Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/255/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412211876 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412211876.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte, v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľky: I.. I. L., bytom S. X, J., zastúpenou v rámci občianskoprávnej výpomoci W.. C. L., bytom E. J., S. X proti odporcom: X/ S. J., rod. M., bytom v J., B. X, 2/ S. M., bytom v J., K. X zastúpený v rámci občianskoprávnej výpomoci I.. I. Y., bytom v J., B. XX, 3/ G. M., bytom v J., Na G. XX, 4/ P. M., bytom v J., Na G. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 24C 161/2012-181 zo dňa 09.10.2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. až 4. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 24C 161/2012-182 zo dňa 09.10.2013 zamietol návrh navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a odporcom v 1. až 4. rade nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd Bratislava IV rozhodol na základe návrhu navrhovateľky zo dňa 17.08.2012, ktorým sa domáhala určenia, že navrhovateľka a potomkovia po R. N., I. G., G. L. sú vlastníkmi pozemkov, a to každý v 1. v k.ú. K., pkv XXX, parc. č. XXXX/X o rozlohe XX árov a XX m2 a parc. č. XXXX/X v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X árov a XX m2, ktoré sú toho času zapísané ako združené pozemky v k.ú. K.E. pod parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2. Navrhovateľka odôvodnila návrh tým, že dňa 07.06.2011 podala na Okresnom súde Bratislava IV žiadosť o prejednanie novoobjaveného majetku po prastarých rodičoch D. L., rod. C.Č., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom v J. na I. A.. XXX a G. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom v J. na I. A.. XXX. Dedičmi boli ich deti, ktoré majú týchto potomkov: X. I. L., zomrel XX.XX.XXXX, bytom J. X, J. (starý otec navrhovateľky), ktorého dedičkou je navrhovateľka I.. I. L.; 2. G. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX, ktorého dedičom je X. Y., rod. L., bytom K. X, J.; 3. R. N., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XX, J., po ktorej dedičmi sú S. Č., bytom I. XX, J. a C. C., rod. G., bytom G. X. XX, J.. Medzi inými išlo aj o prejednanie parciel v k.ú. K. pkv XXX, parc. č. XXXX/X o rozlohe XX árov a XX m2 a parc. č. XXXX/X v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X árov a XX m2. Tieto pozemky získali prostredníctvom prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v Prahe r. XXXX do vlastníctva prastarí rodičia navrhovateľky G. S. D., pričom ich nebolo možné scudziť, zaťažiť bez súhlasu Štátneho pozemkového úradu, čo bolo zapísané aj v Pozemno-knižnej vložke v časti J.) vlastníctvo. Notárka I.. C. N., G.., ktorá prejednávala časť novoobjaveného dedičstva po D. L., rod. C., navrhovateľke 30.07.2012 oznámila, že uvedené parcely nemožno predediť, nakoľko má vedomosť zo Správy katastra hl. mesta SR Bratislavy, že na tieto pozemky je vedený LV č. XXXX. Na základe týchto skutočností navrhovateľka dňa 31.07.2012 písomne požiadala Správu katastra o nahliadnutie a vykonanie fotokópie z Notárskej zápisnice zo dňa 07.06.1994 pod č. L. XX/XX, L.. XX/XX, na základe ktorej boli vyššie uvedené pozemky prevedené do vlastníckeho práva rodine M.. Nehnuteľnosti sú momentálne vedené na LV č. XXXX, v registri Q. pod parc. č. XXXX/X ako orná pôda o výmere XXXX m2 a v registri R. pod parc. č. XXXX ako lesné pozemky o výmere XXX m2, pričom tieto pozemky sú vedené ako združené pozemky pod katastrálnym územím K.. Následne dňa 01.08.2012 tiež písomne požiadala Slovenský pozemkový fond o stanovisko, nakoľko bez jeho súhlasu nemali byť tieto pozemky prevedené. Navrhovateľka tvrdila, že neexistuje kúpna zmluva medzi rodinou M. (S., príp. S., rod. C. a jej zosnulý manžel S., nar. XXXX, zomrel XXXX) a medzi D. a G. L., na základe ktorej by bolo možné tieto pozemky previesť do vlastníckeho práva potomkov, príp. dedičov, voči ktorým je podávaná žaloba. Táto zmluva ani nemôže existovať, nakoľko boli parcely zaťažené zákazom scudzenia. Takáto zmluva sa nenachádza ani v archíve Krajského súdu v Bratislave, našla sa iba Darovacia zmluva z r. XXXX medzi S. S. P. M.Š. a ich deťmi o darovaní pozemkov, kde je spomenutá iba parcela v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X árov a XX m2, kúpená od D. S. G. L., ale nakoľko zápis nemohol byť vykonaný pre zákaz scudzenia a nie je zapísaný v pozemkovej knihe, tak je neplatný. Táto zmluva je pod č.d. XXX/XX. Ani vydržaním pôdy nemohla rodina M. prísť k týmto parcelám, nakoľko postupným zavedením práva družstevného užívania, práva užívania pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby, prešla takmer všetka pôda v súkromnom vlastníctve do užívania poľnohospodárskych a lesných organizácii pri formálnom zachovaní vlastníckeho práva, ktoré ostalo evidované buď v pozemkovej knihe alebo v prídeloch, resp. výmeroch, ale bez následnej aktualizácie. Na základe toho navrhovateľka požiadala Družstvo podielnikov K. ako nástupnícku organizáciu, ktoré spravovalo tieto pozemky o vyjadrenie, dokedy ich obhospodarovali. Odpoveď bola, že do roku 1994-1995, čiže lehota na vydržanie do tohto obdobia nespadá, nakoľko musí byť nepretržitá po dobu 10 rokov. Pri vydržaní za nezisteného vlastníka vystupuje Slovenský pozemkový fond. Odporcovia v 1. až 4. rade žiadali návrh zamietnuť, pretože predmetné pozemky nadobudli darovacou zmluvou zo dňa 30.04.2004. Nehnuteľnosti vlastnil ich otec S. M., ktorý bol vedený na LV č. XXXX, kde je S. M. vedený ako jediný vlastník ornej pôdy parc. č. XXXX/X a takisto je vedený vo výpise z Pozemkovej knihy č. vl. XXXX ako jediný vlastník parc. č. XXXX - les. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 132 ods. 1 a § 460 Občianskeho zákonníka a podľa § 175x ods. 1 a § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. Súd mal preukázané, že navrhovateľka spolu s ostatnými dedičmi, ktorí nie sú účastníkmi konania, odvodzuje po svojich prastarých rodičoch D. L., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX a G. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX vlastnícke právo k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu na začatie konania žalobou o určenie vlastníckeho práva. V rámci konania o novoobjavenom dedičstve po D. L., rod. C.Č., bolo zistené, že predmetné nehnuteľnosti nemožno predediť, nakoľko na uvedené pozemky je vedený LV č. XXXX. Okresný súd podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku skúmal, či je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré predstavuje dedičstvo, aj keď predmetné nehnuteľnosti doteraz nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie dedičstva potvrdené. Okresný súd vyslovil názor, že spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec sa v občianskom súdnom konaní rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci resp. rozhodnutím o tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi (a tým pádom ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti). Rozhodnutie súdu sa tak stáva podkladom pre dedičské konanie, pretože súd konajúci o dedičstve môže poňať spornú vec do dedičstva. Dochádza teda k dodatočnému prejednaniu dedičstva o novoobjavenom majetku, ktoré sa skončí vydaním rozhodnutia o potvrdení dedičstva a jeho vysporiadaní (§ 481 až 484 OZ, § 175s O.s.p.), a to po pôvodnom vlastníkovi, ale po predchádzajúcom určení, že poručiteľ (pôvodný vlastník) bol ku dňu smrti vlastníkom. Tento postup sa síce môže javiť ako zdĺhavý, avšak požiadavka prejednania každej veci patriacej do pozostalosti v dedičskom konaní je požiadavkou imperatívnou. V tomto konaní sa uplatňujú tie princípy, ktoré sa vzťahujú na nesporové konanie, teda najmä zásada oficiality a zásada vyhľadávacia. Normy ukladajúce takéto prejednanie sú normami kogentnými a vysporiadanie dedičstva nemožno riešiť v rámci posudzovania predbežných otázok. Základom rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku v danom prípade bolo zodpovedanie úvodnej otázky ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu. Za daného skutkového a právneho stavu veci možno jednoznačne konštatovať, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keď z vyššie opísaného právneho posúdenia je zrejmé, že priame určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predstavujúcej dedičstvo pokiaľ k predmetnej nehnuteľnosti dosiaľ nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie dedičstva potvrdené, je v rozpore s objektívnym právom. Právna úprava dedičského práva kategoricky predpokladá, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté. Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva, a preto návrh zamietol. S prihliadnutím na to, že právna úprava dedičského práva kategoricky predpokladá, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, a preto návrhu nie je možné vyhovieť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom v 1. a 4. rade súd nepriznal náhradu trov konania, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože na základe vykonaných dôkazov došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a namietala, že súd nevykonal navrhovateľkou navrhnuté dôkazy zo dňa 30.07.2013, č.l. v spise 165, ktoré súd zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a ktoré mali dokázať, ako došlo k zmene vlastníckych práv z prastarých rodičov L. (D. a Petra) navrhovateľky na W.. S. M. a všetky kroky, ktoré viedli k zmene vlastníckych práv k nehnuteľnosti. V odvolaní navrhovateľka uviedla, že súd návrh zamietol na základe otázky zásadného významu, či majú dedičia poručiteľa, teda aj navrhovateľka naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predstavujúcej dedičstvo, aj keď predmetnej nehnuteľnosti nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie dedičstva potvrdené. Vychádzal z toho, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, nakoľko táto podmienka nebola splnená, súd žalobu zamietol. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že naliehavý právny záujem bol preukázaný na základe žiadosti o prejednanie novoobjaveného majetku zo dňa 07.06.2011 po D. a G. L. z K., kde sa okrem nehnuteľnosti vedenej ako roľa X. parc. č. XXXX/X v k.ú. K. L. E. a role J. parc. XXXX/X v k.ú. K. nachádzali aj ďalšie nehnuteľnosti v k.ú. K. , a to parc. XXXX a XXXX/X, ktoré boli prejednané v Osvedčení o dedičstve po D. L., rod. C.. Spis týkajúci sa žiadosti o prejednanie novoobjaveného majetku sa nachádza na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 65D/ 419/2011, kde súd rozdelil dedičstvo po G. L. na Notársky úrad I.. C. Q. vedený pod sp.zn 65D/419/2011, Dnot 24/2012, ktorá vec doteraz nie je skončená a po D. L.R. na Notársky úrad I.. C. N. vedený pod sp.zn 60D/85/2011, Dnot 61/2011. Nakoľko aj prejednané pozemky podľa Osvedčenia po D. L. boli na LV prostredníctvom pozemno-knižných vložiek, tak ako nehnuteľnosti, o ktorých určenie vlastníctva bola podaná žaloba je jednoznačné, že prastarí rodičia navrhovateľky boli ku dňu svojej smrti jednoznačnými vlastníkmi oboch nehnuteľností. To, že dedičstvo nebolo prejednané tak, ako to navrhovateľka žiadala, bolo odôvodnené súdnou komisárkou, notárkou v dedičskom konaní, že na dva pozemky je LV č. XXXX, kde sú pozemky vedené na iné osoby. Naliehavý právny záujem preukazuje navrhovateľka ako jediná dedička po svojom starom otcovi I. L., jednému z detí po D. a G. L. pred nezákonným prechodom vlastníckych práv s poukazom na neplatnosť právnych úkonov, a to Notárskej zápisnice L. XX/XX, L. XX/XX zo dňa 07.06.1994 a následnú neplatnosť prechodu vlastníckych práv prostredníctvom zneužitia štátnych orgánov, uvedenie do omylu notárky, Družstva podielnikov, Katastra nehnuteľnosti, aby sa získal z toho majetkový prospech bez akéhokoľvek pravdivého dokladu. Navrhovateľka v tomto konaní poukázala na neoprávnené zmocnenie sa pozemku po jej prastarých rodičoch D. a G. L., čo sa stalo za asistencie štátnych orgánov ako nedôkladného preštudovania si podkladov podaných W.. S. M.. O nečestnosti a podvodnom konaní pri získavaní pozemkov D. a G. L. poukázala na písomné doklady ako žiadosť, čestné vyhlásenia a iné, ku ktorým navrhovateľka vyjadrila svoj názor. Navrhovateľka je presvedčená, že aj z dôvodov, ktoré predložila, predložili odporcovia, že na pozemkoch patriacich jej prastarým rodičom bolo podvodným spôsobom prenesené vlastnícke právo na cudziu rodinu, ktorá má tieto pozemky vo faktickej držbe neoprávnene. Tvrdila, že došlo k neplatnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý následne spôsobil nezákonný prechod vlastníckeho práva, protiprávne pozbavenie vlastníka jeho vlastníckych práv. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľka žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrila odporkyňa v 1. rade podaním zo dňa 17.02.2014, ktoré bolo súdu doručené dňa 19.02.2014, a v ktorom uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, nakoľko súd náležite zistil skutkový stav a ten aj správne právne posúdil. Vykonané dokazovanie vo veci je úplné a s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje. Krajský súd v Bratislava ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť. Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedičského práva zo základnej zásady, že dedičstvo prechádza na dediča (dedičov) ipso iure, teda okamihom poručiteľovej smrti. Napriek tomu však zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva, čo je odôvodnené požiadavkou právnej istoty pri zmene vlastníckych vzťahov, alebo iných oprávnení v dôsledku smrti, záujmom, na čo najúplnejšom zistení rozsahu majetku a práv patriacich do dedičstva, aby nedochádzalo k ohrozeniu práv tretích osôb, predovšetkým veriteľov. Aj keď osvedčenia, ako aj právoplatné uznesenia o dedičstve majú iba deklaratórnu povahu, preto k nadobudnutiu dedičstva dochádza ipso iure smrťou poručiteľa, ich hlavný hmotnoprávny význam spočíva v tom, že je nimi bezpečne ustálené, na ktorého z dedičov prešiel poručiteľov majetok, prípadne ktorí dedičia v akom rozsahu zodpovedajú za dlhy poručiteľa. Podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve (§ 175zca) nejaký poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2) vykoná o tomto majetku konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, konanie o dedičstve sa nevykoná. Podľa § 175y ods. 1 a 2 O.s.p. nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve. Okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva, nebráni uznesenie súdu tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, z ktorého uznesenie vzišlo, aby sa domáhal svojho práva žalobou. Ustanovenie § 175k ods. 3 O.s.p. dopadá na procesnú situáciu, v ktorej medzi dedičmi vznikne spor o to, čo patrí do aktív a pasív dedičstva (napr. jeden dedič tvrdí, že určitá vec alebo právo patrí do dedičstva a iný dedič jeho tvrdenia popiera). Súd, ktorý prejednáva dedičstvo tento spor nerieši, jeho riešenie neiniciuje a ani žiadnemu z dedičov nemôže uložiť, aby podal žalobu zameranú na odstránenie zistenej spornosti. V konaní o dedičstve sa súd obmedzí len na konštatovanie správnosti a na sporné aktívum, alebo pasívum dedičstva, pri výpočte čistého majetku neberie zreteľ. Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve. Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní a účastníkmi konania sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. Žaloba v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. predpokladá naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, ktorý nie je daný najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, pričom nedostatok naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu žaloby. V danej veci okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, lebo v danom prípade rozsudok vydaný na základe žalobného návrhu nie je spôsobilý zmeniť (zlepšiť) jej právne postavenie. Odvolateľka v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedla, v čom táto jej námietka spočíva a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľky, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania navrhovateľky nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06 Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľka svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Navrhovateľka v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľka dospela a čo konkrétne vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovateľka nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane navrhovateľky k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne navrhovateľke naznačil, akým spôsobom sa má možnosť domáhať svojich práv, ktoré tvrdí v podanom návrhu na začatie konania. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a odporcom v 1. až 4. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania voči navrhovateľke, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania a odporcom v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.