Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/357/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511226984 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1511226984.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: E. S., K.. XX.XX.XXXX, O. J. K. Č.. X, O., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., Žilinská ul. č. 14, Bratislava proti žalovanému: H.. Ľ. S., K.. XX.XX.XXXX, O. O. T.. Č.. X, O., korešpondenčná adresa O. T.. Č.. X, O., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Radovan Repa, s.r.o., Záhradnícka ul. č. 16514/60, Bratislava, o zaplatenie 30.000,- eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 2. mája 2014, č. k. 49C/363/2011-159, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30.000,- eur spolu s 9 % úrokmi z omeškania ročne odo dňa 01.01.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému ďalej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.800,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.637,71 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným ústnu zmluvu o sprostredkovaní, predmetom ktorej bolo zabezpečenie kupujúceho na rodinný dom vo výlučnom vlastníctve žalovaného zapísaný na LV č. XXXX pre kat. úz. O.. Žalobca poveril na výkon predmetu zmluvy svoju manželku. Žalobcova manželka spolu s X.. S. uskutočnili úkony nevyhnutné pre obstaranie záujemcu o kúpu predmetnej nehnuteľnosti, čo v konaní nebolo medzi sporovými stranami sporné. Žalobca prostredníctvom svojej manželky sprostredkoval záujemcu o kúpu predmetnej nehnuteľnosti, a to Q.. S. W., bratranca manželky žalobcu, s ktorým žalovaný dňa 20.04.2009 uzavrel kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parc. č. XXXX/X - orná pôda vo výmere XXXX Q., parc. č. XXXX/XX - orná pôda vo výmere XXXX Q., parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX Q. a dom súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X za kúpnu cenu 1.380.000,- eur. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že Q.. S. W. zoznámila so žalovaným manželka žalobcu, sporným nebolo ani uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalovaným a Q.. S. W., ani nadobudnutie vlastníckeho práva Q.. S. W. k predmetným nehnuteľnostiam. Medzi sporovými stranami nebolo sporné ani uzavretie vzájomnej zmluvy z 18.08.2009, ktorú vypracoval žalobca so svojou manželkou a v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť províziu vo výške 30.000,- eur za sprostredkovateľskú činnosť pri predaji predmetných nehnuteľností najneskôr do 31.12.2009, pre prípad omeškania boli dojednané úroky z omeškania vo výške 10 %. Dňa 24.09.2010 žalobca postúpil pohľadávku voči žalovanému spoločnosti Dražobná a vymáhacia kancelária, spol. s r. o., postúpenie pohľadávky žalovanému oznámil. Dňa 08.11.2011 žalobca a Dražobná a vymáhacia kancelária, spol. s r. o. uzavreli dohodu o ukončení Zmluvy o postúpení pohľadávky z 24.09.2010, v ktorej sa dohodli na okamžitom odstúpení od tejto zmluvy s tým, že všetky práva a povinnosti k postúpenej pohľadávke prechádzajú na pôvodného veriteľa - žalobcu. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie neposudzoval aplikáciu rozhodného práva na základe Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 zo 17.06.2008 (Rím I), keďže podľa tohto nariadenia sa posudzuje rozhodné právo na zmluvy uzavreté od 17.12.2009 (čl. 28 nariadenia), pričom vzájomná zmluva bola uzavretá dňa 18.08.2009. Z tohto dôvodu sa rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred 17.12.2009 určuje podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19.06.1980 (konsolidované znenie U.v.EUC334 zo dňa 13.12.2005 - tzv. Rímsky dohovor), ku ktorému Slovenská republika pristúpila v roku 2005. Podľa tohto Dohovoru (oddiel I, článok 1 bod 1) ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom. Podľa oddielu II, čl. 4, bod 1, prvá veta Rímskeho dohovoru v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa čl. 3 sa zmluva spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Podľa oddielu II, čl. 4 bod 2 Rímskeho dohovoru s výhradou ustanovenia ods. 5 tohto článku platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy alebo v prípade zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby, svoju ústrednú správu. Ak sa však zmluva uzavrie v rámci výkonu obchodnej činnosti alebo povolania tohto účastníka, platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu s tým štátom, kde sa nachádza jeho hlavná prevádzkareň alebo ak má podľa zmluvy plnenie poskytnúť iná prevádzkareň ako hlavná prevádzkareň, so štátom, kde sa nachádza táto jeho prevádzkareň. Keďže v danej veci išlo o zmluvný vzťah s cudzím prvkom (žalobca je občanom Rakúskej republiky), súd prvej inštancie pri určení rozhodného práva vychádzal z Rímskeho dohovoru. Mal za to, že rozhodným právom v danej veci je právo Slovenskej republiky, keď žalovaný ako účastník zmluvy mal v zmysle vzájomnej zmluvy z 18.08.2009, pre posúdenie ktorej súd prvej inštancie aplikoval ust. § 588 Obč. zák., poskytnúť plnenie žalobcovi, pričom v konaní nebol medzi sporovými stranami sporný obvyklý pobyt žalovaného na území Slovenskej republiky. 4. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu, a to vzájomnou dohodou uzavretou medzi sporovými stranami dňa 18.08.2009, dohodou o ukončení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24.09.2010, oznámením žalobcu z 29.05.2013 o zrušení dohody o postúpení pohľadávky. Ďalej mal za preukázané uzavretie sprostredkovateľskej dohody v ústnej forme, ktorej uzavretie predchádzalo vzájomnej dohode z 18.08.2009. Súd prvej inštancie vzájomnú dohodu posúdil podľa § 588 Obč. zák., v ktorej si účastníci konania po naplnení účelu sprostredkovateľskej zmluvy upravili svoje vzájomné práva, čím zanikol pôvodný záväzok vyplývajúci zo sprostredkovateľskej zmluvy uzavretej v ústnej forme. Uviedol, že medzi sporovými stranami bola sporná skutočnosť, kto vykonával sprostredkovateľskú činnosť, nárok na sprostredkovateľskú odmenu s prihliadnutím na neuhradenie kúpnej ceny žalovanému v celom rozsahu, preto práve obsah uvedenej dohody rieši tieto sporné prvky. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný v konaní nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že sprostredkovateľská odmena dohodnutá vo vzájomnej dohode mala byť uhradená až po doplatení zvyšnej časti kúpnej ceny za prevod nehnuteľností. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané uzavretie vzájomnej dohody z 18.08.2009, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi v lehote do 31.12.2009, a to za sprostredkovateľskú činnosť pri predaji rodinného domu v O.. Vzájomná zmluva bola uzavretá až po uzavretí kúpnej zmluvy, pričom žalovanú sumu žalovaný neuhradil ani sčasti. Súd prvej inštancie pri posúdení uzavretej dohody vychádzal z ust. § 585 Obč. zák. s tým, že urovnaním vznikol nový záväzok medzi účastníkmi konania, zmysle ktorého bol žalovaný povinný uhradiť žalobcovi províziu vo výške 30.000,- eur do 31.12.2009. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 30 000 eur z titulu sprostredkovateľskej odmeny. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2006. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že od počiatku tvrdil, že pre posúdenie veci nie je rozhodné právo Slovenskej republiky, ale právo Rakúskej republiky. Trval na tom, že vzhľadom na to, že nedostal celé plnenie za obchod, ktorý mal sprostredkovať údajne žalobca (nedostal vyplatenú celú kúpnu cenu), je z hľadiska aplikovateľného hmotného práva, za ktoré považuje právo Rakúskej republiky, potrebné posúdiť, akú má táto skutočnosť vplyv na províziu za obchod, ktorý mal byť sprostredkovaný. Namietal, že s poukázaním na čl. 4 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 Nariadenia č. 593/2008 je rozhodné právo miesta obvyklého pobytu poskytovateľa služby, resp. právo miesta obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Keďže žalobca si uplatňuje províziu za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti, je plnením typickým pre túto sprostredkovateľskú zmluvu práve údajné plnenie zo strany žalobcu, t. j. sprostredkovanie. Keďže ide o štátneho občana Rakúskej republiky s miestom podnikania v Rakúskej republike, je rozhodným právom Rakúskej republiky. Podľa tohto práva treba posúdiť najmä to, aký vplyv na províziu má tá skutočnosť, že žalovaný v pozícii záujemcu z údajnej sprostredkovateľskej zmluvy žalobcom nedostal v plnom rozsahu plnenie za sprostredkovaný obchod. Rozhodné právo sa má určiť podľa hraničného ukazovateľa v zmysle čl. 4 ods. 2 Rímskeho dohovoru, t. j. podľa miesta obvyklého pobytu osoby, resp. miesta hlavnej prevádzkarne podnikateľa, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Pretože plnením charakteristickým pre sprostredkovateľskú zmluvu je práve údajné sprostredkovanie zo strany žalobcu, ktorý obchod podľa vlastných tvrdení sprostredkoval ako štátny občan Rakúskej republiky a konkrétne ako podnikateľ so sídlom vo Viedni, treba vec posúdiť podľa právneho poriadku Rakúskej republiky. Súd prvej inštancie však posúdil ako miesto pobytu zmluvnej strany poskytujúcej charakteristické zmluvné plnenie miesto trvalého pobytu žalovaného (Slovenská republika), ktorý mal v zmysle vzájomnej zmluvy peňažný záväzok 30.000,- eur voči žalobcovi. Súd prvej inštancie pritom zjavne vychádzal zo skutočnosti, že vzájomná zmluva predstavuje zmluvu o urovnaní podľa § 585 Obč. zák., z ktorej vyplýva jediné plnenie a to povinnosť žalovaného uhradiť dohodnutú sumu a teda charakteristickým plnením zo zmluvy je práve povinnosť žalovaného k peňažnému plneniu, ktorá nahrádza doterajší záväzok žalovaného zaplatiť províziu zo sprostredkovateľskej zmluvy. Týmto sa však súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedená dohoda totiž podľa žalovaného nie je dohodou o urovnaní. Samotný žalobca viackrát zdôraznil, že sa tu, pokiaľ ide o vzájomnú dohodu jedná o uznanie dlhu, ktoré zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu. I samotný žalovaný pripúšťa práve túto právnu kvalifikáciu. Ani z obsahu formulácie samotnej vzájomnej dohody nevyplýva, že by upravovala nejaké sporné práva medzi účastníkmi konania. Bez uvedenia sporných záväzkov do dohody o urovnaní vyvstáva právna otázka, či je takáto dohoda vôbec platná, keďže nie je jasné, aký a čí záväzok je nahradený záväzkom novým. Vzájomná dohoda založená v spise obsahovo zodpovedá uznaniu dlhu zakladajúcemu vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu. Súd prvej inštancie teda pochybil, keď danú dohodu posúdil ako dohodu o urovnaní a pochybil tiež v tom, keď zaujal stanovisko, že záväzok obsiahnutý vo vzájomnej dohode nahrádza záväzok zo sprostredkovateľskej zmluvy a keďže z dohody o urovnaní nevyplývajú iné záväzky ako záväzok žalovaného na peňažné plnenie, tak plnením charakteristickým pre vzájomnú dohodu je práve peňažné plnenie žalovaného tam uvedené. Ak by súd prvej inštancie vec správne posúdil, dospel by k záveru, že sa jedná o právny úkon, ktorého účelom bolo posilniť údajný nárok žalobcu zo sprostredkovateľskej zmluvy uzatvorenej predtým medzi účastníkmi konania v ústnej forme. V danom prípade sa teda jednalo o nárok zo sprostredkovateľskej zmluvy, kde plnením charakteristickým pre zmluvu je sprostredkovanie žalobcu. Žalobca je pritom štátnym občanom Rakúskej republiky a sprostredkovanie mal vykonávať ako fyzická osoba - podnikateľ so sídlom vo Viedni, kde bol aj zapísaný do zoznamu živnostníkov. Za daných okolností je preto irelevantné, že mal v rozhodnom čase registrovaný pobyt ako nepodnikateľ na území Slovenskej republiky. V ďalšom žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, keď vzájomnú dohodu medzi účastníkmi posúdil ako dohodu o urovnaní, hoci žiadna zo sporových strán takto danú dohodu neposudzovala. Týmto právnym posúdením sa súd prvej inštancie vyhol námietke rozhodného práva uplatňovanej žalovaným, keď plnenie charakteristické pre dohodu o urovnaní je peňažný záväzok žalovaného s trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky, na rozdiel od záväzku typického zo sprostredkovateľskej zmluvy, kde typickým plnením sprostredkovateľskú zmluvu sprostredkovanie zo strany žalobcu ako občana Rakúskej republiky s obvyklým pobytom/ miestom podnikania na území Rakúskej republiky. Súd prvej inštancie tak učinil prekvapivo bez toho, že by informoval účastníkov konania o tom, ako mieni právne kvalifikovať vzájomnú dohodu, hoci tak podľa názoru žalovaného podľa § 100 ods. 1 a § 118 ods. 2 O.s.p. za daných okolností urobiť mal. Navyše podľa žalovaného k žiadnemu sprostredkovaniu zo strany žalobcu nedošlo, menovaného videl po prvýkrát až na notárskom úrade, kde došlo k podpisu vzájomnej dohody. Pokiaľ niekto v danej veci (sprostredkovanie predaja jeho nehnuteľnosti) niečo konal (bez toho, aby žalovaný nejaké konkrétne sprostredkovanie uznával), tak to bola manželka žalobcu a už zosnulá JUDr. S.. Žalovaný sa nezúčastnil stretnutia vo februári 2009 v hoteli Nivy, kde malo byť dohodnuté, že sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti bude vykonávať v mene žalobcu práve jeho manželka a kde malo dôjsť k uzatvoreniu sprostredkovateľskej zmluvy. Medzi sporovými stranami tak neexistuje žiaden zmluvný vzťah a žalobca voči žalovanému nemá žiadnu pohľadávku. Úkony smerujúce k predaju nehnuteľnosti vykonávala popri JUDr. S. manželka žalobcu, ktorá nikdy žalovanému neoznámila ani nijako nedoložila, že by konala v mene žalobcu - svojho manžela. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedol, že nie je dôvodná námietka žalovaného, že sa má na daný právny vzťah uplatniť nariadenie č. 593/2008 zo 17.06.2008 (Rím I), a to vzhľadom na časovú pôsobnosť tohto nariadenia. Sprostredkovateľská zmluva a neskôr aj zmluva, ktorá na ňu nadväzovala zo dňa 18.08.2009 boli uzavreté skôr, než nariadenie Rím I nadobudlo účinnosť. Preto súd prvej inštancie správne aplikoval na danú vec Rímsky dohovor z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ku ktorému Slovenská republika pristúpila v roku 2005. Rovnako nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že na daný právny vzťah sa má aplikovať hraničný ukazovateľ - miesto hlavnej prevádzkarne podnikateľa, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Zmluva zo dňa 18.08.2009 bola totiž uzavretá medzi súkromnými fyzickými osobami (nepodnikateľmi), k čomu možno dospieť jednoduchým výkladom tohto právneho úkonu. Žalovaný a žalobca sú ako účastníci tejto zmluvy identifikovaní ako súkromné osoby. Žalobca taktiež preukázal, že sa zdržiaval a bol prihlásený k pobytu na adrese J. K. X, O. R.d 17.02.2006 s platným povolením na pobyt do 20.03.2011. Obvyklý pobyt žalobcu v období pred a v čase podpisu zmluvy bol na území Slovenskej republiky. Rovnako tak nehnuteľnosť, ktorej predaj žalobca sprostredkoval sa nachádza na území Slovenska. Skutočnosti, že pre daný právny vzťah je rozhodným právom právo Slovenskej republiky nasvedčuje aj celý rad ďalších okolností. Ide, napríklad o obvyklý pobyt oboch účastníkov zmluvného vzťahu a pod.. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu zmluvy zo dňa 18.08.2009 je potrebné si uvedomiť, že súd prvej inštancie nebol viazaný právnym názorom účastníkov konania, prípadne ich právnych zástupcov. Pre určenie rozhodného práva je teda irelevantné, či ide o zmluvu ako uznanie záväzku alebo dohodu o urovnaní. Oba uvedené právne úkony majú rovnaký skutkový základ, a síce existenciu určitej nesplnenej záväzkovej povinnosti. V danom prípade ide o nevyplatenie provízie za riadne vykonané sprostredkovanie. V dokumente zo dňa 18.08.2009 označeným ako vzájomná zmluva bolo vlastnoručným podpisom žalovaného potvrdené, že bola vykonaná činnosť sprostredkovania predaja rodinného domu a účastníci sa v nej dohodli, že provízia vo výške 30.000,- eur bude zaplatená do 31.12.2009. Žalovaného nikto nenútil podpísať uvedený dokument. V súvislosti s ustanoveniami § 100 ods. 1 a § 118 ods. 2 O.s.p. na, ktoré poukazuje žalovaný, treba uviesť, že súd nie je povinný uviesť, ako sa mu javí právne posúdenie veci (uvedené ustanovenie dáva súdu iba možnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci). Postup podľa tohto ustanovenia je navyše namieste predovšetkým v čase pred samotným otvorením pojednávania, kedy súd poskytuje účastníkom priestor na zmierne vybavenie veci. Druhé z citovaných ustanovení upravuje výlučne skutkové okolnosti toho, ktorého prípadu a jeho primárnym účelom je zabezpečiť hospodárnosť konania. Súd prvej inštancie teda nemal povinnosť informovať žalovaného o tom, ako mieni právne kvalifikovať zmluvu zo dňa 18.08.2009. Žalovaný sa v podanom odvolaní snaží účelovo a zavádzajúco spochybniť aktívnu legitimáciu žalobcu ako i samotnú existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Zo zmluvy zo dňa 18.08.2009 však jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným existoval zmluvný vzťah. Z tejto zmluvy je tiež zrejmé kto je hmotnoprávnym nositeľom subjektívneho práva a kto je hmotnoprávnym nositeľom subjektívnej povinnosti. Žalobca splnomocnil svoju manželku, aby vykonávala rokovania a stretnutia v jeho mene. Žalovaný to akceptoval a bol rád, že sa našiel kupec pre jeho dom, ktorý predtým nemohol 5 rokov predať. Keď sa predaj zrealizoval, nevyplatil žalobcovi (napriek tomu, že mu bola vyplatená suma viac ako 1,2 mil. eur) ani cent. Takéto správanie žalovaného možno považovať za amorálne. Žalobca sprostredkoval prostredníctvom svojej manželky predaj nehnuteľností, pričom kúpna cena podľa kúpnej zmluvy bola 1,6 mil. eur. To, či žalovaný dostal celú kúpnu cenu (podľa vyjadrenia žalovaného dostal 1,2 mil. eur) nie je pre účely odmeny pre žalobcu rozhodujúce. Pokiaľ by sa dohodli, že žalobca dostane iba podiel podľa celkovo zaplatenej sumy, uviedli by to do dokumentu zo dňa 18.08.2009. Bežná výška provízie sa pohybuje v rozpätí 3-5% z kúpnej ceny, pričom v tomto prípade by to bolo 48-80 tisíc eur. Účastníci sa dohodli iba na sume 30.000,- eur. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 8. Pokiaľ ide o rozhodné právo, ktoré sa má na danú vec aplikovať, je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie toho názoru, že treba aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky. Odvolací súd stotožňuje s tým, že aplikácia nariadenia č. 593/2008, zo 17.06.2008 (Rím I) nie je možná vzhľadom na prechodné ustanovenie tohto nariadenia (čl. 28), v zmysle ktorého sa toto nariadenie vzťahuje len na zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009. V danej veci ústna sprostredkovateľská zmluva, ako i následná písomná vzájomná dohoda boli nepochybne uzavreté pred týmto dátumom, čo vylučuje aplikáciu nariadenia č. 593/2008, zo 17.06.2008 (Rím I) na posudzovaný prípad. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na posudzovaný prípad, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva, aplikoval Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (č. 80/934/EEC, ďalej len „Dohovor“). Podľa čl. 4 ods. 1 tohto Dohovoru v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa čl. 3, sa zmluva spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Ak však je časť zmluvy oddeliteľná od jej zostatku a táto časť má užšiu väzbu s iným štátom, možno ju výnimočne posudzovať podľa právneho poriadku tohto iného štátu. Podľa ods. 2 cit. článku, s výhradou ustanovenia odseku 5 tohto článku platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy alebo v prípade zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby svoju ústrednú správu. Ak sa však zmluva uzatvorí v rámci výkonu obchodnej činnosti alebo povolania tohto účastníka, tak platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu s tým štátom, kde sa nachádza jeho hlavná prevádzkareň, alebo ak má podľa zmluvy plnenie poskytnúť iná prevádzkareň ako hlavná prevádzkareň, so štátom, kde sa nachádza táto iná prevádzkareň. Podľa ods. 5 cit. článku, odsek 2 sa neuplatní, ak nemožno určiť charakteristické plnenie, a domnienky ods. 2, 3 a 4 sa neuplatnia, ak z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom. Z týchto ustanovení Dohovoru je zrejmé, že rozhodujúcim kritériom pre určenie rozhodného práva je predovšetkým väzba na príslušný štát. Zmluva sa tak prioritne spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Spravidla platí, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy. Uvedené kritérium však neplatí bezvýhradne (viď ods. 5 čl. 4), ak z celkových okolností prípadu vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom. V danej veci sprostredkovateľskú zmluvu ako hlavný záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi, od ktorého sa odvíja aj následné uzavretie vzájomnej dohody, uzavreli dve fyzické osoby, pričom v konaní nebolo preukázané, že by konali (prípadne jeden z nich konal) v rámci výkonu obchodnej činnosti (žalobca v rámci svojej živnosti evidovanej v Rakúsku mohol sprostredkovávať predaje nehnuteľností iba v oblasti gastronómie). Žalobca ani vo vzájomnej zmluve z 18.08.2009 nevystupuje a nie je označený ako živnostník, ale len ako štátny občan Rakúska s trvalým pobytom na jeho území. V dôsledku toho hraničným ukazovateľom pre určenie rozhodného práva v prípade sprostredkovateľskej zmluvy bola prioritne väzba so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy (čl. 4 ods. 2). Z toho je zrejmé (a v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so žalovaným), že väzba na právny poriadok štátu sa vzťahuje k osobe žalobcu a nie žalovaného, keďže charakteristickým plnením pre sprostredkovateľskú zmluvu je predovšetkým činnosť samotného sprostredkovateľa, ktorý sa zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy. Podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru by tak rozhodným právom bolo právo štátu, kde mal sprostredkovateľ - žalobca obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy (toto však neplatí bez výhrad, nakoľko je tu obmedzenie podľa ods. 5 čl. 4 - viď nižšie). Za obvyklý pobyt nemožno bez ďalšieho považovať adresu trvalého pobytu účastníka zmluvy, ale miesto, kde sa účastník zdržuje prevažne. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca mal síce hlásený trvalý pobyt vo Viedni, ale v čase uzatvárania sprostredkovateľskej zmluvy, t. j. v roku 2009 sa zdržiaval na adrese J. K. Č.. X, O., kde aj reálne býval. Uvedenému nasvedčuje aj potvrdenie Úradu hraničnej a cudzineckej polície (č. l. 138), z ktorého vyplýva, že žalobca mal na území SR platné povolenie na pobyt od 17.02.2006 do 20.03.2011, teda i v čase uzatvárania predmetných zmlúv. Ak by sa teda aplikoval čl. 4 ods. 2 Dohovoru na posudzovaný prípad, rozhodným právom by bol právny poriadok SR, pretože žalobca ako zmluvná strana, ktorá mala uskutočniť plnenie charakteristické pre sprostredkovateľskú zmluvu, mal obvyklý pobyt v čase uzavretia zmlúv na území Slovenskej republiky. Aplikácii právneho poriadku SR nasvedčuje aj čl. 4 ods. 5 Dohovoru, keďže i z celkových okolností danej veci vyplýva, že sprostredkovateľská zmluva ako i vzájomná dohoda majú najužšiu väzbu so Slovenskou republikou. K tomuto záveru možno dospieť predovšetkým vzhľadom na to, že i druhá zmluvná strana - žalovaný ako záujemca mal v čase uzatvárania zmlúv obvyklý pobyt na území SR, i nehnuteľnosť, ktorej sa sprostredkovanie predaja týkalo, sa nachádza na území Slovenskej republiky. Pritom nebolo v konaní preukázané, že by mal žalobca činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy vykonávať, napr. výlučne na území iného štátu (Rakúska). Odvolací súd má za to, že takmer všetky okolnosti daného prípadu s výnimkou trvalého pobytu žalobcu vo Viedni a jeho živnostenskej registrácie vo Viedni poukazujú na užšiu spätosť so Slovenskou republikou, než s Rakúskou republikou. Iba okrajovo odvolací súd poukazuje aj na ust. § 10 ods. 2 písm. f) zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak, sa spravidla spravujú zmluvy o obchodnom zastúpení a zmluvy o sprostredkovaní právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) osoba, pre ktorú zástupca alebo sprostredkovateľ vykonáva činnosť, v čase uzavretia zmluvy. S poukazom na vyššie uvedené, je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že na posudzovaný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky. 9. Pokiaľ ide o vec samu, žalobca v konaní tvrdil, že ústnu zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti uzavrel so žalovaným on s tým, že poveril svoju manželku vybavovaním záležitostí s tým spojených, o čom mal byť žalovaný informovaný a súhlasil s tým. Žalovaný namietal, že zmluva bola uzavretá s manželkou žalobcu, príp. s JUDr. S.. Keďže sa vykonaným dokazovaním (výsluchom svedkov) nedalo jednoznačne ustáliť túto otázku, správne postupoval súd prvej inštancie, keď vzal do úvahy práve obsah písomne uzavretej vzájomnej dohody z 18.08.2009. Z jej obsahu vyplýva, že ju uzavreli žalobca a žalovaný, pričom žalovaný sa v nej zaviazal uhradiť žalobcovi províziu vo výške 30.000,- eur za sprostredkovateľskú činnosť pri predaji rodinného domu v O.. Obsah tejto dohody potvrdzuje tvrdenie žalobcu, že samotná sprostredkovateľská zmluva bola uzavretá medzi sporovými stranami a žalovaný sa za sprostredkovateľskú činnosť pri predaji rodinného domu v O. zaviazal žalobcovi uhradiť províziu vo výške 30.000,- eur. Zároveň si treba uvedomiť, že predmetná dohoda bola uzavretá až po tom, čo ku sprostredkovaniu predaja nehnuteľnosti došlo, t. j. po uzavretí kúpnej zmluvy, preto následné tvrdenie žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu považoval odvolací súd za účelové. Žalovaného nič nezaväzovalo (nenútilo), aby dohodu s takýmto obsahom uzavrel. Rovnako sa možno stotožniť s názorom žalobcu, že vyplatenie dohodnutej provízie nebolo viazané na vyplatenie celej kúpnej ceny prevádzaných nehnuteľností, ale len za sprostredkovanie jej predaja. Takto dohodnutá odmena sa navyše pohybuje v rozmedzí bežných provízií za sprostredkovanie predaja nehnuteľností, ktorá sa na trhu s realitami pohybuje v rozmedzí 5-10% z kúpnej ceny nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za nedôvodnú. 10. Pokiaľ ide o samotnú povahu vzájomnej zmluvy z 18.08.2009, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že nejde o dohodu o urovnaní uzavretú podľa § 585 a nasl. Obč. zák.. Obsahom tejto dohody totiž nebola úprava práv a povinností sporných alebo pochybných medzi sporovými stranami. Z obsahu dohody totiž vyplýva záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi províziu (odmenu) za sprostredkovateľskú činnosť pri predaji jeho rodinného domu v O.. Táto dohoda má skôr charakter zmluvy nadväzujúcej na ústne uzavretú sprostredkovateľskú zmluvu, resp. charakter písomného dodatku k ústne uzavretej sprostredkovateľskej zmluve, ktorý sa týka výšky a spôsobu vyplatenia odmeny (provízie) za už vykonanú sprostredkovateľskú činnosť. Charakter tohto právneho úkonu (t. j., či ide o dohodu o urovnaní, uznanie dlhu, alebo dodatok k ústne uzavretej sprostredkovateľskej zmluve), nijako nemôže ovplyvniť záver o tom, že z jej obsahu jednoznačne vyplýva záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi dohodnutú odmenu vo výške 30.000,- eur do 31.12.2009. Je teda zrejmé, že z hľadiska obsahu v zmysle vymedzenia práv a povinností jej účastníkov ide o úkon dostatočne určitý a zrozumiteľný bez ohľadu na jeho samotné označenie. Inými slovami, aj keby išlo o úkon - dohoda o urovnaní, resp. inštitút uznania dlhu, nemá toto právne posúdenie žiaden vplyv na skutočnosť, že žalovaný sa v tejto dohode jasne zaviazal na zaplatenie provízie za sprostredkovanie predaja jeho nehnuteľnosti vo výške 30.000,- eur žalobcovi. Samotné právne posúdenie tohto právneho úkonu teda nemohlo mať žiaden vplyv na splnenie si povinnosti žalovaného vyplývajúcej z predmetnej dohody. Inými slovami, z obsahu predmetnej dohody možno vyvodiť zámer jej účastníkov, ktorým bolo vyplatiť žalobcovi províziu vo výške 30.000,- eur. 11. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny. Preto ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).