na sekretariáte nachádzal pôvodný pracovný poriadok zo dňa 1. 4. 2002 s dodatkami, bez „sfalšovaného“ doplneného textu, ktorý bol na oboznámenie predložený novej riaditeľke ). Odvolací súd nemal dôvod neveriť svedeckej výpovedi I.. Š. o tom, že ju na pozmenenú úpravu v pracovnom poriadku upozornila práve navrhovateľka tým, že jej pri doručovaní výpovede povedala o jej nároku na odstupné v rozsahu 6 mesiacov, hoci navrhovateľka popierala, že I.. Š. o jej nároku na šesťmesačné odstupné informovala. Tvrdeniu navrhovateľky, že nežiadala o 6 mesačné odstupné odvolací súd neuveril z dôvodu, že bez tejto informácie by I.. Š. nemala dôvod opätovne kontrolovať obsah pracovného poriadku aby si informáciu od navrhovateľky overila a nebola by tak zistila, že na sekretariáte sa nachádza verzia pracovného poriadku, ktorá sa líši od pôvodnej verzie ( z ktorej si nechala pre vlastnú potrebu vyhotoviť kópiu ). Odvolací súd rovnako nemá v zhode so záverom prvostupňového súdu žiadne pochybnosti o tom, že to bola práve navrhovateľka, ktorá bola k sfalšovaniu pôvodného textu pracovného poriadku priamo motivovaná, pretože chcela takýmto spôsobom dosiahnuť vyplatenie vyššieho odstupného, nad rámec zákonného rozsahu ( nakoľko by práve navrhovateľka spĺňala podmienky na vyplatenie šesťmesačného odstupného v zmysle sfalšovanej úpravy ). Svedkyňa Š. nepodporila tvrdenie navrhovateľky o tom, že pozmenený text ako jednu z „pracovných verzií“ vypracovali spolu ešte v r. 2001, keď svedkyňa Š.Á. vypovedala, že pracovný poriadok vypracovala navrhovateľka a poprela, že by o ňom ( pozmenenom texte ) ona sama mala vedomosť ( č.l. 209, 210 spisu ). K hodnovernosti vyjadrení a tvrdení navrhovateľky neprispelo ani to, že sa v konečnom dôsledku snažila počas konania striedavo bagatelizovať skutočnosť, že došlo k falšovaniu dôležitého interného dokumentu odporcu tvrdením, že išlo len o jednu z jeho viacerých „pracovných verzií“ ( čo jej ale nebránilo v tom, aby sa „prihlásila“ o vyššie než zákonné odstupné práve na základe jednej z takýchto „pracovných verzií“ ), aby následne nelogicky tvrdila, že o existencii viacerých verzií pracovného poriadku sa dozvedela údajne až v priebehu tohto konania, resp. sa snažila existenciu viacerých verzií pracovného poriadku vysvetľovať zanedbávaním pracovných povinností sekretárkou, pracovníčkou O. ( ktorá nezabezpečila likvidáciu nadbytočných verzií pracovného poriadku ). V konečnom dôsledku však existencia viacerých verzií pracovného poriadku nebola tým zásadným dôvodom, pre ktorý odporca dôvodne pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru s navrhovateľkou, pretože vychádzajúc z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru, týmto dôvodom bolo „...pozmeňovanie obsahu záväzných interných predpisov ( pracovného poriadku ) odporcu, ako aj neoprávnené podpísanie navrhovateľkou pozmeneného a antidatovaného pracovného poriadku, vrátane neoprávneného použitia úradnej pečiatky zamestnávateľa...“ Záveru, že k sfalšovaniu textu pracovného poriadku nedošlo pred 28. 5. 2008 podľa názoru odvolacieho súdu nasvedčuje aj skutočnosť, že pracovný poriadok zo dňa 1. 4. 2002 v pôvodnom znení ( bez sfalšovaného textu ) bol zaslaný aj na organizačnú zložku odporcu, pôsobiacu v Košiciach a pozmenená ( sfalšovaná ) verzia pracovného poriadku tomuto organizačnému útvaru nebola predložená ( do Košíc boli zasielané vždy len dodatky k pôvodnému pracovnému poriadku zo dňa 1. 4. 2002 ). Tvrdenie navrhovateľky, že pozmenená ( sfalšovaná ) verzia pracovného poriadku vznikla ako jedna z „pracovných verzií“ v procese tvorby pracovného poriadku zo dňa 1. 4. 2002 vyvracia napokon aj skutočnosť, že pri falšovaní textu pôvodného pracovného poriadku zo dňa 1. 4. 2002 bola do neho nelogicky pojatá aj nová právna úprava týkajúca sa pracovného času a času odpočinku a dovolenky ( čl. VI a čl. VII pracovného poriadku ), hoci k ich zmene došlo reálne až dodatkom k pracovnému poriadku platným od 2. 1. 2003 ( a teda nemohli byť pojaté v takejto podobe do pracovného poriadku platného už od 1. 4. 2002 ). Podľa § 68 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4. Lehoty, ustanovené v cit. § 68 ods. 2 Zák. práce, v rámci ktorých môže zamestnávateľ uplatniť dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, tak boli v prejednávanej právnej veci zachované. V ostatnom sa odvolací súd opäť stotožňuje s argumentáciou rozvedenou v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa týkajúcou sa okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou ( zachovanie písomnej formy, doručenie, vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru po skutkovej stránke, intenzita porušenia pracovnej disciplíny, neprerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov ) a na túto poukazuje. Keďže navrhovateľke bola mzda riadne vyplácaná až do momentu okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom 7. 7. 2008, pričom návrh navrhovateľky bol zamietnutý ako v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede tak i okamžitého skončenia pracovného pomeru, navrhovateľke nevzniklo právo na zaplatenie náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a ani na peňažné plnenie titulom odstupného; rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti tak bolo vecne správne. Vzhľadom na zamietnutie návrhov navrhovateľky o určenie neplatnosti ako výpovede tak i okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohla byť navrhovateľka úspešná ani v časti, v ktorej sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer naďalej trvá. V odvolaní navrhovateľka neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozsudku prvostupňového súdu v ňou napadnutých častiach vo veci samej. Rozpory vo výpovediach svedkýň O. S. Š., na ktoré navrhovateľka upriamovala pozornosť v odvolaní, neboli takej povahy, aby mohli mať za následok zmenu rozsudku prvostupňového súdu v ňou napadnutých výrokoch. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že návrh navrhovateľky aj v tejto časti zamietol ( § 220 O.s.p. ); vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách ( celého ) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, spočívajúce v náhrade zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 99,50 € ako aj trovy právneho zastúpenia. Tieto si uplatnil právny zástupca odporcu za 2 nároky - určenie neplatnosti výpovede a určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ( odmena vo výške 1/13 výpočtového základu za príslušný rok x 2 ); za ďalšie voči odporcovi uplatnené ( peňažné ) nároky si právny zástupca trovy právneho zastúpenia neuplatňoval ( ako vyplýva z ním predloženého písomného vyúčtovania trov právneho zastúpenia zo dňa 18. 1. 2016 ). Právnemu zástupcovi odporcu po správnosti prináleží odmena za 1 úkon právnej služby vo výške 1/13-tiny výpočtového základu, zvýšenej o 1/3-tinu, v zmysle ust. § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., t.j. 1/prevzatie a príprava zastúpenia + porada (7. 3. 2011), odmena v sume 76 € ( 57 € + 19 € ), 2/účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 1. 6. 2011 odmena v sume 19 € ( 1-ina zo 76 € ), 3/písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 31. 5. 2011 odmena v sume 76 €, 4/písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 18. 8. 2011 odmena v sume 76 €, 5/účasť na pojednávaní dňa 19. 9. 2012 odmena 78,25 € ( 58,69 € + 19,56 € ), 6/účasť na pojednávaní dňa 5. 12. 2012 odmena 78,25 €, 7/účasť na pojednávaní dňa 27. 3. 2013 odmena 80,09 € (60,07 € + 20,02 € ), 8/účasť na pojednávaní dňa 20. 5. 2013 odmena 80,09 €, 9/písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 20. 5. 2013 odmena 80,09 €, 10/odvolanie proti rozsudku zo dňa 15. 8. 2013 odmena 80,09 €, 11/písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky zo dňa 21. 10. 2013 odmena 80,09 €, 12/účasť na odv. nemeritórnom pojednávaní dňa 5. 11. 2015 odmena 86,04 € ( 64,53 + 21,51), 13/účasť na odvolacom pojednávaní dňa 14. 1. 2016 odmena 88 € ( 66 € + 22 € ), spolu 977,99 €. Právnemu zástupcovi odporcu ďalej patrí režijný paušál, a to 4 x 7,41 € ( rok 2011, 2 x 7,63 € ( rok 2012 ), 5 x 7,81 € ( rok 2013 ), 1 x 8,39 € ( rok 2015 ) a 1 x 8,58 € ( rok 2016 ). Trovy právneho zastúpenia odporcu predstavujú úhrnom 1.078,91 € ( vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 11 ods. 1, § 16 ods. 3, § 13 ods. 3. ). Napadnutým uznesením zo dňa 16. 9. 2013 č.k. 5C 128/2008 - 553 uložil prvostupňový súd odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, ktoré podal odporca proti výroku rozsudku o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu, že nevzal do úvahy, že odporca je príspevkovou organizáciou, napojenou na štátny rozpočet cez rozpočtovú kapitolu svojho zriaďovateľa - Ministerstvo školstva SR. Odporca je preto na základe ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od platenia súdnych poplatkov zo zákona oslobodený. Dodal, že s jeho argumentáciou sa už stotožnil aj Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11Cb 84/2011, keď svojím uznesením zo dňa 20. 6. 2013 č.k. 11Cb 84/2011 - 99 zrušil svoje uznesenie zo dňa 22. 10. 2012 č.k. 11Cb 84/2011 - 77, ktorým bola odporcovi pôvodne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor. Kópiu uznesenia č.k. 11Cb 84/2011 - 99 zo dňa 20. 6. 2013 odporca pripojil k svojmu odvolaniu. Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. od poplatku sú oslobodení Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa. Odporca založil do spisového materiálu Zriaďovaciu listinu ( č.l. 278 a nasl. spisu ), z ktorej článku 5 upravujúceho právnu formu organizácie vyplýva, že odporca je príspevkovou ( t.j. nie rozpočtovou ) organizáciou, ktorá hospodári podľa svojho rozpočtu nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia. Jej rozpočet zahŕňa aj príspevok z rozpočtu zriaďovateľa ( t.j. Ministerstva školstva Slovenskej republiky ) a prostriedky od iných subjektov. Odporca teda ako príspevková organizácie nie je financovaný výlučne z prostriedkov štátneho rozpočtu, ale z neho dostáva len príspevok na svoju činnosť. Z uvedených dôvodov tak odporca nespadá pod žiadny subjekt uvedený v citovanom ust. § 4 ods. 2 písm.a/ zák. č. 71/1992 Zb., ktorému prislúcha osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Poukaz na iné súdne konanie, v ktorom bola odporcovi zrušená predtým uložená poplatková povinnosť nie je podstatný, odvolací súd uvedeným rozhodnutím nie je viazaný. Odvolací súd z uvedeného dôvodu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16. 9. 2013 č.k. 5C 128/2008 - 553 ako vecne správne potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.