Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/474/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410214962 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1410214962.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: M. C., N. Č.. A. XXX/XX, N., zastúpeného Mgr. Andreou Ondriašovou, advokátkou so sídlom Nám. hraničiarov 18, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 22, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.162,85 eur, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 02. apríla 2014 č.k. 22C 413/2010-126, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,45 eur, na účet právnej zástupkyne navrhovateľa , do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi vzniknutú škodu vo výške 1.162,85 eur spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 415,60 eur. Poukázal na to, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej neoprávneným úradným postupom štátneho orgánu v zmysle § 4 ods. 1 písm. e/ zákona číslo 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla zaplatením trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, v ktorom bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 1T/17/2007 - 333 zo dňa 26.11.2008 spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV v plnom rozsahu oslobodený, a to vo výške 1.162,85 eur, na preukázanie ktorej predložil faktúru vystavenú JUDr. Friedlom na sumu 22.807 Sk, t.j. 757,05 eur a ďalej pokladničný doklad o zaplatení odmeny pre JUDr. Kubalu v sume 405,80 eur. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a/, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, nakoľko boli splnené všetky podmienky pre rozhodnutie vo veci. Nestotožnil sa s námietkami odporcu k pasívnej legitimácii, keď tento tvrdil, že Slovenská republika nemôže byť zastúpená dvoma subjektmi a ani s jeho tvrdením o chýbajúcom čísle na príjmovom pokladničnom doklade a v tomto smere prisvedčil navrhovateľovi, že doklad treba posudzovať podľa jeho obsahu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že po podaní návrhu netrval na tom, aby navrhovateľ upresnil, kým má byť v konaní zastúpená Slovenská republika, ktorá vystupovala v konaní ako odporca v 1. a 2. rade. Pokiaľ za daného právneho stavu zobral navrhovateľ návrh voči odporcovi "v 2. rade", teda voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, späť, nezostávalo súdu iné riešenie, než tomuto procesnému návrhu vyhovieť a konanie zastaviť, hoci tým vytvoril prekážku rozhodnutej veci, pretože aj naďalej viedol konanie voči Slovenskej republike, voči ktorej však súd konanie zastavil a týmto svojim rozhodnutím bol viazaný, nemohol preto následne vydať rozsudok a zaviazať Slovenskú republiku - Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, na plnenie v prospech navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľ vedome pochybil, ak v danom konaní žaloval Slovenskú republiku, zastúpenú dvoma odlišnými štátnymi orgánmi, akoby sa jednalo o subjekty navzájom odlišné, hoci od začiatku vedel, že štát v tomto konaní môže byť zastúpený len jedným orgánom štátu, ako aj, že pluralita zástupcov odporcu nemení nič na identite objektívne jediného odporcu - Slovenskej republiky. Následne navrhovateľ pochybil opätovne, ak vzal návrh voči Slovenskej republike späť, teda vedel aj to, že sa takto vytvorí prekážka rozhodnutej veci, čo zabráni akémukoľvek ďalšiemu rozhodnutiu súdu. Ak teda súd zastavil konanie voči Slovenskej republike, vytvoril prekážku res iudicata, v dôsledku existencie ktorej už nemohol ďalej viesť konanie ani zaväzovať Slovenskú republiku - Generálnu prokuratúru na plnenie v prospech navrhovateľa, a preto zapríčinil porušenie zákona definované ustanovením § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., ktoré oprávňuje odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť a konanie vedené proti odporcovi označenému ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastaviť. Vytýkal súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak príjmové doklady vystavené advokátom JUDr. Kubalom považoval podľa ich obsahu za právne perfektné, hoci ich obsahom nepochybne sú aj ich nevyplnené časti, ktoré ich právnu perfektnosť dôvodne spochybňujú. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že jeho argumentácia neobstojí, je účelová s cieľom oddialiť alebo úplne sa vyhnúť plneniu, na ktoré má legitímny nárok. Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 4 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. upravuje podmienky, ktorý orgán koná v mene štátu v ktorej situácii, upravil na pojednávaní dňa 12.06.2013 pôvodný návrh tak, aby orgán, ktorý koná v mene štátu, bola výlučne Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a teda, aby účastníkom konania na strane odporcu bola výlučne Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Uvedený úkon urobil z dôvodu, že v prípade, ak bola škoda spôsobená začatím trestného stíhania a podaním obžaloby, je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný subjekt Slovenská republika, konajúca prostredníctvom orgánu - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a nie Slovenská republika, konajúca prostredníctvom orgánu - Ministerstva spravodlivosti SR. Týmto úkonom špecifikoval účastníka konania na strane odporcu. Pokiaľ vzal návrh proti odporcovi v 2. rade späť za tým účelom, aby sa pokračovalo v konaní len s odporcom v 1. rade označeným ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra, nemôže spôsobiť zastavenie konania aj vo vzťahu k odporcovi v 1. rade: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Jeho úkon bol urobený za účelom odstránenia nedostatku v konaní spočívajúceho v tom, že konanie bolo vedené aj voči odporcovi v 2. rade, v pôsobnosti, ktorého škoda nevznikla. Argumentácia odporcu o nutnosti zastavenie celého konania nie je v súlade so základnými zásadami občianskeho súdneho konania uvedenými v §§ 1, 2, 3 O.s.p. a cieľom zákona číslo 514/2003 Z.z., ktorými je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym zásahom štátu voči občanovi bola odstránená. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, podľa ust. § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal riadne dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú mu vynaložením trov obhajoby v súvislosti s podaním obžaloby okresnou prokuratúrou pre trestný čin ublíženia na zdraví, spod ktorej bol právoplatne oslobodený, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcu, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že je daná zodpovednosť odporcu za škodu vzniknutú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa § 3 ods. 1, písm. a/, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom svoje dôvody vedúce k priznaniu uplatňovaného nároku na náhradu škody v podobe vynaložených trov obhajoby aj v potrebnom rozsahu vyplývajúcom z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených podľa § 205 ods. 2, písm. d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). V danej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 07.12.2010 domáhal voči odporcovi; označenému ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky; náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu vo výške 1.162,85 eur v zmysle § 4 ods. 1 písm. e/ zákona číslo 514/2003 Z.z. Návrh odôvodnil tým, že škoda mu bola spôsobená štátom Slovenská republika, ktorý prostredníctvom orgánu verejnej moci Okresnej prokuratúry Bratislava IV, nezákonne zasiahol do jeho práva a spôsobil mu tým škodu vo výške 1.162,85 eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vyúčtovaných mu advokátmi v trestnom konaní, v ktorom bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 1T/ 17/2007 - 333 zo dňa 26.11.2008 spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV v plnom rozsahu oslobodený. V návrhu poukázal na to, že štát zodpovedá za škodu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresnej prokuratúry Bratislava IV, a preto podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zákona číslo 514/2003 Z.z. podal dňa 13.04.2010 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody vo výške 1.162,85 eur, ktorá mu vznikla titulom trov advokátskeho právneho zastupovania. Žiadal preto zaviazať odporcov zaplatiť mu vzniknutú škodu vo výške 1.162,85 eur. Na pojednávaní dňa 12.06.2013 žiadala právna zástupkyňa navrhovateľa upraviť žalobný návrh v časti účastníkov konania tak, že zobrala návrh voči odporcovi v 2. rade späť a žiadala konanie voči nemu zastaviť s tým dôsledkom, že v konaní naďalej zostane Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, čím dôjde aj k úprave žalobného petitu návrhu. Uznesením č.k. 22C/413/2010 - 112 zo dňa 27.09.2013 súd prvého stupňa zastavil konanie voči odporcovi v 2. rade označenému ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2013. V podanom návrhu označil navrhovateľ ako účastníka konania na strane odporcu Slovenskú republiku, ktorá zodpovedá za náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradom postupom orgánu verejnej moci podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda je pasívne legitimovaným subjektom. Ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. označil Generálnu prokuratúru SR a Ministerstvo spravodlivosti SR. Z opisu rozhodujúcich skutočností v návrhu vyplýva, že navrhovateľovi mala byť škoda spôsobená Okresnou prokuratúrou Bratislava IV, ktorá na neho podala obžalobu zo spáchania trestného činu, spod ktorej bol právoplatným rozsudkom oslobodený. Štát je riadne označený ako účastník konania (§ 79 ods. 1 O.s.p.) vtedy, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 21 ods. 4 O.s.p.). V danom prípade nebol odporca Slovenská republika riadne označený v návrhu, keď ako orgán konajúci v jeho mene boli uvedené dva štátne orgány, pritom jeden z nich nebol; podľa osobitného zákona; príslušným za štát konať. Navyše tu existoval aj logický rozpor medzi skutkovým a právnym odôvodnením žalobného návrhu; konkrétne v tom, že bol uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej štátom, za ktorú má podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2010 - pozn. odvolacieho súdu) konať Generálna prokuratúra SR, ako orgán konajúci za štát, keď škodu spôsobil podaním obžaloby štátny orgán v trestnom konaní - Okresná prokuratúra Bratislava IV; a označením orgánov konajúcich v takomto prípade v mene štátu. Konanie Ministerstva spravodlivosti SR za štát z odôvodnenia návrhu nijako nevyplývalo a bolo v rozpore aj s ďalším jeho obsahom o tom, ktorý orgán štátu má za označeného odporcu, t.j. v mene štátu, v konaní vystupovať. Za tohto stavu podaný návrh navrhovateľa vykazoval vady návrhu v označení orgánu štátu konajúceho za odporcu, ktorým je štát, ktoré označenie navyše ani nekorešpondovalo s opisom rozhodujúcich skutočností v návrhu a ani so žalobným petitom návrhu na zaplatenie náhrady škody (oboma) odporcami a súd bol povinný túto vadu návrhu odstrániť postupom podľa § 43 O.s.p. V priebehu konania však navrhovateľ túto vadu návrhu odstránil, keď na pojednávaní dňa 12.06.2013 zobral návrh voči odporcovi v 2. rade späť a žiadal konanie voči nemu zastaviť s tým, že nárok uplatňovaný žalobným petitom návrhu si uplatňuje voči zostávajúcemu účastníkovi v konaní označenom ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Odvolací súd zastáva v danom prípade názor, že pokiaľ bol žalovaným na strane odporcu označený len jeden účastník konania, a to "odporca" - Slovenská republika, nemohol navrhovateľ zobrať späť návrh proti (neexistujúcemu) "odporcovi v 2. rade" označenom ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a jeho späťvzatie návrhu voči zastupujúcemu orgánu štátu Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo preto potrebné považovať len za procesný úkon odstránenia vady návrhu v časti riadneho označenia účastníka konania na strane odporcu. So späťvzatím návrhu voči "odporcovi v 2. rade" preto ani nebolo možné spájať procesnoprávne následky v podobe zastavenia konania. Z obsahu zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by navrhovateľ týmto svojím procesným úkonom zobral svoj návrh späť proti odporcovi v podanom návrhu označenom ako Slovenská republika, a taký výklad, aký prezentuje odporca vo svojom odvolaní, by bol v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania vyjadrenými v § 1 - 6 O.s.p. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej). S poukazom na to, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikáciu musí smerovať k spravodlivému výsledku, dospel odvolací súd k záveru, že príliš formálny prístup k posudzovaniu procesného úkonu navrhovateľa; ktorým súčasne realizuje základné právo na súdnu ochranu, a ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie; ako späťvzatie návrhu proti odporcovi Slovenskej republike s právnym následkom založenia prekážky brániacej akémukoľvek ďalšiemu rozhodnutiu súdu v tomto konaní o uplatňovanom nároku navrhovateľa proti Slovenskej republike, by v danom prípade nezodpovedal požiadavkám spravodlivého vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania a materiálnej ochrany práv. Odvolací súd navyše poukazuje aj na to, že súdna prax dospela v súvislosti so správnym označením štátu ako účastníka konania k záveru, že v prípade, ak navrhovateľ síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania, keď z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. vyplýva, že súd je povinný, a to bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu, zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi; súd je preto povinný konať s tým orgánom štátu, do rozsahu pôsobnosti ktorého spadá uplatňovaný nárok proti štátu a na označenie ďalších subjektov konajúcich v mene štátu, by nemal prihliadať. Vo vzťahu k prejednávanej veci odvolací súd dodáva, že aj v prípade, ak by nebol navrhovateľom odstránený nedostatok označenia odporcu na základe súdnej výzvy postupom podľa § 43 O.s.p. ako vada návrhu, neboli by splnené podmienky pre odmietnutie jeho podania, nakoľko by nešlo o prípad, kedy by nemohol súd v konaní ďalej pokračovať, nakoľko konajúci súd by bol povinný; v súlade s vyššie uvedenými závermi vyplývajúcimi z konštantnej rozhodovacej činnosti; z úradnej povinnosti konať v zastúpení štátu len s tým štátnym orgánom, ktorý je príslušný v jeho mene vystupovať podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani v tomto prípade by nebolo potrebné konanie voči nesprávne označeným, t.j. nepríslušným, štátnym orgánom zastaviť, resp. by nešlo o prekážku brániacu ďalej v konaní proti Slovenskej republike, v zastúpení príslušným orgánom štátu, pokračovať. Pri ustálení výšky náhrady škody správne vychádzal súd prvého stupňa z faktúry číslo 243/2008 zo dňa 29.10.2008, ktorou boli navrhovateľovi vyúčtované advokátom JUDr. Ivanom Friedlom trovy obhajoby v sume 757,05 eur a z faktúry číslo 52/2008 zo dňa 14.10.2009, ktorou boli navrhovateľovi vyúčtované trovy advokáta JUDr. Vojtecha Kubala za obhajobu v sume 405,80 eur, ku ktorej boli pripojené príjmové pokladničné doklady o zaplatení sumy 200,- eur a sumy 6.200,- Sk (205,80 eur). Pokiaľ odporca spochybňoval relevanciu príjmových pokladničných dokladov predložených navrhovateľom na preukázanie zaplatenia trov obhajoby jeho obhajcovi v trestnom konaní JUDr. Kubalovi z dôvodu, že na nich nie je uvedené číslo dokladu, tieto jeho námietky považoval aj odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za nedôvodné a účelové, keď ich aj bez uvedenia čísla dokladu považoval za postačujúci dôkaz hodnoverne preukazujúci úhradu trov obhajoby; z tohto hľadiska nepovažoval za relevantné, či doklady spĺňajú aj náležitosti účtovného dokladu. Pokiaľ mal odporca námietky proti navrhovateľom predloženej špecifikácii trov obhajoby, mal tieto v priebehu konania vznieť a navrhnúť aj konkrétne dôkazy na doplnenie dokazovania vo vzťahu ku verifikácii jednotlivých úkonov právnej služby. Súd prvého stupňa len na základe absentujúceho čísla príjmového pokladničného dokladu nemal dôvod spochybňovať hodnovernosť uplatňovaných trov obhajoby a vykonávať v tomto smere, nad rámec dôkazných návrhov, odporcu, dokazovanie; v opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania; nie je povinnosťou súdu pátrať po dôkazoch, ktoré by spochybňovali navrhovateľom uplatňovaný nárok, nakoľko jeho povinnosťou z procesného hľadiska bolo len poučiť odporcu, ako účastníka konania, že má označiť a predložiť všetky dôkazy do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí a pokiaľ odporca nenavrhoval žiadne konkrétne dôkazy spochybňujúce navrhovateľom uplatňovanú výšku nároku, nedôvodne potom súdu prvého stupňa vytýka jeho priznanie. Z uvedených dôvodov je nenáležitá aj námietka odporcu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, podľa názoru odvolacieho súdu ide zrejme o formálnu a účelovú námietku, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je v potrebnom rozsahu odôvodnené, keď na jeho základe možno zistiť právny základ a aj výšku priznanej náhrady škody vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu tak, aby proti týmto záverom súdu prvého stupňa mohol odporca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované základné právo odporcu na spravodlivý súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že by rozsudok súdu prvého stupňa bol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov. Odvolací súd tak nepovažoval námietky odporcu uvádzané v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, odporcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi, na základe jeho návrhu, priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,45 eur. Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnej zástupkyni navrhovateľa nárok na odmenu vo výške 61,41 eur za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 07.07.2014, a 1 x paušálna náhrada v sume 8,04 eur. Náhradu trov konania je odporca povinný zaplatiť advokátke navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.