Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/627/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410215774 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1410215774.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, so sídlom Polianky 9, Bratislava, zast. Mgr. Jozefína Podhradská, advokátka, so sídlom Mudrochova 13, Bratislava, proti odporkyni: Ľ. V., A. J.. A. XX, A., o zaplatenie 489,17 € s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C/162/2011-70 zo dňa 10. júna 2013 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zastavil konanie v časti 8,95 €; zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 480,22 €, spolu s poplatkom z omeškania za každý deň omeškania vo výške 0,5 ‰ zo sumy 162,17 € od 20.9.2011 do zaplatenia, titulom náhrady trov konania čiastku 29,- € za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 325,98 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľa, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zastavil konanie o návrhu odporkyne na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a trov. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 517 ods. 2, § 676 ods. 2, § 697 a § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď na základe dokazovania, ktoré vo veci vykonal, mal súd prvého stupňa za to, že návrh je dôvodný. Prvostupňový súd sa nestotožnil s obranou odporkyne spochybňujúcej právny základ uplatneného nároku z dôvodu neexistencie nájomného vzťahu medzi účastníkmi, keďže na č. l. 10 sa nachádza zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 28.7.1988, na základe ktorej bol odporkyni odovzdaný byt č. 41 v Bratislave na ulici I. Bukovčana 16, štvrté poschodie. Uvedené právo osobného užívania družstevného bytu trvalo aj ku dňu 1.1.1992, kedy sa v zmysle § 871 OZ zmenilo na nájomný vzťah. Táto zmena nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie žiadneho ďalšieho úkonu, napríklad uzavretie novej nájomnej zmluvy k bytu. Toto zákonné ustanovenie zabezpečovalo všetkým doterajším užívateľom bytu transformáciu osobného užívania bytu na nájom za podmienky, že toto právo vzniklo a trvalo ku dňu 1.1.1992. Túto otázku riešil aj NS SR vo svojom rozhodnutí 3Cdo 46/1997. Ustanovenie § 871 bolo do OZ pojaté na základe Zákona č. 509/1991 Z.z. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že priamo zo zákona dôjde k zmene práva osobného užívania na chránený nájom. Účelom tohto ustanovenia bolo zaistiť ochranu všetkých doterajších užívateľov bytov a vytvoriť pre doterajšie užívacie vzťahy stav dostatočnej právnej istoty. Z toho teda vyplýva, že ku vzniku práva odporkyne užívať predmetný byt došlo uvedeným spôsobom, teda na základe rozhodnutia predstavenstva družstva o pridelení bytu a uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu. Odporkyňa ako nájomca vyššie uvedeného bytu, ktorého vlastníkom je navrhovateľ, si nesplnila svoju povinnosť a nezaplatila včas predpísané zálohové platby v celkovej sume 480,22 €. Keďže sa odporkyňa nesplnením dlhu v určenej lehote dostala do omeškania, zaviazal ju súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na zaplatenie poplatku z omeškania, výšku ktorého stanovilo nar. vlády SR 87/1995 Zb. V časti žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a trov, ktorý predniesla na pojednávaní 4.4.2012 súd konanie zastavil. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., priznal v spore úspešnému navrhovateľovi 29,- € titulom náhrady trov konania (zaplatenie súdneho poplatku) a náhradu trov jeho právneho zastúpenia vo výške 325,98 € a to za 8 úkonov právnej služby, uplatnených právnym zástupcom dňa 12.6.2013, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení a to za 1./ prevzatie a prípravu zastúpenia podľa plnej moci zo dňa 14.12.2010, 2./ podanie návrhu na začatie konania zo dňa 15.12.2010, 3./ písomné podanie zo dňa 9.1.2012, 4./ písomné podanie zo dňa 3.4.2012, 5./ účasť na pojednávaní dňa 11.1.2012,, 6./ účasť na pojednávaní dňa 4.4.2012, 7./ účasť na pojednávaní dňa 11.7.2012 6./ účasť na pojednávaní dňa 10.6.2013 a to tarifnú odmenu: 8x 33,20 € a režijný paušál: 2x 7,21 € (za úkony v r.2010) + 5x 7,63 € (za úkony v r.2012) + 1x 7,81 € (za úkon v r.2013). Proti tomuto rozsudku okrem výrokov o zastavení konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a zaviazal navrhovateľa k úhrade trov konania. V prípade zamietnutia odvolania, žiadala, aby odvolací súd pripustil dovolanie vzhľadom na povahu právneho problému a skutočnosť, že ide o opakované plnenia. Vo svojom odvolaní namietala, že navrhovateľ sa odvoláva na povinnosť nájomcu plniť si svoje povinnosti voči vlastníkovi. Ale nájom nie je ľubovoľný vzťah, v ktorom vlastník má len neobmedzené práva a nájomca len neobmedzené povinnosti. Nájom je súčasťou záväzkového práva OZ, podľa ktorého záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv (§ 489 OZ). Záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených (§ 491), čo je aj prípad nájmu. Nájomná zmluva tvorí právny základ pre záväzky vyplývajúce z nájmu. Nájomná zmluva nezakladá len právo užívať vec, či nehnuteľnosť, ale aj záväzky s tým spojené. Vyčíslený dlh je odvodený z neoprávnených plnení. Vznikol pripočítaním plnení, ktoré nesúvisia s užívaním bytu, ale s vlastníctvom, čo sú plneniami vlastníka, ktoré pre neho vyplývajú z OZ a z osobitných predpisov, ktoré sa týkajú nehnuteľností. (§ 3 ods. 2 zák. č. 182/1993), ako napr.: platenie dane z vlastníctva nehnuteľností; splácanie úveru, ktorý má vlastník v banke, (označeného ako anuita v rozpise zálohovom); preddavková tvorba FUO (§ 10 ods. 1, 3, 4 zák. č. 182/1993); poistenie domu, atď. Právny základ pre záväzky pri nájme bytu, tvorí nájomná zmluva (§ 686 v súvislosti s ust. § 491 OZ - záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených). Navrhovateľ nepredložil ani nájomnú zmluvu ani zápisnicu, ktoré tvoria právny základ pre odvíjanie záväzkov z nájmu bytu. Nepreukázal záväzky, ich rozsah a výšku. Spolieha sa na to, že obchádzaním zákona si zabezpečí realizovanie nájmu ako mu bude vyhovovať. Nie ako zmluvný vzťah, ale ako diktát: Navrhovateľovi práva a odporkyni povinnosti podľa navrhovateľových predstáv a potrieb. OZ nespĺňa funkciu nezáväzných odporúčaní, aj keď na rozdiel od trestného zákona nemá uvedené pri jednotlivých porušeniach zákona trest, sankciu. Sankcie zabezpečujú ustanovenia § 39 a § 40 v podobe neplatnosti takého úkonu. Čo je naša situácia. Predložený dôkaz, od ktorého navrhovateľ odvíja dlh, je v rozpore so zákonom svojou formou i obsahom je neplatný. A sú právne a morálne neakceptovateľné všemožné snahy o obchádzanie zákona. Ako súd v odôvodnení rozsudku uvádza, má za preukázané, že návrh je dôvodný. Neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri posudzovaní veci. Súd rozhodoval na základe skutočností, ktoré nie sú v súlade so zákonom, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesprávne aplikoval na meritum návrhu rozhodnutie NSSR 3CDo 46/1997. Ono sa týka ust. § 871 OZ o zmene užívacieho práva, čo nebolo predmetom sporu. Nájomnej zmluvy sa odporkyňa domáhala v súvislosti s ustanoveniami OZ o nájme ako právneho základu pre plnenie záväzkov vyplývajúcich z nájmu, nie ako dôkazu na preukázanie užívacieho práva k bytu. Taktiež, nebol predmetom konania spor o to, či nájomca má povinnosť platiť úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, či nie. Ale či základ, od ktorého navrhovateľ odvíjal dlžnú čiastku je v súlade s tým, čo predpisuje zákon. A tým sa súd nezaoberal. Pre súd bolo podstatné čo hovorí PZN, nie zákon. Predmetom konania bol predložený dlh, dlžná čiastka, ktorej relevantnosť odporkyňa namietala. Tým sa mal súd zaoberal, či ide o dlžnú čiastku na úhradách spojených s nájmom, či nie. Či dôkaz, od ktorého navrhovateľ odvíjal svoju pohľadávku voči odporkyni ako nájomkyni predmetného bytu, je v súlade so zákonom, s tým čo zákon predpisuje. Súd sa nevyjadril ku skutočnostiam, ktoré boli pre správne právne posúdenie veci rozhodujúce. Súd neprihliadal na námietky odporkyne. Námietky odporkyne nevyhodnotil a po právnej stránke ich ani neposúdil. Súd nerozlišoval medzi zákonnými plneniami vlastníka a zákonnými plneniami nájomcu. Súd rozhodoval na základe názoru a tvrdení PZN, nie na základe čoho, čo vo veci predpisuje zákon. Súd svojim rozhodnutím zaviazal odporkyňu k plneniam, ktoré jej zákon neukladá. A ešte ju penalizuje za ich neplnenie. Ide o vážny zásah do ochrany jej práv a právom chránených záujmov fyzickej osoby. Súd svojim postojom a rozhodnutím podporuje obchádzanie a nerešpektovanie zákonov. Navrhovateľ nepredložil právny základ, od ktorého odvíjal dlžnú čiastku, ktorý by bol v súlade s tým, čo predstavuje zákon. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., spočívajúci v tom, že odporkyňa ako nájomníčka predmetného bytu nezaplatila včas predpísané zálohové platby v celkovej sume 480,22 €. Súd prvého stupňa tiež správne ako nedôvodnú posúdil obranu odporkyne, ktorá argumentovala neexistenciou nájomného vzťahu medzi účastníkmi, nakoľko nájomný vzťah medzi účastníkmi vznikol podľa § 871 Občianskeho zákonníka priamo zo zákona ku dňu 1.1.1992. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa v odvolaní opakovane namietala, že nájomná zmluva tvorí právny základ pre záväzky vyplývajúce z nájmu (pričom z jej argumentácie vyplýva, že sa odvoláva na to, že takáto zmluva neexistuje) a to, že dlh vznikol pripočítaním plnení, ktoré nesúvisia s užívaním bytu, ale s vlastníctvom, teda sú plneniami vlastníka. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s argumentmi odporkyne, keď mal za to, že nájomný vzťah medzi účastníkmi existuje, nakoľko jeho existencia vyplýva priamo zo zákona, čím je daný aj odporkyňou v odvolaní namietaný právny základ nároku navrhovateľa, ktorý ako prenajímateľ má právo na zaplatenie nájomného od odporkyne. Odvolací súd dáva do pozornosti odporkyni, že jej povinnosti ako nájomníčky sú upravené stanovami SBD, z ktorých vyplýva okrem iného i povinnosť platiť nájomné (č. l. 40 stanov) vo výške skutočných nákladov vynaložených družstvom na jeho prevádzku a správu. Odporkyňa sa k tejto povinnosti zaviazala aj Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 28.7.1988, na základe ktorej jej vzniklo právo na osobné užívanie bytu, ktoré sa dňom 1.1.1992 zo zákona zmenilo na nájomný vzťah, pričom však práva a povinnosti účastníkov tvoriace obsah tohto vzťahu zostali touto zmenou nedotknuté. Navrhovateľ odporkyni neúčtoval žiadne položky, ktoré by mali zaťažovať výlučne vlastníka bytu (prenajímateľa), ako tvrdila v odvolaní odporkyňa. V nájomnom je odporkyňa povinná uhradiť navrhovateľovi skutočné náklady, ktoré navrhovateľovi vznikajú v súvislosti s prevádzkou a správou prenajatého bytu, pričom ani odporkyňa relevantne nespochybnila, že navrhovateľovi účtované náklady vznikli. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentmi odporkyne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantné pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,1. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorých prvostupňový súd správne rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na úspech navrhovateľa v konaní a priznal mu náhradu trov konania vo výške 29,- € (súdny poplatok za návrh) a trov právneho zastúpenia v sume 325,98 €, ktorých výška bola správne vyčíslená v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2007 Z. z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v čase vykonania jednotlivých úkonov. Odvolací súd nevyhovel návrhu odporkyne na pripustenie dovolania, ktoré žiadala vzhľadom na povahu právneho problému a skutočnosť, že ide o opakované plnenia. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd môže tiež pripustiť dovolanie ak potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ide o rozsudky vydané v sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorých má súd možnosť aj bez návrhu rozhodnúť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu a rozhodnutia potvrdzujúceho rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p, má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., pretože nastolená otázka opakovaného plnenia , ktoré nebola bližšie špecifikovaná nie je otázkou zásadného právneho významu a súd prvého stupňa ani nevyslovil vo svojom rozsudku neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.