Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/580/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510220819 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1510220819.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: H. X., V. XX, L..C..X. XX, L. XX, X., proti odporcovi: N.. G. X., X. T. XB, X., o sprístupnenie bytu a náhradu škody vo výške 150.000,- eur, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 27. apríla 2015, č.k. 24C 251/2010-264, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľka domáhala sprístupnenia bytu číslo XXX, nachádzajúceho sa v bytovom dome v X. na O. D. Č.U. XX a zaplatenia náhrady škody vo výške 150.000,- eur ako nákladov spojených s nezákonným vyprataním bytu; a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že pôvodným výlučným vlastníkom bytu číslo XXX, nachádzajúceho sa na XX. L. P. X. J. P. X. na O. D. Č.U. XX X. P. X., ktorý byt nadobudol kúpou, vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28.04.2004. Vlastníkom predmetného bytu sa odporca stal osvedčením o vykonaní dobrovoľnej dražby zn. B. XXX/., B. XXXXX/XXXX Z. J. XX.XX.XXXX - Z.-XXXX/XX. Po doplnení dokazovania v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 34/2013 - 197 zo dňa 19.12.2013; ktorým bol jeho skorší rozsudok, ktorým bol návrh zamietnutý, zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie; zistil, že súdny exekútor JUDr. Pavol Holík požiadal dňa 20.07.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci exekučného konania oprávneného N.. G. X. proti povinnému P. X. na vypratanie bytu číslo XXX na XX. L. P. X. J. na O. XX P. X. bez bytovej náhrady, a to na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo dňa 06.07.2010, v ktorej povinný P. X. vyhlásil, že najneskôr dňa 08.07.2010 fyzicky odovzdá a vyprace byt a udelil súhlas s vykonateľnosťou zápisnice a exekúciou na podklade tejto zápisnice, ktorá je exekučným titulom na vypratanie bytu v prípade nesplnenia záväzku voči oprávnenej osobe byt vypratať do 08.07.2010; poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora bolo vydané dňa 22.07.2010. Vykonaným dokazovaním mal tiež preukázané, že výlučným vlastníkom predmetného bytu sa stala spoločnosť real invest s.r.o. na základe kúpy, ktorej vklad bol povolený dňa 22.10.2012 a následne nadobudol predmetný byt do výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy vlastník - G. X., vklad do katastra nehnuteľností ktorého bol realizovaný dňa 28.01.2013. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 36 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 Exekučného poriadku číslo 233/1995 Z.z. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky na sprístupnenie bytu nie je dôvodný. Konštatoval, že účastníkmi exekučného konania boli odporca, ako oprávnený, a P. X., ako povinný, ďalším osobám zákon postavenie účastníka exekučného konania nepriznáva z dôvodu, že predmet vydraženia nebol vecou patriacou do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a bývalého manžela P. X., keď manžel povinného je účastník exekúcie len ak exekúciou postihnuté veci patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tejto súvislosti uzavrel, že navrhovateľke neprináležalo, aby obdržala upovedomenie o začatí exekúcie, súdny exekútor nemal povinnosť konať s osobou navrhovateľky, ktorá v byte vydražiteľa bývala jednoznačne bez právneho dôvodu, bez udelenia súhlasu pôvodného vlastníka bytu, bez preukázania svojho právneho vzťahu k bytu umožňujúceho bývanie a tiež bez súhlasu odporcu. Nakoľko v priebehu konania odporca svoje vlastníctvo k predmetnému bytu previedol kúpnou zmluvou, v čase rozhodovania súdu mu nesvedčalo vlastnícke právo k predmetnému bytu, na základe čoho vyvodil záver o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v danom spore o sprístupnenie bytu. Navrhovateľkou uplatňovaný nárok na náhradu škody po právnej stránke posúdil podľa § 420, § 442 ods. 1, ods. 3 a § 443 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že aj v tejto časti je návrh navrhovateľky nedôvodný pre absenciu zákonom stanovených podmienok zodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu. Mal za to, že odporca svojím konaním neporušil žiadne ustanovenie zákona, ktorým by mohol spôsobiť navrhovateľke škodu, dražobný proces a exekučné konanie sa uskutočnili v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a práve na strane navrhovateľky vznikol majetkový prospech na úkor odporcu tým, že v predmetnom byte bývala bez právneho dôvodu. Dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nijakým spôsobom nepreukázala odôvodnenosť požadovanej výšky škody a v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Pokiaľ sumu 150.000,- eur odvodila od hodnoty bytu, poukázal na to, že sama k bytu nemala žiadny právny vzťah a byt spolu s ďalšími osobami užívala bez právneho dôvodu, a preto jej neprináleží v žiadnom prípade odvodzovať požadovanú výšku škody od trhovej hodnoty bytu. Za neopodstatnené považoval tvrdenie navrhovateľky, že odporca je zodpovedný za odobratie vecí z bytu pri realizácii exekučného konania vyprataním bytu, keď zo zápisnice o vyprataní vyplýva, že si byt odporca od súdneho exekútora prevzal prázdny, na ťarchu odporcu teda nemožno pričítať hodnotu hnuteľných vecí, ktoré sa údajne mali v byte nachádzať. Za nedôvodné vyhodnotil nároky uplatňované navrhovateľkou v rámci náhrady škody titulom občianskoprávnych a trestných konaní, ktorých je účastníčkou, keď odporca týmito konaniami nemohol navrhovateľke spôsobiť škodu. Záverom dodal, že konanie odporcu, spočívajúce v bránení svojho vlastníckeho práva k bytu v intenciách zákona, nebolo v rozpore s objektívnym právom, nezakladá porušenie právnej povinnosti a navrhovateľka v konaní relevantným spôsobom nepreukázala splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na strane odporcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže si nárok neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, porušili jej právo na spravodlivý súdny proces, svoje rozhodnutie založil na nesprávnych skutkových a právnych záveroch. Vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal jej skutkovou a právnou argumentáciou k uplatňovanému nároku a najväčší dôraz zohrávali sympatie sudkyne voči odporcovi, s čím sa vytratila objektívnosť a posudzovanie bolo jednostranné. Zotrvala na vypočutí ňou navrhovaných svedkov, ktoré dôkazy majú zásadný význam pre záver a naplnenia či nenaplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty, a bez ktorého nemožno urobiť záver a návrh zamietnuť. Poukazovala na to, že pri odovzdávaní predmetu držby nebol prítomný jej manžel P. X. - pôvodný vlastník vydraženého bytu, čo je v rozpore s § 29 ods. 2 zákona číslo 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Argumentovala, že predmetný byt užívala so súhlasom vlastníka - L. X. a nebola oprávnená na odovzdanie bytu novému vlastníkovi. Odporca opomenul fakt, že odovzdanie bytu musí vykonať bývalý vlastník, ktorému sa musí preukázať overenou notárskou zápisnicou. Na odovzdanie vydraženého bytu bol povinný L. X., a nie ona, ako to tvrdí odporca. Byt užívala spoločne a so súhlasom L.. X., na ktorý vzťah možno aplikovať ustanovenia zmluvy o pôžičke, pričom s jej súhlasom sa v byte zdržiavali aj L. U. H. T. W.. Uviedla, že sa nedopustila protiprávneho užívania bytu, respektíve neoprávneného bránenia v užívaní bytu odporcovi, nakoľko byt užívala v súlade s právnymi predpismi. Zo strany bývalého vlastníka vydraženého bytu pána X. nebola vyzývaná na opustenie či vypratanie bytu, naopak byt užívala s jeho výslovným súhlasom a bola jeho manželkou. Odporca, resp. dražobník, mal od začiatku vydraženia bytu informovať o termíne odovzdania vydraženého bytu p. X., ako bývalého vlastníka bytu, a následne mal s ním odporca aj tento úkon zrealizovať; skutočnosť, že odporca takto nepostupoval len potvrdzuje jej oprávnenosť byt užívať. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval posúdeniu opodstatnenosti navrhovateľkou uplatňovaných nárokov náležitú pozornosť, keď vo veci vykonal dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 126 ods.1, § 420, § 442 ods. 1, ods. 3, § 443), ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľky na sprístupnenie bytu a zaplatenie náhrady škody, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľka vo svojom odvolaní už len zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia patrične vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky tak nie je spôsobilý, z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov, spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2, písm.c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplne skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dokaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. V rámci rozhodovania o návrhoch účastníkov konania na vykonanie dokazovania, súd nevykoná ako nadbytočné tie dôkazy, ktoré neslúžia na odstránenie medzi účastníkmi sporných skutočností, ani dôkazy, ktoré nie sú potrebné na zistenie právne významných rozhodujúcich skutočností, resp. sú nespôsobilé na ich preukázanie, alebo ktorými by sa síce preukázala právne významná skutočnosť v konaní však už skôr preukázaná inými dôkazmi, ktoré neboli spochybnené; súd nevykoná ani tie dôkazy, ktoré nemôže vykonať, pretože neboli riadne označené (nedostatočne označený svedok) alebo sa vykonať nedajú (svedok na neznámom mieste). Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ňou navrhované dôkazy. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 27.04.2015 vyplýva, že súd prvého stupňa nevyhovel návrhu navrhovateľky na vykonanie ďalšieho dokazovania vypočutím svedkov a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a na ich preukázanie označia dôkazné prostriedky (§ 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p.). Takýmito skutočnosťami sú skutkové údaje, nevyhnutné na objasnenie, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Ich opísaním plní navrhovateľ povinnosť tvrdenia vyplývajúcu pre neho z § 79 ods. 1 O.s.p. Označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Treba uviesť, že navrhovateľka vo svojich návrhoch na vykonanie dokazovania dôsledne neuvádzala, ktoré skutočnosti majú byť tým - ktorým navrhovaným dôkazom preukázané. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Sú nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď upustil od doplnenia navrhovateľkou navrhovaného dokazovania, keď aj odvolací súd ho považoval za nadbytočné, nakoľko ani na základe svedeckých výpovedí by nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, než ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie rozhodujúcich skutočností. Navrhovateľka neuviedla na preukázanie akých právne významných skutočností toto doplnenie dokazovania požadovala, a pokiaľ mali navrhované dôkazy slúžiť na preukázanie neplatnosti dražby, posudzovanie tejto otázky nebolo a ani nemohlo byť predmetom tohto konania. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za relevantné ani vecné námietky navrhovateľky týkajúce sa priebehu dražby. K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu. So zreteľom na uvedené odvolací súd nezistil v súvislosti s navrhovateľkou označenými a súdom prvého stupňa zamietnutými (nevykonanými) dôkazmi v postupe súdu prvého stupňa žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu žalovaného nároku, opísaného skutkového stavu a prijatých právnych záverov, neboli navrhované dôkazy potrebné. S poukazom na zmenu vlastníckeho práva k bytu, ku ktorej došlo v priebehu konania, vyvodil súd prvého stupňa správny záver o nedostatku pasívnej hmotnoprávnej legitimácie odporcu vo vzťahu k navrhovateľkou uplatňovanému nároku na sprístupnenie bytu. Z uvedeného dôvodu je odvolacia argumentácia navrhovateľky o jej práve byt užívať so súhlasom bývalého manžela bezpredmetná. Súd prvého stupňa však aj túto otázku posúdil správne, keď dospel k záveru, že navrhovateľke nesvedčilo žiadne legitímne užívacie právo k predmetnému bytu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že podkladom pre vykonanie exekúcie vyprataním bytu - exekučným titulom, bola notárska zápisnica spísaná bývalým vlastníkom bytu P. X. dňa 06.07.2010, v ktorej sa zaviazal odovzdať predmetný byt odporcovi najneskôr 08.07.2010, na základe čoho bolo následne vedené proti P. X., ako povinnému, exekučné konanie v prospech odporcu, ako oprávneného, vyprataním bytu podľa § 184 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa exekúcia vyprataním bytu vykoná vysťahovaním povinného a všetkých, ktorí s ním bývajú na základe jeho práva, z bytu a vyprataním bytu. Pokiaľ teda navrhovateľka odvodzovala svoje odvodené právo na bývanie v predmetnom byte od svojho manžela P. X., ktorý bol výlučným vlastníkom predmetného bytu, nedôvodne namieta nedostatok exekučného titulu na jej vysťahovanie z predmetného bytu, keď exekúcia vyprataním bytu sa v intenciách uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku realizuje vysťahovaním povinného a všetkých, ktorí s ním bývajú na základe jeho práva z bytu a vyprataním z bytu vecí patriacich povinnému, príslušníkom jeho rodiny, prípadne osobám, ktoré tieto veci mali umiestnené v byte so súhlasom povinného. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu škody súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, keď zisťoval, či sa odporca dopustil protiprávneho konania, t.j. konania v rozpore s objektívnym právom, v priamej príčinnej súvislosti s ktorým vznikla navrhovateľke ňou tvrdená majetková škoda. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich dôležitosti a vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. V tomto smere tak súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť navrhovateľky za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia a jeho právny záver o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu zodpovednosti odporcu za vznik škody a výške ňou uplatňovanej náhrady škody, je správny. Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala objektívnosť zákonnej sudkyne na základe jej sympatií k odporcovi, tvrdenia navrhovateľky v tomto smere nezakladali kvalifikovanú námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni konajúcej v danej veci podľa § 14 ods. 1 O.s.p. a tieto jej subjektívne vyjadrenia pocitov tak zostali bez reálneho základu a uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mohli byť dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne z rozhodovania veci. Odvolací súd preto na ne neprihliadol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., keď mu ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.