Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/645/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411203334 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1411203334.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a sudcov Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej, v právnej veci žalobcu: Tepláreň Košice, a.s. v skratke TEKO a.s. so sídlom Teplárenská 3, Košice, IČO: 36 211 541, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom so sídlom Floriánska 19, Košice, proti žalovanému: I.. L. Q., bytom C. H. XXXX/XXX, Q., zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., so sídlom Sasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994, o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 24.10.2012, č.k. 4C/124/2011-193, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 24.10.2012, č.k. 4C/124/2011-193 m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie posúdiac vec po právnej stránke podľa ustanovení § 1 ods. 6, § 13 ods. 3, § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. d) bod 2., § 42 ods. 2, § 76 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP), § 34 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), určil, že je neplatná Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.1.2011 v rozsahu článku 3. v znení: „ Zmluvné strany sa dohodli, že zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru odmena vo výške štrnásťnásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca dosiahnutého v rozhodnom období a bude mu vyplatená v najbližšom výplatnom termíne platnom u zamestnávateľa.“. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti vo veci samej. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo veci odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný u žalobcu pracoval na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 9.9.2010, ktorý bol menovaný ako zamestnanec do funkcie riaditeľ finančného úseku od 9.9.2010 s miestom výkonu práce v Košiciach a zmluvnou mzdou vo výške 3.319,39 eur. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Ďalej boli dojednané výpovedná doba podľa ust. § 59 a nasl. ZP a vnútropodnikovými predpismi, odstupné (bod 1.10), zmluvná mzda, výkonnostná odmena, ročná odmena a mzdové zvýhodnenie (č.l. X-XX). Žalovaný bol dňa 9.9.2010 predstavenstvom žalobcu menovaný do funkcie riaditeľa finančného úseku s účinnosťou od 9.9.2010 a bol podpredsedom predstavenstva spoločnosti Tepláreň Košice, a.s.. Na základe rozhodnutia jediného akcionára - Fondu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 21.12.2010 bolo odvolané predstavenstvo spoločnosti Tepláreň Košice, a.s. a bolo zvolené nové predstavenstvo spoločnosti. Týmto dňom bol žalovaný odvolaný z funkcie člena predstavenstva spoločnosti (podpredseda). Listom zo dňa 4.1.2011 v zmysle článku IX. Štatútu predstavenstva spoločnosti Tepláreň Košice, a.s. a v súlade s rozhodnutím predstavenstva spoločnosti Tepláreň Košice, a.s. zo dňa 4.1.2011, bol žalovaný ku dňu 31.1.2011 odvolaný z funkcie riaditeľa finančného úseku. Dňa 4.1.2011 žalobca v zastúpení I.. R. - predsedu predstavenstva a I.. T. W. - podpredsedu predstavenstva uzatvorili so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 ZP z dôvodu, že zamestnávateľ v zmysle § 63 ods. 1 písm. d), bod 2. ZP odvolal na zasadnutí predstavenstva spoločnosti konanom dňa 4.1.2011 žalovaného z pozície riaditeľa finančného úseku. Tým žalovaný prestal spĺňať požiadavku vykonávania tejto funkcie v zmysle § 42 ods. 2 ZP, a dohodli sa, že dňom 31.1.2011 končí žalovanému pracovné zaradenie v pracovnej pozícii riaditeľa finančného úseku. V bode 3. Dohody o skončení pracovného pomeru sa zmluvné strany dohodli, že zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru odmena vo výške štrnásťnásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca dosiahnutého v rozhodnom období a bude mu vyplatená v najbližšom výplatnom termíne platnom u zamestnávateľa. Na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 4.1.2011, pracovný pomer žalovaného u žalobcu trval od 9.9.2010 do 31.1.2011. Zo mzdových listov žalovaného súd tiež zistil, že žalobca vyplatil žalovanému za rok 2010 odmenu výkonnostnú A vo výške 6.386,- eur ako členovi predstavenstva (od 9.9.2010 do 21.12.2010), za rok 2010 odmenu vo výške 3.636,10 eur (od 9.9.2010 do 21.12.2010) a v januári 2011 bola žalovanému vyplatená odmena za predstavenstvo vo výške 50,- eur. 3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v čl. 3 Dohody o skončení pracovného pomeru nebolo úmyslom poskytnúť odmenu, teda finančné plnenie poskytované za prácu alebo plnenie, ktoré sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému ako svojmu zamestnancovi v súvislosti so skončením pracovného pomeru po odvolaní z funkcie podpredsedu predstavenstva a následne z funkcie riaditeľa finančného úseku. Dohodnutá odmena, 14-mesačný násobok priemerného mesačného zárobku, predstavuje výšku odstupného podľa čl. 1.10 pracovnej zmluvy zo dňa 9.9.2010. ZP v ustanovení § 76 s ukončením pracovného pomeru spája odstupné, ak sa pracovný pomer končí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) ZP. Vzhľadom k tomu nie je možné z tohto ustanovenia vyvodiť záver, že zamestnávateľ a zamestnanec si môžu svojvoľne dohodou nad rámec zákonných ustanovení (§ 76 ZP) rozširovať dôvody skončenia pracovného pomeru, s ktorými vzniká zamestnávateľovi povinnosť vyplatiť odstupné. Podľa § 118 ZP odmena je nenárokovateľná zložka mzdy, poskytovaná zamestnávateľom zamestnancovi za vykonanú prácu. Zamestnávateľ v zmysle § 119 ods. 3 ZP v mzdových podmienkach má dohodnutú formu odmeňovania zamestnancov. Podľa pracovnej zmluvy, ako aj interných predpisov a kolektívnej zmluvy, odmena bola dohodnutá ako výkonnostná odmena za splnenie operatívnych úloh a ročná odmena, ktorá je viazaná na výsledky hospodárenia spoločnosti. Odmena v zmysle čl. 3 Dohody o rozviazaní pracovného pomeru nie je odôvodnená, nezodpovedá žiadnemu všeobecnému právnemu predpisu, internému predpisu, ani kolektívnej zmluve žalobcu. Úmyslom strán pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru v čl. 3 bolo jednoznačne žalovanému vyplatiť odstupné. Pokiaľ právny úkon článok 3. Dohody o skončení pracovného pomeru vo výške 14-násobku priemerného mesačného zárobku dohodnutého v rozhodnom období bol vykonaný bez ohľadu na hmotno-právne okolnosti, možno konštatovať, že takýto úkon bol vykonaný v rozpore so zákonom, podnikovou kolektívnou zmluvou a internými predpismi. Žalobu žalobcu posúdil ako dôvodnú s tým, že žalovaný nemohol mať právo na vyplatenie odmeny v zmysle Dohody čl. 3 podľa všeobecne záväzných predpisov, podnikovej kolektívnej zmluvy a pracovnej zmluvy. Dohodu v čl. 3 odmenu nemožno nahradiť odstupným zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovnú pomer dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. ZP. Žalovaný nemohol mať právo na vyplatenie odmeny podľa čl. 3 Dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko v konaní nepreukázal ani, že ku dňu skončenia pracovného pomeru by vykonal takú prácu, kedy by mu vznikol nárok na odmenu. Počas pracovného pomeru za prácu poberal zmluvnú mzdu, výkonnostnú odmenu a ostatné odmeny súvisiace s výkonom funkcie štatutárneho zástupcu spoločnosti v zmysle pracovnej zmluvy a vnútropodnikových predpisov. 4. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, alternatívne, aby určil že Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 4.1.2011 je neplatná. Namietol, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä z dôvodu nesprávnej interpretácie ZP. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci dospel súd k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Zdôraznil, že akceptoval požiadavky žalobcu ako zamestnávateľa a uzavrel s ním Dohodu, ale podmienkou takéhoto skončenia pracovného pomeru je vyplatenie odmeny v zmysle čl. 3 Dohody. Do dnešného dňa mu však nebola vyplatená žiadna odmena, ani žiadne odstupné. ZP pritom garantuje zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru určité peňažné, ako aj nepeňažné nároky. Ak by odmietol akceptáciu žalobcom predloženého návrhu Dohody, bol by mu žalobca musel dať výpoveď, na základe čoho by mu musel vyplatiť nielen odstupné vo výške nie nižšej ako odmena podľa čl. 3, ale by sa žalobca ešte vystavoval riziku možnej nezákonnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, že čl. 3 Dohody nezodpovedá žiadnemu všeobecnému právnemu predpisu, internému predpisu ani kolektívnej zmluve žalobcu. Čl. 3 Dohody bol dojednaný v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti upravenou v ustanovení § 1 ods. 6 ZP, t.j. odmena bola dojednaná v súlade so ZP. Čl. 3 Dohody predstavuje v zmysle ust. § 231 ods. 1 posledná veta ZP úpravu výhodnejšiu pre žalovaného ako zamestnanca, a preto bola odmena dohodnutá aj v súlade s kolektívnou zmluvou. Interné predpisy žalobcu nezakazujú dojednanie takejto odmeny, a preto bola dohodnutá aj v súlade s internými predpismi. Čl. 3 Dohody je z hľadiska výkladu Dohody podľa vôle účastníkov Dohody - žalobcu a žalovaného - v zmysle ustanovenia § 41 OZ neoddeliteľný od zvyšnej časti Dohody, a preto nie je možné z právneho hľadiska určiť neplatnosť len časti Dohody v rozsahu čl. 3 Dohody. Ak mal teda súd za to, že pre čl. 3 Dohody je tu daný dôvod neplatnosti, mal určiť vo výroku rozsudku, že Dohoda je neplatná ako celok z dôvodu neoddeliteľnosti čl. 3 Dohody od jej zvyšnej časti. Rozsudok určujúci neplatnosť Dohody len v rozsahu čl. 3 sa javí ako právne absurdný, nerešpektujúci vôľu účastníkov Dohody. Súd v odôvodnení rozsudku argumentoval aj tým, že z ust. § 76 ZP vyplýva, že s ukončením pracovného pomeru sa spája odstupné len vtedy, ak sa pracovný pomer končí výpoveďou z dôvodov uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a) až c) ZP. Súd odmenu dohodnutú v Dohode považoval za odstupné. Vzhľadom na ust. § 76 ods. 1 ZP, ktoré je nevyhnutné vykladať v kontexte s ust. § 1 ods. 6 ZP má žalovaný za to, že uzatvorenie Dohody v rozsahu jej čl. 3 je platné, nakoľko účastníci Dohody upravili pracovno- právne vzťahy výhodnejšie pre zamestnanca, pričom takáto úprava nie je výslovne zakázaná ZP, ako ani iným pracovno-právnym predpisom. Rovnako ani z povahy ustanovení ZP, resp. iného pracovno- právneho predpisu, ktoré sa týkajú skončenia pracovného pomeru Dohodou, alebo dohodnutia odmeny pre zamestnanca nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. ZP ustanovuje a garantuje len minimálnu mieru ochrany zamestnanca, ktorú je zamestnávateľ povinný akceptovať, pričom však nevylučuje, ale naopak ustanovuje v ust. § 1 ods. 6 ZP, že v pracovno-právnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje ZP, alebo iný pracovno- právny predpis. Z uvedeného vyplýva nielen že si zamestnanec môže so zamestnávateľom dohodnúť akékoľvek podmienky presahujúce minimálny rámec garantovaný ZP vrátane akéhokoľvek iného peňažného plnenia, ale aj jeho výšku. Bolo by absurdné, ak by zamestnávateľ nemohol zamestnancovi poskytnúť plnenie výhodnejšie ako ustanovuje ZP, alebo iný pracovno-právny predpis napriek tomu, že by tak zamestnávateľ chcel urobiť. Podľa žalovaného čl. 3 Dohody je dohodnutý v súlade so ZP, kolektívnou zmluvou žalobcu a internými predpismi žalobcu, a teda je dohodnutý platne. Pokiaľ teda prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že čl. 3 Dohody je neplatný z dôvodu, že je v rozpore so ZP, kolektívnou zmluvou žalobcu a internými predpismi, súd nesprávne právne vec posúdil, v dôsledku čoho vydal nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru žalovaného má rozsudok aj inú vadu v časti, v ktorej súd poukazuje na ust. § 39 OZ, pričom uvádza, že ide o absolútnu neplatnosť z dôvodu nedovolenosti právneho úkonu v rozsahu čl. 3 Dohody, s odkazom na delenú neplatnosť právnych úkonov. Táto vada spočíva v tom, že súd rozhodol nesprávne, ak vychádzal z toho, že Dohodu možno z právneho hľadiska určiť za neplatnú len v rozsahu čl. 3 Dohody. Podľa žalovaného v tomto prípade nejde o prípad možnej delenej neplatnosti, nakoľko z povahy Dohody, ako aj z okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu Dohody vyplýva, že čl. 3 Dohody ako časť právneho úkonu nemožno oddeliť od jej zvyšnej časti. Žalovaný v priebehu konania poukázal na to, že Dohodu by nepodpísal, pokiaľ by neobsahovala časť týkajúcu sa odmeny v rozsahu zodpovedajúcej odstupnému uvedenému v pracovnej zmluve zo dňa 9.9.2010, a pracovný pomer by neukončil dohodou. Vôľa žalovaného je teda jasná, a to uzatvoriť Dohodu len za predpokladu, že mu bude vyplatená dohodnutá odmena. Rozsudok je v rozpore aj s ust. § 17 ods. 3 ZP, pretože vyhlásená neplatnosť Dohody v rozsahu čl. 3 je žalovanému ako zamestnancovi na ujmu, hoci túto neplatnosť nespôsobil sám. Dohoda bola vypracovaná žalobcom a žalovanému bola predložená na podpis bez toho, aby žalovaný do jej obsahu zasiahol. Súd v otázke úmyslu žalobcu a žalovaného pri uzatváraní Dohody dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu. V texte čl. 3 Dohody sa výslovne uvádza, že žalobca vyplatí žalovanému odmenu, a teda je z neho evidentný úmysel žalobcu a žalovaného, že žalovanému pri skončení pracovného pomeru patrí dohodnutá odmena, a nie odstupné. Rovnako nebol v konaní preukázaný ani úmysel žalobcu vyplatiť žalovanému odstupné a nazvať ho pri tom odmenou. V priebehu súdneho konania zaslal žalobca žalovanému návrh Dohody o urovnaní, z obsahu ktorého je zrejmé, že peňažné plnenie, ktoré malo byť žalobcovi vyplatené v zmysle Dohody považuje aj žalobca za odmenu, a nie za odstupné. Žalovaný má teda za to, že čl. 3 Dohody bol dohodnutý platne v súlade so ZP, kolektívnou zmluvou žalobcu a internými predpismi žalobcu. V súdnom konaní bol na základe vykonaných dôkazov jednoznačne preukázaný úmysel žalobcu a žalovaného, dohodnúť si pri skončení pracovného pomeru odmenu, a nie odstupné, ako to uviedol súd v odôvodnení rozsudku. Čl. 3 Dohody je z hľadiska výkladu Dohody podľa vôle účastníkov Dohody v zmysle ust. § 41 OZ neoddeliteľný od zvyšnej časti Dohody, a preto nemôže byť určený za neplatný ako samostatný celok. Ak by mal teda súd za to, že pre čl. 3 Dohody je tu daný dôvod neplatnosti, mal určiť vo výroku rozsudku, že Dohoda je neplatná ako celok z dôvodu neoddeliteľnosti čl. 3 Dohody od jej zvyšnej časti. Určenie neplatnosti Dohody iba v rozsahu čl. 3 Dohody oslabuje pozíciu zamestnanca pri skončení pracovného pomeru a posilňuje pozíciu zamestnávateľa, ktorý môže zamestnancovi čokoľvek pre prípad skončenia pracovného pomeru sľúbiť, a následne sa domáhať určenia neplatnosti Dohody výlučne v časti svojho záväzku. Rozsudok spôsobuje, že sa žalovaný ocitá v absurdnej situácii, kedy sa jeho pracovný pomer na základe Dohody síce platne skončil, ale aj napriek tomu žalovaný nedostal pri skončení pracovného pomeru žiadnu odmenu, hoci Dohodu podpísal len za podmienky, že sa žalobca v čl. 3 Dohody zaviazal k vyplateniu tejto odmeny. 5. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok potvrdil. Vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného (vyplýva to z pokynu súdu na čl. XXX spisu, ako aj z reakcie žalovaného na č.l. XXX). Má za to, že účastníci pracovnoprávnych zmluvných vzťahov nemajú absolútnu zmluvnú voľnosť, ale sú vždy limitovaní platnou pracovnoprávnou úpravou. Až novelou ZP, zákonom č. 257/2011 Z.z., účinnou od 1.9.2011, sa v pracovnoprávnych vzťahoch vytvorila možnosť dohodnúť si medzi zamestnancom a zamestnávateľom iný dôvod vyplatenia odstupného, ako je uvedený priamo v ust. § 76 ZP. Podľa žalobcu čl. 3 Dohody je možné z právneho hľadiska oddeliť od ostatných častí dohody. Vôľou žalovaného bolo skončiť pracovný pomer dohodou, t.j. skôr, ako uplynie výpovedná doba, bez akejkoľvek podmienenosti s ďalším právnym úkonom. 6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 8.9.2016 (čl. XXX spisu). Zdôraznil v ňom, že Dohoda je uzatvorená v celom rozsahu platne a v súlade so ZP. Spĺňa náležitosti ustanovené v § 60 ZP, t.j. je uzatvorená aj v súlade s ust. § 18 ZP. Ide o dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá je typickým právnym úkonom v zmysle ZP. Čl. 3 Dohody je plne v súlade s ust. § 18 ZP a nepopiera ho, nakoľko je súčasťou dohody o skončení pracovného pomeru. Tvrdenia žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 14.1.2013 považuje žalovaný za nepravdivé a absurdné. Opätovne zdôraznil, že to bol sám žalobca, kto pripravil Dohodu vrátane čl. 3, a v takomto znení ju predložil žalovanému na podpis. 7. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) na prejednanie odvolania žalovaného nariadil vo veci odvolacie pojednávanie, na ktorom strany sporu oboznámil so svojim odlišným právnym názorom a dal im priestor na vyjadrenie. Uviedol, že sa nestotožňuje s niektorými právnymi závermi súdu prvej inštancie k zistenému skutkovému stavu. Navyše nastala aj ďalšia okolnosť, dôležitá pre skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, pretože žalovaný dňa 11.2.2014 podal na Okresnom súde Košice II žalobu voči spoločnosti Tepláreň Košice, a.s. o vyplatenie odmeny dohodnutej v čl. 3 Dohody. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 9. Právny zástupca žalovaného v plnom rozsahu zotrval na obsahu podaného odvolania. K podmienke existencie naliehavého právneho záujmu uviedol, že tento nebol daný ani v čase podania žaloby, ani keď rozhodoval okresný súd, a nie je daný ani dnes. Žalovaný nárok je aj v rozpore s dobrými mravmi, pretože spornú Dohodu vyhotovil žalobca a vychádzal pritom z obsahu pracovnej zmluvy, ktorá je platná a nebola nikdy rozporovaná. Aj keby súd právoplatne určil, že táto Dohoda je neplatná, žalovaný by mal stále nárok uplatňovať si peňažné plnenie priamo z pracovnej zmluvy. Neplatnosť spornej Dohody nebola zo strany žalobcu ničím odôvodnená, pretože § 39 OZ musí byť v súlade s inými ustanoveniami na ochranu práv zamestnanca, a teda nesmie byť na jeho ujmu. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. 10. Právny zástupca žalobcu pred odvolacím súdom uviedol, že vzhľadom na dĺžku konania na žalobe trvajú a navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za správny. Treba zdôrazniť, že existenciu naliehavého právneho záujmu pri každej tzv. určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c) OSP mal súd skúmať ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Pritom súd musel mať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení preukázanú v každom štádiu konania. V prípade ak súd zistil, že naliehavý právny záujem nie je daný, bolo vylúčené, aby sa súd vecne zaoberal žalobou. 12. Odvolací súd zdôrazňuje, že určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) OSP mali podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa § 80 písm. c) OSP mal charakter preventívnej ochrany práv, keď musel existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý mal práve určovací návrh (žaloba) odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti časti Dohody o skončení pracovného pomeru, musel spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania a vytvoril by sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. 13. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci však takto nepostupoval. V napadnutom rozsudku sa len všeobecne a bez bližšieho odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalobcu, že „právne postavenie žalobcu je neisté tým, že vyriešenie otázky v návrhu podaného určovacieho petitu sa dosiahne odstránenie spornosti žalobcovej neistoty v jeho právnom vzťahu, čím dôjde k úplnému vyriešeniu obsahu spornosti dohody o skončení pracovného pomeru daného právneho vzťahu. V prípade nevyplatenia odmeny žalovaný podá trestné oznámenie na štatutárnych zástupcov žalobcu, následkom ktorého môže byť trestné stíhanie štatutárnych zástupcov žalobcu. Existencia aktuálneho stavu právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť.“ 14. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c) OSP, a to vzhľadom na dôvody existujúce už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj z dôvodu, ktorý nastal až v priebehu odvolacieho konania. 15. Z obsahu návrhu v prejednávanej veci o určenie neplatnosti časti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 4.1.2011, a to len v časti rozsahu čl. 3, podľa ktorej má žalobca vyplatiť žalovanému odmenu vo výške 14 násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca dosiahnutého v rozhodnom období, ako aj z prednesov žalobcu v danom prípade nebolo možné usudzovať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ani vyhovením žalobe v zmysle žalovaného petitu by sa totižto nedosiahlo žalobcom tvrdené odstránenie žalobcovej neistoty v jeho právnom vzťahu, lebo by nezabránilo uplatňovaniu nároku žalovaného na plnenie na súde - podaniu žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP voči žalobcovi. 16. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, že v pracovnej zmluve zo dňa 9.9.2010 (č.l. 9 spisu) uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom bol okrem iného v bode 1.10 dohodnutý spôsob určenia a výpočet výšky odstupného, ktoré patrí zamestnancovi aj v prípade, že s ním zamestnávateľ skončí pracovný pomer dohodou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. ZP (v prejednávanej veci ide o takýto prípad). Pritom výška výpočtu a určenie odmeny v Dohode (č.l. XX spisu) zodpovedala výške nároku na odstupné podľa pracovnej zmluvy. Už zo znenia pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi sporu priamo vyplýval peňažný záväzok žalobcu ako zamestnávateľa voči žalovanému ako zamestnancovi. Podanou určovacou žalobou by sa teda neodstránila žalobcom tvrdená neistota v jeho právnom vzťahu. 17. V priebehu odvolacieho konania nastal ďalší dôvod neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Na Okresnom súde Košice II je vedené pod sp. zn. 37Ro/71/2014 konanie, v ktorom sa žalovaný domáha návrhom zo dňa 11.2.2014 voči žalobcovi zaplatenia sumy 59.417,97 eur titulom plnenia čl. 3 Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 4.1.2011. Okresný súd Košice II teda bude musieť v uvedenom konaní ako predbežnú otázku vyriešiť platnosť Dohody o skončení pracovného pomeru v rozsahu čl. 3. Pokiaľ potom otázka (ne)platnosti čl. 3 Dohody o skončení pracovného pomeru má povahu predbežnej otázky, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky, keď v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sa žalovaný priamo domáha plnenia zo sporného čl. 3 Dohody o skončení pracovného pomeru. 18. Žiadnu relevanciu na neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení nemá ani okolnosť dlhšieho trvania konania v danej veci, ktorou žalobca pred odvolacím súdom odôvodňoval svoje zotrvanie na žalobe aj po tom, čo žalovaný podal voči nemu žalobu o plnenie titulom nevyplatenia odmeny pri skončení pracovného pomeru (konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 37Ro/71/2014). Prejednávaná určovacia žaloba mala byť vzhľadom na uvedené v bodoch 15., 16. tohto rozsudku zamietnutá už na prvom pojednávaní pred súdom prvej inštancie. To, že sa tak nestalo, nemohlo žalobcovi privodiť naliehavý právny záujem. 19. Tento záver odvolacieho súdu je dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku bez toho, aby bolo potrebné sa bližšie zaoberať ostatnými hmotnoprávnymi odvolacími námietkami žalovaného do záverov súdu prvej inštancie. 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že návrh žalobcu zamietol. 21. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22. Zmenou rozhodnutia v prospech žalovaného možno konštatovať, že žalovaný bol úspešný v prvostupňovom aj v odvolacom konaní. Preto mu odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznal nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).