Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/308/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510209084 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1510209084.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a z členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: O. G., nar. X.X.XXXX, bytom N. XX, N., zast. advokátom JUDr. Branislavom Zubercom, Michalská 9, Bratislava, proti odporcovi: East West Logistik, s.r.o., Kopčianska 9, Bratislava, IČO: 35 684 321, zast. Advokátskou kanceláriou RK LEGAL, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 17, Bratislava, o splnenie povinnosti zaplatiť 5.222,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 16.4.2012, č.k. 24C/268/2011-203, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 16.4.2012, č.k. 24C/268/2011-203 p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 452,54 eur k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť na účet okresného súdu 23,88 eur titulom náhrady svedočného, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okrem toho navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania, a to súdny poplatok vo výške 313,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.116,39 eur na účet právneho zástupcu odporcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.222,15 eur spolu s 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo žalovanej istiny od 11.7.2009 až do zaplatenia a povinnosť nahradiť mu trovy konania. Svoj nárok navrhovateľ odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.8.2006 pracoval u odporcu, pričom pracovný pomer uzatvorili na dobu neurčitú, s druhom práce „vodič nákladnej dopravy“. Jeho pracovný pomer u odporcu skončil dňa 10.7.2009 z dôvodu uvedeného v ust. §68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP). Uvedenú skutočnosť oznámil odporca navrhovateľovi listom zo dňa 10.7.2009. V súlade s bodom 6 pracovnej zmluvy bol odporca povinný v období od 12/2007 do 6/2009 poskytovať navrhovateľovi za vykonanú prácu mzdu podľa dohody - základný plat vo výške 274,85 eur. Základnú mzdu odporca navrhovateľovi nevyplácal, reálne boli vyplácané len diéty za vykonané pracovné cesty. Navrhovateľ v snahe vyriešiť spornú záležitosť mimosúdne, niekoľkokrát vyzval odporcu osobne na vyplatenie základnej mzdy a dňa 3.8.2009 výzvu realizoval písomne prostredníctvom spoločnosti D.A.S.. Odporca na výzvy nereagoval a plnenie navrhovateľovi neposkytol. Odporca pokladal nárok uplatnený navrhovateľom za neoprávnený a jeho tvrdenia za nepravdivé, keďže navrhovateľovi vyplácal mzdu za žalované obdobie v súlade s pracovnou zmluvou a zákonnou úpravou. Navrhovateľovi vyplatil aj stravné a vreckové za sporné obdobie v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 283/2002 Zb. o cestovných náhradách, v znení neskorších predpisov. Voči navrhovateľovi nemá žiaden záväzok. Za prácu a pracovné cesty vykonané na základe pracovnej zmluvy za žalované obdobie zaslal na účet navrhovateľa spolu 19.646,78 eur a v hotovosti mu vyplatil 738,13 eur. Celková vyplatená suma predstavuje súčet navrhovateľovej čistej mzdy + stravné a vreckové. Navrhovateľova hrubá mzda za žalované obdobie predstavovala 6.199,66 eur, z toho mu bolo vyplatených na čistej mzde 5.373,29 eur. Na preukázanie tvrdených skutočností odporca predložil prehľad realizovaných platieb, výplatné pásky navrhovateľa, výpisy z účtov odporcu o poukazovaní platieb na účet navrhovateľa, vyhlásenie na zdanenie príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti podľa zák. č. 595/2003 Zb. o dani z prímov za zdaňovacie obdobie 2006 až 2009, podpísané navrhovateľom ako daňovníkom, ktorým si navrhovateľ uplatnil nárok na nezdaniteľnú časť základu dane (hrubá mzda, nie cestovné náklady v žalovanom období od dane oslobodené). Ako súvisiace doklady odporca predložil žiadosti navrhovateľa o vykonanie výpočtu dane z príjmov FO zo závislej činnosti a o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z týchto príjmov za zdaňovacie obdobie 2007 a 2008, ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov FO zo závislej činnosti a daňový bonus za rok 2007 a2008, potvrdenie o príjmoch FO zo závislej činnosti, o preddavkoch na daň, o dani vybranej zrážkou z týchto príjmov a o daňovom bonuse na vyživované deti za obdobie 2007 a 2008. Súd prvého stupňa vec po právnej stránke posúdil podľa ustanoví §§ 118 ods. 1 a 2, 119, 129 ods. 1 a 3 a § 130 ods. 5 veta prvá a ods. 8 ZP. Na základe vykonaného dokazovania a uvedených ustanovení ZP dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný, nakoľko dôkazy, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení nemajú relevantnú výpovednú silu. Tieto dôkazy nepreukazujú, že by si odporca nesplnil jednu zo základných povinností zamestnávateľa poskytnúť navrhovateľovi ako zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. V zmysle požiadavky obsiahnutej v Smernici Rady č. 91/933/EHS o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovný pomer, sa ustanovila povinnosť dojednávať v pracovnej zmluve v rámci mzdových podmienok základnú mzdu ako zložku mzdy poskytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu. Podľa zákona o minimálnej mzde nesmie byť mzda nižšia ako je minimálna mzda, predstavujúca najnižšiu hranicu možnej mzdy, ktorou sú zamestnanci chránení na svojich miestach. Zamestnávateľ má povinnosť dohodnúť v pracovnej zmluve základnú zložku mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Pracovná zmluva zo dňa 15.8.2006, zakladajúca pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi, obsahuje dohodu o základnom plate navrhovateľa za vykonanú prácu vo výške 274,85 eur mesačne. Iné dohody týkajúce sa akýchkoľvek mzdových podmienok neobsahuje. Nakoľko odporca poukazoval navrhovateľovi mesačne vyššie finančné čiastky, súd vychádzal z predpokladu, že účastníci sa na poskytovaní ďalších platieb dohodli ústnou formou. Obsahovú stránku takejto ústnej dohody účastníci interpretovali rozdielne. Navrhovateľ tvrdil, že mu odporca vyplatil len diéty za vykonané pracovné cesty, v ktorých nebola zahrnutá základná mzda. Predložil písomné dôkazy, z ktorých vyplývalo, že výška reálne vyplatenej mzdy za jednotlivé mesiace vychádzala z tzv. „plachiet“ (ďalej len plachty) a zohľadňovala celkovú tržbu na plachtovej súprave, v závislosti od počtu odjazdených kilometrov, a z nej vypočítanú percentuálnu časť (11,12 alebo 13%). Tvrdenie navrhovateľa nekorešpondovalo s údajmi uvedenými v predložených listinách (dôkazoch). Cestovné náhrady (diéty) nemožno stotožňovať s pohyblivou zložkou mzdy, závisiacou na odjazdených kilometrov a celkovým objemom mesačnej tržby, vyjadrenou percentuálne. Cestovné náhrady zákon nepovažuje za mzdu, nepodliehajú preto povinnosti zamestnávateľa odviesť z nich sociálne a zdravotné odvody a zákonné zrážky zo mzdy, pohyblivá časť mzdy, takýmto odvodom a zrážkam podlieha. Dojednanie dohody o pohyblivej zložke mzdy ústnou formou jednoznačne nepotvrdili ani svedecké výpovede svedkov N. a Z., ktorí nerozoznávali jednotlivé zložky mzdy (základnú a pohyblivú), a ani rozdiel medzi mzdou a diétami. Ich výpovede vykazovali známky zmätočnosti. Svedok N. najprv tvrdil, že výplatné pásky dostával, neskôr toto tvrdenie poprel a nevedel ustáliť, čo mu bolo zo strany zamestnávateľa vyplatené. Svedok Z. si nepamätal, či dostal aj základnú mzdu, pamätal si však, že dostával mzdu 11% podľa odjazdených kilometrov, diéty dostať nemal. Bývalý zamestnanec odporcu M. Hrica, vystupujúci ako navrhovateľ v iných dvoch súdnych konaniach sa domáha priznania vyplatenia diét. Podľa jeho vyjadrenia dostal vyplatenú mzdu, vrátane pohyblivej zložky. Súd mal za preukázané, že zamestnanci odporcu sa uspokojili s finančnými prostriedkami poukazovanými odporcom na ich účet bez toho, aby vedeli ustáliť, akú zložku mzdy poukazovaná čiastka predstavuje. Podľa názoru súdu prvého stupňa odporca v konaní preukázal splnenie zákonnej povinnosti poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Z podnikateľských účtov odporcu boli na účet navrhovateľa v žalovanom období vyplatené čiastky niekoľkokrát presahujúce svojou výškou základnú mzdu, dojednanú účastníkmi v pracovnej zmluve. Odporca listinnými dôkazmi preukázal výšku hrubej a čistej mesačnej mzdy navrhovateľa (výplatné pásky). Navrhovateľ ako daňovník svojim podpisom na vyhlásení na zdanenie príjmov FO zo závislej činnosti prejavil súhlas s ročnými vyúčtovaniami v žalovanom období. Základom odporcom odvedenej dane z príjmu navrhovateľa bola hrubá mzda v zmysle pracovnej zmluvy, odvody a zrážky z inej zložky mzdy zo strany zamestnávateľa realizované neboli. Na základe toho súd ustálil, že suma predstavujúca rozdiel medzi dohodnutou základnou mzdou a skutočne na účet navrhovateľa poukázanou čiastkou, sú cestovné náhrady, stravné a vreckové v zmysle zák. č. 283/2002 Zb. o cestovných náhradách a ust. §118 ods. 2 ZP, ktoré nepatria do mzdy zamestnanca, a preto zamestnávateľ z nich nerealizuje zrážky a odvody. Odporca teda v konaní relevantnými dôkazmi preukázal, že základnú mzdu navrhovateľovi v žalovanom období vyplatil. Hrubá mesačná mzda za roky 2007, 2008 a 2009 predstavovala predmet dane, úhrn zúčtovaných a vyplatených príjmov za daňové obdobie jedného roka. Súd preto vyhodnotil nárok navrhovateľa ako nedôvodný. Poukázal však na pochybenie odporcu spočívajúce v tom, že nevydal zamestnancovi pri výplate mzdy písomný doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o vykonaných zrážkach zo mzdy, údaj o celkovej cene práce, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. § 130 ZP. O povinnosti navrhovateľa nahradiť na účet súdu svedočné, vyplatené svedkovi učtárňou súdu vo výške 23,88 eur, súd rozhodol podľa §148 ods. 1 O.s.p.. O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odporcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní priznal náhradu trov spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za podaný odpor voči platobnému rozkazu vo výške 313,- eur a trovách právneho zastúpenia za desať úkonov právnej pomoci v celkovej sume 2.116,39 eur. Navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, napadol rozsudok v celom rozsahu odvolaním. Dôvodom podaného odvolania je, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Namietal záver súdu, že odporca v konaní preukázal splnenie zákonnej povinnosti poskytnúť navrhovateľovi ako jeho zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Podľa jeho názoru odporcom vyplácané sumy neboli v žiadnom prípade platby za základnú mzdu v príslušnom období od 12/2007 do 6/2009, ale jednalo sa iba o peniaze uvedené v plachtách (prehľad jázd) za vykonané jazdy. Z číselného vyjadrenia a špecifikácie položiek uvedených v platbách je to úplne zrejmé, pričom je nepochybné, že suma za základnú mzdu sa tu nenachádza, a tým sa ani konečný súčet položiek tam uvedených so základnou mzdou nezhoduje. Platby niekoľkokrát presahujú základnú mzdu preto, lebo nejde o platby za základnú mzdu, ale za jazdy podľa plachiet, čo je absolútne zrejmé pri porovnaní položiek v nich uvedených. Súd sa pri posúdení veci uspokojil len s tvrdením odporcu, že v sumách, ktoré v rozhodnom období poukázal na účet navrhovateľa musela byť zahrnutá aj základná mzda, z ktorej boli uhradené aj odvody. Vo výpisoch za najazdené kilometre v príslušnom období je pritom podrobne uvedený rozpis položiek, ktoré boli pri výplate zohľadnené. Ani jedna z uvedených položiek nie je označená ako základná mzda a svojou výškou sa ani nezhoduje z dohodnutou základnou mzdou, čo znamená, že nemohla byť ani vyplatená. To, že odporca odviedol odvody zo sumy, ktorá zodpovedala výške základnej mzdy, pričom však nešlo o základnú mzdu (išlo o sumy za vykonané jazdy, ktoré základnú mzdu niekoľkokrát prevyšovali), je porušenie právnej povinnosti nevyplatenia mzdy zo strany odporcu a nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa. Dokazovaním bolo preukázané, že odporca neodovzdával svojim zamestnancom výplatné pásky a nemohli si skontrolovať vyplácané zložky. Zo všetkých výpovedí svedkov vyplynulo, že peniaze, ktoré im odporca vyplatil, boli iba za vykonané jazdy. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.222,15 eur spolu s 9% - ným ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 11.7.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania spočívajúce v zaplatených súdnych poplatkoch a trovách právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom konaní, ktoré v odvolaní vyčíslil. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 12.6.2012. Odvolanie navrhovateľa označil za nedôvodné a účelové, keďže v konaní pred súdom prvého stupňa vôbec nič zo svojich tvrdení o tom, že mu nebola vyplatená mzda, nepreukázal. Toto svoje tvrdenie nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi a ani výpoveďami ním navrhnutých svedkov. Odvolal sa na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 30.3.2012, v ktorom podrobne zaujal stanovisko k obsahu svedeckých výpovedí, ako aj k povahe a charakteru písomností založených navrhovateľom do spisu. Navrhovateľ v odvolaní argumentuje rovnako, ako pred súdom prvého stupňa. Ním predložená listina, tzv. plachta, je len interný doklad odporcu slúžiaci k ekonomickej kalkulácii nákladov prevádzky jednotlivých vozidiel. V žiadnom prípade nejde o obdobu výplatnej pásky a ani žiaden iný dokument, z ktorého by navrhovateľovi vyplýval nárok na nejakú mzdu alebo inú platbu. Je preto zrejmé, že sumy sa ani nemôžu zhodovať, ako to namieta navrhovateľ, pretože je potrebné rozlišovať nárok navrhovateľa na mzdu za príslušný mesiac, od ekonomickej kalkulácii prevádzky vozidla. Súd sa riadne vysporiadal s uvedenou otázkou a uviedol, na základe akých úvah a postupov dospel k záveru, že mzda bola navrhovateľovi v rozhodnom období vyplatená. Zdôraznil, že dôkazné bremeno preukázať opak bolo na navrhovateľovi, čo sa však nestalo. Odporca nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa, že súd nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď sa uspokojil s tvrdením odporcu, že v sumách vyplácaných navrhovateľovi musela byť aj základná mzda, z ktorej boli uhradené aj odvody. Vo svojich písomných podaniach odporca podrobne uviedol, aké boli vymeriavacie základy pre výpočet poistného, pripojil výplatné pásky, doklady o platbách (výpisy z účtu), ročné zúčtovania na daň z príjmu a žiadosti o jeho vypracovanie podpísané navrhovateľom. Navrhovateľ výslovne svojim vlastnoručným podpisom na týchto dokumentoch potvrdil, že je oboznámený so skutočnosťami obsiahnutými v daných dokumentoch. Stav tvrdený navrhovateľom mal trvať nepretržite počas celého trvania jeho pracovného pomeru u odporcu. Počas celej doby navrhovateľ nikdy nenamietal nevyplácanie mzdy a podpísal všetky podklady týkajúce sa mzdovej agendy zamestnávateľa bez výhrad. Tvrdenie navrhovateľa, že odporca odviedol odvody zo sumy, ktorá zodpovedala základnej mzde, pričom však v skutočnosti nešlo o základnú mzdu, nemá žiadnu relevantnú dôkaznú hodnotu. Ani zo svedeckých výpovedí nevyplynulo nič v zmysle tvrdení navrhovateľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v plnom rozsahu potvrdil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania, ktoré vo vyjadrení vyčíslil ako trovy právneho zastúpenia v sume 226,27 eur. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní, za prítomnosti obidvoch účastníkov konania. Na tomto pojednávaní bola súdom právnemu zástupcovi navrhovateľa odovzdaná špecifikácia jednotlivých vyplácaných čiastok navrhovateľovi v rozhodnom období, ktorú odporca predložil na požiadanie odvolacieho súdu (č. l. 242 a pripojené listinné dôkazy súvisiace so špecifikáciou platieb). Na oboznámenie s uvedenou špecifikáciou právny zástupca navrhovateľa nežiadal o poskytnutie času. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní zotrval na argumentácii uvedenej v písomne podanom odvolaní. Poukázal na listinné dôkazy založené v súdnom spise (č. l. 12, 13), tzv. plachty, v ktorých je rozpis jednotlivých položiek, pričom ani jedna položka nezodpovedá vyplateniu základnej mzdy. Navrhovateľ videl výplatné pásky prvý krát až počas súdneho konania, kedy mu boli predložené. Po ich preskúmaní zistil, že na nich nie sú uvedené také položky ako cestovné, stravné, ktoré sú uvádzané na plachtách. Javí sa preto, že tieto výplatné pásky boli umelo vyrobené pre účely súdneho konania tak, aby sedeli vyplatené sumy. Počas trvania jeho pracovného pomeru u odporcu mal k dispozícii len plachty, ktoré podpisoval každý mesiac. Aj keď v nich nebola uvedená základná mzda, nenamietal to, pretože vedel že ak sa ozve, príde o prácu, ako sa to stalo niektorým jeho kolegom. Právny zástupca odporcu poukázal hlavne na písomné vyjadrenie z 30.3.2012, v ktorom odporca podrobne poukázal na všetky rozhodné skutočnosti. Zdôraznil, že navrhovateľ neodišiel z firmy dobrovoľne, ale pre absenciu v práci bol s ním okamžite skončený pracovný pomer. Odporca je veľkou firmou, zamestnáva do 100 zamestnancov. Pokiaľ ide o tzv. plachty, je to interný doklad odporcu, vystavený jeho zamestnancami na účel kalkulácie nákladov na jednu cestu a na jedného šoféra. V žiadnom prípade ho nemožno zahrnúť k dokladom, preukazujúcim vyplatenie jednotlivých platových položiek vodičom. Preto ani sumy v nich uvedené nie sú identické so sumami uvedenými vo výplatných páskach. Výplatné pásky neobsahujú cestovné náhrady, pretože ide o zákonný nárok, ktorý je nespochybniteľný a navyše tieto cestovné náhrady sa vyplácajú v závislosti od toho, kedy vodič po skončení jednotlivých ciest predložil odporcovi doklady, na základe ktorých mu boli cestovné náhrady vyplácané. Cestovné náhrady za vykonané cesty tak mohli byť vodičovi vyplatené aj po dlhšej dobe po ich realizácii. Konateľka odporcu U. Sivčáková uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že výplatná páska obsahovala len údaje o základnej mzde, vodiči o tento doklad nemali záujem, pretože pre nich nebol zaujímavý. Veľakrát si ho teda od odporcu vôbec neprebrali. Vodič sa mohol dozvedieť o jednotlivých položkách k vyplatenej čiastke jednak z výplatnej pásky a jednak z plachiet, v ktorých bola uvedená kalkulácia vykonaných ciest, a preto sú veľakrát sumy na plachtách zhodné s tými, ktoré boli vodičom vyplácané. V plachtách nie je uvedená základná mzda z toho dôvodu, že túto počítačový systém automaticky zakalkuloval a nebolo potrebné ho uvádzať ako samostatnú položku. Išlo však o interný, a nie účtovný doklad odporcu. Na vysvetlenie uviedla, že v predloženej tabuľke je kolónka skutočne vyplatených súm a kolónka rozdielov, pričom rozdiely mohli vznikať z toho dôvodu, že pred niektorými cestami si vodiči brali zálohy (čiastky im boli vyplácané v hotovosti v pokladni) a rozdiely vznikali aj z dôvodov, že vodiči neskoro odovzdali podklady z ciest vykonaných v predchádzajúcom období. Právny zástupca navrhovateľa k vyjadreniu odporcu namietol, že odporca v odvolacom konaní zmenil svoju výpoveď, pretože v prvostupňovom konaní tvrdil, že tzv. plachty vyhotovil navrhovateľ. Teraz tvrdí, že to bol jeho interný doklad. Poukázal aj na nezrovnalosti v údajoch v plachtách a výplatných páskach. Napr. za mesiac december 2008 je v plachtách uvedený údaj o 22 odpracovaných dňoch a vo výplatnej páske sú odpracované dni uvedené v počte 20. Nikde v rozpise plachty nie je uvedená základná mzda, napriek tomu úplne sedí suma, ktorá bola podľa plachty navrhovateľovi vyplatená (34.916,35 Sk) so sumou na účte navrhovateľa, ktorá bola navrhovateľom poukázaná (1.150,- eur). Táto skutočnosť podľa jeho názoru vyvracia aj tvrdenie odporcu, že plachty neboli účtovným dokladom. Uviedol, že nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako zamestnanca, keď zamestnávateľ nevie preukázať, že mu vyplatil základnú mzdu. Rovnako nemôže byť na jeho ťarchu, keď z jednotlivých položiek, z ktorých ani jedna nie je uvedená ako základná mzda, si nemôže dovodiť, že základná mzda v týchto položkách mala byť zahrnutá. Preto navrhovateľ trvá na podanom odvolaní a uplatňuje si aj náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania tak, ako boli vyčíslené. Trovy odvolacieho konania vyčíslil vo výške 1.357,62 eur za 6 úkonov právnej pomoci a zároveň ako trovy, ktoré navrhovateľovi vznikli zaplatením súdneho poplatku za odvolanie. Právny zástupca odporcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslil za 3 úkony právnej pomoci, a to za dve podané vyjadrenia a za účasť na pojednávaní, čo spolu predstavuje sumu 678,81 eur. Podľa § 118 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Podľa § 118 ods. 2 ZP, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Podľa § 129 ods. 3 ZP pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Podľa § 130 ods. 5 veta prvá ZP pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi písomný doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy a o vykonaných zrážkach a o celkovej cene práce. Podľa § 130 ods. 8 ZP zamestnávateľ je povinný po vykonaní zrážok poukázať mzdu alebo jej časť určenú zamestnancom na ním určený účet v banke. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu súdu prvého stupňa a odvolacích námietok navrhovateľa, a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že navrhovateľ ani v odvolacom konaní relevantným spôsobom nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia, že odporca mu v období od decembra 2007 do júna 2009 vôbec nevyplácal základnú mzdu. Svoju argumentáciu, že v mesačných platbách, ktoré odporca poukazoval na jeho účet, nebola zahrnutá základná mzda, naďalej viedol len vo všeobecnej rovine. Súdu neposkytol žiaden konkrétny a presvedčivý dôkaz o tom, že poukazované čiastky predstavovali len náhradu jeho cestovných nákladov (stravné a vreckové), hoci mal podklady na to, aby si zistil výšku cestovných nákladov, ktoré mu mali byť mesačne vyplatené. Okrem toho žiadnym spôsobom nereagoval na tvrdenie odporcu, že v plachtách nie je uvedená základná mzda z toho dôvodu, že túto počítačový systém automaticky zakalkuloval, a preto ju nebolo potrebné uvádzať ako samostatnú položku. Nezaujal stanovisko ani k vysvetleniu odporcu k vzniknutým rozdielom medzi poukázanými sumami na účet navrhovateľa v jednotlivých mesiacoch, a sumami uvedenými v plachtách v kolónke „suma k výplate“. Odporca výšku hrubej a čistej mzdy navrhovateľa preukázal výplatnými páskami a súdu predložil aj doklady preukazujúce odvádzanie dane z príjmu navrhovateľa, ako aj potvrdenia o príjmoch navrhovateľa zo závislej činnosti za rozhodné obdobie. Teda predložil relevantné dôkazy, ktorými preukázal splnenie si zákonnej povinnosti poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. To, že výplatné pásky nezahŕňajú aj ďalšie sumy, ktoré boli vyplatené navrhovateľovi spolu so mzdou, je v súlade s ust. § 118 ods. 2 ZP, v zmysle ktorého sa za mzdu nepovažujú cestovné náhrady. Aj keď možno prisvedčiť navrhovateľovi v tom, že listinné dôkazy, ktoré boli súdu predložené obidvomi účastníkmi konania, neumožňujú úplne jednoznačne špecifikovať výšku cestovných náhrad, treba zohľadniť v tejto súvislosti aj skutočnosti, na ktoré poukazoval vo svojich vyjadreniach odporca. Konkrétne, že vodičom boli pred jednotlivými prepravami poskytované zálohy, ktoré následne boli zúčtované a že pri dlhšie trvajúcich prepravách vodiči niekedy poskytovali svojmu zamestnávateľovi podklady pre zúčtovanie cestných náhrad s omeškaním. V dôsledku toho sa objektívne mohlo pri vyplácaných sumách navrhovateľovi v jednotlivých mesiacoch prejaviť navýšenie, resp. zníženie vyplatených súm v porovnaní so skutočnou výškou mzdy a cestovných náhrad, ktoré mali byť v danom mesiaci vyplatené. Takéto rozdiely vyplývajú aj z tabuľky na č. l. 242 spisu, ktorú odporca predložil súdu v odvolacom konaní. Podľa nej odporca nemá voči navrhovateľovi žiaden záväzok, vyplývajúci z jeho mzdových nárokov. Rovnako, ako súd prvého stupňa, je aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodnosti uplatneného nároku a na jej preukázanie nenavrhol vykonať žiadne dôkazy (napr. znalecké dokazovanie). Odvolaciu námietku navrhovateľa, že zo všetkých výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že peniaze, ktoré od odporcu obdržali, boli iba peniaze za vykonané jazdy, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvého stupňa vypočul dvoch svedkov, a to S. N. a F. Z.. Obidve výpovede uvedených svedkov sú nepresvedčivé a v niektorých častiach aj rozporné. Svedok N. napr. v úvode svojej výpovede uviedol, že mzda podľa zmluvy bola vyplatená vždy a v plnej výške. Na otázky kladené právnym zástupcom navrhovateľa však už odpovedal neisto a rozporne, avšak v závere potvrdil, že základnú mzdu podľa zmluvy dostal vždy. Ani svedok Z. sa nevedel jednoznačne vyjadriť k zložkám vyplatených čiastok zo strany odporcu. Nevedel uviesť, či v sume, ktorú dostával každý mesiac na účet, bola zahrnutá aj základná mzda. Preto nejednoznačné výpovede uvedených svedkov nebolo možné vyhodnotiť ako dôveryhodné. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodoval podľa ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže bol odporca v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, priznal mu odvolací súd trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu z 12.6.2012 a účasť na odvolacom konaní) v celkovej sume 452,54 eur. Právny zástupca si odmenu vyčíslil za tri úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu z 12.6.2012, vyjadrenie z 19.5.2016 a účasť na odvolacom pojednávaní), pričom za každý úkon si uplatnil tarifnú odmenu vo výške 180,93 eur, režijný paušál vo výške 7,63 eur, z ktorých 20% DPH predstavuje čiastku 37,71 eur. Odmena za jeden úkon právnej služby tak predstavuje sumu 226,27 eur. Odvolací súd nepriznal odporcovi odmenu za vyjadrenie zo dňa 19.5.2016, nakoľko ide o podanie, ktorým predkladal právny zástupca súdu požadované doklady a v jednom odseku sa vyjadruje k predloženej tabuľke. Toto podanie vzhľadom na jeho obsah odvolací súd nevyhodnotil ako úkon podľa § 13a ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., a preto zaň náhradu nákladov nepriznal. Trovy konania je navrhovateľ podľa § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.