Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/300/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413208273 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1413208273.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej, v právnej veci žalobcu: General Factoring, a. s., Košická ul. č. 56, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Jakubčák, advokátska kancelária, spol. s r. o., Michalská ul. č. 14, Bratislava, proti žalovanej: H. Ď., L. M. N.. Č.. XX/XXX, B. H., o 574,98 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo 4. mája 2016, č. k. 22C/145/2014-163, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 246,42 eur s 9,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 219,04 eur od 22. 12. 2010 do zaplatenia, s 9,00 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 27,38 Eur od 21. 1. 2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že právna predchodkyňa žalobcu Slovenská R., C.. R.., uzavrela so žalovanou dňa 25. 1. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Na jej základe právna predchodkyňa žalobcu poskytla žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.025,69 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť v splátkach vo výške 27,38 Eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci, s uvedením úrokovej sadzby vo výške 17,30 % ročne. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/ XXXX/CE z 21. 12. 2010 postúpila právna predchodkyňa žalobcu predmetnú pohľadávku žalobcovi a zároveň oznámením z 28. 12. 2010 upovedomila žalovanú o postúpení pohľadávky. Žalovaná svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere neplnila a poskytnutý úver nesplatila ani do dňa dohodnutej končenej splatnosti úveru dňa 20. 1. 2011. Žalobca si v konaní uplatnil splátky úveru splatné za obdobie od 20. 5. 2009 do 20. 1. 2011 v počte 21 v celkovej výške 574,98 Eur. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie posudzoval uvedenú zmluvu o poskytnutí úveru ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože pri uzatváraní zmluvy právna predchodkyňa žalobcu konala v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. inej podnikateľskej činnosti a žalovaná nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne podnikateľskej činnosti. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, popri ustanoveniach Obchodného zákonníka upravujúcich daný zmluvný typ, sa na ňu v súlade s ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. aplikujú aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odchýliť sa od ustanovení Občianskeho zákonníka je možné len v prípade, ak by to bolo v prospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že nepopiera povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, ale na otázku premlčania treba vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd SR v uznesení z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Z ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. v znení zák. č. 102/2014 Z. z. vyplýva, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V danom prípade je podľa súdu prvej inštancie treba aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinného od 1. 5. 2014. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 26. 11. 2015, sp. zn. 4MCdo/17/2014. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že uplatnený nárok sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák. a je premlčaný v časti splátok od 20. 5. 2009 do 20. 4. 2010, pretože žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 25. 4. 2013 a žalobca mal nárok len na zaplatenie splátok v lehote tri roky spätne od podania žaloby. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel pokiaľ ide o splátky úveru za obdobie od 20. 5. 2010 do 20. 1. 2011, pričom ide o 9 splátok po 27,38 eur spolu vo výške 246,42 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O povinnosti žalovanej zaplatiť úroky z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou, týkajúcou sa premlčania predmetného nároku, obsiahnutou v jeho podaní z 5. 11. 2015 a celkovo napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. To spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Podľa žalobcu sa predmetný nárok premlčuje v 4-ročnej premlčacej dobe v zmysle Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia prvoinštančných súdov a Krajských súdov v Žiline a v Košiciach. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol aj o trovách konania. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C. s. p.). 6. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi podrobne a presvedčivo vysvetlil, prečo dospel k záveru, že predmetný nárok sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák. a nie teda v 4-ročnej premlčacej dobe v zmysle Obchodného zákonníka a prečo na premlčanie nároku prihliadol ex offo, t. j. bez toho, aby žalovaná v konaní uplatnila námietku premlčania. Svoje úvahy a závery v tomto smere súd prvej inštancie rozviedol najmä na str. 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu (ktorá tvorí jadro odvolania), že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a že napadnutý rozsudok je z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na rozhodnutia iných prvoinštančných a odvolacích súdov v obdobných veciach, týmito súd prvej inštancie nebol viazaný a viazaný nimi nie je ani odvolací súd. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné ani čo do výroku o trovách konania. V tomto ohľade odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na str. 6 posledný odsek pred poučením odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd môže iba zopakovať, že čistý úspech žalovanej v konaní predstavuje 14,28 % a teda v tomto pomere jej vznikol nárok na náhradu trov konania. Teda v prípade, ak by žalovanej vznikli trovy konania, súd prvej inštancie by jej mohol priznať náhradu trov konania v rozsahu 14,28 %. Žalovaná si však náhradu trov konania neuplatnila, a preto jej súd prvej inštancie správne náhradu trov konania nepriznal. 7. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách konania. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. Výrok rozsudku prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).