Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/124/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511010307 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1511010307.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovanej T. I. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona v konaní po povolení obnovy konania o odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava V proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 2T/56/2011-195 zo 07. júla 2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. decembra 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanej T. I., T.. XX.XX.XXXX D. H., H. H., I. XXA, t.č. vo výkone väzby od 25.05.2016 v ÚUV Bratislava u k l a d á podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona, 36 písm. l/, § 38 ods. 3, § 41 ods. 2, ods. 3, § 42 ods. 1 Tr. zákona spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona sa na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 41 ods. 3 Tr. zákona a § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušuje sa výrok o vine v bode 1/ a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 2T/170/2010, z 30.11.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 07.07.2016 č. k. 2T/56/2011-195 vydaným v konaní po povolení obnovy konania bol obžalovanej T. I., ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T 56/2011 z 21.06.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13.11.2012 sp. zn. 3To 136/2011 uznaná vinnou zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v citovanom rozsudku, uložený podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/, § 41 ods. 2, ods. 3, § 42 ods. 1, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona úhrnný, súhrnný a spoločný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 10 (desať) mesiacov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol zrušený výrok o vine v bode 1/ a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/170/2010 z 30.11.2010 Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku podala odvolanie okresná prokurátorka smerujúce proti výroku o uloženom treste. V odvolaní uviedla nasledovné: „S rozhodnutím okresného súdu nemôžem súhlasiť, a to z nasledovných dôvodov: Odhliadnuc od skutočnosti, že je rozsudok okresného súdu sp. zn. 2T 81/2014 odôvodnený stručne a nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd spravoval, aké okolnosti vzal za, je to práve osoba obžalovanej a jej predchádzajúci život a odsúdenia, ktoré odôvodňujú konštatovanie a neprimerane miernom treste uloženom mu rozsudkom. Obžalovanej I. bol ukladaný súhrnný trest odňatia slobody, pričom rozsudok, ktorý bol zrušený, bola uznaná vinnou pre trestné činy úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Okrem uvedeného zrušeného rozsudku bola obžalovaná I. uznaná vinnou aj Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 1T 135/2012 zo dňa 06.09.2012 z trestného činu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, kde bolo upustené od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k tomuto rozsudku Okresného súdu Bratislava V (2T/56/2011). Je zjavné, že obžalovaná N. I. páchala podvody, resp. úverové podvody kontinuálne po dlhší čas, a preto nie je možné konštatovať, že by spĺňala podmienky uvedené v § 39 ods. 1 Tr. zákona uvedené za účelom mimoriadneho zníženia trestu. Tak isto ani skutočnosti, ktoré uviedla na hlavnom pojednávaní obžalovaná N. I. ohľadom svojej situácie a motívu konania podvodov, že ju k tomu nútil manžel, (ktoré považujem len za spôsob, akým chcela obžalovaná zmierniť svoju vinu) súd žiadnym spôsobom nepreveril, len si toto tvrdenie osvojil.“ Vytkla okresnému súdu, že opomenul priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona tj, že spáchala viac trestných činov. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby Krajský súd v Bratislave „sám rozhodol vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku a uznal obžalovanú T. I. vinnou pre žalované skutky a to pre pokračovací zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona a uložil jej podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. písm. 1), § 37 písm. h) Tr. zákona, § 41 ods. ods. 3, § 42 ods. 1 Tr. zákona úhrnný, súhrnný a spoločný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a pre jeho výkon ju v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a podľa § 41 ods. 3 Tr. zákona zrušil výrok o vine v bode č. 1 a celý výrok treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/170/2010 zo dňa 30.11.2010.“ K dôvodom odvolania sa vyjadril obhajca obžalovanej písomným podaním doručeným súdu 09.08.2016, v ktorom konštatoval, že súd prvého stupňa správne prihliadol na okolnosti prípadu, rozsiahlosť trestnej činnosti ako aj osobu obžalovanej, jej predchádzajúci život a možnosti jej nápravy a je presvedčený, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne aj aplikáciou ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu. Možnosť vyjadriť sa využila aj obžalovaná T. I., ktorá úvahy viedla skôr k samotným okolnostiam spáchania skutkov opätovne zdôrazňujúc, že v čase spáchania skutkov bola pod vplyvom agresívneho manžela. Je ochotná splácať škodu, ale toho času je vo väzení a na mizine. Poukázala tiež na svoj nie dobrý zdravotný stav zdôrazňujúc, že počas výkonu trestu odňatia slobody bola viackrát hospitalizovaná a podrobila sa operácii očí. Záverom dodala, že to, že spáchala viac trestných činov bolo pod vplyvom tiesnivých osobných a rodinných pomerov, ktoré si sama nespôsobila. Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu zástupkyňa krajskej prokuratúry zotrvala na podanom odvolaní pridržiavajúc sa dôvodov v ňom uvádzaných. Obhajca obžalovanej poukázal na dôvody svojho písomného vyjadrenia. Obžalovaná právom konečného návrhu uviedla: „T. odvolanie zamietnuť. A trvám na vydrení, ktoré som do spisu založila.“ Y. súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaného odvolania okresnou prokurátorkou, v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal napadnutý rozsudok. Vzhľadom na obsah uvedeného ustanovenia odvolací súd na základe revízneho princípu, ktorého rozsah je determinovaný práve týmto ustanovením preskúmal aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto napadnutému výroku a tiež prihliadol aj na chyby, ktoré síce odvolaním vytýkané neboli, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku t.j. dovolania (§ 371 ods. 1 Tr. poriadku), pričom zistil, že odvolanie okresnej prokurátorky je dôvodné, nielen z dôvodov v ňom uvádzaným. Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil nasledovné: Ako už bolo v úvode naznačené, jedná sa o rozhodnutie vydané súdom prvého stupňa v konaní po povolení obnovy konania, ktorému predchádzalo nasledovné: - Okresnou prokuratúrou Bratislava V bola dňa 20.04.2011 pod č. k. 4Pv 831/10/1105-12 podaná na okresný súd obžaloba na obžalovanú T. I. pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, - Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 21.06.2012 č. k. 2T/56/2011-127 bola uznaná vinnou v bode1/ a 2/ rozsudku z pokračovacieho zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe, že 1/ dňa 27.02.2009 v presne nezistenom čase v H. na C. ulici v pobočke H. H. SA, pobočke zahraničnej banky mH. v SR zadala osobné údaje H. I., nar. XX.XX.XXXX, bez jej vedomia a súhlasu do systému mH., kde došlo následne k vytvoreniu úverového účtu č. XXXXXXXXXX F. o poskytnutí hotovostného úveru „mPôžička“ R na ktorý bol poskytnutý úver v maximálnej výške 3300,- €, pričom podľa zmluvy o úvere mala zaplatiť 60 mesačných splátok vo výške 81,13 € (dátum splatnosti k 27. dňu v mesiaci). Predmetný úver bol čiastočne splácaný z účtu č. XXXXXX- XXXXXXXXXX/XXXX na účet, z ktorého sa čerpal úver a to v štyroch splátkach vo výške cca 85,- €, čím vylákaním a nesplácaním úveru spôsobila T. I. spoločnosti H. H. SA, pobočka zahraničnej banky mH. v SR, M. XX/A, H. škodu vo výške najmenej 3986,46 €, 2/ dňa 14.03.2009 v presne nezistenom čase v H. na J. ulici č. XX v pobočke H. H. SA, pobočka zahraničnej banky mH. v SR, v OC Z. zadala osobné údaje T. K. bez jej vedomia a súhlasu do systému mH., kde došlo k vytvoreniu úverového účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXXX, z ktorého bolo v ten istý deň odčerpaných 600,- eur a 19.03.2009 suma 30,- eur, v mesiacoch apríl, máj a jún bola pôžička splácaná prevodmi z účtu XXXXXXXXXX/XXXX D. H. a.s. v celkovej sume XXX,- eur, týmto konaním spôsobila poškodenej H. H. SA, pobočka zahraničnej banky mH. v SR škodu vo výške 630,- eur, a bol jej podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 41 ods. 2, ods. 3, § 42 ods. 1, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zákona uložený spoločný, úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody (za použitia tzv. asperačnej zásady) a ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu uložený trest vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň zrušil výrok o vine v bode 1/ a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/170/2010 z 30.11.2010. Postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku súd uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti H. H. G. Z., so sídlom ul. G. č. XX, XX-XXX D., C., konajúca na území SR organizačnej zložky mH. v SR, so sídlom J. č. XX, H., škodu v sume 3.986,46 €. - Uznesením Okresného súdu Bratislava V z 25.05.2016 sp. zn. 1Nt/26/2015, právoplatným 25.05.2016 bolo rozhodnuté nasledovne: „I. Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. s poukazom na ustanovenie §41b ods. 1/ zák.č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov súd povoľuje obnovu konania v trestnej veci ods. T. I., nar. XX.XX.XXXX, vedenej na B. súde Bratislava V pod sp. zn. 2T/56/2011, a to v prospech odsúdenej. II. Podľa § 400 ods. 1 Tr. poriadku súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. Zn. 2T/56/2011 zo dňa 21.06.2011, vo výroku o treste. Zároveň sa zrušujú aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.“ K povoleniu obnovy konania podľa súdu došlo z dôvodu prijatia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL ÚS 106/2011, podľa ktorého je ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zákona (tzv. asperačná zásada) v znení za bodkočiarkou v rozpore s článkom 1 odsek 1 Ústavy SR. Nakoľko toto ustanovenie stratilo svoju účinnosť je nutné v súlade s ustanovením § 41b ods.1 zákona o Ústavnom súde považovať toto za novú skutočnosť, ktorá je dôvodom obnovy podľa ustanovení Trestného poriadku. - Uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 1Nt 26/2015-21 z 27.05.2016 bola obžalovaná postupom podľa § 403 Tr. poriadku vzatá do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a väzba začala dňom 25.05.2016 o 10.40 hod. Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že sa k jedná o tzv. doplňujúci rozsudok v súlade s § 166 Tr. poriadku, v ktorom je uvedená súvislosť s výrokom, ktorým skorší rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/56/2011 z 21.06.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13.11.2012 sp. zn. 3To/136/2011 vo výroku o vine nadobudol právoplatnosť tj. zostal nedotknutý. Krajský súd poukazuje na to, že obnova konania bola povolená len čo do výroku o treste (spoločnom, úhrnnom a súhrnnom) a skorší rozsudok bol na podklade návrhu na obnovu konania, zrušený len v tomto výroku. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07.07.2016 vykonal dokazovanie len v súvislosti s výrokom o treste a rozhodol napadnutým rozsudkom. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd vážne pochybil v konaní, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého rozsudku, a to nesprávnym postupom v konaní o povolení obnovy konania. Nálezom ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 bol vyslovený nesúlad § 41 ods. 2 Tr. zákona v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nález PL. ÚS 106/2012 bol zverejnený v zbierke zákonov SR dňa 21.12.2012 pod č. 428/2012, v čiastke č. 104/2012 dňa 21.12.2012. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy, ak Ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ÚS SR, uviesť ich do súladu s Ústavou, s Ústavnými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy strácajú platnosť po šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že § 41 ods. 2 Tr. zákona za bodkočiarkou, teda text „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, ktorý je zároveň textom, na základe ktorého bol obžalovanému uložený trest resp. stanovená výmera trestu odňatia slobody, označený za nesúladný s Ústavou SR. V nadväznosti na to, potom v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy predmetné ustanovenie vyhlásením nálezu Ústavného súdu, stratilo účinnosť. Na znenie citovaného nálezu Ústavného súdu SR z 28.11.2012 sp. zn. PL.ÚS 106/2011 reagoval aj Najvyšší súd SR, ktorý stanoviskom č. 86 publikovaným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov č. 6/2014 zjednotil výklad a aplikáciu ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. poriadku o obnove konania v súvislosti s uvedeným nálezom ÚS SR PL.ÚS 106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona v časti za bodkočiarkou v časti III. kedy: „III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.“ Teda účinky použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, sú negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a/ až c/ alebo písm. e/ Tr. zákona. Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona,. teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest (k tomu pozri aj rozhodnutie č. 13. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu súdov Slovenskej republiky čiastka 1/2013). V takom prípade sa ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov v spojení s V takom prípade sa ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, nepoužije. nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, na dotknuté prípady nedopadli, preto návrh na obnovu konania podaný na základe uvedeného nálezu ústavného súdu treba zamietnuť podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku. Vyššie uvedené sa však netýka trestu uloženého s použitím ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona. V tomto prípade sa mimoriadne zníženie trestu, umožnené zákonom v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu (o jednu tretinu pod dolnú hranicu), odvíjalo od trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t.j. ustanovení osobitnej časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, teda od dolnej hranice trestnej, sadzby zvýšenej použitím ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, ktoré bolo nálezom ústavného súdu deklarované ako ústavne nekonformné. V novom konaní po povolení obnovy konania sa teda zistený nesúlad, v uvedených aplikačných súvislostiach, odstráni použitím § 41 ods. 2 Tr. zákona v znení účinnom od 21. decembra 2012. Zo spisového materiálu je zistiteľné, že v prejednávanej veci pri ukladaní trestu v pôvodnom rozsudku pred povolením obnovy konania tj. v čase rozhodovania jak prvostupňovým súdom (dňa 21.06.2011) tak aj rozhodovania nadriadeným súdom (dňa 13.11.2012) platilo znenie ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) z čoho je zrejmé, že prichádzalo do úvahy uloženie trestu za použitia tzv. asperačnej zásady tj. v rozpätí od 8 rokov a 2 mesiace do 13 rokov a 4 mesiace, avšak súdy konajúce vo veci v danom čase zároveň dospeli k záveru, že je možné aplikovať ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Tr. zákona, cez ktoré bol obžalovanej T. I. uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby a to vo výmere 5 rokov. V kontexte s naznačeným je potrebné potom uviesť, že rozhodnutie o povolení obnovy konania bolo aj vzhľadom na citované stanovisko NS SR - časť III. rozhodnutím nesprávnym. Je však nepopierateľné, že takého i keď nesprávne rozhodnutie, (o povolení obnovy konania v prospech obžalovanej) existuje, je právoplatné a preto ho nemohol opomenúť ani prvostupňový súd, ktorý na jeho podklade opätovne pristúpil k posúdeniu druhu a výmery trestu obžalovanej a v konečnom dôsledku ho nemôže ignorovať ani vo veci konajúci odvolací súd, ktorý na podklade odvolania podaného okresnou prokuratúrou opätovne pristúpil k posúdeniu druhu a výmery uloženého trestu a dospel k záveru, že uložený trest vo výmere dva roky a desať mesiacov je neprimerane miernym a navyše zo strany okresného súdu nebol dôvod na použitie zmierňujúceho ustanovenia § 39 Tr. zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu bol správny nemenný postup súdu prvého stupňa aplikovaný v predchádzajúcom rozsudku v závere, že je potrebné ukladať trest spoločný a súhrnný. Je však potrebné uviesť, že za správne nemožno považovať pripočítanie ďalších poľahčujúcich okolností (oproti poľahčujúcim okolnostiam priznaným v prvotnom rozsudku). Pôvodne bola obžalovanej priznaná len poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona tj. priznala sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutovala, avšak v konaní po povolení obnovy konania boli už priznané aj poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/, písm. n/ Tr. zákona. Odvolací súd nevidí dôvod, aby v konaní po povolení obnovy konania boli priznané naviac aj vyššie uvedené poľahčujúce okolnosti spočívajúce vo vedení riadneho života pred spáchaním trestného činu, zvlášť keď pred obnovou konania nebol zákonný dôvod na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti, nakoľko obžalovaná bola v roku 2005 a 2010 právoplatne odsúdená pre inú trestnú činnosť, a obdobne čo sa týka poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona ani s priznaním tejto krajský súd nesúhlasí, nakoľko nebola priznaná v predchádzajúcom rozsudku a tiež preto, lebo zastáva názor, že existenciu tejto poľahčujúcej okolnosti nemožno bez ďalšieho založiť len na vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku urobenou pred súdom na hlavnom pojednávaní, nakoľko takého vyhlásenie samo osebe nevypovedá nič o pomoci pri objasňovaní trestnej činnosti, pokiaľ k takémuto konaniu zo strany obžalovanej nedošlo konkrétnym spôsobom aj v rámci iného štádia trestného konania (v prípravnom konaní), tj. spôsobom, ktorý vychádza nielen zo samotného priznania (samotné priznanie totiž nezbavuje orgány činné v trestnom konaní zisťovať skutočnosti a zabezpečovať dôkazy, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania osoby obvineného), ale aj z iných foriem napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti, napríklad poskytnutím relevantných a verifikovateľných informácii o trestnom čine a okolnostiach jeho spáchania, o dôkazoch a podobne. Na druhej strane sa odvolací súd nestotožnil s požiadavkou okresnej prokuratúry na priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona z dôvodu, že spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa však v súlade so zásadou „ne bis in idem“ vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zákona nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Tr. zákona). Teda za zbiehajúcu sa trestnú činnosť obžalovanej T. I. prichádza do úvahy uloženie jednak spoločného, ale aj súhrnného trestu odňatia slobody. Z ustanovenia § 41 ods. 3-veta prvá- Tr. zákona vyplýva: Ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. ... Z ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zákona vyplýva, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu, čo znamená, že súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu. V konkrétnom prejednávanom prípade obžalovaného C. H. prichádza do úvahy jednak uloženie súhrnného trestu, pretože žalovaných skutkov sa dopustil skôr ako bol oznámený trestný rozkaz v inej trestnej veci, ale aj spoločný trest. Spoločný trest v súlade s podmienkami ukladania spoločného trestu uvedenými v § 41 ods. 3 Tr. zákona prichádza do úvahy vo vzťahu ku skutku 1/-vo veci Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/170/2010 a uloženie súhrnného trestu vo vzťahu ku skutku 2/ citovaného rozsudku a preto konajúci súd zrušil výrok o vine v bode 1/ a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 2T/170/2010, z 30.11.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Keďže súd ukladal súhrnný trest podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zákona podľa zásad na uloženie úhrnného trestu (§ 41 ods. 2 Tr. zákona), pričom trest ukladal za tri trestné činy spáchané tromi skutkami, z ktorých jeden bol zločinom (§ 222 ods. 3 Tr. zákona), zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu tj. najprísnejšie trestný je zločin podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona - trestnú sadzbu v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov za použitia tzv. aperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zákona) upravil na rozpätie 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace a následne po posúdení všetkých relevantných skutočností predovšetkým vo vzťahu k výmere trestu zastáva názor, že u obžalovanej T. I. je z hľadiska jej osoby a možnosti nápravy s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaná z pôvodne uloženého trestu vo výmere 5 rokov už (od nástupu dňa 20.02.2015) vykonala (vrátane väzby od 25.05.2016 do 13.12.2016) takmer dva roky, je možné dôvodne predpokladať splnenie účelu trestu s vytvorením podmienok na prevýchovu obžalovanej, aby v prípade vykonania uloženého trestu odňatia slobody viedla riadny život, dospel k záveru, že súhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyri roky je trestnom zákonným a primeraným, ktorý plne v súlade s účelom trestu tak ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zákona, môže takéto podmienky vytvoriť. Uložený trest zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a/ Tr. zákona. Keďže súd vždy rozhoduje o zaradení konkrétneho odsúdeného do ústavu na výkon trestu príslušného stupňa a toto jeho rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku, ktorým bol nepodmienečný trest odňatia slobody uložený i tu platí zásada reformatio in peius, ktorá nedovoľuje zhoršiť postavenie osoby po povolení obnovy konania, ktorá bola povolená v prospech obžalovanej a takéto zhoršenie je zakázané tak v opravnom konaní samom, ako aj nasledujúcom konaní, ak sa po zrušení rozhodnutia vec vráti no nové konanie prvostupňovému orgánu, odvolací súd ju preto v súlade s vyššie rozobratým v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/, Tr. zákona zaradil do výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd ukladal spoločný a súhrnný trest odňatia slobody v súlade s § 41 ods. 3 Tr. zákona a § 42 ods. 2 Tr. zákona a preto zrušil výrok o vine v bode 1/ a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 2T/170/2010, z 30.11.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.