Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/244/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213518 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213518.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej, členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: N. D. I., a.s., H.V. XX, Ž., IČO: XXXXXXXX zastúpený AK Antovszká, s.r.o., Žabotova 2/B, Bratislava, proti žalovanému: K. T., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom H. X, D., zastúpený opatrovníkom pre konanie Helenou Fajnorovou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava IV, v konaní o zaplatenie 151,94 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10. decembra 2013 č.k. 16C/13/2013-136, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C 13/2013-136 zo dňa 10. decembra 2013 p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 10.12.2013 č. k. 16C/13/2013-136 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 86,02 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 19.8.2010 až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súčasne súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.9.2012, doplneným dňa 11.10.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia 151,94 eura s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 106,02 eura od 19.8.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom neuhradenia debetného zostatku na účte č. XXXXXXXXXX v zmysle Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 10.8.2006 a jej Dodatku. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz č. k. 30Ro/1234/2012 - 20 dňa 26.9.2012, ktorým žalovaného k zaplateniu žalovanej istiny s príslušenstvom a náhrady trov konania zaviazal. Nakoľko sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť do vlastných rúk žalovanému, súd prvej inštancie ho uznesením č. k. 16C/13/2013 - 40 zo dňa 3.5.2013 zrušil. Vzhľadom k tomu, že sa nepodarilo zistiť pobyt žalovaného, ustanovil mu súd prvej inštancie uznesením č.k. 16C/13/2013 - 41 zo dňa 3.5.2013 opatrovníka na zastupovanie v konaní. Opatrovník sa k žalobe nevyjadril. Opatrovník žalovaného sa neustanovil na pojednávanie, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, preto súd prvej inštancie vec prejednal podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v jeho neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca sa domáha svojho nároku v zmysle Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb a jej Dodatku zo dňa 10.8.2006. Právny predchodca žalobcu zriadil žalovanému účet s tým, že nemal povolené prečerpanie. Do debetu sa žalovaný dostal k 1.7.2009, kedy mal nepovolený debetný zostatok vo výške 3,19 eura a túto sumu nevyrovnal. Vo výzve žalobcu zo dňa 1.10.2009 je uvedený debetný zostatok vo výške 25,19 eura z dôvodu, že od 1.7.2009 do dňa vyhotovenia výzvy už žalobca účtoval žalovanému poplatky v zmysle Sadzobníka a úrok vo výške 0,05 % denne za každý deň omeškania. Od tohto dátumu, t.j. od 1.10.2009 boli žalovanému účtované uvedené úroky a poplatky až do odstúpenia od zmluvy, ktoré bolo dňa 10.8.2010, kedy debetný zostatok dosiahol sumu 105,03 eura. Býva bežná prax, že banky čakajú asi rok od výzvy, či nepríde k vyrovnaniu debetu, ak nie je vyrovnaný, následne pristúpia buď k vypovedaniu zmluvy alebo k odstúpeniu. Žalobca doručoval žalovanému výpisy z účtu, z ktorých bolo zrejmé, že má na účte debetný zostatok. Žalobca uzavrel účet žalovanému dňa 18.8.2010 z dôvodu, že ešte po odstúpení od zmluvy mal žalovaný lehotu na vyrovnanie debetného zostatku. Od 10.8.2010 do 18.8.2010 bol vyčíslený celkový nepovolený debet na sumu 106,02 eura, ktorá pozostáva z úrokov, poplatkov za vedenie účtu v zmysle Sadzobníka a poplatkov za upomienky, a to vo výške 5,- eur za výzvu zo dňa 2.9.2009 a za druhú výzvu zo dňa 1.10.2009 vo výške 15,- eur. Tým, že žalovaný porušil zmluvu, keď sa dostal do debetu, ktorý nevyrovnal žalobca si uplatňuje zároveň zmluvnú pokutu, ktorá predstavuje sankčný poplatok, ktorý je upravený v článku III. bod 23 Všeobecných obchodných podmienok, tento bol najskôr vo výške 20% ročne a bol počítaný od 19.8.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni uzavretí účtu, do 30.6.2012, to je do doby než prišlo k zmene tohto poplatku a od 1.7.2012 vo výške 28% ročne až do dňa podania návrhu, t.j. 20.9.2012. Táto zmluvná pokuta celkovo predstavuje sumu 45,92 eura. Spočítaním uvedenej zmluvnej pokuty a celkového debetného zostatku vo výške 106,02 eura dostal žalobca žalovanú istinu. Žalobca si okrem žalovanej istiny uplatňuje aj zaplatenie zákonného úroku z omeškania ale len zo sumy 106,02 eura od 19.8.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni uzavretia účtu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca (v čase uzavretia zmluvy bolo jeho obchodné meno A. D. I., O..I..) a žalovaný uzavreli dňa 10.8.2006 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie rastového osobného účtu č. XXXXXXXXXX v mene SKK (čl. I. zmluvy). Podľa čl. I., 2. Zmluvy bola žalovanému vydaná platobná karta K. s denným limitom 10.000,- Sk. Dňa 10.8.2006 zároveň uzavreli Dodatok k uvedenej zmluve, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému uvítací bonus k balíku služieb ". vo výške: D. C. XX X.XXX,- Sk. Podľa výpisu z účtu č. XXXXXXXXXX mal žalovaný ku dňu 18.8.2010 zostatok vo výške mínus 106,02 eura. Listom zo dňa 1.10.2009 A. D. I. O..I.. informovala žalovaného, že odo dňa 1.7.2009 evidujú na jeho účte nepovolený debetný zostatok, ktorého aktuálna výška je 25,19 eura a zároveň ho požiadali, aby v lehote do 20 kalendárnych dní odo dňa vystavenia výzvy doplnil zostatok na svojom účte o uvedenú čiastku zvýšenú o debetný úrok stanovený v zmluve. Listom zo dňa 10.8.2010 A. D. I., O..I.. vyzvala žalovaného na úhradu debetného zostatku vo výške 105,03 eura, nakoľko od 1.7.2009 na svojom účte vykazuje debetný zostatok, do troch dní odo dňa doručenia oznámenia a zároveň odstúpila od príslušnej zmluvy o uvedenom účte dňom doručenia tohto oznámenia v súlade s príslušnými ustanoveniami Všeobecných obchodných podmienok (čl. III., bod 36.). Podľa Sadzobníka poplatkov banky platného od 1.1.2004 bola sankčná úroková sadzba pri nepovolanom debete na osobnom účte 20% ročne. Žalovaný mal na svojom účte nepovolený debetný zostatok k 31.12.2009 vo výške 59,06 eura, ktorý žalobcovi neuhradil a preto žalobca v súlade s čl. III., bod 36. Všeobecných obchodných podmienok odstúpil od zmluvy listom zo dňa 10.8.2010. Žalobca uzavrel žalovanému jeho účet dňa 18.8.2010 s nepovoleným debetným zostatkom 106,02 eura. Uvedená suma pozostáva z: debetného zostatku na účte žalovaného ku dňu 1.7.2009 vo výške 3,19 eura, úrokov vo výške 0,05% denne, ktoré žalobca žalovanému účtoval z jednotlivých debetných zostatkov na účte od 1.7.2009, t. j. kedy sa žalovaný dostal do debetu do 18.8.2010, t.j. do dňa uzavretia účtu žalovaného v celkovej výške 13,18 eura, poplatkov za balík Výhoda 75 vo výške 5,50 eura mesačne a 3,65 eura v zmysle Sadzobníkov poplatkov v celkovej výške 69,65 eura, poplatkov za výzvy zo dňa 2.9.2009 vo výške 5,- eur a zo dňa 1.10.2009 vo výške 15,- eur v celkovej výške 20,- eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi z nepovoleného debetného zostatku vo výške 106,02 eura len sumu 86,02 eura z dôvodu, že nepreukázal doručenie výziev žalovanému, za ktoré si účtoval celkom sumu 20,- eur (15,- eur + 5,- eur), a preto v tejto časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zamietol aj žalobu žalobcu v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty, tzv. sankčného úroku vo výške 45,92 eura, ktorý predstavuje 20% ročne zo sumy 106,02 eura od 19.8.2010 do 30.6.2012 a 28% ročne z uvedenej sumy od 1.7.2012 do dňa podania žaloby, ktorý si uplatnil v zmysle čl. III. bodu 23 Všeobecných obchodných podmienok z dôvodu, že mu nepriznal sumu 106,02 eura ale len 86,02 eura. Nakoľko medzi stranami sporu neboli úroky z omeškania dohodnuté v zmluve a žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, zaviazal ho súd prvej inštancie v zmysle cit. ust. zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 9% z priznanej sumy 86,02 eura od 19.8.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k uzavretiu účtu žalovaného, ktorým bol deň 18.8.2010. Priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. - k uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1% + 8 percentuálnych bodov. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal v konaní len čiastočný úspech (úspešný bol v časti o zaplatenie 86,02 eura s prísl. a neúspešný v časti o zapl. 65,92 eura s prísl.). 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý namieta, že na základe uzavretej Zmluvy o poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 10.08.2006 sa žalobca zaviazal zriadiť pre žalovaného W. osobný účet. Žalovaný sa zaviazal a súhlasil s podpisom tejto zmluvy, že bude dodržovať všetky podmienky zmluvy vrátane sankčných opatrení z dôvodu porušenia tejto zmluvy. Žalobca poukazuje na ustanovenie § 273 ObZ, ktoré obsahuje úpravu inštitútu všeobecných obchodných podmienok. Dikcia zákona v ust. § 273 ods. 1 stanovuje, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Toto ustanovenie je kogentné a nie je možné zmeniť ho dohodou zmluvných strán. V danej právnej veci ide jednoznačne o tzv. „. V. N.. Keďže tieto nemajú charakter všeobecne známych obchodných podmienok, zákon vyžaduje, aby boli zmluvným stranám známe alebo k návrhu priložené a zároveň, aby s nimi zmluvné strany vyjadrili súhlas. Je teda zrejmé, že po splnení zákonom stanovených podmienok sa všeobecné obchodné podmienky stávajú súčasťou zmluvy a ich znenie tvorí obsah zmluvy. V súvislosti s tým žalobca poukazuje na ustanovenia č. I bodu 3, čl. I bodu 7, čl. III. bodu 23 a čl. III. bodu 38 Všeobecných obchodných podmienok. Nakoľko žalovaný porušil Zmluvu a VOP, a to tým, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, ktorý nadobudol charakter nepovoleného debetu v zmysle čl. III. bodu 23 VOP, žalobca v súlade s čl. III. bodu 37 VOP listom zo dňa 10.08.2010 odstúpil od Zmluvy a vyzval žalovaného na úhradu príslušného debetného zostatku v lehote do troch dní odo dňa doručenia odstúpenia, pričom dňom doručenia odstúpenia zanikli aj všetky zmluvy o poskytovaní produktov/služieb viažuce sa k zrušenému účtu a žalobca ukončil poskytovanie týchto produktov/služieb podľa príslušných zmlúv. Žalovaný však na uvedenú výzvu žalobcu nereagoval a žalobcovi neuhradil príslušný debetný zostatok. Na základe tejto skutočnosti došlo dňa 18.08.2010 k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky debetného zostatku žalovaného žalobcom vo výške 106,02 EUR, čo je vyjadrené vo výpise z účtu žalovaného pod položkou „. U. U.. Ú..". Z uvedeného titulu sa preto žalobca v tomto konaní domáha zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku na žalovanom. V zmysle čl. III. bodu 23 VOP sa preto žalobca v tomto konaní domáha zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku vo výške 106,02 EUR, ktorá pozostáva z únikov, poplatkov za D. C. XX+, a poplatkami za upomienky, a sankčného poplatku (zmluvnej pokuty) vo výške 45,92 EUR. Podľa časti E) Depozitné produkty - ostatné produkty, bodu l.E.4. Sadzobníka poplatkov žalobcu sankčný poplatok (zmluvná pokuta) predstavuje: - 20 % ročne do 30.6.2012 (v zmysle sadzobníka poplatkov platnom od 01.01.2009 ako sankčná úroková sadzba) - 28 % ročne od 1.7.2012 * do zaplatenia (v zmysle sadzobníka poplatkov účinnom od 01.07.2012 ako úrok z omeškania pri nepovolenom prečerpaní účtu) Žalobca má preto nárok na: a) 20 %-ný sankčný poplatok zo sumy 106,02 EUR od 19.08.2010 (deň nasledujúci po vyrovnaní zostatku zatvoreného účtu) do 30.6.2012 a po b) na 28 %-ný sankčný poplatok zo sumy 106,02 EUR od 1.7.2012 do zaplatenia. Žalobca si napriek tomu príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvnú pokutu) v podanej žalobe uplatňoval z vyčíslenej istiny 106,02 EUR - t.j. nevyrovnanej výšky debetného zostatku iba za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyrovnaní zostatku zatvoreného účtu, t.j. od 19.08.2010 do dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Výpočet sankčného poplatku ( zmluvnej pokuty ): a) 20 % ročne zo sumy 106,02 EUR od 19.08.2010 do 30.06.2012 = 36,60 eur b) 28% ročne zo sumy 106,02 EUR od 1.7.2012 do podania žaloby = 6,32 eur. Spolu to činí 45,92 eur. Žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu zároveň žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na uhradenie okrem istiny a sankčného úroku (zmluvnej pokuty) aj zákonný úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 106,02 EUR od 19.08.2010 do zaplatenia. S poukazom na ustanovenie § 273 ObZ a jednotlivé ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok má žalobca za to, že došlo k platnému dojednaniu povinnosti platiť sankčný úrok v prípade porušenia ustanovení zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok zo strany žalovaného. Navyše, tento spôsob dojednania sankčného úroku (zmluvnej pokuty) vo Všeobecných obchodných podmienkach je v súlade so zaužívanou praxou v bankovom sektore. Napriek tomu, že v sadzobníku poplatkov platnom do 30.06.2012 a v sadzobníku poplatkov platnom od 01.07.2012 je zmluvná pokuta inak pomenovaná, ide o ten istý nárok, pri ktorom došlo k 01.07.2012 k zmene jeho výšky. Vo Všeobecných obchodných podmienkach sa síce hovorí o sankčnom poplatku, stále sa však jedná o jeden nárok - zmluvnú pokutu. Žalovaný podpisom Zmluvy vyhlásil, že sa zaväzuje Zmluvu a rovnako aj Všeobecné obchodné podmienky dodržiavať a že je s nimi oboznámený. Súd prvej inštancie v súvislosti so sankčným úrokom - zmluvnou pokutou v odôvodnení uviedol, že ju žalobcovi nepriznal, pretože mu nepriznal sumu 106,02 EUR ale len 86,02 EUR, z ktorej sa sankčný úrok vypočítal. Uvedené odôvodnenie je však neopodstatnené a ak súd prvej inštancie priznal iba časť žalovaného nároku vo výške 86,08 EUR nie je to dôvod na zamietnutie celej výšky sankčného úroku, ale iba časti. Z výpisov účtu žalovaného vyplýva, že na svoj účet nevložil žiadnu hotovosť od 11.10.2006. Keďže žalobca na ťarchu jeho účtu účtoval poplatky za D. C. XX+, žalovaný sa postupne na svojom účte dostal do debetu. Dňa 30.06.2009 bol zaúčtovaný na ťarchu účtu žalovaného poplatok za balík Výhoda 75+ vo výške 5,50 EUR, čím žalovaného účet odo dňa 01.07.2009 vykazoval debetný zostatok -3,19 EUR. Na výpise z účtu žalovaného zo dňa 31.12.2009 je uvedený zostatok z predchádzajúceho výpisu zo dňa 31.12.2008, a to 27,61 EUR. Žalobca zaúčtoval na ťarchu jeho účtu poplatok za D. C. XX+ sumu vo výške 4,95 EUR dňa 30.01.2009, vo výške 4,95 EUR dňa 27.02.2009, vo výške 4,95 EUR dňa 31.03.2009, vo výške 4,95 EUR dňa 30.04.2009, vo výške 5,50 EUR dňa 29.05.2009 a vo výške 5,50 EUR dňa 30.06.2009. Z uvedeného vyplýva, že ku dňu 01.07.2009 žalovaného účet vykazoval debetný zostatok -3,19 EUR (27,61 EUR - 30,80 EUR = -3,19 EUR). Tým žalovaný porušil Zmluvu a VOP, a to tak, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, ktorý nadobudol charakter nepovoleného debetu. Následne boli na ťarchu účtu žalovaného ďalej účtované nasledovné poplatky a úroky: - dňa 31.07.2009 úrok vo výške 0.05 EUR - dňa 31.07.2009 poplatok za D. C. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 03.08.2009 vo výške -8,74 EUR. - dňa 31.08.2009 úrok vo výške 0,14 EUR - dňa 31.08.2009 poplatok za D. C. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 02.09.2009 vo výške -14,38 EUR. - dňa 02.09.2009 poplatok za upozornenie - debet vo výške 5,00 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 02.09.2009 vo výške -19,38 EUR. - dňa 30.09.2009 úrok vo výške 0,31 EUR - dňa 30.09.2009 poplatok za D. C. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.10.2009 vo výške 25,19 EUR. - dňa 01.10.2009 poplatok za výzvu - debet vo výške 15 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.10.2009 vo výške -40,19 EUR. - dňa 30.10.2009 úrok vo výške 0,69 EUR - dňa 30.10.2009 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 02.11.2009 vo výške -46,38 EUR. - dňa 30.11.2009 úrok vo výške 0,77 EUR - dňa 30.11.2009 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.12.2009 vo výške -52,65 EUR. - dňa 31.12.2009 úrok vo výške 0,91 EUR - dňa 31.12.2009 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR. Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.01.2010 vo výške -59,06 EUR. - dňa 29.01.2010 úrok vo výške 1,02 EUR - dňa 29.01.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.02.2010 vo výške 65,58 EUR. - dňa 26.02.2010 úrok vo výške 1.02 EUR - dňa 26.02.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.03.2010 vo výške -72,10 EUR. - dňa 31.03.2010 úrok vo výške 1,24 EUR - dňa 31.03.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.04.2010 vo výške -78,84 EUR. - dňa 30.04.2010 úrok vo výške 1,31 EUR - dňa 30.04.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR. Nepovolený debet bol teda ku dňu 03.05.2010 vo výške -85,65 EUR. - dňa 31.05.2010 úrok vo výške 1,47 EUR - dňa 31.05.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 01.06.2010 vo výške -92,62 EUR. - dňa 30.06.201 0 úrok vo výške 1,54 EUR - dňa 30.06.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 5,50 EUR Nepovolený debet bol teda ku dnu 01.07.2010 vo výške -99,66 EUR. - dňa 30.07.2010 úrok vo výške 1 ,72 EUR - dňa 30.07.2010 poplatok za D. C.H. XX+ vo výške 3,65 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 02.08.2010 vo výške -105,03 EUR - dňa 18.08.2010 úrok vo výške 0,99 EUR Nepovolený debet bol teda ku dňu 18.08.2010 vo výške -106,02 EUR. Listom zo dňa 01.10.2009 žalobca informoval žalovaného, že eviduje na jeho účte nepovolený debetný zostatok, a vzhľadom k tomu, že sa zaviazal dodržiavať na účte kreditný zostatok minimálne vo výške splatných poplatkov za služby poskytované bankou, požiadal ho o doplnenie zostatku na jeho účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku, ktorý bol vtom čase vo výške 25,19 EUR. Keďže žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte, v zmysle čl. III. bodu 23 VOP, žalobca v súlade s čl. III. bodu 37 VOP listom zo dňa 10.08.2010 odstúpil od Zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok a zároveň žalovaného vyzval na úhradu debetného zostatku. Súd prvej inštancie zamietol časť žalovaného nároku vo výške 20 EUR za doručenie výziev žalovanému, nakoľko nepreukázal ich doručenie. Žiadny právny predpis, rovnako žiadne ustanovenia v predmetnej zmluve a ani vo VOP žalobcu, neustanovujú, že výzva na úhradu debetného zostatku, rovnako upozornenia na nepovolený debetný zostatok sa doručujú doporučene, príp. do vlastných rúk. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti pokladá žalobca rovnako za striktné posúdenie oprávneného nároku žalobcu. Žalobca tiež vo svojom dovolaní namieta, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy SR vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy SR). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že strane sporu sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (napr. IV. US 77/02). Žalobca má za to, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do základného práva žalobcu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu, nakoľko má za to, že rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec. Žalobca má za to, že preukázal oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému aj v časti uplatneného sankčného úroku a s poukazom na vyššie uvedený skutkový stav a zákonné ustanovenia, žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle ust. § 221 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 29,57 € s DPH. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prvom rade, odvolateľ vo svojom odvolaní namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie mu zamietol žalovaný nárok vo výške 20,- eur za doručenie výziev žalovanému, nakoľko žalobca nepreukázal ich doručenie žalovanému. Žalobca namieta, že žiadny právny predpis neustanovuje, že výzva na úhradu debetného zostatku, rovnako upozornenia na nepovolený debetný zostatok sa doručujú doporučene príp. do vlastných rúk. K uvedenému odvolací súd uvádza že strany sporu sú v konaní povinné predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ak tak neurobia, súd má za to, že neuniesli dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal dojednanie zmluvných strán o povinnosti žalovaného platiť iné poplatky. Poplatok za upozornenie a poplatok za výzvu boli uvedené len v sadzobníku. Prijatie argumentácie žalobcu o možnosti banky ľubovoľne vymedziť vo vlastnom sadzobníku akékoľvek poplatky a v akejkoľvek výške odporuje základným princípom zmluvného vzťahu, k ochrane ktorého v prípade spotrebiteľa je vytvorený celý systém spotrebiteľskej právnej ochrany. Definovaním množstva poplatkov práve v spotrebiteľských vzťahoch klientov s bankami vznikajú situácie, kedy predmetom súdnych konaní sú nielenže samotné „základné„ poplatky (ako v súdenej veci), ale aj ďalšie na ne sa v podstate v nekonečnom slede nabaľujúce poplatky. Ide o neprijateľný diktát sankčných opatrení zo strany dodávateľa, ktorý nemôže požívať súdnu ochranu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol nárok žalobcu v tejto časti istiny. 6. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní namietal nepriznanie zmluvnej pokuty (tzv. sankčného úroku). Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal zmluvnú pokutu z dôvodu, že mu nepriznal sumu 106,02 eur, ale len sumu 86,02 eur, z ktorej bola táto zmluvná pokuta vypočítaná. V súvislosti s tým odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie síce správne rozhodol keď žalobcovi nepriznal zmluvnú pokutu, ale vec nesprávne právne posúdil. Zmluva o bežnom účte bola ku dňu uzatvorenia Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, t.j. 10.08.2006 upravená v § 708 a nasl. Obch. zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom k 27.02.2007. Zmluva o bežnom účte však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. 7. Pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 10.08.2006 žalobca vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou zmluvy. 8. Zákonom č. 150/2004 Z.z. bol do Občianskeho zákonníka zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o bežnom účte jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. (účinným od 01.01.2008) bolo ustanovenie § 52 Obč. zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala. 9. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o bežnom účte je zmluvou spotrebiteľskou, a preto je potrebné na vec aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy (§ 48 ods. 2 Obč. zákonníka) s tým, že uvedená zmluva sa zrušila od samotného začiatku (ex tunc) a žalobcovi nevznikol nárok na zmluvnú pokutu za obdobie po zániku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania 10. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, účinného v čase odstúpenia od predmetnej zmluvy žalobcom (10.08.2010), ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia odstúpenia pri spotrebiteľskom právnom vzťahu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Obč. zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Obč. zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Aktuálna súdna prax tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy odstúpenia podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy o odstúpení od zmluvy v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter konštatoval aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. 11. Odvolací súd ďalej konštatuje, že ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom k 28.04.2010 (zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie) treba vykladať tak, že v prípade duálnej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije Obchodný zákonník, ak by sa aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a znamená, že strany si v spotrebiteľských zmluvách nemôžu dojednať zmluvné podmienky odchylne od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Dôsledky odstúpenia od zmluvy, tak ako si ich na základe formulárovej zmluvy vymienil žalobca, bezpochyby zhoršujú postavenie spotrebiteľa oproti právnej úprave odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, a preto takáto úprava nemôže žalovaného v pozícii spotrebiteľa zaväzovať. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia sankčného poplatku (úroku) po zániku zmluvy postavenie spotrebiteľa zhoršuje s tým, že dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, dohodnutej medzi stranami sporu, sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia upravené v Občianskom zákonníku. Zároveň nemožno prehliadnuť, že je to práve žalobca, ktorý sa dobrovoľne rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia a ktoré si účastníci dohodli (napr. čl. V bod 2 Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb o písomnom vypovedaní zmluvy). Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne rozhodol keď žalobcovi nepriznal zmluvnú pokutu resp. sankčný úrok vo výške 45,92 eur. 12. Vo zvyšku žalovaného nároku (nárok na nevyrovnaný debetný zostatok vo výške 86,02 eur a 9% úroku z omeškania ročne od 19.08.2010 až do zaplatenia) súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel v súlade s jeho žalobným petitom, preto sa odvolací súd týmto už bližšie nezaoberal. 13. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie svoje závery založil na správnom právnom posúdení veci (okrem dôvodov nepriznania zmluvnej pokuty) a argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu nemožno priznať úspech. Odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu a jej žalobe nevyhovie, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. IV. ÚS 340/2004). 14. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne a právne správny potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).