Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/429/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413212503 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1413212503.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcov: 1/ L. P., A. Q.: I. XX, Q., 2/ J. P., A. Q.: I. XX, Q., obaja zastúpení JUDr. Zoltánom Ludikom, advokátom so sídlom: Cukrová 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ N. W., A. Q.: I. XX, Q., 2/ T. W.Á., A. Q. I.: XX, Q., zastúpená JUDr. Dominikou Horváthovou, advokátkou so sídlom: Jašíkova 2, 821 03 Bratislava, o uloženie povinnosti zdržať sa rušenia imisiami, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k.: 40C/194/2013-425 zo dňa 19. 06. 2015 a na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č. k.: 40C/194/2013-132 zo dňa 05. 05. 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie výrokom žalobu zamietol. Súd ďalším výrokom uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov konania, pozostávajúcu z náhrady hotových výdavkov vo výške 5,60 eura a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.283,72 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právnej zástupkyne žalovanej 2/ JUDr. Dominika Horváthová, advokátka so sídlom Jašíkova 2, 821 03 Bratislava. Súd žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou (po pripustení zmeny žaloby uznesením č. k. 40C/194/2013-193 zo dňa 11. 08. 2014 a uznesením č. k. 40C/194/2013-380 zo dňa 17. 04. 2015) domáhali, aby súd uložil žalovaným povinnosť zdržať sa rušenia nad mieru primeranú pomerom žalobcov - vlastníkov nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie R. M. F.) a obyvateľov nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie R. M. F.) hlukom, vibráciami a pachom spôsobovaným chovom koní (erdžanie koní, dupot koní, zápach z tuhých a tekutých exkrementov koní) na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXX (katastrálne územie R. M. F. - parcely K. Č.. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, budovy súpisné č. XXXX, XXXX J. v hospodárskych budovách bez súpisného čísla, postavených na parcelách K. Č.. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX). 3. Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázali predovšetkým na nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov v konaní. Uviedli, že nehnuteľnosti, ktoré susedia s ich nehnuteľnosťami vlastní OZ Naša rodinka a nie žalobcovia, pričom pozemok par. č. XXXX, ktorý vlastnia žalobcovia s ich nehnuteľnosťami vôbec nesusedí. Ďalej uviedli, že žalovaná 2/ už momentálne nevlastní žiadne kone a žalovaný 1/ nikdy nevlastnil žiadneho koňa. Poukázali tiež na to, že namietaná hospodárska budova, sa skladá z troch častí, rekonštrukciou prešla jej stredná časť, ktorá bola pôvodne maštaľ, v súčasnosti sa využíva ako sklad, pričom kone sa tam nenachádzajú vôbec. Celoročne sú vo výbehu na parcele č. XXXX, ktorá s nehnuteľnosťami žalobcov nesusedí. Do stajne sa kone umiestňujú iba v mrazoch a výnimočne zlom počasí. Čo sa týka poukazu žalobcov na územný plán z roku 2007, uviedli, že jeho funkciou je usmerniť systém a typ realizácie výstavby v danom území tak, aby nebol narušený charakteristický obraz a proporcie konkrétneho územia, za účelom chrániť ho a rozvíjať do budúcna. Neznamená to teda, že by obyvatelia daného územia museli okamžite ukončiť chov zvierat, žalovaní majú právo existujúce hospodárske budovy, ktoré boli vybudované ešte v roku 1912, užívať bez zmeny účelu a rovnako majú právo aj naďalej chovať kone. Poukázali tiež na to, že žalovaná 2/ sa o kone príkladne stará, čo vylučuje, aby kone nadmieru obťažovali žalobcov v akomkoľvek smere. Uviedli, že v prítomnosti starostu mestskej časti Devínska Nová Ves došlo k osobnému rokovaniu a ústnej dohode so žalobcami o zmene v spôsobe chovu koní vybudovaním prístrešku pre kone dole v ich záhrade. Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav: 4. Žalobcovia sú bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX o výmere 1 522 m2, k. ú. R. M. F., G. Q. - L.. Č.. R. M. F., G. Q. I., zapísaný na LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor. Vlastníkom rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXXX/X, ako aj rozostavanej budovy postavenej na parcele č. XXXX/X, a pozemku parc. č. XXXX, všetko k. ú. R. M. F., obec BA - m. č. R. M. F., G. Q. I., zapísané na LV č. XXXX, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, je OZ Naša Rodinka, Istrijská 19, Bratislava. Štatutárnym orgánom predmetného občianskeho združenia je žalobca 1/. Žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci susedných pozemkov parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX a budov súp. č. XXXX, XXXX ako aj hospodárskych budov bez súpisného čísla, postavených na parcelách č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, všetko k. ú. R. M. F., G. Q. - L.. Č.. R. M. F., okres Bratislava IV, zapísané na LV č. XXX, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor. Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, navyše vyplývajú aj z aktuálneho výpisu z LV č. XXXX, XXXX J. XXX (dostupných na www.katasterportal.sk). 5. Výsluchom žalobcu 1/ súd zistil, že na jeseň 2008 si žalovaní zhotovili novostavby hospodárskych budov a odvtedy ich užívajú na chov koní, a to aj na športové účely. Do nehnuteľnosti, ktorú momentálne užívajú, sa žalobcovia nasťahovali v roku 2006. Uviedol, že vtedy tam žalovaní nechovali kone, občas tam videl nejakého jedného koňa, pričom najväčší počet koní na pozemku žalovaných bol 7, a to v roku 2013. V súčasnosti sú tam 4 dospelé kone a jeden poník. Uviedol tiež, že v súčasnosti na pozemku žalovaných neprebieha žiadny výcvik koní, občas tam prídu malé deti sa povoziť na poníkovi, čo im nevadí. Poukázal na to, že keď neprší, tak kone sa nachádzajú na parcelách č. XXXX J. XXXX, teda na celom pozemku žalovaných až po obytnú časť, a keď prší, tak sú v maštali, pričom posledný mesiac, dva sú aj v novozriadenom prístrešku na pozemku žalovaných. Uviedol, že v maštali sa kone nachádzajú aj v noci, nevedel však uviesť, či sa tam zdržujú každú noc. K zneškodňovaniu exkrementov uviedol, že žalovaní ich zbierajú z pozemku, nakladajú do fúriku a odvážajú na pozemok suseda. Takto to robili posledný rok, až potom to začali zaorávať. Na otázku súdu, odkedy sa na pozemku žalovaných nachádza kontajner na exkrementy, žalobca 1/ uviedol, že ten sa tam nachádzal odjakživa, ale na koniec pozemku bol premiestnený asi tak pol roka dozadu, nevidel však, že by bol tento kontajner niekedy vyvezený. 6. Výsluchom žalovaného 1/ súd zistil, že predmetné nehnuteľnosti kupovali z dôvodu, že chovali kone a potrebovali väčšiu nehnuteľnosť. Keď sa tam nasťahovali žalobcovia, čo bolo asi 4 - 5 rokov po nich, tak chovali asi 3 - 4 kone. Žalobcovia sa na kone nesťažovali, sťažovať sa začali až teraz. Momentálne sa tam nachádzajú tri kone a jeden poník. Väčšinou sú vonku, majú výbeh dole do záhrady, pričom v priestoroch, kde predtým boli hospodárske budovy, sú iba vtedy, keď je zlé počasie. Celý pozemok má 200 m, pričom výbeh je asi 50 až 100 m od budov, ktoré obývajú žalobcovia. Uviedol tiež, že kone patria p. B., ktorému prenajímajú pozemok na tento účel. Poukázal ďalej na to, že p. B. realizuje v spodnej časti ich pozemku prístrešok, kde by mali byť kone ustajnené, aby nerušili žalobcov. Uviedol, že sa nejedná o športové kone, žiadny výcvik s nimi neprebieha. Čo sa týka zneškodňovania exkrementov z koní, uviedol, že sa vyváža do nádoby na konci pozemku, kde sa hnoj dočasne uskladňuje, a keď je nádoba plná, tak si pre to prídu susedia, ktorí si na jeseň hnoja záhrady, alebo sa objedná auto, ktoré to odvezie preč. Poprel, že by dochádzalo k páleniu exkrementov, keďže by to ani nebolo možné, nakoľko močovka je súčasťou toho tuhého odpadu. Poukázal tiež na to, že predtým bol ten kontajner na odpad umiestnený pri plote so žalobcami, ale keď sa na to žalobcovia sťažovali, tak ho premiestnili na koniec pozemku. Tiež uviedol, že nikto iný okrem žalobcov sa na kone nesťažoval, ani fara, ktorá je vlastníkom pozemku z druhej strany, pričom fara tam bola už predtým, ako sa tam nasťahovali aj s koňmi. Napokon uviedol, že žalobcom stále robili nejaké ústupky tým, že kone posúvali nižšie a nižšie na pozemok. 7. Výsluchom žalovanej 2/ súd zistil, že do predmetných nehnuteľností sa spolu so žalovaným 1/ nasťahovali v roku 1996, už v vtedy tam prišli s tromi koňmi, ktoré patrili jej, keďže sa venovala hypoterapii. V súčasnosti sa tam nachádzajú tri veľké kone a jeden poník. Ona už nevlastní žiadneho koňa, o kone sa stará ich majiteľ p. B., pričom na ich pozemku neprebieha žiaden výcvik koní, keďže sa nejedná o športové kone, ale o kone pre radosť. Občas príde p. B. povoziť svoje deti alebo deti ich priateľov. Uviedla tiež, že od jesene 2013 sa kone nachádzajú vo výbehu, iba v prípade dlhotrvajúcich dažďov ich premiestňujú do maštale, avšak za celý rok boli v maštali možno 6 dní. Do maštale sú premiestňované aj v prípade manipulácie s nimi, keď ich treba odsedlať. Poukázala na to, že na ich pozemku je zriadený prístrešok, ktorý zabezpečil p. B.. V prípade, že prší alebo keď sa idú kone nakŕmiť, tak kone tam sami zájdu, inak sa voľne pohybujú vo výbehu, teda na pozemku parc. č. XXXX J. XXXX. Čo sa týka likvidácie tuhého odpadu z koní uviedla, že o konský hnoj je veľký záujem, majú to pripravené vo vreciach a tiež to odvážajú do kontajnera, ktorý sa nachádza na konci pozemku. V prípade, že sa tento naplní, tak to odváža buď Denova - miestny podnik, alebo si pre to prídu záujemcovia o hnoj. Keďže tento kontajner je špeciálny, tak ho neodváža auto, ale prídu záujemcovia a preložia si hnoj do vlastného auta. Uviedla tiež, že do kontajnera sa odváža odpad raz denne, vždy poobede sa to pohrabe a buď sa to dá do vriec, pre ktoré si prídu záujemcovia, alebo ak o to nie je záujem, tak sa to odnesie do kontajnera. Poprela, že by niekedy došlo k páleniu tohto odpadu, čo by ani nebolo možné, keďže je to vlhké. Poukázala tiež na to, že chovajú aj iné zvieratá, a to husi, sliepky, mačky a psov, pričom aj iní susedia chovajú zvieratá, napr. p. L., čo je štvrtý alebo piaty sused od nich, má jedného býka a 4 svine a kopu kačíc a sliepok, p. K., čo je suseda z druhej strany žalobcov, chová 14 psov a králiky. 8. Výsluchom svedka Ľ. B. súd zistil, že od žalovaných si prenajal pozemok za účelom ustajnenia koní, on tam má ustajnené tri kone a ešte sa tam nachádza jeden kôň, ktorý mu ale nepatrí. Uviedol, že sa nejedná o športové kone, využíva ich pre svoju osobnú potrebu, chodí s nimi na vychádzky. Na pozemku žalovaných neprebieha žiadny výcvik, kone sú tam iba ustajnené. Uviedol tiež, že zabezpečuje aj kŕmenie a čistenie koní, a tak isto aj odstraňovanie odpadu z koní. Odpad sa vynáša do nádoby, ktorá sa nachádza na konci pozemku, a keď je kontajner plný, tak sa objedná auto, ktoré to vyvezie na skládku. O kone sa stará aj jeho priateľka, ktorá tam chodí 3 - 4 krát do týždňa, a tiež žalovaná 2/. Poprel, že by sa tam šíril nejaký neprimeraný zápach, kone sú absolútne zdravé, pokojné a žiadny nadmerný hluk nespôsobujú. Poukázal tiež na to, že takmer v každom dvore niekto chová nejaké hospodárske zvieratá, pričom on býva si 500 m od žalovaných. 9. Výsluchom svedkyne G. Q., matky žalovanej 2/, súd zistil, že predmetné nehnuteľnosti kúpili v roku 1996 na polovicu so žalovanou 2/, kone sa tam chovali už aj vtedy, keďže žalovaná 2/ si ich tam priniesla. Uviedla, že v súčasnosti sa tam nachádzajú tri kone, pričom tieto sa nachádzajú na spodnom pozemku, v stajni sú iba keď je veľmi zlé počasie. Čo sa týka likvidácie tuhého odpadu z koní uviedla, sa vyváža do kontajnera a odtiaľ sa vyváža na skládku alebo si pre to prídu záujemcovia. Výsluchom svedka L.. B. L.Č. súd zistil, že je správcom farnosti, ktorá sa nachádza na susednom pozemku od žalovaných. Na predmetnej farnosti sa zdržiava sústavne, a to od roku 1990. Uviedol, že na faru chodí veľa ľudí, ale nikto, ani on, nemal nikdy k chovu koní žiadne výhrady. Uviedol tiež, že normálne prejavy týchto koní považuje za bežné v danej lokalite. Poukázal na to, že keď žalovaní v minulosti potrebovali dať pásť kone, tak im umožnili, aby ich pásli na ich pozemku. Väčšina ľudí má z toho atrakciu a tešia sa tomu, že sa tam tieto kone nachádzajú. Ďalej uviedol, že väčšinou sa kone pohybujú voľne po celom pozemku žalovaných, keďže tento je veľký, pričom v súčasnosti sú tam štyri alebo päť koní. Uviedol, že kone videl aj v tých priestoroch, ktoré sú uspôsobené na ustajnenie koní, nezaznamenal však žiadny nadmerný zápach pochádzajúci či už zo samotných koní, alebo z ich exkrementov, ani žiadne vibrácie šíriace sa od týchto koní a ani žiadny nadmerný hluk, ktorý by vydávali tieto kone. Čo sa týka zneškodňovania tuhého odpadu z koní, uviedol, že v spodnej časti pozemku žalovaných videl miesto, kde sa skladuje hnoj. Poukázal tiež na to, že aj iní susedia v danej oblasti chovajú zvieratá ako psy, mačky, husi, sliepky, tiež asi piaty alebo šiesty sused choval v minulosti ovce. Uviedol, že v tejto oblasti sa v minulosti chovali hospodárske zvieratá, nakoľko v Devínskej Novej Vsi to bolo bežné. Na otázku právneho zástupcu žalobcov uviedol, že v minulosti žalovaní chovali kone na klusácke závody, boli to asi dva alebo tri kone. Tiež uviedol, že v minulosti, keď pestovali zemiaky, tak požiadali žalovaných, aby im prihodili aj hnoj, ale minulý rok 2014 určite nie, keďže tam už nič nepestujú. Na otázku právnej zástupkyne žalovanej 2/, či zachytil nejaké neprirodzené prejavy koní, teda či v dôsledku nejakého zmeneného zdravotného stavu produkujú nejaký neprimeraný hluk, pach, alebo vibrácie, uviedol, že nezachytil žiadne chorobné prejavy koní, teda že by polihovali alebo sa nehýbali, resp. že by vydávali nejaký neprimeraný, kvílivý zvuk. Na otázku právnej zástupkyne žalovanej 2/, či zaznamenal v danej oblasti aj iné prejavy iných zvierat, napr. štekot psov, kikiríkanie sliepok, uviedol, že psy tam má takmer každý, takže vníma aj brechot psov, aj kikiríkanie, ale rovnako vníma aj zvuk pochádzajúci z áut a autobusov, keďže majú zástavku pred domom, a tiež zápach z kanalizácie, ktorý je tam stále. Na otázku súdu uviedol, že v prípade zvuku vydávaného koňmi žalovaných ide o niekoľkosekundové erdžanie niekoľkokrát za deň, takže sa nejedná o sústavný zvuk. 10. Obhliadkou na mieste samom súd zistil, že na pozemku žalovaných sa nachádzali tri dospelé kone, z ktorých dva sa nachádzali za kovovým ohradníkom v spodnej časti pozemku žalovaných. Na tejto časti pozemku sa nachádzal aj novovybudovaný prístrešok pre kone. Jeden kôň sa voľne pohyboval po vrchnej časti pozemku. Na konci pozemku žalovaných, ktorý mal dĺžku približne 200 m, sa nachádzal kontajner na uskladnenie exkrementov. Súd nezistil, že by sa na pozemku žalovaných nachádzali voľne porozhadzované exkrementy v nadmernom množstve. Po premiestnení sa na susedný pozemok užívaný žalobcami súd nezistil, že by bolo cítiť nadmerný zápach pochádzajúci z koní, nebolo vidieť stopy po exkrementoch ani iných tekutých odpadoch, nebolo počuť ani nadmerný hluk pochádzajúci z koní ustajnených na pozemku žalovaných. Obhliadka sa konala dňa 05. 11. 2014 o 13.30 hod za slnečného počasia, pri vonkajšej teplote 20 °C a miernom vetre. 11. Na poslednom pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015 právny zástupca žalobcov uviedol, že čo sa týka aktuálnej situácie, kone sa nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný na pozemku žalovaných, avšak kontajner, ktorý sa nachádzal na konci pozemku, bol presunutý k tomu prístrešku a žalobcom to smrdí. 12. Žalovaná 2/ na tomto pojednávaní uviedla, že kontajner bol presunutý k prístrešku z dôvodu, že hrozilo riziko záplav a aby sa neznečistila voda, tak ho presunuli bližšie. Kontajner je momentálne prázdny, vyčistený a určený na predaj. Majiteľ koní p. B. si zabezpečuje vlastný kontajner a momentálne ten odpad zneškodňuje tak, že ho naloží do vriec, pristaví si auto a odvezie to. Kone sa momentálne nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný v spodnej časti pozemku, pričom sa tam zdržujú trvalo, boli tam aj poslednú zimu a budú tam aj túto zimu. 13. Podľa § 127 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „O. Z.“) vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. 14. Predmetné ustanovenie predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva. Súbor týchto pravidiel správania sa v teórii i praxi označuje ako tzv. susedské práva. Ide o konkretizáciu všeobecnej zásady občianskeho práva zakotvenej v § 3. Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom. Aj ostatní vlastníci sa musia podriadiť tomuto ustanoveniu tak, aby pri výkone práv vlastníkov nebol ktorýkoľvek z vlastníkov ohrozený konaním, ktoré je v tomto predpise zakázané. Vlastník veci sa musí zdržať len takého konania alebo nekonania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo ktorým by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Predpoklady uvedené v hypotéze tejto normy treba vykladať v každom jednotlivom prípade objektívne. Subjektívne hľadisko nie je rozhodujúce. Vlastník môže ohrozovať a obťažovať nielen iného vlastníka, ale aj každú inú osobu, ktorá ako jeho sused by mohla byť dotknutá konkrétnym konaním vlastníka veci. Ohrozeným susedom môže byť fyzická osoba i právnická osoba, môže to byť nájomca, vypožičiavateľ alebo osoba oprávnená z vecného bremena, pričom nemusí ísť o bezprostredného suseda (porov. F., P. Súvisiace predpisy. Komentár k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb.: §127. Systém ASPI). 15. Účastníkmi právneho vzťahu z imisií teda nemusia byť len vlastníci alebo držitelia nehnuteľností dotknutej imisiou, ale môžu to byť akékoľvek osoby užívajúce vec na základe obligačného práva. Môže to byť nielen osoba, ktorá má k nehnuteľnosti alebo k inej veci nejaký vzťah, ale každý, koho užívanie veci vlastníkom ohrozuje spôsobom uvedeným v § 127 ods. 1 O. z. Ochrana je teda poskytovaná každému obťažovanému, bez ohľadu na to, či je obťažovaný ako vlastník veci. Teoreticky môže ísť aj o obťažovanie chodca hlasnou hudbou. Povinnou stranou môže byť nielen vlastník (užívateľ) nehnuteľnosti, ale aj vlastník (užívateľ) akejkoľvek inej veci. Pokiaľ je rušiteľom užívateľ veci, ktorý nie je jej vlastníkom (napr. nájomca), je možné podať žalobu tak proti vlastníkovi, ako aj proti užívateľovi veci. Ak bude žaloba proti vlastníkovi úspešná, bude na ňom, ako užívateľovi zabráni v ďalšom rušení. Pokiaľ sú imisiami obťažované osoby obývajúce nehnuteľnosť, môže sa ochrany domáhať okrem týchto osôb aj vlastník nehnuteľností (porov. P., J. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku. Vydaní první. Praha: C. H. Beck, 2002, str. 120). 16. Vzhľadom na uplatnenú námietku nedostatku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov v konaní sa súd musel prvom rade vysporiadať s touto otázkou. Z vyššie uvedeného výkladu pritom vyplýva, že táto námietka nebola dôvodná. 17. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie, žalobcovia užívajú nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX/X, ďalej rozostavanú budovu postavenú na parcele č. XXXX/X, ako aj pozemok parc. č. XXXX, všetko zapísané na LV č. XXXX, a to na základe súhlasu ich vlastníka OZ Naša Rodinka, ktorého štatutárnym orgánom je žalobca 1/. Predmetné nehnuteľnosti bezprostredne susedia s nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovaných. Ochrany sa teda domáhali žalobcovia ako osoby fakticky sa zdržujúce na nehnuteľnostiach zasiahnutých imisiami, pričom tieto nehnuteľnosti obývajú na základe súhlasu ich vlastníka. Navyše žalobcovia sú bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX, ktorý síce nie je pozemkom bezprostredne susediacim s pozemkom vo vlastníctve žalovaných, z výkladu podaného vyššie (ako aj z doslovného znenia citovaného ustanovenia § 127 ods. 1 O. z.) však vyplýva, že bezprostredné susedstvo (a ani vlastníctvo pozemku zasiahnutého imisiami) nie je podmienkou ochrany v zmysle tohto ustanovenia. Z uvedeného dôvodu sa preto súd ani podrobnejšie nezaoberal námietkou uplatnenou žalovanou 2/ ohľadne neplatnosti zmluvy o výpožičke (č. l. 190 spisu), na základe ktorej OZ Naša Rodinka ako vlastník vyššie uvedených nehnuteľností vypožičala tieto nehnuteľnosti žalobcom. Ani neplatnosť tejto zmluvy by totiž nič nezmenila na tom, že žalobcovia fakticky užívajú predmetné nehnuteľnosti so súhlasom ich vlastníka, navyše sami sú vlastníci ďalšieho susedného pozemku. Aktívna vecná legitimácia žalobcov v konaní bola teda (bez ohľadu na predloženú zmluvu o výpožičke) daná. 18. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, na ktorých sa nachádzajú kone, v súvislosti s ktorými sa žalobcovia domáhajú ochrany pred imisiami. Z výkladu podaného vyššie (ako aj z logiky veci) je zrejmé, že samotné vlastníctvo koní ako zdroja imisií nie je rozhodujúce. Žalovaní ako vlastníci nehnuteľností, na ktorých dochádza k chovu koní, majú najväčšiu právnu možnosť zabrániť tomu, aby sa zo zdroja imisií nachádzajúceho sa na ich nehnuteľnostiach, šírili tieto imisie obťažujúce ostatných susedov. Preto bez ohľadu na vlastníctvo chovaných koní a bez ohľadu na predloženú nájomnú zmluvu (č. l. 218 - 221 spisu), ktorou žalovaní prenajali pozemok v ich vlastníctve nájomcovi (svedkovi B.) za účelom chovu koní, bola daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaných v konaní. Čo sa týka samotného žalovaného nároku, z citovaného ustanovenia § 127 ods. 1 O. z. vyplýva, že právo neposkytuje ochranu proti akémukoľvek obťažovaniu. Ochrany sa možno dovolať iba vtedy, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom. Každý je totiž povinný znášať imisie z obyčajného, normálneho užívania pozemku. Dovolené je teda užívanie veci, ktoré je bežné a normálne podľa platných názorov spoločnosti v tej ktorej dobe, aj keď prípadne obťažuje suseda. Pri skutkovej podstate rušenia imisiami je poskytnutie ochrany viazané na určitú intenzitu rušenia (R 3/1988). Ak ide o zásah, ktorý neprekračuje mieru primeranú pomerom a spoločensky únosné hranice, dané pravidlami občianskeho spolužitia, nejde o neoprávnený zásah v zmysle citovaného ustanovenia. V takýchto prípadoch sa nemožno úspešne dovolať súdnej ochrany (R 37/1985). Pojmy „miera primeraná pomerom“ alebo „vážne ohrozovanie výkonu práv“ vyjadrujú hornú hranicu negatívnych dôsledkov správania sa vlastníka. Ak negatívne dôsledky tohto správania prekročia určitú hranicu, dotknutý sa môže úspešne domáhať ochrany svojich práv podľa § 127 ods. 1 O. z. Pri súdnej ochrane týchto práv musí súd vždy dôsledne zistiť konkrétnu situáciu a objektívne posúdiť, či uvedená hranica bola prekročená, lebo ochranu nemožno priznať pred zásahmi, ktoré neprekračujú dovolenú mieru a sú dôsledkom bežného správania sa, ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo je spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti. Pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie ochrany podľa § 127 ods. 1 O. z. treba pojem „nad mieru primeranú pomerom“ vykladať tak, že určuje hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom (R 72/1994). 19. Z uvedeného výkladu vyplýva, že pre úspech žalobcov v konaní bolo nevyhnutné preukázať, že zo strany žalovaných sú obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. To sa však vykonaným dokazovaním preukázať nepodarilo, keď žalobcovia nepreukázali, že horná hranica prípustných zásahov (ktoré sú dôsledkom bežného správania sa a ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo sú spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti) bola v tomto konkrétnom prípade prekročená. Žalobcovia argumentovali tým, že hospodárska budova, v súvislosti s ktorou žalovaní požiadali o stavebné povolenie v rámci investičnému zámeru zrekonštruovať predmetnú hospodársku budovu za účelom ustajnenia koní, bola stavebným úradom vyhodnotená tak, že je v rozpore s územným plánom hl. mesta SR Bratislavy z roku 2007. V tejto súvislosti poukazovali na stanovisko Magistrátu hl. mesta SR Bratislavy zo dňa 15. 08. 2012 (č. l. 12 - 16 spisu), kde sa uvedená skutočnosť konštatuje, ďalej na rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2011/628/LGZ zo dňa 18. 01. 2011, ktorým tento orgán ako odvolací orgán zrušil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves č. DNV 2010-08/980/X/dsp/Šo zo dňa 05. 05. 2010, ktorým sa dodatočne povolila stavba „Prestavba hospodárskej budovy - Istrijská 17“ na pozemku parc. č. XXXX (č. l. 22 - 24 spisu) a napokon na rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 21515/2011/SVBP-64416/Hia zo dňa 05. 12. 2011 (čl. 28 - 36 spisu), ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalovaných proti predmetnému rozhodnutiu Krajského stavebného úradu a toto bolo potvrdené. Tieto listinné dôkazy (ako aj veľkú časť ostatných listinných dôkazov týkajúcich sa správnych konaní prebiehajúcich medzi účastníkmi ohľadne danej stavby) však súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k meritu sporu (preto súd tieto listinné dôkazy, ani skutkové zistenia z nich vyplývajúce, bližšie nerozvádzal v skutkovej časti odôvodnenia rozsudku). Predmetom konania v posudzovanej veci totiž nebolo posúdenie súladu účelu spornej stavby nachádzajúcej sa na pozemku žalovaných (bez ohľadu na to či sa jednalo o stavbu, v ktorej žalovaní v minulosti ustajňovali kone alebo o inú susednú stavbu, kde tak plánovali robiť) s územným plánom (čo je v právomoci správnych orgánov), ale posúdenie toho, či v dôsledku chovu koní na pozemku žalovaných, sú žalobcovia obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. Územný plán neupravuje podmienky ani samotnú otázku chovu koní v určitej oblasti (nemôže ho teda ani zakázať), keďže jeho účel je celkom iný (reguluje najmä podmienky umiestňovania stavieb v určitom území). V tejto súvislosti súd len okrajom poznamenáva, že otázku chovu zvierat (vrátane hospodárskych) na určitom území (a ukladanie povinností a obmedzení obyvateľom tohto územia za tým účelom) nemôže upravovať ani obec svojím všeobecne záväzným nariadením (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 33/01 zo 14. mája 2004 uverejnený v Zbierke zákonov SR, čiastka 211, pod č. 499/2004). Rovnako bez relevancie k predmetu sporu bol aj listinný dôkaz - výzva mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves zo dňa 02. 10. 2012 (č. l. 18 - 19 spisu), ktorou mestská časť vyzvala žalovaných, aby v lehote 60 dní ukončili chov a ustajnenie koní v hospodárskej budove na pozemku parc. č. XXXX/ XX. Táto výzva sa totiž týkala ukončenia ustajnenia koní v konkrétnej budove (keďže jej účel bol v rozpore s územným plánom), a nie samotného zákazu chovu koní na pozemku žalovaných. Súd opätovne poukazuje na to, že z hľadiska merita sporu boli rozhodujúce iba tie skutočnosti, ktoré sú vymedzené v hypotéze relevantnej právnej normy, ktorú súd aplikoval na prejednávanú vec, teda či žalovaní v dôsledku využívania svojho pozemku na chov, resp. ustajnenie koní obťažujú žalobcov nad mieru primeranú pomerom. To, či žalovaní užívajú budovy na svojom pozemku v súlade ich účelom, je otázka, ktorá sa rieši v správnom konaní, kde je daná právomoc správnych orgánov. 20. Naopak z relevantných dôkazov vykonaných za účelom zistenia pomerov na mieste samom súd nemal za preukázané, že by kone nachádzajúce sa na pozemku žalovaných, obťažovali žalobcov nadmerným hlukom, vibráciami a pachom. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalovaní popreli, že by na ich pozemku prebiehal nejaký výcvik koní. Rovnako svedok B. (majiteľ koní) vo svojej výpovedi poprel, že by na pozemku žalovaných prebiehal výcvik koní, keďže sa nejedná o športové kone, ale o kone, ktoré využíva len pre svoju osobnú potrebu na vychádzky, pričom kone má na pozemku žalovaných iba ustajnené. Napokon aj samotný žalobca 1/ vo svojej výpovedi (č. l. 261 spisu) uviedol, že v súčasnosti na pozemku žalovaných neprebieha žiadny výcvik koní, občas tam prídu malé deti sa povoziť na poníkovi, čo mu nevadí. Uvedené aj v spojitosti s počtom koní, ktoré sa nachádzajú na pozemku žalovaných (tri dospelé a jeden poník, čo vyplynulo z vykonaných výsluchov a miestnej obhliadky) nedáva podklad pre tvrdenie žalobcov o nadmernom hluku a vibráciách spôsobovaných erdžaním a dupotom koní (čo by bolo pochopiteľné v prípade výcviku koní). Práve takto (erdžanie a dupot) pritom žalobcovia vymedzili petit žaloby vo vzťahu k namietaným imisiám. Čo sa týka žalobcami predložených fotografií (č. l. 167 - 174 spisu), na ktorých je zachytený väčší počet koní, súd poukazuje na to, že sa jedná o staršie fotografie z minulosti (podľa tvrdenia žalobcu z roku 2013), pričom minulé obdobie nebolo pre rozhodnutie súdu podstatné (§ 154 ods. 1 O. s. p.). Z rovnakého dôvodu nebol relevantný ani poukaz žalobcov na tlačivo z roku 2009, ktorým žalovaná 2/ požiadala o zaregistrovanie dostihovej stajne ADAMAS (č. l. 192 spisu). Z potvrdenia Závodiska, š. p., zo dňa 23. 06. 2014 (č. l. 295 spisu) navyše vyplýva, že žalovaná 2/ nemá v súčasnosti zaregistrovanú žiadnu dostihovú stajňu a nemá zaregistrované dostihové kone, keďže dostihy klusákov boli zrušené v druhej polovici roka 2012 a klusácka dostihová prevádzka je ukončená. Svedok B. potvrdil, že o kone je riadne postarané, kone sú pravidelne čistené, zdravé a pokojné, nespôsobujú žiadny nadmerný hluk ani neprimeraný zápach. To potvrdil aj svedok L. a je to v súlade aj s oznámením Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Bratislava zo dňa 13. 04. 2012 a 08. 02. 2013 o preverení chovu koní na pozemku žalovaných (č. l. 20 - 21 spisu), kde sa uvádza, že pri sprístupnení chovných priestorov nebolo cítiť nadmerný zápach, kone v čase kontroly boli v čistom stave, zaočkované proti chrípke, v dobrom výživnom a kondičnom stave, exkrementy sa zachytávajú do hlbokej podstielky, ktorá sa následne uskladňuje v prenosnom kontajnery. Čo sa týka odstraňovania exkrementov z koní, z výsluchu žalovaných, svedka B. J. L., ako aj z miestnej obhliadky mal súd za preukázané, že tento sa vyváža do kontajnera na konci pozemku žalovaných. Súd nezistil, že by sa na pozemku žalovaných voľne nachádzali exkrementy v nadmernom množstve. Žalovaní ako aj svedok B. zhodne potvrdili, že keď je kontajner plný, tak sa objedná auto, ktoré obsah vyvezie, alebo si prídu pre to záujemcovia o hnoj. Uvedené teda rovnako nedáva podklad pre tvrdenie žalobcov o nadmernom zápachu z tuhých a tekutých exkrementov koní (ako žalobcovia zápach špecifikovali v petite žaloby). Nadmerný zápach nepotvrdil ani bezprostredný sused žalovaných - svedok L., ktorý sa na susednej nehnuteľnosti zdržiava sústavne a ani svedok B.. Rovnako sa nepotvrdilo pálenie exkrementov v hospodárskej budove na pozemku žalovaných. Žalobcovia za týmto účelom predložili DVD s videozáznamom, ktorého prehratím súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 19. 06. 2015, pričom zistil, že je na ňom zachytený dymiaci komín. Z uvedeného dôkazu však vôbec nevyplýva, že by malo ísť práve o pálenie exkrementov z koní, nie je z neho zrejmé, z čoho pochádza dym, ako často k takémuto javu dochádza a dokonca ani to, že by sa malo jednať o komín žalovaných. Pálenie exkrementov nepotvrdil ani svedok B. J. L., pričom žalovaní pálenie exkrementov popreli s tým, že by to vzhľadom na konzistenciu tohto odpadu ani nebolo možné. Pokiaľ žalobcovia namietali hluk a vibrácie vznikajúce tým, že v noci kone kopú do stien a konštrukcie hospodárskej budovy, v ktorej sú ustajnené a ktorá bezprostredne susedí s nehnuteľnosťami, ktoré obývajú, súd poukazuje na to, že v petite žaloby hluk a vibrácie takto nevymedzili (vymedzili ich ako erdžanie a dupot koní). Bez ohľadu na to však súd uvádza, že samotný právny zástupca žalobcov na pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015 potvrdil, že v súčasnej dobe sa kone nachádzajú v prístrešku, ktorý bol vybudovaný na pozemku žalovaných. V zhode s tým aj žalovaná 2/ potvrdila, že odkedy svedok B. postavil na ich pozemku prístrešok, kone sa zdržujú iba tam, a to trvalo, pričom tam boli aj poslednú zimu. Rovnako miestnou obhliadkou súd zistil, že dva kone sa nachádzali pri prístrešku v spodnej časti pozemku a jeden sa voľne pohyboval po vrchnej časti pozemku. V hospodárskej budove, ktorú označili žalobcovia, sa nenachádzal žiadny kôň. Uvedené teda vylučuje, že by kone mohli spôsobovať vibrácie a hluk tým, že by kopali do stien predmetnej hospodárskej budovy (keďže sú ustajnené v prístrešku, ktorý bol na tento účel vybudovaný). Navyše aj samotný žalobca 1/ vo svojej výpovedi (č. l. 261 spisu) uviedol, že kone sa nachádzajú v novozriadenom prístrešku na pozemku žalovaných. V maštali sa mali podľa neho nachádzať v noci. Nevedel však uviesť, či sa tam zdržujú každú noc. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že ak ani samotný žalobca nevedel presne uviesť, či sa kone v tejto budove nachádzajú každú noc (kedy mali kopať do stien a rušiť tak žalobcov v pokojnom spánku), vyvoláva to pochybnosti o tom, že by boli žalobcovia tak zásadne a nadmerne rušení práve týmito imisiami (inak by žalobca 1/ vedel túto skutočnosť uviesť presne). V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že práve vybudovanie prístrešku na ustajnenie koní v spodnej časti pozemku (vzdialenejšej od nehnuteľností obývaných žalobcami) bolo predmetom ústnej dohody medzi žalovanou 2/ a žalobcom 1/ za účasti starostu mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves, v ktorej žalobca 1/ súhlasil s tým, že kone budú väčšinu času v tomto prístrešku a v pôvodnej stajni budú umiestnené iba v čase povodní a veľkých mrazov. Predmetom dohody bolo rovnako aj premiestnenie kontajnera na hnoj na koniec pozemku žalovaných. Uvedené preukazuje písomné potvrdenie starostu mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves L. T. (č. l. 73 spisu). Možno teda konštatovať, že premiestnením kontajnera na hnoj na koniec pozemku žalovaných a vybudovaním prístrešku, kde sa kone väčšinu času nachádzajú, žalovaní túto dohodu splnili, pričom tieto opatrenia možno považovať za ich ústretový krok voči žalobcom za účelom obmedzenia rušivých vplyvov spojených s prítomnosťou koní na ich pozemku. Súd totiž nespochybňuje, že s prítomnosťou takých veľkých zvierat, ako sú kone, sú spojené určité rušivé, resp. obťažujúce vplyvy pre okolie. Vykonaným dokazovaním sa však nepreukázalo, že by tieto vplyvy prekročili únosnú mieru, resp. hornú hranicu dovolených zásahov, ktorú sú susedia povinní navzájom trpieť. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na výpoveď svedka L., ktorý uviedol, že nezaznamenal žiadny nadmerný zápach pochádzajúci či už zo samotných koní, alebo z ich exkrementov, ani žiadne vibrácie šíriace sa od týchto koní a ani žiadny nadmerný hluk, ktorý by vydávali tieto kone. K chovu koní nemal žiadne výhrady, normálne prejavy koní považoval za bežné v danej lokalite. Rovnako potvrdil, že ani nikto z ľudí, ktorých chodí na faru veľa, nemal nikdy k chovu koní žiadne výhrady. Práve jeho výpoveď považoval súd pre zistenie miestnych pomerov (okrem miestnej obhliadky) za podstatnú, keďže ide o bezprostredného suseda žalovaných, ktorý sa na susednom pozemku v správe farnosti zdržiava sústavne, a to od roku 1990, teda ešte skôr, ako sa tam nasťahovali žalovaní aj s koňmi. Je tak vystavený ich vplyvom oveľa dlhšie ako žalobcovia, ktorí sa tam nasťahovali podstatne neskôr (4 - 5 rokov po žalovaných). Navyše v čase, keď sa tam nasťahovali, už žalovaní chovali na svojom pozemku kone. Vedeli teda do akého prostredia prichádzajú a aké sú pomery na mieste samom. Počas celého tohto obdobia sa pritom súdnej ochrany voči žalovaným nedomáhali, a to napriek tomu, že množstvo koní na pozemku žalovaných bolo počas tohto obdobia aj väčšie ako v súčasnosti (ako to dokumentujú fotografie na č. l. 167 - 174 spisu). Uvedené preto vyvoláva určité pochybnosti o skutočnom úmysle a motivácii žalobcov pri podávaní žaloby, a to aj s poukazom na to, že vzťahy medzi účastníkmi sú dlhodobo značne narušené a konfliktné a vedú proti sebe množstvo ďalších súdnych (ako aj správnych) konaní (čo je súdu známe z jeho úradnej činnosti, ako aj z obsahu spisu). V neposlednom rade súd poukazuje na značnú rozlohu pozemku žalovaných, po ktorom sa kone voľne pohybujú (4026 m2 - parc. č. 1674/1, 1674/2, 1675). Nie sú teda sústredené iba na jednom úzko vymedzenom mieste, kde by sa koncentrovali rušivé vplyvy s nimi spojené. Napokon súd poukazuje aj na charakter danej oblasti, kde prevažujú rodinné domy v pôvodnom stave z obdobia, kedy bolo bežné chovanie hospodárskych zvierat. Aj svedok L. ako dlhoročný obyvateľ tejto oblasti vo svojej výpovedi potvrdil, že v minulosti sa tam chovali hospodárske zvieratá, keďže v Devínskej Novej Vsi to bolo bežné. Skutočnosť, že aj v súčasnosti chová väčšina obyvateľov danej oblasti zvieratá, potvrdili vo svojej výpovedi okrem svedka L. J. B. aj žalovaní. S existenciou týchto zvierat sú pritom spojené určité prejavy (napr. štekot psov, kikiríkanie sliepok, špecifický pach a pod.), ktoré dotvárajú kolorit danej oblasti. Na uvedené prejavy (imisie) sa pritom žalobcovia nesťažovali a ani súd nezistil, že by správanie všetkých ostatných obyvateľov danej oblasti chovajúcich zvieratá bolo závadné. Práve toto zistenie bolo pritom významné z hľadiska ustálenia miery dovolených zásahov (miery primeranej pomerom), a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom pretrvávajúcim v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom. Súd sa teda neobmedzil pri hodnotení primeranej miery na existujúce pomery, ale vzal zreteľ aj na pomery, ktoré sú žiaduce a ktoré by mali vzhľadom na charakter danej oblasti a prevládajúce (nezávadné) správanie ostatných obyvateľov pretrvávať. Po zohľadnení všetkých týchto okolností pritom súd dospel k záveru, že prípustná hranica dovolených zásahov v tomto konkrétnom prípade prekročená nebola, preto žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol. 21. Čo sa týka námietky právneho zástupcu žalobcov, ktorú prezentoval v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015, kde poukázal na to, že miestna obhliadka nebola súdom vykonaná v takom ročnom období, kedy imisie najviac vznikajú a nebola vykonaná ani v noci, kedy mali byť žalobcovia rušení hlukom a vibráciami, súd uvádza, že súd si je vedomý toho, že obhliadka bola vykonaná jednorázovo a iba za určitých konkrétnych poveternostných podmienok. Súd sa ju však snažil naplánovať tak, aby poveternostné podmienky boli čo najoptimálnejšie a zodpovedali určitému priemeru, ktorý sa v čo najväčšej miere vyskytuje na našom území, čomu podľa názoru súdu slnečné počasie, teplota 20 °C a mierny vietor zodpovedá. Navyše je nemysliteľné, aby súd vykonával obhliadku v každom ročnom období a počas všetkých možných poveternostných podmienok, a už vôbec nie v noci. Súd však v súvislosti s námietkou právneho zástupcu zdôrazňuje, že obhliadka nebola jediným a rozhodujúcim dôkazom, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Bola však v súlade s tým, čo vyplynulo z ostatných vykonaných dôkazov, predovšetkým z výsluchu účastníkov a vypočutých svedkov. Pokiaľ ide hodnotenie svedeckých výpovedí, v prípade svedka L. išlo o nestranného a na veci nezaujatého svedka, navyše sa jednalo o farára. V jeho výpovedi súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by jej výpovednú hodnotu znižovali alebo inak oslabovali. Svedok vypovedal spontánne, v jeho výpovedi sa nevyskytli žiadne logické rozpory a jeho výpoveď bola v súlade s ostatnými dôkazmi. To platí aj o výpovedi svedka B.. Výpovede predmetných svedkov preto súd vyhodnotil ako vierohodné. Súd pritom hodnotil dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). 22. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania daňovými priznaniami žalovaných od roku 1995 až do súčasnosti vzťahujúcimi sa na daň z nehnuteľnosti na všetky stavby nachádzajúce sa na I. XX F. Q., výpisom z listu vlastníctva ku stavbám na I. XX F. Q., ktoré boli evidované od roku 1995 do súčasnosti a napokon všetkými znaleckými posudkami od roku 1992 až dodnes týkajúcimi sa nehnuteľností nachádzajúcimi sa na parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX J. XXXX/XX. Tieto dôkazy navrhli vykonať žalobcovia v písomnom vyjadrení zo dňa 19. 06. 2014 (č. l. 161 spisu) a mali preukázať, či sa v predmetnom období skutočne nachádzali stavby určené na chov hospodárskych zvierat na predmetných parcelách. Ako však už súd uviedol vyššie, táto skutočnosť (účel stavieb na pozemku žalovaných) nebola z hľadiska hypotézy právnej normy aplikovanej na posudzovanú vec významná, preto súd predmetné dôkazy ako neúčelné a nadbytočné nevykonal. 23. Súd zamietol aj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov I.. S. U., vedúcej Stavebného úradu v Devínskej Novej Vsi, p. B., pracovníka Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy a znaleckým posudkom ohľadne množstva odpadu pochádzajúceho z koní a ohľadne hluku, ako to navrhol právny zástupca žalobcov na pojednávaní konanom dňa 13. 02. 2015 (č. l. 344 spisu). Svedkyňa U. sa mala vyjadriť k podmienkam povolenia stavieb na pozemku žalovaných, teda ako boli povolené a na aký účel, keďže podľa žalobcov tieto neboli riadne skolaudované a povolené na chov koní. K tomu súd znovu opakuje, že to, na aký účel boli stavby na pozemku žalovaných povolené, resp. skolaudované (a či vôbec) nebolo pre posúdenie veci relevantné. Svedok B. sa mal vyjadriť k podmienkam chovu koní na pozemku žalovaných, keďže v roku 2012/2013 vykonal ohliadku chovu koní. K tomu súd uvádza, že na č. l. 20 - 21 spisu sa nachádza listinný dôkaz - oznámenie o preverení chovu hospodárskych zvierat (kde je ako vybavujúci uvedený p. B.), ktorým súd vykonal dokazovanie a v ktorom sú zachytené výsledky kontroly chovou koní na pozemku žalovaných. Navyše obhliadku vykonal aj súd v rámci súdneho konania. Preto výsluch označeného svedka považoval súd za neúčelný a nadbytočný. Pokiaľ ide o znalecký posudok ohľadne množstva odpadu pochádzajúceho z koní a ohľadne hluku, súd uvádza, že samotné množstvo odpadu vyprodukované koňmi nebolo rozhodujúce (keďže v konaní bolo preukázané, že tento odpad je priebežne z pozemku žalovaných odstraňovaný), navyše pach pochádzajúci z exkremetnov koní je nemerateľná veličina. Pokiaľ ide o hluk (žalobcovia ho v petite žaloby vymedzili ako hluk pochádzajúci z erdžania koní), v konaní bolo preukázané (výsluchom svedka L. ako aj miestnou obhliadkou), že sa nejedná o sústavný, konštantný zvuk (ako je tomu napr. v prípade hlasnej hudby), preto akékoľvek znalecké skúmanie tejto veličiny by k ničomu neviedlo a bolo by neúčelné. V prípade erdžania koní (ktoré sú zdravé, je o ne riadne postarané a nevykonáva sa s nimi žiadny výcvik) ide normálny prejav týchto zvierat vyskytujúci sa niekoľkokrát za deň a trvajúci niekoľko sekúnd (čo je skutočnosť všeobecne známa), pričom v konaní nebolo preukázané, že by v prípade koní nachádzajúcich sa na pozemku žalovaných tomu bolo inak (svedkovia L. J. B. potvrdili, že kone sú zdravé, je o ne riadne postarané a nevykonáva sa s nimi žiadny výcvik). Navyše v konaní bolo preukázané, že v danej oblasti sa bežne vyskytujú podobné zvukové prejavy aj iných zvierat chovaných obyvateľmi tohto územia (štekot psov, kikiríkanie sliepok a pod.). 24. Čo sa týka fotodokumentácie vyhotovenej žalobcami (č. l. 365 - 367 spisu), ktorá zachytáva pozemok žalovaných a činnosť na ňom vykonávanú, žalovaná 2/ namietala, že sa jedná o nezákonný dôkaz, zasahujúci do súkromia žalovaných, ktorí nedali na vyhotovenie a použitie takejto fotodokumentácie súhlas. S touto námietkou sa súd stotožnil, a preto tento dôkaz nevykonal. V prípade pozemku žalovaných ide totiž o ohradený pozemok, oddelený od verejnej komunikácie. Nie je teda verejne prístupný a vystavený tak očiam verejnosti. Ak si potom žalobcovia vyhotovili fotografie tohto pozemku (a činnosti na ňom vykonávanej) bez súhlasu žalovaných, postupovali v rozpore s ustanoveniami určenými na ochranu osobnostnej sféry fyzických osôb (§ 11 a nasl. O. z.), a preto takýto dôkaz ako nezákonný nemohol súd v konaní vykonať (obdobne porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/434/2010 zo dňa 09. 03. 2011). To platí aj o návrhu na vykonanie dokazovania videozáznamom, ktorý navrhol vykonať právny zástupca žalobcov na poslednom pojednávaní konanom dňa 19. 06. 2015. K tomu však súd navyše uvádza, že právny zástupca ani nevedel presne špecifikovať, čo by malo byť obsahom tohto videozáznamu a aká konkrétna skutočnosť by ním mala byť preukázaná (viď str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 19. 06. 2015, kde na otázku súdu, aká skutočnosť by mala byť týmto dôkazom preukázaná, právny zástupca uviedol: „Neviem, ale predpokladám, že by sa to malo týkať zneškodňovania exkrementov na pozemku žalovaných.“). Tento návrh sa preto súdu javil byť navyše aj účelový. 25. Napokon, celkom na záver súd uvádza, že k prejednaniu veci a vyhláseniu rozsudku došlo na pojednávaní, ktoré súd vykonal v neprítomnosti žalobcov 1/, 2 ako aj žalovaného 1/. Právny zástupca žalobcov ospravedlnil ich neúčasť s tým, že súhlasil s pojednávaním v ich neprítomnosti. Žalovaný 1/ e-mailovým podaním doručeným súdu dňa 19. 06. 2015 (č. l. 399 spisu) oznámil, že o termíne pojednávania bol informovaný a súhlasí s prejednaním veci bez jeho osobnej účasti. Súd mal teda za to, že boli splnené podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti žalobcov 1/, 2 ako aj žalovaného 1/. 26. O náhrade trov konania žalovanej 2/ súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanej 2/, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z hotových výdavkov vo výške 5,60 eura a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.283,72 eur. 27. O náhrade trov konania žalovaného 1/ súd rovnako rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., nakoľko si však žalovaný 1/ náhradu trov konania neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal. 28. Proti predmetnému rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia, ktorí žiadajú, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby tento zmenil a to tak, že vyhovie žalobnému návrhu žalobcom a aby súčasne zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť žalobcovi 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne trovy súdneho konania. 29. Svoje odvolanie odôvodnili podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a f/, § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O. s. p. Žalobcovia sú toho názoru, že súd v rozpore s definíciou obťažovania imisiami použitou samotným súdom v rozsudku bagatelizoval nimi predložené dôkazy, keď uviedol, že nepreukázali, že horná hranica prípustných zásahov bola v tomto prípade prekročená. Keď uviedol, že tieto neboli relevantné vo vzťahu k meritu sporu. Žalobcovia ďalej namietajú, že nebol dostatočne zistený skutkový stav. Nebolo riadne preukázané, kto sa denne stará o kone nachádzajúce sa na nehnuteľnostiach žalovaných, kde súd ustajnené všetky štyri kone a kto je vlastníkom dvoch koní, ktorých vlastníctvo nebolo v konaní preukázané. Súd sa nevyporiadal s imisiami, ktoré produkujú kone, keď sa pohybujú voľne pozemkoch žalovaných, ani sa nevyporiadal s otázkou, kde je kôň (žrebec) ustajnený. Súd sa taktiež nezaoberal vhodnosťou časti hospodárskej budovy na ustajnenie žrebca. Súd odignoroval skutočnosť, že kontajner na uskladnenie tuhých exkrementov sa už nenachádza na konci pozemku žalovaných, ale na jeho začiatku (v tej súvislosti žalobca poukazuje na prílohu č. 2 Vyhlášky MP SR č. 199/2008 Z. z.), čo potvrdila aj žalovaná na pojednávaní dňa 19. 06. 2015. Konštatovanie súdu, že kone chodia do budov mimo pozemku parc. č. 1675 by bolo nepravdivé vzhľadom k § 154 O. s. p. Potvrdenie Závodiska š. p. zo dňa 23. 06. 2014 považujú žalobcovia za zavádzajúci, nakoľko tento podnik nie je kompetentný evidovať hospodárske zvieratá na farmách. Ohľadom zamedzenia imisii pochádzajúcich z hluku vydávaného koňmi odvolatelia dodávajú, že z povahy veci nemohli v každom momente presne lokalizovať predmetné kone, čo však nie je dôvod na zamietnutie žaloby s odôvodnením, že žalobcovia nevedia, kde sa presne kone nachádzajú. Žalobcovia odmietajú dohodu medzi žalobcami a žalovanými, ktorú si súd účelovo upravil, resp. interpretoval. Odvolatelia majú za to, že práve spôsob užívania nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností najdôležitejším kritériom pre posudzovanie miery primeranosti a zároveň jasne naznačuje, čo je na uvedených nehnuteľnostiach dovoleným správaním vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom. Argumentáciu súdu, že v oblasti sa už v minulosti chovali zvieratá vrátane hospodárskych považujeme za irelevantnú. Žalobcovia ďalej namietajú, že v momente, keď sa nasťahovali nič nenasvedčovalo tomu, by žalovaní na svojich nehnuteľnostiach chovali, ustajňovali či trénovali kone, v platnosti bolo VZN m. č. Devínska Nová Ves, ktoré regulovalo chov zvierat. Až v roku 2008 si žalovaná 2/ zriadila klusácku dostihovú stajňu a začala chovať 7 koní. 30. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalovaná v 2. rade k odvolaniu žalobcov, ktorá žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanej 2. náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie dôkazy predložené žalobcami rozsiahlo zdôvodňuje prečo sa tak stalo. Žalovaná ďalej namieta, že žalobcovia nikdy nežiadali vykonať dôkaz znaleckého dokazovania za účelom zdravotného a hygienického stavu koní. Ďalej žalovaná 2/ uvádza, že kone je postarané nadštandardne dobre, sú zdravé a ich stav nie je spôsobilý obťažovať žalobcov. Kde sú ustajnené kone, kto sa o ne stará a kto je ich majiteľom súd dostatočne preskúmal. Aj otázku kde a ako kone močia súd starostlivo skúmal. V celom konaní žalobcovia neprezentujú jediný dôkaz, ktorý by čo i len naznačil, že by mohlo ísť o prekročenie prípustnej miery čo do obťažovania emisiami. 31. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 32. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/a 2/ nie je opodstatnené. 33. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 34. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. 35. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie 36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 38. Napadnutým uznesením č. k. 40C/194/2013-132 zo dňa 05. 05. 2014 súd prvej inštancie návrh žalobcov 1/a 2/ na uloženie povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť im sumu 100,- eur zamietol. 39. Svoj rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou vo veci samej domáhajú uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zdržať sa rušenia imisiami. Súd nariadil vo veci pojednávanie na termín 29. 04. 2014 o 13.30 hod v budove súdu. Dňa 28. 04. 2014 o 14.13 hod bolo súdu elektronickou poštou doručené podanie, ktorým právna zástupkyňa žalovanej 2/ oznámila súdu, že prevzala právne zastupovanie žalovanej 2/ a nakoľko nebola zachovaná lehota päť dní na prípravu, žiada o odročenie pojednávania na iný termín. Zároveň pripojila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní a uviedla, že originál podania a plnomocenstva zasiela aj poštou. Tieto boli súdu doručené dňa 30. 04. 2014. 40. Dňa 29. 04. 2014 o 07.10 hod súd telefonicky oznámil právnemu zástupcovi žalobcov, že pojednávanie nariadené na termín 29. 04. 2014 o 13.30 hod bude odročené z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne žalovanej 2/, keďže dňa 28. 04. 2014 prevzala právne zastupovanie žalovanej 2/ a potrebuje sa oboznámiť s vecou. 41. Na nariadené pojednávanie sa dostavil substitút právneho zástupcu žalobcov, ktorý krátkou cestou založil do spisu plnomocenstvo zo dňa 29. 04. 2014 na zastupovanie na tomto pojednávaní a uplatnil si sumu 100,- eur za zmarenie pojednávania právnou zástupkyňou žalovanej 2/. Následne súd pojednávanie odročil a substitútovi oznámil nový termín pojednávania. 42. Po vyhodnotení návrhu žalobcov 1/ a 2/ na priznanie sumy 100,- eur v zmysle vyššie citovaných ustanovení dospel súd k záveru, že podmienky na jej priznanie v tomto konkrétnom prípade splnené neboli. Právo dať sa v konaní pred súdom zastúpiť advokátom je realizáciou ústavou garantovaného práva na právnu pomoc pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, na úrovni zákona upraveného v ustanoveniach § 24 a nasl. O. s. p.). Nemožno preto nikomu brániť, aby bez zreteľa na povahu veci, či svoje možnosti a schopnosti, splnomocnil advokáta na zastupovanie v konaní pred súdom. Pri predvolávaní účastníkov (resp. ich zástupcov) na pojednávanie musí súd pritom dbať, aby bola zachovaná lehota na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Táto lehota slúži na to, aby sa účastníci (ich zástupcovia) mohli kvalifikovane pripraviť na pojednávanie a na tomto pojednávaní so znalosťou veci argumentovať či už v prospech alebo v neprospech veci. Ak účastník splnomocní zástupcu (advokáta) na zastupovanie v konaní, pričom tento zástupca nemal dostatok času na to, aby sa mohol s vecou kvalifikovane oboznámiť a pripraviť sa na pojednávanie, ide podľa názoru súdu o dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nie však o dôvod, ktorý by bolo možné pričítať na ťarchu účastníka v tom zmysle, že by ho súd mal za realizáciu tohto svojho ústavného práva sankcionovať iba preto, že tak urobil v lehote kratšej ako päť dní pred pojednávaním. Zisťovať dôvody, prečo tak neurobil skôr, pritom súdu neprináleží. V posudzovanej veci naviac išlo o prvé pojednávanie vo veci. Odhliadnuc od uvedeného však súd považuje za potrebné poukázať na to, že právnemu zástupcovi žalobcov bolo zo strany súdu telefonicky oznámené v dostatočnom časovom predstihu, že pojednávanie bude odročené, rovnako aj dôvod, prečo tomu tak bude. Súd teda postupoval v súlade s § 119 ods. 4 O. s. p., a to práve z toho dôvodu, aby predišiel vyššie uvedenej situácii a zároveň, aby vylúčil vznik zbytočných (neúčelných) nákladov žalobcov (ich právneho zástupcu) spojených s ich účasťou na tomto pojednávaní. Súdu teda nie je zrejmé, prečo sa napriek uvedenému právny zástupca žalobcov (jeho substitút) dostavil na pojednávanie. Uvedená skutočnosť v spojení s tým, že právny zástupca žalobcov splnomocnil substitúta na zastupovanie na tomto pojednávaní, a to navyše v rovnaký deň, ako mu bolo oznámené, že pojednávanie bude odročené, vyvoláva pochybnosti, aký skutočný úmysel právny zástupca žalobcov týmto svojím postupom sledoval. Akokoľvek, účasť substitúta na pojednávaní bola absolútne zbytočná a neúčelná. 43. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil návrh žalobcov na priznanie sumy 100, eur v zmysle § 147a O. s. p. ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. 44. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalobcovia, ktorí žiadajú, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 100,- eur. Žalobcovia upozorňujú, že súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal neúčasťou žalovaného 1/ na pojednávaní, ktorý si právneho zástupcu zrejme nezvolil a ani svoju neúčasť nijak neospravedlnil. Žalobcovia majú za to, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky ust. § 147a O. s. p. V danom prípade nebola žiadosť o odročenie termínu pojednávania doručená najneskôr tri dni pred termínom pojednávania ale iba jeden deň pred týmto termínom. Pritom máme za to, že žalovaná 2/ mohla i sama požiadať o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa chystá dať právne zastúpiť osobou z radov advokátov. Konanie žalovanej 2/ (poverenie právnej zástupkyne jeden deň pred termínom pojednávania a následnú žiadosť o odročenie pojednávania považuje za účelovú obštrukciu s úmyslom zmariť pojednávanie a predlžovať konanie. 45. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá namieta, že právo nechať sa zastúpiť je jej ústavným právom na právnu ochranu. Pokiaľ by súd neumožnil žalovanej 2/ a jej právnej zástupkyni pripraviť sa na pojednávanie v garantovanej lehote, odňal by jej možnosť konať pres súdom. Svoju neúčasť na pojednávaní dňa 29. 04. 2014 žalovaná 2/ riadne ospravedlnila. 46. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 47. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/a 2/ nie je opodstatnené. 48. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 49. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. 50. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. 51. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd úspešným žalovaným náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 52. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil. 53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).