Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/571/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412200236 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412200236.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky : G. C., C. A. Č.. XX, C., zast. AENEA Legal s.r.o., Bratislava, Jozefská č. 3, IČO: 35951125 proti odporcovi: ALES SERVICES, s.r.o., Trnava, Halenárska č. 3, IČO: 45270571, zast. JUDr. Karolom Spišákom, advokátom, Tuhovská č. 1, Bratislava o zaplatenie 3.755,18 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 23 C 64/2012-165 zo dňa 30.mája 2013 v pomere hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 178,68€ na účet advokátskej kancelárie AENEA Legal, s.r.o., Bratislava, Jozefská č. 3 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľke 3.755,18 € s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 16.10.2011 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania 225,- € súdny poplatok a 1.606,82 € trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu AENEA Legal s.r.o., vedený v R. C., B..K.., Č..Ú.: XXXXXXXXXX/XXXX , N.: XXXXXXXX všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu, ktorý je právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I bol založený pracovnou zmluvou uzavretou dňa 18.5.2010. Účastnici konania okrem iného v zmluve dohodli miesto výkonu práce navrhovateľky, dohodli deň nástupu na 19.5.2010, mzdu a dohodli organizačné zaradenie navrhovateľky na výkon prác mzdovej účtovníčky s vymedzením druhu prác - spracovanie miezd, prihlasovanie, odhlasovanie zamestnancov, zostavy do sociálnej a zdravotnej poistovne, personálna agenda a evidenčné listy. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej dňom 1.4.2011 zmluvné strany dohodli mesačnú mzdu navrhovateľky vo výške 1.200,- € brutto. Dňa 26.9.2011 bola navrhovateľka doručená výpoveď z pracovného pomeru zo strany odporcu z dôvodu zrušenia pracovného miesta dňa 2.9.2011 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zák.práce s dvojmesačnou výpovednou dobou, ktorá mala plynúť od 1.10.2011 do 30.11.2011. Následne navrhovateľka listom zo dňa 30.9.2011, toho dňa aj doručeným, požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou, čo odporca akceptoval a pracovný pomer navrhovateľky ku dňu 30.9.2011 skončil. Listom zo dňa 23.11.2011 navrhovateľka vyzvala odporcu k vyplateniu peňažných nárokov pozostávajúcich zo mzdy za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného spolu vo výške 3.755,16 €. Odporca na výzvu reagoval písomne listom zo dňa 6.12.2011, pričom uviedol, že si je vedomý záväzkov voči navrhovateľke a v prípade, že spoločnosť obdrží akúkoľvek finančnú čiastku, bude použitá na ich úhradu. Prvostupňový súd ďalej zistil, že navrhovateľka titulom svojho pracovného zaradenia viedla personálnu agendu v rámci čoho evidovala aj spracovávala dochádzku jednak ostatných zamestnancov ako aj svoju, na základe čoho následne vypracovávala podklady pre mzdy zamestnancov vrátane svojej mzdy. Po nástupe do zamestnania bola navrhovateľke odovzdaná osobná karta slúžiaca na jej vstup do priestorov kancelárie, kde prácu vykonávala. Z výpovede v konaní vypočutého svedka P..Q. X. , ktorý bol v danom období nadriadeným pracovníkom navrhovateľky, súd zistil, že osobná karta slúžila na mechanický vstup do kancelárie, avšak vstup do priestorov bol možný aj bez použitia karty, dvere vedela otvoriť aj recepčná, prípadne iní zamestnanci, vstup bol možný aj kľúčom. Tieto skutočnosti potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa A. Š., ktorá v danom čase pracovala ako asistentka v spoločnosti odporcu na poschodí kde mala spoločnosť sídlo. Mala k dispozícii diaľkový ovládač a dvere niekedy otvárala, aby kolegovia, ktorí prišli, nemuseli použiť kartu. Že vstup do kancelárie bol v danom období možný aj bez výlučného použitia osobnej karty, už uvedenými spôsobmi, potvrdila aj ďalšia svedkyňa P..K. Q., zamestnankyňa odporcu. Rovnako prvostupňový súd zistil z výpovede P..X., štatutárneho zástupcu odporcu splnomocneného na finančné riadenie, ako už bolo vyššie uvedené, že osobná karta okrem vstupu do kancelárie slúžila aj na evidenciu dochádzky zamestnancov. Dochádzka na základe vstupných kariet sa však používala len v prípade výrazných nezrovnalostí v evidencii dochádzky, v prípade, ak navrhovateľka kartu nepoužila, odporca voči jej osobe ani voči iným zamestnancom žiadne sankcie neuplatňoval a neriešil, evidencia vstupov na základe kariet mala podľa svedka len pomocný charakter. Čo sa týka dochádzky, túto si evidovali zamestnanci sami, taktiež aj navrhovateľka, ktorá na základe zamestnancami predložených evidenčných listov o dochádzke následne spracovávala aj vlastnú mzdovú agendu vrátane svojej dochádzky, všetko s vedomím nadriadeného, čo potvrdili všetci vypočutí svedkovia. Zaslanie mailu prípadne ústna forma boli bežným spôsobom, akým navrhovateľka žiadala o dovolenku, bolo tak aj v prípade mailu zo dňa 12.5.2011, či ale v daných dňoch navrhovateľka dovolenku, ktorú ale evidovanú nemala, čerpala, si svedok vzhľadom na odstup času nepamätal. V auguste 2011 mala byť navrhovateľka taktiež na dlhšej dovolenke v zahraničí aj napriek tomu, že túto evidovanú nemala, kedy presne dovolenku v auguste ale čerpala, svedok uviesť nevedel. Po právnej stránke svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) 76 ods. 1, 2, § 118 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase výpovede, ustanoveniami § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, keď uviedol, že v danej veci skutočnosti ohľadne existencie pracovného pomeru navrhovateľky ako aj jeho skončenia dohodou sporné neboli, sporným bol nárok na zaplatenie mzdy za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného, podľa cit. uts. § 76 Zákonníka práce, pričom odporca argumentoval prečerpaním celej dovolenky navrhovateľkou aj napriek rozdielu v evidencii, ktorú ale viedla navrhovateľka sama a absenciami, ktoré jej mali byť udelené, nakoľko údaje z osobnej karty svedčiace o vstupoch navrhovateľky do priestorov, kde vykonávala prácu preukázali, že navrhovateľka na pracovisku nebola v časoch, kedy tam mala byť. Týkalo sa to ako obdobia roku 2010 tak aj roku 2011. V konečnom dôsledku, vzhľadom na uvedené skutočnosti, bola navrhovateľke neoprávnene vyplatená suma 1.609,026 € , ktorú odporca označil ako kompenzačnú námietku. V konaní mal ale prvostupňový súd výsluchom svedkov preukázané, že osobná karta údajmi, ktorej odporca preukazoval prítomnosť navrhovateľky na pracovisku, mala síce v danom období slúžiť na evidenciu dochádzky zamestnancov, avšak vstup do priestorov pracoviska bol možný aj inými spôsobmi, už vyššie uvedenými, čo zamestnávateľ toleroval a akceptoval, rozpor medzi údajmi na karte a skutočnou fyzickou prítomnosťou zamestnancov, v danom prípade navrhovateľky, nijakým spôsobom neriešil a žiadne dôsledky počas trvania pracovného pomeru navrhovateľky nevyvodzoval. Ak v aktuálnom čase prípadnú neprítomnosť neriešil zamestnávateľ absenciami so všetkými pracovnoprávnymi následkami, nie je možné finančné nároky navrhovateľky z pracovného pomeru uplatnené v tomto konaní dodatočne kompenzovať s už zaplatenou mzdou za vykonanú prácu v predchádzajúcom období. Okrem evidencie dochádzky navrhovateľka sama sebe evidovala aj dovolenku, čo taktiež zamestnávateľ akceptoval, vedenie a spracovávanie tejto agendy nepodliehalo žiadnej kontrole, zamestnávateľ akceptoval činnosť navrhovateľky aj v tomto smere. Je preto nemožné, aby odporca v prebiehajúcom konaní spätne s odstupom času riešil nesúlad medzi evidovaným zostatkom dovolenky v minulom období a podľa jeho názoru skutočným stavom vychádzajúc z údajnej neprítomnosti navrhovateľky na pracovisku v máji 2011, čomu mal predchádzať mail navrhovateľky nadriadenému so žiadosťou o dovolenku, ako aj v auguste 2011, kedy si vypočutý svedok P.. X. len „pamätal", že navrhovateľka bola na dlhšej dovolenke, nepamätal si ale presný termín, na máj 2011 si nepamätal vôbec. Nakoľko teda navrhovateľka v celom rozsahu preukázala dôvodnosť svojho návrhu, s ktorým odporca nesúhlasil, avšak v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pričom výška pohľadávky pozostávajúcej zo mzdy za mesiac september 2011 vo výške 1.200,- € na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej dňom 1.4.2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.301,54 € a odstupného 2.408,12 € po odpočítaní odvodov, spolu vo výške 3.755,18 € sporná nebola,prvostupňový súd odporcu zaviazal k zaplateniu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pričom o úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka a odporcu zaviazal k ich zaplateniu od 16.10.2011, t.j. dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy a ostatných nárokov, keď výšku príslušenstva pohľadávky určil v zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a navrhovateľke, ktorá bola v konaní úspešná, priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 225,- € a z trov právneho zastúpenia 1.606,82 € (9 úkonov á 141,09 € - prevzatie, príprava zastúpenia, návrh na začatie konania, písomné podania vo veci samej zo dňa 16.4.2012, 19.10.2012, 22.4.2013, účasť na pojednávaniach dňa 20.9.2012, 7.11.2012, 13.1.2013 a 30.5.2013 + 6 x paušál á 7,63 €, 3 x paušál á 7,81 € + 20 % DPH). Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nesúhlasil zo závermi súdu prvého stupňa, keď uviedol, že v zmysle jeho pokynov bola navrhovateľka povinná použiť na vstup do budovy v mieste výkonu práce a odchod z budovy osobnú kartu, keď osobné karty zamestnancov slúžili na prípadnú kontrolu ich dochádzky. Navrhovateľka vstupovala na pracovisko pomocou vstupnej karty, ktorá jej bola pridelená. Navrhovateľka ako mzdová účtovníčka bola poverená personálnou agendou, vedením evidenčných listov a spracovávaním a vystavovaním mzdových podkladov (vrátane čerpania dovoleniek a evidovania potvrdení o práceneschopnosti) ako pre iných zamestnancov tak i pre svoju osobu ako zamestnanca. Keďže to aj vyplýva z charakteru povolania „mzdový účtovník“ navrhovateľka si tak ako mzdová účtovníčka evidovala pracovnú dobu a dochádzku osobne, Mzdové podklady si navrhovateľka vypracovávala na základe ňou vypracovanej dochádzky. Keďže navrhovateľka bola poverená výkonom tejto práce, svoju dochádzku kontrolovala sama sebe a na základe toho vyhotovila mzdové podklady. Navrhovateľka pri vypracovaní podkladov k výpočtu mzdy svojho zamestnávateľa odporcu zavádzala a to nepravdivými výkazmi, ktoré vyhotovila, nakoľko vo výkazoch nezohľadnila neodpracované dni ale práve naopak, tieto dni zaevidovala ako za riadne odpracované. Odporca mal zato, že v prvostupňovom konaní preukázal, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky než na ktorý mala nárok, nebola na pracovisku na začiatku svojho pracovného času a porušila si svoje povinnosti stanovené Pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce, najmä § 81. Navrhovateľka doposiaľ žiadnym spôsobom nespochybnila ním predložené výkazy, čo sa týka dní, časti príchodu a odchodu, teda o dochádzke, ale najmä k výpočtu, resp. prepočtu mzdy, na ktorý má nárok. Zostatok dovolenky navrhovateľky k 31.12.2010 podľa ňou vypracovaných dokladov je skreslený, nakoľko z výpisu osobnej karty zamestnanca je jednoznačné, že navrhovateľka priznala čerpanie dovolenky v nižšom pošte, ako skutočne čerpala. Znamená to, že nárok na dovolenku v roku 2011 aj s dovolenkou za rok 2010, ktorú si navrhovateľka vyčíslila, je taktiež skreslený. Navrhovateľka z dôvodu prečerpania celej dovolenky a následných absencií, ktoré jej mali byť udelené, bola neoprávnene naviac vyplatená suma vo výške 1.609,26 €, ktorú vyčíslil v prepočte výpočtu mzdy a ktorú požaduje v rámci kompenzačnej námietky. Odporca nesúhlasil s názorom súdu v tom, že ak v aktuálnom čase prípadnú neprítomnosť neriešil (zamestnávateľ) absenciami so všetkými pracovnoprávnymi následkami, nie je možné finančné nároky navrhovateľky z pracovného pomeru uplatnené v predmetnom konaní dodatočne kompenzovať s už zaplatenou mzdou za vykonanú prácu v predchádzajúcom období, nakoľko uvedený názor nemá oporu v zákone. V tomto prípade by tak došlo k neoprávnenému zániku práva odporcu na vrátenie čiastky, o ktorú sa navrhovateľka neoprávnene obohatila. To, že prišiel na nesprávny výpočet mzdy navrhovateľkou v uvedenom období ho nemôže zbaviť práva na vydanie neoprávnene vyplatenej mzdy navrhovateľke. Poukázal nato, že v prvostupňovom konaní navrhovateľka doposiaľ žiadnym spôsobom nespochybnila ním predložené výkazy, čo sa týka dní, času príchodu a odchodu, teda o dochádzke, ale najmä podklady k výpočtu, resp. prepočtu mzdy, na ktorú má nárok. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že osobná karta, ktorá jej bola pridelená znela na meno Z. C. a z označenia samotnej osobnej karty vyplýva, že odporca ako zamestnávateľ nepovažoval ani len jej označenie za dôležité. Osobné karty, ktoré obdržal každý zamestnanec u odporcu pri nástupe do pracovného pomeru neslúžili na evidenciu dochádzky, ale slúžili jedine na vstup do budovy, kde bolo miesto výkonu práce. Odporcom predložený dôkaz - listina označená ako „Udalosti z osobnej karty navrhovateľ“ znie na jej meno žalobcu a v žiadnom prípade neodzrkadľuje skutočnú evidenciu dochádzky, nakoľko jej účel spočíval v možnosti vstupu do budovy. Navrhovateľka ďalej uviedla, že ona si ako mzdový účtovník viedla evidenciu dochádzky sama v zmysle poverenia od odporcu ako svojho zamestnávateľa. S poukazom na ustanovenia § 99 Zákonníka práce si v zmysle náplne svojej pracovnej činnosti viedla u odporcu evidenciu dochádzky, čím si sám odporca plnil svoje povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce prostredníctvom jej osoby. V zmysle uvedeného je preto tvrdenie odporcu, že si vzhľadom na možnosť vlastnej evidencie dochádzky riadne neevidovala dochádzku, účelové a zavádzajúce. Záverom uviedla, že tvrdenie odporcu, že nijakým spôsobom „nespochybnila predložené výkazy, čo sa týka dní, času príchodu a odchodu, teda o dochádzke, ale najmä k výpočtu, resp. prepočtu mzdy, na ktorý má nárok“ sú zavádzajúce a nepravdivé. Ona si podanou žalobou uplatnila svoj nárok na zaplatenie nevyplatenej mzdy, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného. Obranou odporcu v priebehu súdneho konania bola argumentácia týkajúca sa jej absencie v pracovnom pomere, o čom v priebehu súdneho konania predkladal dôkazy. Uvedené skutočnosti, ktoré odporca uvádzal na svoju obranu boli z jej strany vyvrátené, keď niekoľkokrát uviedla, že dochádzka, príchody a odchody do práce nesúvisia s prejednávanou vecou, nakoľko išlo o spor týkajúci sa nevyplatenej mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupné. Zároveň preukázala skutočnosti svedčiace tomu, že obrana odporcu spočívajúca v preukázaní, že sa na mieste výkonu práce nezdržiavala tak, ako to bolo uvedené v „Udalosti z osobnej karty Z. C.“ neobstála, nakoľko v priebehu súdneho konania preukázala, že dochádzka u odporcu bola evidovaná tak, ako to je vyššie a že vstup do budovy, kde bol výkon jej práce sa uskutočňoval aj inými spôsobmi. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 3.755,18 € s príslušenstvom ktorá suma pozostáva zo mzdy za mesiac september 2011 vo výške 1.200,- € na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej dňom 1.4.2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.301,54 € a odstupného 2.408,12 € t.j. 4.909,66€ po odpočítaní odvodov. Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 30.11.2011 (ďalej len „Zákonníka práce“) zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písmene b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Zamestnancovi podľa prvej vety patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62. Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce ak bola zamestnancovi daná výpoveď z dôvodov uvedených v odseku 1, zamestnanec má právo pred začatím plynutia výpovednej doby požiadať zamestnávateľa, aby sa pracovný pomer skončil dohodou. Tejto žiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť. Zamestnancovi patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62. Podľa § 116 ods.1, 2 Zákonníka práce za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Podľa § 118 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ktorý medzi účastníkmi ani sporný nebol spočívajúci v tom pracovný pomer navrhovateľky u odporcu, bol založený pracovnou zmluvou uzavretou dňa 18.5.2010. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej dňom 1.4.2011 zmluvné strany dohodli mesačnú mzdu navrhovateľky vo výške 1.200,- € brutto. Dňa 26.9.2011 bola navrhovateľka doručená výpoveď z pracovného pomeru zo strany odporcu z dôvodu zrušenia pracovného miesta dňa 2.9.2011 podľa ust. §-u 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s dvojmesačnou výpovednou dobou, ktorá mala plynúť od 1.10.2011 do 30.11.2011. Navrhovateľka listom zo dňa 30.9.2011, toho dňa aj doručeným, požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou, čo odporca akceptoval a pracovný pomer navrhovateľky ku dňu 30.9.2011 skončil. Listom zo dňa 23.11.2011 navrhovateľka vyzvala odporcu k vyplateniu peňažných nárokov pozostávajúcich zo mzdy za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného spolu vo výške 3.755,16 €. Odporca na výzvu reagoval písomne listom zo dňa 6.12.2011, pričom uviedol, že si je vedomý záväzkov voči navrhovateľke a v prípade, že spoločnosť obdrží akúkoľvek finančnú čiastku, bude použitá na ich úhradu. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie Zákonníka práce dospel k záveru, že navrhovateľke prináleží odstupné vzhľadom na druh skončenia pracovného pomeru dohodou (§ 76 ods. 1,2), náhrada za nevyčerpanú dovolenku za 23,5 dňa (§ 116 ods. 1,2) a mzda za mesiac september 2011 (§ 118 ods. 1). Rovnako správne prvostupňový súd dospel k záveru, že odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky na aký mala nárok a nebola na pracovisku v pracovnom čase tak ako mala. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odporca v odvolaní namietal, že v konaní preukázal, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky než na ktorý mala nárok, nebola na pracovisku na začiatku svojho pracovného času a porušila so svoje povinnosti stanovené Pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce a to listinným dôkazom Udalosti z osobnej karty navrhovateľky. Čo sa týka osobnej karty v prvom rade treba uviesť, že táto ani nebol vydaná na meno navrhovateľky ale na meno C. Z., osobná karta neslúžila na evidenciu dochádzky ale na vstup do budovy (uvedené potvrdila aj svedkyňa A. Š.), keď nadovšetko vstup do budovy bol možný aj bez použitia karty, dvere vedela otvoriť recepčná, iní zamestnanci a vstup bol možný aj kľúčom (potvrdené svedkami A. Š., K. Q.E., P.. Q. X.). Svedkyňa K. Q., síce tvrdila, že osobné karty boli vyrobené a slúžili na kontrolu dochádzky zamestnancov, ale menovaná nebola zamestnaná spolu s navrhovateľkou u odporcu, ale v inej spoločnosti aj keď sídliacej na tej istej adrese ako odporca preto nie je možné aby sa relevantne vyjadrovala k dochádzke a jej evidencii u odporcu. Naopak svedkyňa A. Š. (č.l. 125 spisu) spolupracovníčka navrhovateľky uviedla, že sa viedla samostatná evidencia dochádzky („ každý mesiac sme vypĺňali tabuľku či sme boli v robote na PN“) a tiež P.. Q. X. (č.l. 157 spisu) v čase pracovného pomeru štatutárny zástupca odporcu uviedol, že „ karta bola určená na vstup do kancelárii, za týmto účelom bola navrhovateľke aj vydaná a odporca voči zamestnancom navrhovateľke neuplatňoval sankcie ak kartu nepoužívali. Dochádzka na základe vstupných kariet sa používala iba ak vznikli významné nezrovnalosti v evidencii dochádzky“. Odvolací súd zastáva názor, že odporca sa v konaní ocitol v tzv. dôkaznej núdzi - odporcom predložený dôkaz Udalosti osobnej karty vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy výsluchom svedkov neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti skutočností, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky než na ktorý mala nárok, nezdržiavala sa na pracovisku, keď osobná karta neslúžila na skutočnú evidenciu dochádzky a ani neznela na meno navrhovateľky. V takýchto prípadoch t.j. v prípadoch neunesenia dôkazného bremena súd musí rozhodnúť v neprospech účastníka, ktorý nepreukázal túto rozhodujúcu skutočnosť, čo viedlo správne súdu prvého stupňa k vyhoveniu návrhu. Odporca počas prvostupňového konania ako aj v rámci odvolania žiadal o započítanie sumy 1.609,26 €, ktorá mala byť navrhovateľke z dôvodu prečerpania celej dovolenky a následných absencií, ktoré jej mali byť udelené, neoprávnene naviac vyplatená. Ako už bolo uvedené vyššie odporca nepreukázal prečerpanie dovolenky a absencie navrhovateľky. Nadovšetko k započítaniu predmetnej pohľadávky aj v prípade, že by existovala by nemohlo dôjsť a to z dôvodu, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej 1. časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka"; V znení účinnom do 1.9.2007 bola subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka obsiahnutá v ods. 2 § 1 v znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník" a v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.12.2008 subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka bola v tomto znení obsiahnutá v ods. 4 § 1. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka zmenená, že to čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami §§ 1 až 122 Občianskeho zákonníka. Inštitút započítania (kompenzácie) jednostranným právnym úkonom, ako aj dohodou je obsiahnutý v prvej hlave 8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil vrátane i výroku o náhrade trov konania, o ktorých prvostupňový súd správne rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p. vzhľadom na úspech navrhovateľky v konaní a priznal jej náhradu trov konania vo výške 225,-€ (súdny poplatok za návrh) a trov právneho zastúpenia, ktorých výška bola správne vyčíslená v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2007 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v čase vykonania jednotlivých úkonov. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. keď navrhovateľka cestou svojho právneho zástupcu podala návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 178,68€, ktorú zaviazal odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.11.2013 keď odmena advokáta tento úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 141,09€. Odmena aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 148,90€ (141,09€ + 1 x 7,81€ režijný paušál) pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 29,78€ (148,90€ x 20% ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.