Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/121/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512205427 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512205427.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: TOL, spol. s r.o., IČO: 31 670 385, so sídlom Priemyselná 4765, Poprad -Matejovce, zastúpenom: Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, Poprad proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, Bratislava, o vylúčenie veci z daňovej exekúcie a plnenie úroku z omeškania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.11.2012, č.k. 42C/68/2012-80, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v celom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vylúčenia peňažných prostriedkov vo výške 187 eur z výkonu daňovej exekúcie vedenej správcom dane - žalovaným proti daňovému dlžníkovi Iberia Caracas s.r.o. prikázaním pohľadávky z účtu v banke a ich vydania spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % p.a. od 03.12.2011 do zaplatenia. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 88 ods. 1, 3 druhá veta, 4 písm. b), § 55 ods. 11, § 108 ods. 1, 7, § 109 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a vecne tým, že žalovaný ako správca dane pri výkone daňovej exekúcie postupoval v súlade zo zákona č. 511/1992 Zb., na základe právoplatného exekučného titulu vykonal daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka a rešpektujúc ustanovenie § 55 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. nebolo jeho vecou ako správcu dane zisťovať pôvod peňažných prostriedkov na účte daňového dlžníka. Vyvodil, že peňažné prostriedky neboli ani prostriedkami, ktoré by bolo možné vylúčiť z daňovej exekúcie použitím ustanovenia § 109 zákona č. 511/1992 Zb., pričom peňažné prostriedky predstavujú pohľadávku, ktorú má žalobca voči daňovému dlžníkovi a nie je možné domáhať sa ich vylučovacou žalobou, ale postupom podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) s prihliadnutím na to, že žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti, v ktorej cituje ustanovenia právneho predpisu, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, keď podľa číselného označenia paragrafového znenia príslušných ustanovení ide o ustanovenia daňového poriadku, t.j. zákona č. 563/2009 Z.z., no súd nesprávne uviedol, že ide o ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. S poukazom na uvedené, z odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca nevie posúdiť, podľa akej právnej úpravy súd rozhodoval. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorú uviedol v žalobe a v priebehu konania, najmä s doterajšou súdnou praxou na základe právoplatných rozhodnutí iných súdov, lebo v odôvodnení neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť iných rozhodnutí a správnosť napadnutého rozsudku. Uvedený postup prvoinštančného súdu považoval za taký, ktorého následkom je nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a odňatie možnosti konať pred súdom. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia zamietajúceho výroku zaoberal otázkami, ktoré žalobca nenamietal a nevie posúdiť, či práve zodpovedanie uvedených otázok viedlo súd k zamietnutiu žaloby. Naopak, podľa jeho názoru sa nezaoberal zásadnou otázkou, t.j. či daňová exekúcia je prípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka. Za nesprávne právne posúdenie považoval už vyššie uvedené pochybenie prvoinštančného súdu, ktorý neaplikoval príslušnú právnu normu, lebo podľa číselného označenia paragrafového znenia citovaných ustanovení zákona v odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto zodpovedajú ustanoveniam daňového poriadku. Zároveň považoval aplikáciu ust. § 55 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. (ktorému podľa obsahu zodpovedá ust. § 58 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.) a ust. § 109 zákona č. 511/1992 Zb. (ktorému podľa obsahu zodpovedá ust. § 83b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) za nesprávnu, nakoľko zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca neplatil na daň daňového dlžníka a ani neplatil za daňového dlžníka, pričom peňažné prostriedky, ktoré boli pripísané z účtu žalobcu na účet daňového dlžníka, nepatrili daňovému dlžníkovi. Zdôraznil, že medzi ním a daňovým dlžníkom neexistoval žiadny záväzkový vzťah, z ktorého by mu vznikla povinnosť zaplatiť daňovému dlžníkovi určitú sumu, neplnil za daňového dlžníka a už vôbec neplnil na daň daňového dlžníka. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne interpretoval aj ust. § 73 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., keď dospel k záveru, že peňažné prostriedky nie sú vecou, lebo v súlade so znením citovaného ustanovenia mal posudzovať, či v danom prípade ide o majetok, ktorý je vo vlastníctve tretej osoby. Nesúhlasil ani s právnym záverom prvoinštančného súdu, že peňažné prostriedky žalobcu predstavujú pohľadávku, ktorú má voči daňovému dlžníkovi, pričom uvedených prostriedkov sa nemožno domáhať vylučovacou žalobou ale postupom podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 6.2.2013, v ktorom uviedol, že odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom považuje za bezdôvodnú, keď nie je zrejmé, akým konkrétnym postupom súdu malo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, poukázal na právny názor obsiahnutý v rozhodnutí NS SR, sp.zn. 4Cdo/180/2006 a rozhodnutiach ÚS SR, sp.zn. IV.ÚS 49/06, III.ÚS 300/06. Čo sa týka namietaného nesprávneho právneho posúdenia, poukázal na to, že v zmysle prechodných ustanovení sa aj prípad žalobcu posudzuje podľa zákona č. 563/2009 Z.z. a odhliadnuc od toho, ktorý právny predpis súd v rozsudku uvádza, obsahovo sú ustanovenia oboch právnych predpisov totožné, preto uvedená chyba nemôže mať vplyv na výrok rozhodnutia prvoinštančného súdu. Poukázal na rozhodnutia súdu prvej inštancie v obdobných veciach, ktorými boli žaloby zamietnuté, a v ktorých všetci žalobcovia zhodne tvrdia, že peňažné prostriedky omylom zaslali na účet daňového dlžníka, pričom podľa jeho názoru tento omyl súvisí s personálnym prepojením spoločnosti AUTOKLUB - PP, s.r.o. a spoločnosti AUTOKLUB, a.s. Ďalej uviedol, že nenamieta, že aj peňažné prostriedky uložené na účte vedenom v banke možno subsumovať pod pojem majetok definovaný v § 88 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., ale poukázal na to, že pri vykonaní exekúcie prikázaním pohľadávky (ktorej predmetom je pohľadávka daňového dlžníka voči banke), nie sú predmetom exekúcie konkrétne peňažné prostriedky, ale práve nárok majiteľa účtu na vyplatenie zostatku voči banke. Inštitút vylúčenia majetku z daňovej exekúcie by podľa jeho názoru bolo možné použiť v rámci daňovej exekúcie iba v tom prípade, ak by bolo zistené, že pohľadávka, ktorú správca dane exekvuje, vyplýva zo zmluvy o bežnom účte, ktorej účastníkom by bola tretia osoba, nie daňový dlžník. V tomto smere potom žalobca v konaní nepreukázal, že správca dane postihol exekúciou pohľadávku - nárok žalobcu na vyplatenie zostatku voči banke. V súvislosti s argumentáciou ohľadom vydania bezdôvodného obohatenia uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu mohlo dôjsť iba na strane daňového dlžníka, keďže vymoženie daňového nedoplatku evidovaného u daňového dlžníka zákonným spôsobom nemôže napĺňať znaky bezdôvodného obohatenia na strane správcu dane. Zároveň poukázal na to, že okolnosť existencie záväzkového vzťahu medzi žalobcom a daňovým dlžníkom nie je predmetom preskúmania v tomto súdnom konaní. Zdôraznil, že k realizácii daňového exekučného príkazu a k prevedeniu spornej sumy na účet správcu dane došlo v čase pred podaním žaloby, kedy už žalovaný nesmel s ňou nakladať, preto vydanie rozhodnutia o vylúčenie majetku z exekúcie neprichádzalo v tomto štádiu daňovej exekúcie do úvahy. Na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a žiadal ho potvrdiť. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal vylúčenia peňažných prostriedkov vo výške 187 eur z daňovej exekúcie vedenej proti daňovému dlžníkovi Iberia Caracas s.r.o., ich vydania ako aj zaplatenia úroku vo výške 9,25% ročne od 3.12.2011 do zaplatenia. 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z.. 8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 9. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti napadnutého rozsudku je opodstatnená. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia odkazuje na ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., ale číselné označenie jednotlivých paragrafov a ich citácia nezodpovedá zákonu č. 511/1992 Zb., ale zákonu č. 563/2009 Z.z. Z uvedeného potom nie je možné zistiť, ktorý právny predpis súd prvej inštancie na danú vec aplikoval, zároveň nie je možné posúdiť správnosť jeho záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 10. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; predovšetkým tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám nevyhovuje. V danom prípade ide pritom o takú procesnú vadu, t.j. nesprávny procesný postup súdu, ktorou sa znemožnilo stranám sporu uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pri neustálení právneho predpisu aplikovaného na daný spor je totiž znemožnené stranám sporu účinne voliť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. 11. Odvolací súd napriek tomu, že nemohol vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku zaujať stanovisko k opodstatnenosti uplatneného nároku, pretože by to bolo v tomto štádiu konania predčasné, dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí musí vysporiadať aj s podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán sporu. 12. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, pretože jeho procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci ustáliť, aký právny predpis na daný spor aplikuje (v súlade s prechodnými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z.z.), opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).