Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/396/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214124 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412214124.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 3.3.2015, č.k. 6C/242/2012-155 a proti uzneseniu zo dňa 10.4.2015, č.k. 6C/242/2012-228, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 3.3.2015, č.k. 6C/242/2012-155 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 10.4.2015, č.k. 6C/242/2012-228 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : K výroku I.: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ako aj jeho návrh, ktorým sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady škody a sumy 995,76 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tvrdiac, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV, pretože tento nerozhodol v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom J. P., nar. XX.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXX/XXXX). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku najprv skonštatoval, že žalobca opätovne žiadal, aby súd konanie prerušil, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Podľa súdu však neexistuje dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci a od prvého rozhodnutia súdu dňa 20.5.2014 (č.k. 6C/242/2012-85 - poznámka odvolacieho súdu) o návrhu na prerušenie konania a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (zo dňa 19.12.2014, č.k. 14Co/533,534/2014-117 - poznámka odvolacieho súdu), ktorý potvrdil toto uznesenie, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý, nenastala taká zmena, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania. Preto návrh na prerušenie konania zamietol. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal na obsah žaloby, ako aj dôvody uplatneného nároku žalobcu z titulu náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu - Okresného súdu Bratislava IV. Zo spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37Er 852/2006 súd zistil, že v právnej veci žalobcu ako oprávneného proti J. P. ako povinnej, bol podaný návrh na zmenu exekútora elektronickým podaním dňa 6.10.2010. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er 852/2006-19 zo dňa 29.3.2012 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená. Návrh na zmenu exekútora bol zamietnutý. Uznesenie v časti o zmenu exekútora nadobudlo právoplatnosť dňa 3.7.2012 a v časti neprípustnosti exekúcie a jej zastavenia dňa 10.6.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE 485/2012 zo dňa 23.4.2013. Svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej súd právne oprel o ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a § 36 ods. 2, § 39 ods. 2, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučný poriadok v znení platnom v rozhodnom čase, a dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Súd poukázal na to, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení v návrhu označil ako dôkaz spis Okresného súdu Bratislava IV bez konkretizácie, ktorá z listín v spise sa nachádzajúcich, má byť vykonaná ako dôkaz. Preto súd vzhľadom na predmet sporu sa oboznámil so žiadosťou o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie zo dňa 6.10.2010 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.3.2012. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplynulo, že od podania žiadosti o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie dňa 6.10.2010 do rozhodnutia súdu dňa 29.3.2012 nemohol mať exekučný súd v žiadnom prípade viac ako 541 dní omeškanie tvrdené žalobcom, pretože od podania návrhu do rozhodnutia súdu uplynulo 511 dní. Podľa súdu toto plynutie času nie je preukázaním nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v existencii prieťahov v žalovanej výške. Súd zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, či použil prostriedok nápravy a že sa týkal konkrétnej veci, ktorá je predmetom tohto sporu exekúcie proti povinnej J. P.. Žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, nepreukázal svoje vyššie uvedené tvrdenia ohľadne omeškania súdu najmenej 541 dní, nepreukázal ani vznik uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Samé tvrdenie žalobcu nie je dôkazom, na základe ktorého by súd mohol rozhodnúť vo veci bez toho, aby nevykonal dôkazy preukazujúce nárok žalobcu. V danom prípade teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a ani povinnosť tvrdenia, na základe ktorého by mohol súd dospieť k takým skutkovým zisteniam, že žalobca má nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a keďže úspešnému žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, ich náhradu mu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Namietol, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca preto podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Žalobca má tiež za to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania v situácii, keď bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom, a to listinami založenými v exekučnom spise, a za stavu, kedy sa žalovaný nevyjadril k podanému návrhu. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený žalobcom. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu, odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Preto postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudok verejne vyhlásil dňa 7.6.2016. Odvolací súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Je to žalobca, ktorý zodpovedá za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal odvolanie obsahovo zhodné s odvolaniami podanými v iných obdobných veciach, a to napriek tomu, že mnohé jeho procesno-právne odvolacie námietky sa k tejto veci vôbec nevzťahujú. Neobstojí námietka žalobcu, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Pokiaľ súd prvého stupňa nemal za nesporný skutkový stav tvrdený v návrhu žalobcu, správne jeho žalobu zamietol. Súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie, pretože žalobca žiaden nový dôkaz do spisu nedoložil. Preto súd prvého stupňa bol tak v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 O.s.p., t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena. Žalobca svoju dôkaznú povinnosť v prejednávanej veci nesplnil, a to aj správne viedlo súd prvého stupňa k zamietnutiu jeho žaloby. Ako vyplýva zo spisu, žalobca k žalobnému návrhu nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukázal existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Uviedol síce dôkazy najmä odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenášal celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Pritom žalobca ako oprávnený z exekučného konania mal možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, ako aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade žalobca ako oprávnený z exekúcie disponoval relevantnými dôkazmi, ktoré bol povinný súdu predložiť. Túto svoju povinnosť si však nesplnil, teda neuniesol dôkazné bremeno. V konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci existenciu nesprávneho úradného postupu a vznik majetkovej škody, a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky však nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemali oporu v označených dôkazoch. Navyše treba zdôrazniť, že v priebehu exekúcie, v čase keď je podaný návrh na zmenu exekútora, podľa názoru odvolacieho súdu k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže ani dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Neobstojí ani námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd ako nadriadený súd uznesením zo dňa 22.10.2012, č.k. 6NcC/211/2012-20, právoplatným dňa 8.1.2013, okrem iného rozhodol, že sudca Okresného súdu Bratislava IV - T.. L. T. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci sp.zn. 6C/242/2012. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Neobstojí preto námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Treba tiež uviesť, že súd prvého stupňa nemal ani žiaden dôvod vyhovieť opätovnému návrhu žalobcu na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti pre tvrdené porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej „výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu“. Uznesením zo dňa 20.5.2014, č. k. 6C/242/2012-85 súd prvého stupňa návrh na prerušenie konania zamietol s tým, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.12.2014, č. k. 14Co/533,534/2014-117 (okrem iného) napadnuté uznesenie potvrdil. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 13.2.2015 spolu s predvolaním na stanovený termín pojednávania na deň 3.3.2015. Žalobca, ani jeho právny zástupca, sa na pojednávanie nedostavili, svoju neprítomnosť neospravedlnili. Len e-mailovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 26.2.2015 navrhol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu pojednávanie zrušiť a konanie prerušiť z rovnakého dôvodu. V tejto súvislosti treba však zdôrazniť, že žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) je rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR o jeho obdobných ústavných sťažnostiach známa (ústavný súd ich odmieta pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie). Hoci žalobca nemôže legitímne očakávať, že by Ústavný súd SR o takejto sťažnosti žalobcu rozhodol inak, ako odmietnutím pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie (pozri odôvodnenie uznesenia I. ÚS 643/2013), žalobca opäť podal návrh na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti. Napriek tomu, že súd prvého stupňa žalobcovi následne oznámil, že pojednávanie určené na deň 3.3.2015 sa bude konať, žalobca, ani jeho právny zástupca, sa na pojednávanie nedostavili. Preto ak sudca vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže nikto z účastníkov nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 3.3.2015 pojednával a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.) a v neprítomnosti riadne ospravedlneného žalovaného. Neobstojí ani námietka o údajnej nepreskúmateľnosti rozsudku, pretože súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o argumentáciu, ktorú jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadne práva žalobcu neboli postupom súdu prvého stupňa porušené. Ako vyplýva zo spisu, o realizáciu svojich procesných práv v rámci súdneho konania sa obral žalobca sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Súd prvého stupňa nepostupoval svojvoľne, procesný postup súdu bol v súlade s ustanoveniami procesnej normy, a preto ho nemožno považovať za odopretie ústavného práva účastníkovi na spravodlivý súdny proces a práva na verejné prerokovanie veci pred všeobecným nezávislým súdom. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. K výroku II.: Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb., do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Namietol tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto má za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. V tejto súvislosti sa odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo 39/2007 s tým, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Odvolával sa tiež na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. s tým, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná pred 1.10.2012, a teda konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal aj napadnuté uznesenie, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nie je správny právny názor žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred 1.10.2012, je v zmysle ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedeného nesprávne vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku zo dňa 3.3.2015, č.k. 6C/242/2012-155. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len ZoSP), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 2 ods. 4 ZoSP, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 2 ZoSP, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa § 17 ods. 2 ZoSP, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa § 18ca ZoSP (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (čo je predmetom konania v prejednávanej veci) bolo do 30.9.2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov. Položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Touto novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 1.10.2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30.9.2012. Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 3.3.2015, č.k. 6C/242/2012-155 až dňa 20.3.2015, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zákona č. 286/2012 Z.z., žalobcovi ako odvolateľovi (navrhovateľovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur. Ani námietku žalobcu, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo. Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k žiadnemu svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, pretože ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, súdny poplatok sa platí nielen za podanie návrhu, ale (okrem iného) aj za podanie odvolania. Neobstojí ani námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho jednoznačne vyplýva, že ním bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 6C/242/2012, vyplýva z neho výška súdneho poplatku, aj položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej bol vyrubený. Že tieto skutočnosti boli žalobcovi zrejmé, vyplýva aj priamo z obsahu jeho odvolania. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.12.2015 k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2016 pod č. 1, podľa ktorého: „Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri 2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od 1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012“. Pretože súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis, tento správne vyložil, správne označil aj položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok za odvolanie vyrubil, a súdny poplatok vyrubil odvolateľovi aj v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.