Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/413/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1492899914 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1492899914.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľov: X. L.. S. A., A.M. XXX, N., 2. U. A., A. XXX, N., zast. L.. S. A., N. A. XXX, N., 3. L.. V. Z., A. XXX, N., 4. L.. S. T., A. XXX, N., 5. L.. V.. L. Z., A. XX, N., zastúpená opatrovníčkou Janou Mustafiovou zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava IV, 6. O.. I. U., G. XX, N., zastúpená opatrovníčkou Janou Mustafiovou zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava IV, proti odporcom: 1. L.. U. F., Y., N. X, N., 2. L.. O. F., N. X, N., obaja zast.: Advokátskou kanceláriou HUTTA & PARTNERS, JUDr. Martou Huttovou, advokátkou so sídlom AK Bezekova 13, P.O.BOX 55, Bratislava, 3. Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava o vrátenie pôdy, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 4C 144/1992-745 zo dňa 13. mája 2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 4C 144/1992-745 zo dňa 13. mája 2013 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 4C 144/1992-745 zo dňa 13. mája 2013 zamietol návrh navrhovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a vo výroku rozsudku vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. V prejednávanej veci sa navrhovatelia návrhom doručeným súdu dňa 30.04.1992 a doplnením návrhu zo dňa 17.09.1993 domáhali zrušenia práva osobného užívania parcely č. XXXX/X, kat. územie U. podľa § 8 a § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/91 Zb. odporcom v 1. a 2. rade a navrátenie tejto nehnuteľnosti pôvodným vlastníkom z dôvodu, že kúpnou zmluvou previedli spornú parcelu na odporcu v 3. rade (bývalý ObNV Bratislava 4) v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a dohodou odporca v 3. rade zriadil odporcom v 1. a 2. rade právo osobného užívania predmetného pozemku. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 29.09.1994, ktorým návrh navrhovateľov zamietol a na základe podaného odvolania odvolací súd uznesením sp.zn. 12Co 292/69 zo dňa 13.02.1997 rozsudok ako nepreskúmateľný zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že uložil súdu prvého stupňa doplniť náležitosti návrhu na začatie konania. Podaním zo dňa 24.01.2002 navrhovatelia žiadali pripustiť zmenu návrhu, tak, že súd určuje, že navrhovatelia sú vlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Lamač, zapísanej na LV č. XXXX, par. č. XXXX/X a to navrhovateľ v 1. rade v podiele X/X, navrhovateľ v 2. rade v podiele X/X., navrhovateľ v 3. rade v podiele 1., navrhovateľ v 4. rade v podiele 1., navrhovateľ v 5. rade v podiele X/X a navrhovateľ v 6. Rade v podiele X/X. Na základe takto pripustenej zmeny návrhu súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 4C 144/92-168 dňa 14.11.2002 tak, že návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu, že uplatnenie reštitučného nároku podľa § 8 zák. č. 229/1991 Zb. neprichádza do úvahy, pretože tento zákon upravuje vlastnícke vzťahy k pôde a inému majetku a na sporné parcely sa tento zákon nevzťahuje, pretože predmetná parcela nemá charakter pôdy, a ani iného poľnohospodárskeho majetku. Na základe podaného odvolania odvolací súd uznesením sp.zn. 2Co 225/03 dňa 30.11.2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, aby súd skúmal správnosť označenia navrhovateľky v 5. rade, s ktorou bol súd povinný vo veci konať ako s účastníkom konania, a aby súd doplnil dokazovanie v predmetnej veci a skúmal dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľov. Navrhovatelia na pojednávaní dňa 02.05.2006 žiadali, aby súd pripustil zmenu návrhu tak, aby určil, že navrhovatelia v 1. až v 6. rade sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, o ktorom návrhu na zmenu petitu súd rozhodol tak, že zmenu petitu pripustil. Okresný súd navrhovateľke v 5. rade ustanovil opatrovníka podľa § 29 ods. 1 O.s.p. a vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 4C 144/92-456 dňa 23. júna 2010 a určil, že navrhovatelia sú vlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Lamač v Bratislave zapísanej na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2, a to navrhovateľ v 1. rade v podiele X/X, v 2. rade v podiele X/X, v 3. rade v podiele 1., v 4. rade v podiele 1., v 5. rade v podiele X/X a v 6. rade v podiele X/X. Proti odporcovi v 3. rade súd návrh zamietol. Rozhodol tak s odôvodnením, že v čase prechodu predmetného pozemku na štát bola parc. č. XXXX/X, kat. územie U. evidovaná ako záhrada. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že prechod na štát nastal dňa 05.01.1987, čo bolo aj vykonané zápisom v EN dňa 16.03.1987. Súd vychádzal zo zistenia, že skutočný prechod na štát už v roku 1986, keď na tejto parcele Obvodný národný výbor Bratislava IV, odbor výstavby a územného plánovania začal realizovať stavbu verejného prístupového chodníka, ako dôkaz poukázal na žiadosť vlastníkov zo dňa 25.04.1986 o prešetrenie stavby, pričom sa správal ako vlastník, nakoľko dňa 07.05.1986 podpísal s odporcami v 1. a 2. rade zmluvu o dočasnom užívaní národného majetku, z čoho vyplýva, že nehnuteľnosť prešla na štát bez právneho dôvodu. Proti rozsudku podali odvolanie odporcovia, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvého stupňa nepoužil správny právny predpis v dôsledku toho nedostatočne zistil skutkový stav veci. Odporcovia tiež namietali odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu nepreskúmateľosti rozsudku súdu prvého stupňa. Na základe podaného odvolania, odvolací súd sp.zn. 2Co 210/2010 zo dňa 11.10.2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa pre nedostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci a odňatie možnosti konať pred súdom. Navrhovatelia v 1. až 4. rade žiadali o pripustenie zmeny návrhu dňa 04.04.2012, ktorému návrhu súd prvého stupňa vyhovel uznesením č.k. 4C 144/1992-537 zo dňa 13.09.2012 pripustil zmenu petitu návrhu v tomto znení: „Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Lamač a zapísanej na liste vlastníctva č. 1113 ako parcela registra "Y." s parcelným číslom XXXX/X, záhrada o výmere XXX m2, prechádza z odporcov v rade 1./ a v rade 2./ menom: L.. U. F., Y.., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.C. X, N. a L.. O. F., r. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X, N., na navrhovateľa v rade 1./ menom L.. S. A., rod. A., nar, XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X, na navrhovateľa v rade 2./ menom: U. A., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, bytom A. Č.. XXX, N., v podiele X/X, na navrhovateľa v rade 3./ menom: L.. V. Z., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X na navrhovateľa v rade 4./ menom: L.. S. T., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, bytom A. č. XXX, N., v podiele X/X, na navrhovateľa v rade 5./ menom: L.. V.. L. Z., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, bytom A. č. XX, N., v podiele X/X a na navrhovateľa v rade 6./ menom: O.. I. U., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, bytom G. XX, N., v podiele X/X.“ Navrhovatelia právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodňovali ust. § 8 zákona č. 229/91 Zb. tým, že stratili možnosť prístupovej cesty k nehnuteľnostiam, ktorých sú doteraz vlastníkmi. Poukázali na to, že Obvodný úrad Bratislava IV nemal právo disponovať s nehnuteľnosťou patriacou navrhovateľom v čase podpísania zmluvy s odporcami v 1. a v 2. rade a poukázali na stanovisko Okresného úradu Bratislava IV zo dňa 10.01.2002. Schodisko používané ako prístupová cesta sa nachádza na parcele tretej osoby a navrhovatelia majú obavy, že tretia osoba parcelu odpredá a nový vlastník znemožní prístup k nehnuteľnostiam. Predmetný návrh bol podaný dňa 30. apríla 1992 a navrhovatelia si uplatňujú reštitučný nárok podľa zákona č. 229/91 Zb. pričom podľa § 1 tohto zákona ide v tomto prípade o poľnohospodársku pôdu, lebo sporná parcela je záhradou. Navrhovatelia tvrdili, že sú splnené predpoklady podľa § 6 ods. 1 písmeno k) a p) uvedeného zákona, pretože odporca v 3. rade manipuloval s pozemkom v čase, keď navrhovatelia boli zapísaní ako vlastníci a uzatvoril 7. mája 1986 zmluvu s odporcami o dočasnom užívaní národného majetku a zároveň je splnený predpoklad podľa § 6 ods. 1 písmeno k) uvedeného zákona, pretože v rozhodnutí sa uvádza, na čo mal byť pozemok použitý. Navrhovatelia boli prinútení pôdu odpredať, pretože sa začala odhumusovať, boli z nej zobraté porasty a nemali inú možnosť, a ani vedomosť o uzatvorení zmluvy o dočasnom užívaní národného majetku. Na základe rozhodnutia o zmene územného plánu z roku 1983 došlo na pozemku k odhumusovaniu pôdy, čím bol odôvodnený predaj tohto pozemku. Pretože nebola zohľadnená skutočná hodnota porastov a trávy došlo k uzavretiu zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovatelia z dôvodu zmiernenia následkov majetkovej ujmy, ku ktorej došlo voči nim ako vlastníkom pozemku sa domáhajú podľa § 8 ods. 1 zákona č. 229/91 Zb. svojho nároku. Navrhovatelia o pozemok prišli podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona, pretože pozemok prevzal štát začiatkom roku 1986 bez právneho dôvodu a od roku 1986 sa štát správal ako vlastník a vykonával všetky práva vlastníka. Štát mal Pozemok mal v držbe, užíval ho, vykonával stavebné práce, dal ho do užívania odporcom v 1. a 2. rade na základe zmluvy o dočasnom užívaní dňa 07.05.1986 a neskôr zriadil právo osobného užívania, a tým bolo v jeho záujme previesť pozemok odporcom natrvalo. V súvislosti s odpredajom navrhovateľom vznikla majetková krivda v dôsledku odpredajom pozemku štátu kúpnou zmluvou dňa 05.01.1987, ktorú uzatvorili v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Za predaný pozemok navrhovateľom nebola vyplatená kúpna cena, ktorá by zodpovedala predmetu kúpy a kúpna cena 3,600,- Sk, podľa ČI. 2 písm. a/ Kúpnej zmluvy nezohľadnila cenu za ovocné stromy, ovocné kríky, trvalé porasty a odstránenú humusovú vrstvu ornej pôdy z pozemku, čo nebolo nikdy ocenené znaleckým posudkom a cena zaplatená navrhovateľom bola nízka oproti cene, ktorú by bolo možné získať za porovnateľnú nehnuteľnosť v danej lokalite. Odporcovia žiadali návrh zamietnuť ako neopodstatnený a nedôvodný. Tvrdili, že pokiaľ si navrhovatelia svoj nárok uplatňujú podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, predmetný pozemok v čase účinnosti tohto zákona nebol, a ani v súčasnosti nie je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Odporcovia pozemok získali v súlade s právnymi predpismi a v súlade s § 198 až 202 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1992 a v danom prípade vylúčili aplikácia zákona č. 229/91 Zb., pretože navrhovatelia nemajú reštitučný nárok, lebo predmetná nehnuteľnosť je prídomovou záhradkou, na ktorú sa tento zákon nevzťahuje. V danom prípade bola zmluva riadne podpísaná, odporcovia nadobudli právo osobného užívania v roku 1989 pričom bývalé štátne notárstvo zaregistrovalo túto skutočnosť dňa 28. augusta 1989. Preto nie sú splnené zákonné predpoklady podľa § 8 uvedeného zákona a k uzatvoreniu zmluvy nedošlo v rozpore s právnymi predpismi ako tvrdia navrhovatelia a odporcovia neboli pri uzatváraní zmluvy zvýhodnení. Odporcovia preto tvrdili, že nehnuteľnosť nadobudli v súlade s platnými právnymi predpismi a poukázali na vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia Bratislava IV zo dňa 25.11.1991 podľa ktorého sporný pozemok nie je vhodný na stavbu rodinného domu a bol daný do užívania ako prídomová záhradka. Okrem toho navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a nárok navrhovateľov, ktorým sa snažia získať späť do svojho vlastníctva parcelu č. XXXX/X - záhrada o výmere XXX m2 sa zákon č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku nevzťahuje a navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, že predmetný pozemok - záhrada tvorí poľnohospodársky pôdny fond k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a nepreukázali tým opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľov nedôvodný a odporcovia žiadali návrh zamietnuť. Svoje vyjadrenie odporcovia doplnili tým, že nie je opodstatnené tvrdenie navrhovateľov, že kúpnu zmluvu dňa 05. januára 1987 uzavreli v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pretože navrhovatelia nepreukázali, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy boli v takej hospodárskej alebo sociálnej situácií, že kúpnu zmluvu museli uzavrieť a práve naopak v čase uzavretia kúpnej zmluvy, boli navrhovatelia vo veľmi dobrej hospodárskej aj sociálnej situácií, pretože vlastnili ďalšie nehnuteľnosti značnej hodnoty a uzavretia kúpnej zmluvy, teda vykúpenia predmetného pozemku so štátom sa dokonca domáhali. Súd prvého stupňa danú vec právne posúdil podľa § 1, § 6, § 8 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a podľa § 1 ods. 2 až 4 zákona č. 53/1966 Zb. v znení zákona č. 75/1976 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa § 205 ods. 1 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovatelia sa domáhajú prechodu vlastníctva k predmetnému pozemku v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ a písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., pretože sporný pozemok je vo vlastníctve odporcov v 1. a v 2. rade, a tiež podľa § 8 ods. 1 tohto zákona. Okresný súd dospel k záveru, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak ako žiadajú navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb. nevzťahuje. Tento zákon je jedným z reštitučných zákonov a jeho cieľom je navrátiť vlastníctvo k pozemkom a zabezpečiť reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období. V zákone č. 229/1991 Zb., ktorého cieľom je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ide o obdobie rokov 1948 až 1989. Podstatnou skutočnosťou v tomto konaní podľa názoru súdu prvého stupňa je, že pozemok, ktorý je predmetom tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond. Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987 poľnohospodársku výrobu a bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi prídomovou záhradkou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za účelom vybudovania prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný pozemok bol preto vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia nepreukázali, že pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a tiež nepreukázali, že štát prevzal tento pozemok bez právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/ a písm. p/ zákona č. 299/1991 Zb. Odporcovia v 1. a v 2. rade nadobudli pozemok parcelné č. XXXX/X do užívania dohodou o zriadenie práva osobného užívania zo dňa 17.06.1989 v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru súdu na nárok navrhovateľov nemožno aplikovať zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a navrhovateľom nebol odňatý tento pozemok štátom takým spôsobom, ktorým im umožňuje domáhať sa vrátenia tohto pozemku prostredníctvom tohto reštitučného zákona. Súd prvého stupňa zamietol návrh voči odporcovi v 3. rade z dôvodu, že tento odporca nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a preto nebol v danom prípade pasívne vecne legitimovaný. O trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia v 1. až v 4. rade, ktorí žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a namietali odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. V odvolaní navrhovatelia poukázali na to, že svojím návrhom sa domáhali zrušenia práv osobného užívania k pozemku parcelné č. XXXX/X v kat. úz. U. podľa § 8 a § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. pre odporcov v 1. a v 2. rade a navrátenie tohto pozemku pôvodným vlastníkom z dôvodu, že kúpnou zmluvou navrhovatelia previedli spornú parcelu na právneho predchodcu odporcu uvedeného v 3. rade ako Obvodný národný výbor Bratislava IV, a to v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a dohodou odporca v rozpore so zákonom zriadil odporcom v 1. a v 2. rade právo osobného užívania k predmetnému pozemku. V odvolaní navrhovatelia namietali, že súd nesprávne a neúplne bez akéhokoľvek odôvodnenia ustálil svoj záver, že pozemok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, netvoril v zmysle § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1987 a tento fond netvorí ani v súčasnosti. Súd nesprávne vychádzal z toho, že na pozemku sa nevykonávala žiadna poľnohospodárska výroba a že tento pozemok je nutné považovať za prídomovú záhradku. Súd tiež nesprávne dospel k záveru, že navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, že predmetný pozemok prešiel v roku 1987 na štát kúpnou zmluvou uzavretou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok resp., že štát prevzal tento pozemok bez právneho dôvodu. Navrhovatelia v podanom odvolaní tvrdili, že žaloba je dôvodná a majú právny záujem na určenie vlastníckeho práva podľa § 8 zákona č. 229/1991 Zb., pretože zamietnutím návrhu stratili akúkoľvek možnosť prístupovej cesty k nehnuteľnostiam, ktorých sú vlastníkmi. Namietali, že súd neprihliadol na stanovisko Okresného úradu Bratislava IV zo dňa 10.01.2002 a súd neprihliadol na to, že Obvodný úrad Bratislava IV nemal právo disponovať s predmetnou nehnuteľnosťou patriacou navrhovateľov v čase podpisu zmluvy s odporcami. V predmetnej veci bol návrh na súd podaný dňa 30.04.1992 a týmto návrhom bol uplatnený reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. a podľa § 1 tohto zákona sa ide jednoznačne o poľnohospodársku pôdu, lebo pozemok bol vždy vedený aj užívaný ako záhrada. Preto sú jednoznačne splnené zákonné predpoklady podľa § 6 ods. 1 písm. k/ aj p/ zákona č. 229/1991 Zb., pretože odporca v 3. rade manipuloval s pozemkom v čase, keď navrhovatelia boli zapísaní ako vlastníci a uzatvoril dňa 07.05.1986 zmluvu s odporcami o dočasnom užívaní národného majetku. Rovnako je splnený zákonný predpoklad podľa § 6 ods. 1 písm. c/ uvedeného zákona, pretože v rozhodnutí sa uvádza na čo mal byť pozemok použitý. Navrhovatelia boli uvedení do omylu a boli prinútení odpredať pôdu, pretože pôda sa začala odhumusovať, boli z nej zobraté porasty a nemali inú možnosť ako sa tomu brániť, a súčasne nemali ako vlastníci pozemku vedomosť o uzavretí zmluvu o dočasnom užívaní národného majetku. Konanie príslušného Obvodného úradu Bratislava IV, bolo od začiatku protiprávne, pretože tento zaberal začiatkom roku 1986 pozemok bez právneho dôvodu a od roku 1986 sa štát správal ako vlastník a vykonával všetky práva vlastníka, pozemok mal v držbe, užíval ho, vykonával na ňom stavebné práce a dal ho do užívania odporcom na základe zmluvy o dočasnom užívaní dňa 07.05.1986 a neskôr zriadil osobné právo užívania pozemku, a tým mal záujem previesť pozemok odporcom. Na strane navrhovateľov preto vznikla majetková krivda v súvislosti s odpredajom pozemku štátu kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1987, ktorú ako tvrdia uzatvorili v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z účelu kúpnej zmluvy vyplýva, že v danom prípade išlo o majetko-právne dousporiadanie k IBV, a preto navrhovatelia za danej situácie nemali iné východisko len odpredať pôdu štátu a aj za nápadne nevýhodných podmienok, s tým, že navrhovateľom nebola zaplatená kúpna cena, ktorá by bola rovnocenným ekvivalentom predmetu kúpy a kúpna cena 3.600,- Sk podľa článku 2 písm a) Kúpnej zmluvy nezohľadňovala cenu za stromy, trvalé trávne porasty a odstránenú humusovú vrstvu ornej pôdy z pozemku a tieto neboli nikdy počas celého konania ocenené znaleckým posudkom. Kúpna cena, ktorá bola zaplatená navrhovateľom bola nízka oproti cene, za ktorú bolo možné v danej lokalite kúpiť porovnateľnú nehnuteľnosť v danom čase. Rozpor s vtedy platnými právnymi predpismi bol aj v tom, že odporcovia v čase nadobudnutia práva osobného užívania predmetného pozemku na účel záhrady uzatvorením dohody zo dňa 17.07.1989 boli vlastníkmi rovnakej nehnuteľnosti, a to záhrady parcelné č. XXXX/X o výmere XXXm2 v kat. úz. U. na základe kúpnej zmluvy a táto záhrada je v blízkom susedstve so záhradou parcelné č. XXXX/X, pričom podľa § 199 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného v tomto období, mohol mať občan v osobnom užívaní len jeden pozemok slúžiaci na tento účel. V danom prípade boli preto odporcovia protiprávne zvýhodnení, čo zakladá absolútnu neplatnosť dohody o zriadení práva osobného užívania k predmetnej parcele. Navrhovatelia v podanom odvolaní preto namietali, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe účelovo vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho doteraz zistený stav neobstojí, pretože sú tu aj ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, na ktoré súd neprihliadal a nebral ich vôbec do úvahy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto nesprávne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho dôvodu žiadali rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie v zmysle podaného odvolania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejedal vec podľa § 212 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523212'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb. %2523214'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p., rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 <aspi:// module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523211'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523156'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, z akého dôvodu žalobe nevyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 O.s.p. ústavný súd tiež zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, vyjadreným v jeho rozhodnutí, v otázke uplatneného nároku na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku., t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. Zákonodarcom upravenú možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Okresný súd dospel k záveru, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak, ako žiadajú navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb. nevzťahuje. S týmto právnym názorom súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie správnosti tohto názoru považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Účelom zákona č. 229/1991 Zb. je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Podľa § 1 zákona č. 229/1991 Zb., tento zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len "pôda"), obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov a iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. S prihliadnutím na uvedený účel zákona, nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľov, že svoj nárok na vrátenie prídomovej záhradky si opodstatnene uplatňujú podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších predpisov. Tento zákon je jedným z reštitučných zákonov a jeho cieľom je navrátiť vlastníctvo k pozemkom a zabezpečiť reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období. V zákone č. 229/1991 Zb., ktorého cieľom je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, ide o obdobie rokov 1948 až 1989. Podstatnou skutočnosťou v tomto konaní podľa názoru súdu prvého stupňa je, že pozemok, ktorý je predmetom tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond. Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987 poľnohospodársku výrobu a bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi prídomovou záhradkou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za účelom vybudovania prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný pozemok bol preto vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia nepreukázali, že pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a tiež nepreukázali, že štát prevzal tento pozemok bez právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/ a písm. p/ zákona č. 299/1991 Zb. Odporcovia v 1. a v 2. rade nadobudli pozemok parcelné č. XXXX/X do užívania dohodou o zriadenie práva osobného užívania zo dňa 17.06.1989 v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru súdu na nárok navrhovateľov nemožno aplikovať zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a navrhovateľom nebol odňatý tento pozemok štátom takým spôsobom, ktorým im umožňuje domáhať sa vrátenia tohto pozemku prostredníctvom tohto reštitučného zákona. Súd prvého stupňa zamietol návrh voči odporcovi v 3. rade z dôvodu, že tento odporca nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a preto nebol v danom prípade pasívne vecne legitimovaný. Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhovatelia namietali, že napadnutý rozsudok súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Okresný súd nárok navrhovateľov právne posúdil podľa § 1, § 6, § 8 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a podľa § 1 ods. 2 až 4 zákona č. 53/1966 Zb. v znení zákona č. 75/1976 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa § 205 ods. 1 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolatelia v podanom odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ale neuviedli, v čom táto jeho námietka spočíta a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľov, správny právny predpis mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia danej veci z podaného odvolania navrhovateľa nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil ani odvolací súd. V danom prípade preto námietka odvolateľov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia svoje tvrdenie o dôvodnosti uplatneného nároku na vrátenie pôdy, neskôr o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepreukázali. Okresný súd mal v konaní preukázané, že na vrátenie vlastníctva k spornému pozemku tak ako žiadajú navrhovatelia v tomto konaní sa zákon 229/1991 Zb., ako reštitučný zákon, nevzťahuje. Pozemok, ktorý je predmetom tohto konania netvoril v čase, kedy ho navrhovatelia predali štátu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.01.1987 v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. poľnohospodársky pôdny fond. Navrhovatelia nepreukázali, že na pozemku vykonávali pred rokom 1987 poľnohospodársku výrobu a bolo preukázané, že pozemok bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi prídomovou záhradou. Navrhovatelia tak nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Navrhovatelia pozemok odkúpili v roku 1975 za účelom vybudovania prístupovej cesty k záhradám, ktoré vlastnia nad týmto pozemkom. Predmetný pozemok bol preto vedený ako záhrada a netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Rovnako navrhovatelia nepreukázali, že pozemok, ktorý bol prevedený na štát kúpnou zmluvou v roku 1987, že táto kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a tiež nepreukázali, že štát prevzal tento pozemok bez právneho dôvodu a neboli preukázané zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. k/ a písm. p/ zákona č. 299/1991 Zb. Súd prvého stupňa tak na základe dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že navrhovatelia nepreukázali skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva a tak neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, malo pre navrhovateľov za následok pre nich nepriaznivé rozhodnutie . Navrhovatelia v odvolaní tiež namietali, odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. žiadali rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ odvolatelia namietali, že okresný súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľov, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia navrhovateľov v priebehu konania. Odvolací súd zastáva názor, že doplnenie dokazovania okresným súdom v naznačenom smere, ktoré namietali navrhovatelia v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne požadovaného priaznivého rozhodnutia navrhovateľov v danej veci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.