Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/94/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414010400 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1414010400.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudkýň JUDr. Magdalény Blažovej a Mgr. Marcely Kosovej, v trestnej veci obžalovaného Y.. V. T., pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.zák., o odvolaní okresnej prokurátorky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/158/2014 z 19.01.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 5. októbra 2016 v Bratislave takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie Okresnej prokurátorky Bratislava IV sa ako nedôvodné z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IVsp.zn.3T/158/2014 z 19.01.2016 bol obžalovaný Y.. V. T. podľa § 285 písmeno b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV, sp. zn. 1Pv 480/13 zo dňa 11.11.2014 pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že v presne nezistenom čase dňa 06.03.2012 v prevádzke spoločnosti De W., spol. s.r.o. na Lamačskej ceste č. 8 v Bratislave, ako konateľ spoločnosti De Novo, spol. s.r.o., predal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.03.2012 motorové vozidlo VW T., X.: BL XXXAA patriace spoločnosti De Novo, spol. s.r.o. kupujúcej Petre T. za kúpnu cenu 1,-€, pričom však skutočná hodnota predaného vozidla bola vo výške 9.603,-€ a konal tak aj napriek tomu, že mu zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník ukladá v § 135a povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej spoločníkov a aj napriek tomu, že zakladateľská listina spoločnosti zo dňa 28.09.2011 v čl. 8.7 ustanovuje, že právny úkon, ktorého hodnota presahuje 5.000,-€ je konateľ oprávnený uskutočniť výlučne so súhlasom valného zhromaždenia, avšak predaj motorového vozidla Y.. V. T. zrealizoval bez súhlasu valného zhromaždenia a týmto konaním spôsobil poškodenej spoločnosti De Novo, spol. s.r.o. škodu vo výške 9.603,-€, nakoľko skutok nie je trestným činom. Proti tomuto rozsudku, v zákonnej pätnásťdňovej lehote podala dňa 01.02.2016 odvolanie okresná prokurátorka, ktorá následne v písomne odôvodnenom odvolaní, s poukazom na predmetný oslobodzujúci rozsudok uviedla, že Okresný súd Bratislava IV ako hlavné argumenty pre svoje rozhodnutie uviedol, že počas dokazovania bolo preukázané, že motorové vozidlo VW Polo, X.: BL XXX AA bolo kupované za súkromné peniaze obžalovaného a nie z prostriedkov spoločnosti De W., keď poukázal na výpis z bankového účtu spoločnosti, z ktorého vyplýva, že deň pred kúpou vozidla vložil obžalovaný na účet spoločnosti De Novo finančné prostriedky v hodnote kúpnej ceny vozidla a motorové vozidlo malo byť kupované výlučne pre Y.. V. T. a do majetku spoločnosti bolo zahrnuté len z dôvodu poskytnutej množstevnej zľavy pri kúpe 15. áut pre spoločnosť De Novo. S argumentom súdu nesúhlasí, nakoľko obžalovaný Y.. V. T. v prípravnom konaní využil svoje právo a odoprel vypovedať a na hlavnom pojednávaní konanom 12.11.2015 vypovedal, že na nákup tohto motorového vozidla si zobral spotrebný úver, celú výšku tohto úveru vložil do spoločnosti De Novo a preto zastáva názor, že vkladom finančných prostriedkov Y.. V. T. do spoločnosti, tieto sa stali jej majetkom a nemožno teda súhlasiť, že motorové vozidlo bolo kupované zo súkromných prostriedkov obžalovaného. Motorové vozidlo tiež nebolo kupované pre obžalovaného, ale po kúpe bolo zahrnuté do majetku spoločnosti De Novo a obžalovaný ho mohol využívať len z pozície konateľa spoločnosti tak, ako druhý konateľ spoločnosti De Novo, K.. T. N. (správne Bc. Y. L.) motorové vozidlo Subaru. Predmetné motorové vozidlo bolo kúpené v auguste 2010 a obžalovaný ho predal svojej manželke T. T. až dňa 06.03.2012, teda až rok a pol po jeho kúpe, pričom dovtedy mal obžalovaný dostatok času riešiť majetkový vzťah k VW POLO, X.: BL XXX AA v súlade so zákonom a spoločenskou zmluvou spoločnosti De W.. Argumenty súdu tiež nemožno akceptovať, nakoľko v celom rozsahu popierajú mechanizmy fungovania obchodných spoločností a nakladania s majetkom spoločnosti určenými zákonmi č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zákonom č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a zákonom č. 595/2002 Z.z. o dani z príjmov. Pokiaľ súd ďalej argumentoval, že svedkovia Y.. E. Y. a Bc. Y. L., ako jediní členovia valného zhromaždenia spoločnosti De Novo vedeli o plánovanom predaji predmetného vozidla a voči tomu nepodnikli žiadne kroky a že prevod tak bol vykonaný s tichým súhlasom členov valného zhromaždenia, uvedený záver súdu nevyplýva zo žiadnych dôkazov. Mgr. V. T. síce oznámil svoj plán na prevedenie predmetného vozidla z majetku spoločnosti De Novo Mgr. E. Y. a Bc. Y. L., avšak členovia valného zhromaždenia vypovedali, že otázka predaja motorového vozidla nebola na valnom zhromaždení riešená a obžalovaný Mgr. V. T. upovedomil tieto osoby o svojom pláne na predaj vozidla mimo valného zhromaždenia. Svedkyňa Y.. E. Y. vypovedala, že nevedela o tom, že motorové vozidlo má byť predané za 1,- Euro a obaja členovia upozornili obžalovaného na exekútormi uložený zákaz nakladať s majetkom spoločnosti De Novo. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že postoj Y.. E. Y. a Bc. Y. L. nemožno považovať za tichý súhlas a dávať ho na roveň oficiálnemu súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti De Novo prijatému valným zhromaždením v súlade so spoločenskou zmluvou zo dňa 28.09.2011. Pokiaľ súd ďalej konštatoval, že žalovaný prečin je úmyselným trestným činom a na jeho spáchanie sa vyžaduje minimálne nepriamy úmysel a tento však v konaní preukázaný nebol, nakoľko obžalovaný prevádzal svoj majetok, ktorý zakúpil za svoje finančné prostriedky a s tichým súhlasom valného zhromaždenia, tento záver hodnotí ako nesprávny, nakoľko obžalovaný neprevádzal svoj majetok, tento majetok nebol zakúpený z jeho finančných prostriedkov a k predaju tohto majetku nebol daný žiadny súhlas. Obžalovaný vzhľadom na svoje postavenie v spoločnosti a vzhľadom na dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie minimálne vedel, že svojim konaním môže porušiť, prípadne ohroziť záujem chránený trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený a preto jeho úmysel bol v uvedenom prípade naplnený. K uplatneniu zásady ultima ratio uviedla, že civilné konanie mal zvoliť Y.. V. T., ako prostriedok na riešenie svojich pohľadávok vo vzťahu k spol. De Novo. Ako konateľ spoločnosti De Novo, predajom majetku spoločnosti, v znalcom určenej hodnote vo výške 9 603,-Euro, svojej manželke za sumu 1,- Euro však prekročil hranicu medzi porušením súkromnoprávnych vzťahov a spáchaním trestného činu. S poukazom na vyššie uvedené navrhla, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/158/2014 zo dňa 19.01.2016 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV a ďalšie konanie. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. bolo odvolanie okresnej prokurátorky zaslané ostatným procesným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté na prípadné vyjadrenie, čo nevyužila ani jedna z nich. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa konalo za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti splnomocnenca poškodenej strany, podľa § 294 ods. 2 Tr. por., prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že sa pridržiava písomných dôvodov odvolania a navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaný Y.. V. T. v konečnom návrhu uviedol, že žiada zamietnuť odvolanie prokurátorky a potvrdiť prvostupňový rozsudok. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala (mohla podať) odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie okresnej prokurátorky nie je dôvodné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Okresný súd v predmetnom konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania. Na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov dospel prvostupňový súd k správnemu záveru, že skutok nie je z trestným činom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal so všetkými dôkazmi a ako vyhodnotil aj dôkazy svedčiace nielen v prospech, ale aj v neprospech obžalovaného Mgr. V. T.. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery v celom rozsahu osvojil a odkazuje na podrobné, výstižné a plno obsažné odôvodnenie napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. Svoje oslobodzujúce rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil vykonaným kontradiktórnym dokazovaním na hlavných pojednávaniach, výsluchmi obžalovaného, svedkov Y.. E. Y., Bc. Y. L., K.. T. N. a ako títo vypovedali, nielen v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní, prečítaním výpovedí neprítomných svedkov, znaleckého posudku a odborného vyjadrenia, oboznámením listinných dôkazov a ich obsahu, teda všetkými dostupnými a vykonateľnými dôkazmi, ktoré vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k záveru, že žalovaný skutok nie je trestným činom. Vzhľadom k obhajobným výpovediam obžalovaného, ktorý poprel, že by spáchal žalovaný prečin, nakoľko predmetné motorové vozidlo zakupoval ako konateľ spoločnosti De Novo, za svoje vlastné finančné prostriedky a nie za finančné prostriedky spoločnosti, na nákup ktorého si vzal úver, bolo potvrdené aj listinnými dôkazmi a výpoveďou svedka Lušpaia. Predmetné vozidlo síce obžalovaný zaevidoval do majetku spoločnosti, ale len preto, aby mu predajca vozidiel mohol poskytnúť množstevnú zľavu na toto vozidlo, čo bolo potvrdené aj svedkom N.. Že motorové vozidlo zakupoval zo svojich peňazí, je potvrdené bankovými výpismi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že deň pred kúpou predmetného vozidla obžalovaný vložil peniaze v jeho kúpnej cene na účet spoločnosti De Novo, ako pôžičku a za tieto peniaze bolo hneď na druhý deň toto vozidlo zakúpené. Že predmetné vozidlo nebolo určené spoločnosti, ale slúžilo výlučne obžalovanému, je potvrdené aj výpoveďami svedkov L. a R. a preto je jednoznačne preukázané, že motorové vozidlo VW Polo bolo zakupované zo súkromných peňazí obžalovaného a nie z prostriedkov spoločnosti De Novo, čo napokon potvrdila aj svedkyňa Y.. Y. po konfrontovaní s obžalovaným a aj svedok L.. Skutočnosť, že motorové vozidlo obžalovaný previedol zo spoločnosti De Novo na svoju manželku, ako konateľ spoločnosti, teda ako oprávnená osoba, je potvrdená nielen jeho výpoveďou, ale aj výpoveďami svedkov a výpisom z obchodného registra, nakoľko o plánovanom prevode tohto vozidla na manželku obžalovaného vedeli členovia spoločnosti Y. a L., ktorí tvorili aj celé valné zhromaždenie spoločnosti, potvrdené ich vlastnými výpoveďami a výpoveďou obžalovaného a preto ak teda členovia valného zhromaždenia vedeli o plánovanom prevode motorového vozidla na manželku obžalovaného a voči tomu nemali námietky, ani voči tomu nepodnikli žiadne kroky, je zrejmé, že s tým boli uzrozumení a súhlasili s tým a teda prevod vozidla bol vykonaný so súhlasom, minimálne s tichým súhlasom, členov valného zhromaždenia spoločnosti De Novo. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že svedkovia Y. a L., o výpovede ktorých oprel prokurátor svoju obžalobu, vypovedali v konaní rozporuplne, svoje výpovede menili, v prípravnom konaní klamali a na hlavnom pojednávaní napokon potvrdili výpoveď obžalovaného. Svedkyňa Y. nehovorila pravdu keď uvádzala, že prostriedky na nákup predmetného vozidla vkladali jednotliví spoločníci, lebo následne toto svoje tvrdenie poprela novým tvrdením, že na nákup predmetného vozidla bola použitá suma, ktorú poskytol obžalovaný. Pokiaľ vo výpovedi uvádzala, že suma 14.000,-eur bola účtovaná ako vklad a niečo ako pôžička, rovnako nevypovedala pravdivo, lebo vklad spoločníkov do firmy bol len vo výške 3.320,- eur, dávno pred kúpou predmetného vozidla. Rovnako aj jej tvrdenie, že suma 14.000,-eur bola ako vklad, je vyvrátená výpisom z banky, kde je jasne uvedený účel peňazí, ako pôžička od obžalovaného a aj keď zase uvádzala, že nevie ako bola suma 14.000,-eur zaúčtovaná, keď jasne uviedla, že vložená suma obžalovaným vo výške 14.000,-eur bola použitá na nákup predmetného vozidla, ktoré používal obžalovaný. Podľa okresného súdu svedok L. nehovoril pravdu, keď uvádzal, že peniaze na nákup predmetného vozidla vložil obžalovaný ako viazaný vklad do spoločnosti, čo bolo vyvrátené bankovým výpisom, z ktorého jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa jedná o pôžičku a nie o vklad. Svedok klamal, keď uviedol, že pri kúpe vozidla sa nešpecifikovalo, či bolo auto kupované na firmu, lebo pri predaji tohto auta bol, ako to tvrdil obžalovaný a potvrdil aj svedok N. a ktorí zhodne uviedli, že pri predaji auta sa presne hovorilo, že auto bude kupované zo súkromných peňazí obžalovaného a pre obžalovaného a svedok L. to musel vedieť. Súd následne poukázal na potrebu preukázania minimálne nepriameho úmyslu pri spáchaní predmetného prečinu, ktorý však nebol obžalovanému preukázaný, nakoľko obžalovaný prevádzal svoj majetok, ktorý zakúpil za svoje vlastné peniaze, s tichým súhlasom členov valného zhromaždenia a teda nemožno mu klásť za vinu, že chcel inému spôsobiť škodu tým, že poruší povinnosti ustanovené všeobecne záväzným predpisom a povinnosť vyplývajúcej mu zo zmluvy. Záverom konštatoval, že v predmetnej veci sa jedná o osobný spor starého vedenia a nového vedenia spoločnosti De Novo a takýto spor nie je trestným činom, pričom právny poriadok dáva dostatok možností na riešenie takýchto sporov v civilnom, resp. obchodnom konaní. Napokon poškodená spoločnosť si uplatnila toto právo na náhradu škody už v civilnom konaní. Súd pritom argumentoval, že úlohou trestnoprávnej represie nie je nahrádzať civilnoprávne konania a riešiť civilné spory v trestnom konaní preto, lebo je to pre poškodeného jednoduchšie a rýchlejšie a že takéto chápanie príslušnosti súdov v trestnom konaní je v rozpore s princípom ultima ratio, z ktorého vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až tam, kde taká ochrana je neúčinná a kde porušenie súkromnoprávnych vzťahov svojou intenzitou dosahuje zákonom predpokladanú nebezpečnosť, je na mieste uvažovať o trestnej zodpovednosti. Princíp subsidiarity trestnej represie totiž vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, to znamená predovšetkým tak, kde iné najmä súkromnoprávne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne. Nakoľko v danej veci nebolo jednoznačne mimo akúkoľvek pochybnosť preukázané, že žalovaný skutok je trestným činom, musel súd obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Senát odvolacieho súdu dospel k rovnakému záveru, ako prvostupňový súd, že po zákonne a úplne vykonanom dokazovaní, plne rešpektujúc kontradiktórnosť konania a po jeho vyhodnotení správne dospel k záveru, že nebolo nepochybne preukázané, že žalovaný skutok je trestným činom. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením prokurátorky-odvolateľky, keď namietala tvrdenie súdu, že kúpa motorového vozidla VW Polo, EČV: BL XXX AA nebola zo súkromných peňazí obžalovaného, nakoľko vklad obžalovaného celkovej sumy 14.253,-eur, v dňoch 12. a 13. augusta 2010, bol pôžičkou spoločnosti od obžalovaného, čo potvrdzuje nielen výpis z účtu spoločnosti De Novo spol. s r.o., ale aj skutočnosť, že obžalovaný si v auguste vzal vo Všeobecnej úverovej banke v auguste 2010 úver vo výške 10.000,-eur., práve za účelom kúpy osobného motorového vozidla. Okolnosti kúpy tohto vozidla obžalovaný vysvetlil, že do spoločnosti sa kupovalo viac motorových vozidiel a keďže mal záujem kúpiť jedno aj pre manželku, predajca Porsche Inter Auto mu sám navrhol, aby to vzal v jednom „ balíku“ s ostatnými s tým, že potom bude cena auta nižšia. Túto výpoveď obžalovaného plne potvrdil svedok K.. T. N., keď vypovedal, že za ním, ako predajcom vozidiel, prišli dvaja konatelia spoločnosti De Novo a to obžalovaný a pán L., že kupovali pre firmu De Novo viaceré autá, spolu asi 15 vozidiel a preto bolo možné firme De Novo poskytnúť množstevnú zľavu a keďže obžalovaný prejavil záujem o zakúpenie vozidla VW Polo navrhol mu, že ak chce lepšiu cenu, aby toto vozidlo zahrnul do vyššie uvedeného balíka vozidiel pre firmu, čím by mohol dosiahnuť nižšiu cenu a že vie, že obžalovaný si na nákup tohto vozidla vybavoval úver a že vozidlo VW Polo určené pre obžalovaného bolo v úplne odlišnej výbave, ako vozidlá pre firmu De Novo. Napokon tvrdenie obžalovaného nielen o špeciálne vybavovaného čísla vozidla 177, ktoré používa celá jeho rodina, ale aj že motorové vozidlo bolo určené pre jeho manželku, ktoré aj využívala, potvrdil svedok Y. R., ktorý pracoval vo firme De Novo, že toto vozidlo odjakživa používala pani T.. Ak teda bolo preukázané, že obžalovaný uvedenú sumu vložil na účet aj jeho spoločnosti, v ktorej bol jedným z dvoch konateľov ako pôžičku, pričom bolo jednoznačne preukázané, za akým účelom a prečo práve uvedená suma, neobstojí odvolací argument prokurátorky v tomto smere, naviac aj z dôvodu, že aj podľa odvolacieho súdu, rozporné a zavádzajúce výpovede svedkov Y. a L. ohľadne vkladu uvedenej sumy, jej účtovného zaevidovania a kúpy motorového vozidla VW T. boli zaujaté a nevieryhodné. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tvrdením prvostupňového súdu, že svedkovia Y.. E. Y. a Bc. Y. L., ako členovia valného zhromaždenia spoločnosti De Novo, spol. s.r.o. vedeli o plánovanom predaji predmetného vozidla a že predaj bol vykonaný vlastne s tichým súhlasom členov valného zhromaždenia, nakoľko obaja priznali, svedkyňa Y. po konfrontácii s obžalovaným, že vedeli od obžalovaného o predaji vozidla a len ho upozornili na exekútormi uložený zákaz nakladať s majetkom spoločnosti De Novo. Za všetkých zistených okolností ohľadne pôžičky obžalovaného vyššie uvedenej sumy spoločnosti, okolnosti, za ktorých bolo VW Polo kúpené, že toto vozidlo od začiatku bolo určené na používanie manželke obžalovaného a po vzniknutých nezhodách spoločníčky a konateľov spoločnosti De Novo a odchodom obžalovaného zo spoločnosti a skutočnosti, že svedkovia Y. a L. vedeli od obžalovaného, že predmetné auto zo spoločnosti prevedie, treba považovať za rozhodné skutočnosti, pre ktoré nemožno považovať za spáchanie žalovaného prečinu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo sa preukázať nielen úmysel, ale aj naplnenie znakov žalovaného prečinu zo strany obžalovaného Y.. V. T. tak, ako bol skutok koncipovaný v podanej obžalobe. Podľa § 8 Tr. zák. trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedenej definície možno vyvodiť dve obligatórne podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, a to protiprávnosť činu a znaky uvedené v trestnom zákone. Protiprávnosťou činu sa rozumie prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným právom. V trestnom práve sa za protiprávne konanie považuje protispoločenské správanie, ktorého znaky sú vymedzené v trestnom zákone ako trestné činy. Protiprávne konanie môže byť buď zavinené alebo nezavinené. Z dikcie ustanovenia § 8 vyplýva, že o trestný čin ide vtedy, ak sú súčasne naplnené jeho obligatórne podmienky, ktorými, sú protiprávnosť konania a formálne znaky, t. j. znaky uvedené v tomto zákone (inými slovami povedané znaky skutkovej podstaty trestného činu). Skutková podstata trestného činu obsahuje súhrn znakov, ktoré určujú, o aký trestný čin ide, je odrazom skutku. Obsahuje štyri skupiny znakov, a to objekt, objektívnu stránku, subjekt, subjektívnu stránku. Ak nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu súčasne - nejde o trestný čin. Podľa § 10 ods. 1 Tr. zák. prečin je a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov, pričom podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému spôsobí malú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky a odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. K naplneniu uvedeného prečinu je potrebné, aby boli kumulatívne naplnené uvedené ich formálne znaky, pričom práve vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že suma 14.253,-eur vložená obžalovaným Y.. V. T. na účet spoločnosti De Novo ako pôžička, za ktorú sa zakúpilo motorové vozidlo VW Polo (14.252,75 eur), ktoré síce formálne bolo zakúpené na uvedenú spoločnosť, ale preukázateľne pre súkromné účely obžalovaného, čo bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, nemožno považovať za porušenie povinností pri správe cudzieho majetku. Napokon predmetné motorové vozidlo obžalovaný predal v čase, keď bol ešte konateľom spoločnosti. Okolnosť, že nemal na predaj motorového vozidla súhlas valného zhromaždenia, v danom prípade svedkyne Milecovej a L., nakoľko to nevyplýva zo zápisnice z valného zhromaždenia, nemožno akceptovať, nakoľko obaja vedeli, že obžalovaný auto chce predať zo spoločnosti, nakoľko bolo zakúpené z jeho peňazí vložených do spoločnosti a ani oni nepodnikli žiadne kroky, aby sa tak nestalo. Pokiaľ obžalovaný preukázateľne zakúpil osobné motorové vozidlo VW Polo za svoje finančné prostriedky, ktoré formálne zapožičal spoločnosti De Novo a za ktoré sa toto motorové vozidlo zakúpilo pre neho, resp. pre jeho manželku, ktoré preukázateľne po celý čas užívala a ktoré následne predal, ešte ako konateľ spoločnosti tesne pred jeho odchodom z firmy, bolo síce čiastočné obchádzanie zákona, ale nie porušenie trestnoprávnej normy. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uznávaným princípom právneho štátu je chápanie trestnej represie ako prostriedku ultima ratio. Z tohto princípu vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť uplatňovaná predovšetkým prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až v prípade, kde je takáto ochrana neúčinná a kde porušenie občianskoprávnych vzťahov svojou intenzitou dosahuje zákonom predpokladanú závažnosť protiprávneho konania je na mieste uvažovať o trestnej zodpovednosti. Napokon ohľadne predmetného motorového vozidla, resp. vrátenia sumy 10.000,- eur De Novo, spol. s r.o. bola touto spoločnosťou podaná civilná žaloba. Na poklade uvedených skutočností preto podľa názoru súdu druhého stupňa nedošlo k naplneniu zákonných znakov prečinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože napriek vykonaniu všetkých potrebných a dostupných dôkazov nebolo obžalovanému Mgr. V. T. preukázané, že by porušil všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť a povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy spracovať cudzí majetok a uvedeným činom spôsobil väčšiu škodu spoločnosti De Novo, spol. s.r.o. Preukázanie uvedených skutočností je dôležité z hľadiska posúdenia pohnútky konania obžalovaného. Z hľadiska objektívnej stránky je skutková podstata trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa §237 Tr. zák. koncipovaná pomerne široko. Nie každé zavinené konanie osoby pôsobiacej ako štatutárny orgán, v dôsledku ktorého dôjde k vzniku škody, zakladá trestnú zodpovednosť takejto osoby. Tu je nutné pripomenúť subsidiárne postavenie trestného práva ako právneho odvetvia, ktoré nastupuje ako ultima ratio (posledná a krajná možnosť) pri vzťahoch chránených inými právnymi odvetviami. V prípade vzniku škody spôsobenej konaním štatutára má poškodený možnosť domáhať sa náhrady škody súkromnoprávnou žalobou. Úlohou trestného práva je v tomto smere postihovať osoby, ktorých konaním (neoprávneným zásahom) je trestnou normou chránený záujem natoľko poškodený (ohrozený), že právne prostriedky iných právnych odvetví na ochranu tohto záujmu nepostačujú. Z tohto pohľadu je potrebné vždy skúmať nielen následok konania štatutára (spôsobenú škodu) ale aj intenzitu, charakter a pohnútku jeho konania. Keďže v danom prípade nejde o žiadny prečin a vzhľadom na dátum spáchania skutku neprichádzalo do úvahy ani prípadné jeho postúpenie inému orgánu, správne súd prvého stupňa spod obžaloby prokurátora oslobodil obžalovaného Y.. Karola Pavlíka podľa § 285 písm. b/ Tr. por. a preto odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.