Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/23/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512219031 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512219031.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci navrhovateľa: N. K., Z. Z. XX, Z., zastúpeného: AKAK s.r.o., so sídlom Slowackého 56, Bratislava, proti odporcovi: News and Media Holding a.s., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpenému: SCHWARZ advokáti, s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 29. mája 2014, č.k. 7C 126/2012-340, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur, spôsobenej neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv uverejnením článku v týždenníku B. X X. E. X. XX.XX.XXXX B. I. ". M." s podtitulom "U. G. G. M. M. W. M. O. za E. W.", ktorý obsahoval aj jeho fotografiu, osobné údaje - meno, priezvisko a bydlisko, ako aj konštatovanie na jeho adresu, že, cit.: "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny "G.; a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.345,88 eur. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 19.07.2012 bol v týždenníku B. X X. uverejnený článok pod názvom "B. M. M. B. ". G. G. M. M. W. M. O. za E. W.", v rámci ktorého bola uverejnená fotografia troch mužov a M. W. M. s popisom "Z. W. M. podľa I. R. Č. I. O., za W. O. G. G.?"., ktorý informuje čitateľa o tom, že známa M. W. M. sa vydáva, kde bude mať svadbu, pričom v článku sa okrem iného uvádza, že "meno nastávajúceho, s ktorým W. čaká dieťa, je už dlhší čas opradené tajomstvom", ako aj to, že "jej vyvolený sa má volať N. K. a malo by ísť o vplyvného muža z bratislavských podnikateľských kruhov" s tým, že v závere článok obsahuje konštatovanie, že "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny "G.". Vychádzajúc zo skutočností zistených dokazovaním; vykonaným výsluchom svedka V.. V. M., M. R.. X. O., ako aj listom Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 06.03.2014; poukázal na skutočnosť, že z prostredia polície v minulosti unikli do médií (denníka I. Č.F. F. G. W.) "zoznamy záujmových osôb" spracované Úradom boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), predstavujúce súbor mien zachytených v kriminálnych informáciách súvisiacich s určitou zločineckou skupinou; neznamenajúci však, že ide o zoznam členov zločineckej skupiny; v ktorých sa medzi osobami v zozname "E. M. "." nachádza navrhovateľove meno, priezvisko, rodné číslo, adresa bydliska, telefónne čísla, model zbrane, ktorú vlastní, typ motorových vozidiel, ktorých je vlastníkom, ako aj jeho fotografia. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke vec posúdil podľa § 11, § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že podanému návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo zo strany odporcu k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Poukázal na to, že predmetný článok informuje čitateľov o očakávanej aktuálnej udalosti - svadbe W. M., teda má vo svojom celku spravodajský charakter, pričom ani jeden z výrokov obsiahnutých v článku nie je objektívne spôsobilý navrhovateľovi privodiť ujmu na jeho osobnostných právach, nakoľko ide len o sprostredkovanie informácie o pripravovanej svadbe osoby verejného záujmu - W. M., ktorej súčasťou je aj informácia o jej budúcom manželovi, otcovi dieťaťa, ktorého narodenie očakávajú. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s námietkou navrhovateľa, že nie je osobou verejného záujmu, nakoľko jeho postavenie je bez ohľadu na jeho vôľu ovplyvnené tým, že sa rozhodol žiť spoločne v manželskom zväzku a mať dieťa s osobou verejného záujmu W. Š., ktorá je známa zo sveta šoubiznisu (televízna súťaž M.) a zo svojho pôsobenia profesionálnej speváčky, a preto musí so záujmom verejnosti a jeho dôsledkami počítať i on, ako tzv. relatívna osoba verejného záujmu, o ktorú je záujem vyplývajúci z jeho vzťahu k absolútnej osobe verejného záujmu W. M.. Dospel preto k záveru, že nakoľko fotografia navrhovateľa bola vyhotovená na mieste verejne prístupnom, primeraným spôsobom, neznevažuje ho ani nezosmiešňuje, a je zrejmé, že všetky uverejnené fotografie k predmetnému článku boli použité na účely spravodajstva, na uverejnenie fotografie navrhovateľa nebol potrebný jeho súhlas. Vo vzťahu k tvrdeniam uverejneným v článku ohľadne navrhovateľa konštatoval, že tieto sú pravdivé, pričom ich nespochybňoval ani navrhovateľ. Súčasne poukázal na to, že uverejnené informácie nie sú spôsobilé privodiť navrhovateľovi žiadnu ujmu a v žiadnom prípade neznevažujú jeho osobu v očiach verejnosti, keď predmetný článok neobsahuje urážlivé, útočné alebo neslušné vyjadrenia, všetky hodnotiace úsudky majú vecný základ v skutočných dejoch a v konaní nebol preukázaný ani žiadny zásah do súkromnej sféry navrhovateľa. Na základe uvedeného preto uzavrel, že informáciami uverejnenými v článku, ani uverejnením fotografie navrhovateľa nebolo porušené jeho právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11, 12 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu neboli splnené ani podmienky ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka na priznanie návrhom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 12 úkonov právnej služby podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., v celkovej výške 1.345,88 eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho obsah nezodpovedá ani požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúcim z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko z neho nevyplýva, prečo je v danej veci potrebné priorizovať právo na slobodu prejavu na úkor jeho práva na ochranu osobnosti a práva na ochranu súkromia, ako ani to, prečo súd prvého stupňa predmetný článok považoval za spravodajstvo, resp. v čom spočíva jeho spravodajský význam a charakter, hoci informácie o svadbe speváčky, ktorá sa dlhodobo nezúčastňuje na verejnom živote a informácie o jej súkromnom živote jej blízkych osôb za spravodajstvo považovať nemožno. Vytýkal tiež v tomto smere prvostupňovému súdu, že sa opomenul zaoberať otázkou, či sa on osobne niekedy zúčastňoval verejného života, resp. či sa zúčastnil aktivity, pri ktorej jeho manželka vystupovala ako osoba verejného záujmu a náležite neodôvodnil ani svoj záver, že ho treba považovať za osobu relatívneho verejného záujmu, keď samotná svadba s osobou verejného záujmu ešte nemôže zakladať právo informovať bez obmedzenia o jeho súkromí. Konštatoval, že opomenutím uvedených skutočností v odôvodnení napadnutého rozsudku zaťažil súd prvého stupňa konanie vadou, ktorá ho pre nedostatok odôvodnenia robí nepreskúmateľným a zmätočným. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, namietal, že súd prvého stupňa bez legitímneho základu a opory s skutkovom stave maximálne priorizoval právo na slobodu prejavu na úkor jeho osobnostných práv, najmä práva na ochranu súkromného života, pričom nesprávny je i ním vyslovený skutkový záver, že nespochybňoval skutočnosti uverejnené v spornom článku, keďže toto zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého súd vypočul svedka V.. V. M. a oboznámil i tlačené výstupy z elektronického portálu D..H..sk, E. G. W. s údajnými mafiánskymi zoznamami a zoznamu predloženého svedkyňou O., ktoré dôkazy riadne nevyhodnotil a nevysporiadal sa s hodnovernosťou týchto zoznamov, ktoré neboli vytvorené orgánmi verejnej moci a nie je vylúčené, že boli vymyslené samotnými médiami. V tejto súvislosti; poukazujúc tiež na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva; zdôraznil, že v prípade ak ide o dobrú povesť dotknutej osoby, je nevyhnutné, aby médiá postupovali veľmi zodpovedne. Napokon, za nesprávny označil i záver prvostupňového súdu, podľa ktorého informácie uverejnené v spornom článku neznevažujú navrhovateľa v očiach verejnosti a nie sú spôsobilé privodiť mu ujmu, keď už len z obsahu názorov niektorých prispievateľov reagujúcich na sporný článok v rámci internetovej diskusie je zrejmé, aký obraz si o ňom na základe článku vytvorili a závažnosť vzniknutej ujmy vyplýva už len zo samotnej povahy informácie spájajúcej jeho osobu s organizovanou zločineckou skupinou páchajúcou najzávažnejšiu trestnú činnosť. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu navrhovateľa, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu v konaní (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11, § 12 a § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, keď uverejnením fotografie navrhovateľa nedošlo k zásahu do jeho súkromia a v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, a svoje závery aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; z ktorého dôvodu nie je opodstatnená ani námietka navrhovateľa, ktorý prvostupňovému súdu vytýkal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V preskúmavanej veci navrhovateľ za zásah do jeho osobnostných práv; konkrétne práva na ochranu súkromného života; považoval uverejnenie jeho fotografie bez jeho súhlasu v článku týždenníka B. X X. E. X.Ň. XX.XX.XXXX pod názvom "B. M. s podtitulom ". G. G. M. M. W. M. O. za E.É. W. (ďalej len "sporný článok"). Zároveň však tvrdil, že odporca do jeho práva na ochranu osobnosti zasiahol i uverejnením tvrdenia v spornom článku, že "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny ".Á.. Súd prvého stupňa sa preto správne; vzhľadom na skutočnosť, že k zásahu malo dôjsť uverejnením článku v printovom médiu; zaoberal otázkou kolízie práva na slobodu prejavu a práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, pričom dospel k správnemu záveru, že v danej veci je nevyhnutné uprednostniť právo na slobodu prejavu na úkor osobnostných práv navrhovateľa. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Článok 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Článok 10 Dohovoru tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ, bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Súd prvého stupňa sa; v súlade s vyššie uvedeným; správne zameral na posúdenie otázky, či možno navrhovateľa považovať za verejnú osobu, resp. za relatívnu osobu verejného záujmu, keď pri týchto osobách je potrebné neoprávnenosť zásahu hodnotiť odlišne od "bežných" vo verejnosti neznámych osôb. Za osoby verejného záujmu je; v súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR i všeobecných súdov v Slovenskej republike; potrebné považovať na jednej strane verejných činiteľov, prípadne iné osoby vykonávajúce verejné funkcie, avšak na strane druhej i osoby inak pôsobiace vo verejnom živote, t.j. osoby verejne známe, vrátane športovcov, umelcov i osoby tzv. šoubiznisu, keď i tieto osoby svojou aktivitou na verejnosti upútavajú verejnú pozornosť a ich aktivita môže byť preto verejne posudzovaná (hodnotená). Za osoby s postavením odvodeným od týchto osôb potom treba považovať osoby, ktoré sú s nimi určitým spôsobom spojené príbuzenským, priateľským, či iným zväzkom. Odvolací súd sa preto; vychádzajúc z uvedeného vymedzenia okruhu osôb verejného záujmu; stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ bol v čase uverejnenia jeho fotografie a sporného článku v postavení odvodenom od postavenia jeho manželky W. K. (M.), ktorú nepochybne možno považovať za osobu verejne známu z jej minulého pôsobenia ako jednej z najznámejších účastníčok speváckej súťaže "." a neskôr profesionálnej speváčky. Nedôvodná je v tomto smere argumentácia navrhovateľa v prvostupňovom konaní i v podanom odvolaní, že jeho manželka už spevácku kariéru ukončila a verejne ďalej nevystupuje, keď z hľadiska posúdenia, či ide o osobu verejne známu (osobu verejného záujmu); vo vyššie uvedenom zmysle; je významné predovšetkým to, či sa táto osoba stala, resp. je, verejne známou osobou, avšak už nie skutočnosť, či; ak už prestala vykonávať profesionálnu činnosť vďaka ktorej sa stala verejne známou; rovnako intenzívne vystupuje na verejnosti i v čase tvrdeného zásahu do osobnostných práv. Preto ani v preskúmavanej nie je významné, či manželka navrhovateľa; v prípade ktorej i v súčasnosti ide o osobu vo verejnosti dobre známu z jej účinkovania počas jej minulej speváckej kariéry i iných verejných aktivít (napr. rozhovorov v médiách); už ukončila aktívnu spevácku kariéru ani to, či v čase uverejnenia predmetného článku nebola pri svojich verejných aktivitách; na verejnosti; aktívna v rovnakej miere, ako v minulosti. Vychádzajúc z uvedeného sa potom odvolací súd stotožnil so správnym záverom prvostupňového súdu, že uverejnením fotografie navrhovateľa nebolo porušené jeho právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11, 12 Občianskeho zákonníka, nakoľko vyhotovenie a zverejnenie predmetnej fotografie navrhovateľa priamo súviselo s článkom informujúcim o aktuálnej udalosti - pripravovanej svadbe; verejne známej; W. Š. s navrhovateľom a narodení ich spoločného dieťaťa, pričom táto fotografia, ktorá; okrem jeho manželky a ďalších dvoch osôb; zachytáva navrhovateľa na verejnom priestranstve, je z hľadiska obsahu zhotovená spôsobom primeraným podávanej informácii, pričom navrhovateľa nezobrazuje difamujúcim spôsobom, teda sama o sebe nie je spôsobilá zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Zároveň je však potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že uverejnenie informácií o svadbe W. M. a navrhovateľa a očakávanom narodení ich spoločného dieťaťa, síce nie je informovaním o závažných celospoločenských problémoch, avšak nepochybne i v tomto prípade ide o sprostredkovanie informácie o veciach verejného záujmu, za ktoré treba považovať všetku aktivitu osôb pôsobiacich vo verejnom živote, resp. osôb verejne známych, ktorí na seba upútavajú pozornosť verejnosti, ktorá následne ich správanie podrobuje subjektívnemu hodnoteniu. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v dostatočne potrebnom rozsahu vysporiadal s tým, prečo považoval uverejnené informácie za spravodajské, na ktoré relevantné skutočnosti v tejto súvislosti prihliadol a ako ich vyhodnotil z hľadiska spravodajskej licencie upravenej v § 12 ods. 3 Obč. zák., a preto je nenáležitá námietka navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto smere nespĺňa zákonné parametre odôvodnenia. So zreteľom na okolnosti v preskúmavanej veci preto možno konštatovať, že odporcovi prináležalo legitímne právo primeraným spôsobom informovať verejnosť prostredníctvom tlače o nadchádzajúcej svadbe W. Š. a navrhovateľa, ako o informáciách verejného záujmu, a to vrátane uverejnenia fotografie bezprostredne súvisiacej so sporným článkom. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ bola osoba navrhovateľa predmetom medializácie v súvislosti s očakávanou svadbou verejne známej osoby (ako jej budúci manžel a otec dieťaťa), presiahla táto informácia rámec jeho súkromnej sféry a musí byť preto navrhovateľ prinajmenšom uzrozumený s tým, že jeho súkromný život týkajúci sa spolužitia s osobou verejne známou sa stane záujmom verejnosti a musí tak v tomto obmedzenom rozsahu strpieť informovanie o svojej osobe. Odvolací súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom záujmu odporcu; resp. týždenníka B. X X.; ktorý vyústil do uverejnenia sporného článku, nebol navrhovateľ, ale jeho terajšia manželka W. K. (M.) o ktorej pripravovanej svadbe a očakávanom narodení dieťaťa článok informuje. Samotného navrhovateľa sa v zásade týkajú až výroky o tom, že "meno nastávajúceho, s ktorým W. čaká dieťa, je už dlhší čas opradené tajomstvom", "jej vyvolený sa má volať N. K. a malo by ísť o vplyvného muža z bratislavských podnikateľských kruhov", na ktoré nadväzuje konštatovanie, že "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny ".. Naviac, uverejnená fotografia neodhalila zo súkromia ani intímnej sféry navrhovateľa viac, než sa môže bežná verejnosť dozvedieť pri náhodnom stretnutí s ním na akomkoľvek inom verejnom priestranstve, na ktorom sa bezpochyby navrhovateľ bežne pohybuje. V nadväznosti na uvedené; vychádzajúc zo zistenia, že odporca v danej veci sledoval legitímny záujem informovať o záležitostiach týkajúcich sa osoby verejného záujmu - verejne známej manželky navrhovateľa; možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že navrhovateľ, ako osoba, ktorej postavenie je od spoločenského statusu jeho manželky ako verejne známej osoby odvodené, si musí byť vedomý väčšej miery záujmu verejnosti i médií, s čím je spojené i právo informovať o veciach, ktoré sa ich týkajú, a preto pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa bez legitímneho základu a opory v skutkovom stave neprípustne uprednostnil právo na slobodu prejavu na úkor jeho osobnostných práv, najmä práva na ochranu súkromného života, odvolací súd jeho námietky považuje za nedôvodné. V preskúmavanej veci malo k zásahu do práva na ochranu cti a dôstojnosti navrhovateľa dôjsť uverejnením tvrdenia, že "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny "G.Á.. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, ako aj uverejnením pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho účelu. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. Odvolací súd sa; vychádzajúc z uvedených zásad; stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že predmetné tvrdenie týkajúce sa navrhovateľa nepredstavuje neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, nakoľko v prípade tvrdenia, podľa ktorého "je zrejme len náhoda, že muž s rovnakým menom figuruje v tzv. mafiánskych zoznamoch v rámci skupiny G." išlo o pravdivé tvrdenie; ktorého pravdivosť bola preukázaná vykonaným dokazovaním (ktoré prvostupňový súd i správne vyhodnotil) a nespochybňoval ho navrhovateľ (keď nespochybňoval skutočnosť, že jeho meno sa na niektorom z tzv. mafiánskych zoznamov nachádza); ktoré nie je objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi žiadnu ujmu, nakoľko neznevažuje jeho osobu v očiach verejnosti. Predmetný článok totiž neobsahuje tvrdenie, že navrhovateľ skutočne je jedným z tzv. G., teda, že je členom organizovanej skupiny osôb páchajúcich najzávažnejšiu trestnú činnosť, avšak iba tvrdenie, že osoba v mene a priezvisku zhodná s navrhovateľom (budúcim manželom W. M.) sa zrejme len náhodou, nachádza v predmetných "mafiánskych zoznamoch" v rámci skupiny G.. Je pritom potrebné osobitne zdôrazniť i tú skutočnosť, že pokiaľ ide o formuláciu sporného výroku, daný výrok je svojim obsahom a charakterom výrokom polemickým, keďže pisateľ článku zo zhody mena a priezviska navrhovateľa s osobou uvedenou v "mafiánskom zozname" nevyvodzuje (neusudzuje), že ide o navrhovateľa, avšak konštatuje iba zhodu priezviska s výhradou, že ide iba o náhodu; dokonca skôr preferujúc možnosť, že o navrhovateľa nejde. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že riadne nevysporiadal s hodnovernosťou predložených tzv. mafiánskych zoznamov, odvolací súd i túto jeho námietku považuje za neopodstatnenú, a odvolací súd považuje v danej veci za relevantné, že odporca vychádzal zo zoznamov, ktorých existencia i obsah, boli/sú vo verejnosti dobre známe, boli aj predmetom celospoločenskej diskusie, pričom pre rozhodnutie vo veci otázka ich hodnovernosti ani nebola významná, nakoľko odporca v spornom článku nepublikoval o navrhovateľovi tvrdenie, že skutočne je jedným z tzv. G. a nekonštatoval s určitosťou ani to, že v prípade osoby zhodnej v mene a priezvisku s navrhovateľom na tomto zozname ide o navrhovateľa, a preto súd prvého stupňa nepochybil, keď sa pre účely rozhodnutia vo veci; za stavu, keď mal nepochybne vykonaným dokazovaním preukázanú pravdivosť uverejneného tvrdenia; s otázkou hodnovernosti predmetných zoznamov nevysporiadal do dôsledkov. Napokon, v nadväznosti na argumentáciu navrhovateľa v podanom odvolaní, podľa ktorej závažnosť a následky zásahu do jeho osobnostných práv nepochybne vyplývajú zo samotného obsahu sporného výroku a následných reakcii čitateľov v rámci internetovej diskusie, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že následné reakcie čitateľov internetového vydania článku smerujúce k osobe navrhovateľa; ako je to v súčasnosti žiaľ takmer pravidlom; nevychádzali z obsahu článku, avšak "čitatelia" sa vyjadrovali k jeho osobe bez toho, aby o ňom mali; z daného článku; akékoľvek konkrétne informácie. V tomto smere preto nedôvodne vytýka navrhovateľ súdu prvého stupňa i tú skutočnosť, že vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, keďže sporný článok; v časti týkajúcej sa navrhovateľa; neobsahoval také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné údaje, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno navrhovateľa na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad na jeho profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto neboli splnené ani zákonné predpoklady pre priznanie navrhovateľom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur podľa ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal v odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.