Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/243/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510209968 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1510209968.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, V., zastúpenej: JUDr. Beáta Bronišová, advokátka, so sídlom Račianska 66, Bratislava proti žalovanému: P. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. X, V., o zrušenie spoločného nájmu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 8.3.2012, č.k. 12C/77/2010-150, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil stranám sporu právo spoločného nájmu bytu č. XX na TH. H.. č. X v V. nachádzajúceho sa na X. poschodí, pozostávajúceho z X izieb, kuchyne a príslušenstva s tým, že byt bude naďalej užívať ako výlučná nájomkyňa a členka družstva žalobkyňa. Zároveň uložil žalovanému povinnosť z predmetného bytu sa vysťahovať a vypratať ho do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu. Stranám sporu nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 705 ods. 1, 2, 3, § 712a ods. 8 a § 712c ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 5 ods. 1, 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu sa ako manželia stali spoločnými nájomcami predmetného družstevného bytu a po rozvode ich manželstva sa na ďalšom nájme nedohodli, preto prichádzalo do úvahy zrušenie práva spoločného nájmu bytu na návrh žalobkyne v zmysle § 705 Občianskeho zákonníka. Pri určení ďalšieho užívania bytu prihliadol na to, že o jeho zabezpečenie sa svojou iniciatívou pričinila predovšetkým žalobkyňa, ktorá zabezpečovala réžiu domácnosti, riešenie nedoplatkov na nájomnom a ktorá hradí prevažnú časť nákladov a tiež to, že s ňou žijú a naďalej chcú žiť aj deti pochádzajúce z manželstva žalobkyne a žalovaného a žalobkyňa nemá iným spôsobom vyriešenú bytovú otázku. Otázka zrušenia práva spoločného nájmu bytu a kto bude výlučným nájomcom bytu a členom družstva nebola medzi stranami sporu sporná. V súvislosti s bytovou náhradou dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný sa dopúšťal alebo sa dopúšťa voči žalobkyni alebo blízkej osobe takého fyzického alebo psychického násilia, ktoré by odôvodňovalo odopretie bytovej náhrady. Uviedol, že trestná vec vedená proti žalovanému nebola právoplatne skončená a je potrebné rešpektovať prezumpciu neviny, pričom o násilí v rodine nesvedčili ani dôvody, pre ktoré žalobkyňa žiadala o rozvod manželstva. Ďalej konštatoval, že v konaní mal za preukázané, že žalovaný nemá svoju bytovú situáciu vyriešenú, preto jeho povinnosť vypratať byt viazal na povinnosť zabezpečenia náhradného bytu, pričom neboli zistené také dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd rozhodol inak. Za takýto dôvod nepovažoval ani skutočnosť, že žalovaný na byt riadne a pravidelne neprispieva, pretože žalobkyňa sa svojich práv môže domôcť súdnou cestou, ani skutočnosť, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti v V. s ohľadom na vzdialenosť od miesta terajšieho bydliska, a to, že sa v V. narodil a má tu vybudované vzťahy. O trovách konania rozhodol podľa § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania s ohľadom na predmet sporu, ktorý umožňuje stranám sporu vec vyriešiť dohodou, keďže strany sporu si spôsobili náklady na konanie tým, že na ďalšom nájme sa nedohodli. 3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to v časti, ktorou súd rozhodol, že žalovaný je povinný sa z predmetného bytu vysťahovať a vypratať ho do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, keď žalovanému určil nárok na bytovú náhradu vo forme náhradného bytu s poukazom na to, že žalovaný má zabezpečené bývanie, rodinný dom v V. je spôsobilý na bývanie, pričom žalovaný v ňom trávi všetok svoj voľný čas. Za účelové považovala tvrdenia žalovaného, že potrebuje bývať v V. kvôli zamestnaniu, a to z dôvodu, že je dlhodobo nezamestnaný s poukazom na to, že už v r. 1982 sa chcel aj s rodinou odsťahovať do rodinného domu v V. a zamestnať sa tam. Uviedla, že po vyhlásení rozsudku zisťovala možnosti zabezpečenia náhradného bytu a keďže žalovaný nespĺňa kritériá pre žiadateľov o nájom bytu podľa všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta, nemá žiaden nárok na zabezpečenie náhradného bytu v meste V.. Poukázala na správanie žalovaného voči nej a na to, že trestná vec žalovaného (ako obžalovaného) pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona bola postúpená Obvodnému úradu Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy v Bratislave na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Išlo o trestnú vec, na ktorú poukazovala aj v priebehu prvoinštančného konania. Existencia osobitného dôvodu na priznanie bytovej náhrady vo forme náhradného ubytovania je podľa jej názoru preukázaná vlastníctvom rodinného domu s pozemkom v obci V. a v spojení s týmto vlastníctvom praktické vylúčenie z možnosti zaradiť sa do zoznamu uchádzačov o náhradný byt. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie ohľadom nepreukázania násilia žalovaného voči žalobkyni alebo blízkej osobe, ktorá skutočnosť by odôvodňovala odopretie bytovej náhrady, poukázala na to, že uvedená právna kvalifikácia sa vzťahuje výlučne na dôvod rozhodnutia súdu o nepriznaní bytovej náhrady a nie je zaradená do rozhodnutia o náhradnom ubytovaní alebo prístreší. V odvolaní ďalej uviedla, že žalovaný v roku 2006 zdedil 2 nehnuteľnosti (rodinné domy v katastri obce V.), do jednej z nich investovali finančné prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko mali v minulosti záujem trvale v nej bývať, žalovaný naopak neinvestoval finančné prostriedky do družstevného bytu. Tiež poukázala na to, že jej postavenie v konaní je v dôsledku rozhodnutia súdu zabezpečiť žalovanému náhradný byt likvidačné, nakoľko investovala všetky finančné prostriedky do družstevného bytu a na výživu detí. Na záver uviedla, že žalovaný sa v súčasnej dobe v predmetnom byte zdržiava málo, všetok čas trávi vo svojej nehnuteľnosti v V., prípadne u svojej matky v V.. Má za to, že žalovaný nemá nárok na náhradný byt, ale maximálne na náhradné ubytovanie, pretože vzhľadom k tomu, že byt nie je v osobnom vlastníctve, nemá nárok na byt, ktorý by mu mala žalobkyňa finančne zabezpečiť (kúpiť) a tiež nie je možné zabezpečiť mu náhradný nájomný byt pre nesplnenie kritérií na poskytnutie bytovej náhrady a žiadna organizácia byt neposkytne. K odvolaniu pripojila kópiu zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Bratislava V dňa 4.5.2012 v trestnej veci sp.zn. 5T/186/11vedenej proti žalovanému, z ktorej vyplýva, že táto vec sa postupuje Obvodnému úradu Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Zároveň predložila tlačivá ohľadom žiadosti o byt. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu v napadnutej časti tak, že žalovaný je povinný sa z predmetného bytu vysťahovať a vypratať ho do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 14.12.2016 za účasti sporových strán a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. 6. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.4.2010 domáhala zrušenia práva spoločného nájmu družstevného bytu č. XX na Z. H.. Č.. X X. V. podľa § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež určenia, aby predmetný byt užívala ako výlučná nájomníčka, a to bez povinnosti zabezpečenia bytovej náhrady žalovanému. 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., keď podľa § 384 ods. 3 C.s.p. doplnil dokazovanie za podmienky uvedenej v § 366 písm. d) C.s.p. 8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa rozvedení manželia nedohodnú o nájme bytu, súd na návrh jedného z nich rozhodne, že sa zrušuje právo spoločného nájmu bytu. Súčasne určí, ktorý z manželov bude byt ďalej užívať ako nájomca. Podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. Podľa § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa. Podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí. Podľa § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu. Podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. bytovú náhradu alebo prístrešie zabezpečí ten, v prospech koho sa byt vypratáva. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt. 9. V posudzovanej veci bolo nesporné, že sporové strany sa stali spoločnými nájomcami predmetného družstevného bytu a po rozvode ich manželstva sa nedohodli na ďalšom nájme. S ohľadom na uvedené potom boli splnené zákonné podmienky na zrušenie tohto spoločného nájmu bytu na návrh jedného z rozvedených manželov. 10. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu žalobkyňou (s čím napokon počas konania žalovaný prejavil súhlas) vzal do úvahy podstatné okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Prihliadol najmä na to, že o zabezpečenie bytu sa svojou iniciatívou pričinila predovšetkým žalobkyňa, ktorá aj zabezpečovala réžiu domácnosti, riešenie nedoplatkov na nájomnom s prenajímateľom, hradenie prevažnej časti nákladov na domácnosť ako aj skutočnosť, že s ňou v spoločnej domácnosti žijú a chcú naďalej žiť deti pochádzajúce z manželstva so žalovaným. Odvolací súd zároveň poukazuje, že v prospech tohto záveru (že ďalším nájomcom má byť žalobkyňa) svedčí aj stanovisko prenajímateľa, zabezpečené súdom prvej inštancie v priebehu konania. Pokiaľ ide o povinnosť žalobkyne zabezpečiť žalovanému bytovú náhradu, je potrebné konštatovať, že pri zrušení nájmu bytu podľa § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka, má rozvedený manžel v zásade právo na zabezpečenie náhradného bytu. Výnimku z tohto pravidla predstavuje prípad, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (vtedy má nárok iba na náhradné ubytovanie alebo prístrešie) a prípad, ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia (vtedy mu nepatrí žiadna bytová náhrada). Pri rozhodovaní o bytovej náhrade súd prvej inštancie (podľa názoru odvolacieho súdu predčasne) vyvodil, že v danom prípade neexistujú dôvody na odopretie bytovej náhrady žalovanému v súvislosti s tvrdeným fyzickým násilím, ktorého sa mal dopustiť voči žalobkyni, a to predovšetkým na základe skutočnosti, že trestná vec vedená proti žalovanému nebola v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie právoplatne skončená a teda je potrebné rešpektovať prezumpciu neviny. 11. Odvolací súd v tomto smere doplnil dokazovanie, a to za podmienky uvedenej v § 366 písm. d) C.s.p., teda dôkazmi, ktoré navrhla žalobkyňa v podanom odvolaní, týkajúcich sa trestného konania vedeného proti žalovanému, pretože ich považoval za podstatné na preukázanie skutočnosti opodstatňujúcej odopretie bytovej náhrady žalovanému. V odvolacom konaní žalobkyňa predložila zápisnicu z hlavného pojednávania konaného na Okresnom súde Bratislava V, č.k. 5T/186/2011 dňa 4.5.2012 z ktorej vyplýva, že uvedená trestná vec obžalovaného P. O. sa podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postupuje Obvodnému úradu Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Uvedenú novotu v konaní pritom žalobkyňa nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže hlavné pojednávanie v trestnej veci sa konalo až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd v záujme zistenia výsledku priestupkového konania vyžiadal od Obvodného úradu Bratislava právoplatné rozhodnutie v tejto veci, ktoré mu bolo dňa 7.3.2016 predložené. Ani doplneným dokazovaním pred odvolacím súdom však nebol preukázaný dôvod pre odopretie bytovej náhrady žalovanému, nakoľko vec podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť žalovaný, bola Záznamom o odložení veci z 17.9.2012, č. Obu-BA-OVVS3-2012/16705 odložená z dôvodu zániku zodpovednosti za skutok. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že v danom prípade nebol naplnený dôvod pre záver, že žalovanému nepatrí bytová náhrada. 12. V súvislosti s obmedzením práva žalovaného na bytovú náhradu v podobe náhradného ubytovania alebo prístrešia sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, t.j. že v danom prípade neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by prichádzalo do úvahy priznať žalovanému iba právo na náhradné ubytovanie alebo prístrešie (s poukazom na vzdialenosť nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného od miesta terajšieho bydliska a vybudované vzťahy). Otázka pričinenia o získanie predmetného bytu a starostlivosti o neho bola pritom súdom prvej inštancie zohľadnená pri určení ďalšieho nájomcu bytu, pričom ohľadom nákladov na byt bolo konštatované, že tieto boli poskytnuté zo strany žalobkyne v prevažnej (nie úplnej) miere, a z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť záver, že by sa žalovaný (absolútne) nepodieľal na nákladoch spojených s predmetným bytom. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla v tomto smere žiadne nové skutočnosti a ani nenavrhla nové dôkazy a obe strany sporu zotrvali v odvolacom konaní (aj na nariadenom pojednávaní) na svojich pôvodných tvrdeniach. Odvolací súd zároveň konštatuje, že skutočnosť, že sa žalovaný v prevažnej miere nezdržuje v predmetnom byte, nemožno kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval použitie § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že v danom prípade prináleží žalovanému právo na zabezpečenie náhradného bytu (resp. povinnosť žalobkyne zabezpečiť mu náhradný byt), ktoré predchádza jeho povinnosti z bytu sa vysťahovať a vypratať ho. Na tomto mieste odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobkyňa (tak ako to vyplýva z obsahu podaného odvolania) sa mylne domnieva, že zabezpečenie bytovej náhrady pre ňu predstavuje povinnosť získania vlastníckeho práva k náhradnému bytu v prospech žalovaného, prípadne povinnosť zabezpečenia nájomného vzťahu výlučne k obecnému bytu. Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona č. 189/1992 Zb., zabezpečenie bytovej náhrady spočíva v predložení písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt. 13. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému voči žalobkyni, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).