Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1CoZm/114/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512220317 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512220317.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa: ČSOB Leasing, a.s., Panónska cesta 11, Bratislava, IČO: 35 704 713 (predtým VB LEASING SK, spol. s r.o., so sídlom Košická 49, Bratislava, IČO: 31 378 528), právne zastúpeného J. proti odporcovi: Š. A., narodený X.XX.XXXX, bytom Č. XXX, právne zastúpený Q.B.F. VYRVA, s.r.o., Mierová 48/B, Bratislava o zaplatenie 33.282,01 eur s príslušenstvom a odmenou 100,94 eur zo zmenky a odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm 4/2014-179 zo dňa 06.07.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm 4/2014-179 zo dňa 06.07.2015 p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenkový platobný rozkaz č.k. 1Zm 575/2012-14 zo dňa 19.08.2013 v zmenkovej sume 15.561,72 eur s úrokom 6% ročne z nej od 14.11.2011 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 51,87 eur zrušil. Vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti. Súčasne rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, ktoré nasledovalo po vydaní zmenkového platobného rozkazu. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vyhovel návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu a zmenkovým platobným rozkazom 1Zm 575/2012-14 zo dňa 19.08.2013 uložil odporcom povinnosť zaplatiť navrhovateľovi zmenkovú sumu 33.282,01 eur s úrokom 6 % ročne z nej od 14.11.2011 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 100,94 eur a náhradu trov konania v celkovej výške 3.204,86 eur. Odporca podal písomným podaním, doručeným súdu dňa 29.10.2013 v zákonnej lehote proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých namietal, že zmenku vystavil ako podnikateľ, ale v návrhu je označený iba ako fyzická osoba, a preto, namietol svoju pasívnu legitimáciu. Za nedostatok návrhu považoval, že k nemu neboli okrem zmenky pripojené aj ďalšie listiny potrebné pre uplatnenie práva, ktorými podľa neho sú najmä zmluva o vyplnení a použití blankozmeniek č. C/08/10040/1, na ktorú zmenka odkazuje, keďže pôvodne išlo o blankozmenku, ktorú navrhovateľ dopísal, ďalej leasingová zmluva č. LZC/08/10040, keďže zmenkou boli zabezpečené pohľadávky navrhovateľa z nej, a vzhľadom na to, že ide o zmenku zabezpečovaciu, aj kompletná informácia o postupe pri predaji predmetu leasingu, vrátane procesu jeho ohodnocovania, identifikácie nadobúdateľa a dôkazov o vynaložení nákladov, ktoré sú uvedené v záverečnom finančnom vysporiadaní, najmä v položke „iné náklady“. Poukázal na to, že nadobúdacia hodnota predmetu leasingu bola 35.979,65 eur, po ročnom užívaní predmet leasingu odporca navrhovateľovi odovzdal vo funkčnom stave, ale predaný bol za 3.506,72 eur, čo nie je ani desatina nadobúdacej hodnoty. Nesúhlasil ani s ďalšími položkami záverečného finančného vysporiadania. Zmluvnú pokutu vo výške nedoplatku z hodnoty predmetu leasingu považoval za neprimeranú, keďže predmet leasingu ostal v majetku navrhovateľa a mohol s ním nakladať v záujme zmenšenia škody na jeho strane. Obsah sankcie odúročeného ušlého zisku mu nie je známy a nemal možnosť jej výšku overiť, keďže navrhovateľ nepredložil súdu žiadne podklady. Úroky z omeškania sú v záverečnom finančnom vysporiadaní požadované vo výške 638,79 eur, bez špecifikácie sadzby úroku a doby omeškania, sadzbu úroku 0,2 % denne považoval za neprijateľnú. Nakoniec označil zmenkový platobný rozkaz za nevykonateľný v úroku z omeškania z dlžnej sumy od 14.11.2011, lebo zmenka je zročná 14.11.20111 a úroku z omeškania sa navrhovateľ bez rizika vzniku bezdôvodného obohatenia mohol domáhať najskôr od 15.11.2011. Navrhovateľ sa k námietkam odporcu vyjadril písomným podaním, doručeným súdu dňa 07.02.2014 a žiadal ponechať zmenkový platobný rozkaz v platnosti. Uviedol, že označenie odporcu v návrhu nie je neodstrániteľnou procesnou vadou, aj keď odporca zmenku vystavil ako živnostník, ide vždy len tú istú osobu a nie o odlišné subjekty. K návrhu pripojil originál zmenky, iné listiny neboli na uplatnenie práva zo zmenky potrebné. Vyplnením blankozmenky sa listiny stala riadnou zmenkou a v tomto konaní sa domáha jej zaplatenia, nebolo preto potrebné predkladať zmenkovú zmluvu, a keďže je zmenka dokonalý, abstraktný a nesporný listinný papier, nebolo potrebné predložiť ani leasingovú zmluvu. Zmenková suma zodpovedá výške pohľadávky zo záverečného finančného vysporiadania 24.055,71 eur a úroku z omeškania 9.226,30 eur. Podľa jeho vyjadrenia bol predmet leasingu dlhodobo nepredajný, v snahe rýchlo a efektívne ho zhodnotiť a zabrániť tak vzniku ďalšej škody, bol predaný za cenu určenú trhovo. Položka „iné náklady“ zahŕňa náklady na poistenie predmetu leasingu po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy, zákonné poistenie vozidla, prepis na dopravnom inšpektoráte a parkovné. Prostredníctvom zmluvných pokút si uplatňuje náhradu sumy, ktorú za odporcu uhradil, a ktorú by mu odporca postupne splatil, ak by zavinením odporcu nemuselo dôjsť k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy. Ak by výnos zo zhodnotenia predmetu leasingu dosiahol poskytnutú leasingovú sumu, nebol by si zmluvnú pokutu vo výške nedoplatku z hodnoty predmetu leasingu uplatňoval. Zmluvná pokuta vo výške odúročeného ušlého zisku predstavuje rozdiel medzi hodnotou bankovej a leasingovej služby, t. j. je to strata, ktorú predčasným ukončením leasingovej zmluvy utrpel, keďže financie potrebné na poskytovanie leasingu získal od bankových inštitúcií za trhovú cenu. Do finančného vysporiadania bol zahrnutý úrok z meškania 0,1% denne dojednaný v leasingovej zmluve, a to za obdobie od predčasného ukončenia zmluvy do záverečného finančného vysporiadania. Nakoniec upozornil na to, že zmenkový úrok nie je úrokom z omeškania a podľa zákona je dlžník povinný platiť ho odo dňa splatnosti zmenky. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 175 ods. 4 O.s.p. a vykonal dokazovanie výsluchom odporcu, výsluchom svedka R. E. a listinnými dôkazmi, založenými v súdnom spise. Súd prvého stupňa z prvopisu zmenky vystavenej v Bratislave 13.02.2008, zistil, že sa odporca, v tom čase podnikajúci pod obchodným menom Š. A., IČO: XXXXXXXX, Č. Č.. XXX, zaviazal zaplatiť navrhovateľovi v mieste jeho sídla dňa 14.11.2011 zmenkovú sumu 33.282,01 eur, bez protestu. Zmenka obsahovala všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Jej predložením navrhovateľ svoje práva preukázal. Navrhovateľ ako majiteľ zmenky mal právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola pri splatnosti zaplatená, šesťpercentné úroky odo dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona). Proti povinnosti zmenku zaplatiť sa odporca bránil jednak námietkami procesného charakteru a ďalej námietkami upravenými v čl. I. § 10 a § 17 zmenkového zákona. Procesné námietky súd prvého stupňa hodnotil ako nedôvodné. Označenie odporcu v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu nemôže predstavovať neodstrániteľnú vadu konania len preto, že nie je uvedené jeho identifikačné číslo. O neodstrániteľnú prekážku postupu konania (§ 103 a nasl. OSP) by sa jednalo len vtedy, ak by navrhovateľ v návrhu ako odporcu označil osobu bez právnej subjektivity. Skutočnosť, že zmenku vystavila iná osoba, než je označená v návrhu, nie je otázkou procesnou, ale otázkou vecnej legitimácie. Odporca podnikal v čase vystavenia zmenky ako živnostník, nie ako právnická osoba, ide preto vždy len o jednu a tú istú osobu. Označeniu odporcu ako živnostníka s IČO: 17294096 v návrhu zjavne bránila aj skutočnosť, že v tom čase mal odporca podnikateľskú činnosť pozastavenú. V priebehu súdneho konania podnikanie ukončil. Zmenkový platobný rozkaz považoval odporca za nevykonateľný v zmenkovom úroku (ním nesprávne označovanom za úrok z omeškania) z dôvodu, že bol úrok priznaný od splatnosti zmenky. Podľa názoru prvostupňového súdu nevykonateľným by výrok mohol byť len vtedy, ak by bol neurčitý, resp. nezrozumiteľný. Ďalšou námietkou procesného charakteru je tvrdenie, že k návrhu neboli pripojené listiny potrebné pre uplatnenie práva. Prvostupňový súd ustálil záver, podľa ktorého je zmenka dokonalý a nesporný cenný papier, a preto nemôže súd, vzhľadom na abstraktný charakter zmenky, posudzovať iné otázky, než tie, ktoré majú pôvod priamo v zmenkovej listine. Nemôže zisťovať, na základe akého príčinného vzťahu bola zmenka vystavená. Príčinným vzťahom sa súd môže zaoberať až po vydaní zmenkového platobného rozkazu v prípade, ak odporca uplatní námietky podľa čl. I. § 17 zmenkového zákona. Súd nemôže zisťovať ani to, či bola zmenka vydaná ako blankozmenka a či bola vyplnená v súlade s udeleným oprávnením. Doplnením chýbajúcich údajov sa blankozmenka stala riadnou zmenkou spätne ku dňu jej vystavenia, oprávnenosť a správnosť vyplnenia blankozmenky preto môže súd riešiť tiež až po vydaní zmenkového platobného rozkazu v prípade, ak odporca uplatní námietku podľa čl. I. § 10 zmenkového zákona. Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že účastníci konania uzavreli leasingovú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné leasingové podmienky a splátkový kalendár. Navrhovateľ sa zaviazal prenechať odporcovi do užívania náves PANAV na dobu 48 mesiacov. Nadobúdacia cena predmetu leasingu bola ku dňu uzavretia zmluvy 35.979,65 eur s DPH. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ leasingovú zmluvu pre neplatenie leasingových splátok s okamžitou platnosťou ku dňu 31.03.2009 predčasne ukončil. Z preberacieho protokolu vyplývalo, že odovzdal odporca predmet leasingu navrhovateľovi 31.03.2009 s nešpecifikovaným poškodením na pravej strane paletovej debni, s opravou ryhy na pravej strane plachty a znečistený. Predmet leasingu odpredal navrhovateľ v roku 2010 nedatovanou zmluvou kupcovi z Holandska spolu s ďalšími vozidlami. Z celkovej kúpnej ceny 1.440.000 eur pripadla na náves PANAV podľa faktúry zo 16.03.2010 čiastka 3.506,72 eur. Zo záverečného finančného vysporiadania leasingovej zmluvy, ktoré navrhovateľ vyhotovil dňa 24.08.2010 mal súd preukázané, že v ňom uviedol neuhradené leasingové splátky splatné do dňa predčasného ukončenia zmluvy v celkovej výške 3.640,21 eur, zmluvnú pokutu vo výške nedoplatku z hodnoty predmetu leasingu 19.268,15 eur, ktorú, po kompenzácii výnosu z predaja predmetu leasingu 3.506,72 eur, vyčíslil sumou 15.761,43 eur, ďalej zmluvnú pokutu vo výške odúročeného ušlého zisku 1.072,97 eur, úroky z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, minimálnu paušálnu zmluvnú pokutu 165,50 eur, náklady na odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za zhodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, celkovo 24.055,71 eur. Táto pohľadávka sa v zmysle bodu 9.5. VLP stala splatnou do 10 kalendárnych dní od doručenia záverečného finančného vysporiadania a po dni splatnosti podliehala úroku z omeškania podľa bodu 6.3. VLP. Vzhľadom k tomu, že odporca pohľadávku nezaplatil, navrhovateľ využil oprávnenie, ktoré mu odporca udelil zmluvou o vyplnení a použití blankozmeniek č. C/08/10040/1 a v blankozmenke doplnil chýbajúce údaje. Zmenková suma bola podľa vyjadrenia navrhovateľa súčtom pohľadávky zo záverečného finančného vysporiadania 24.055,71 eur a úroku z omeškania 9.226,30 eur, vypočítaného v sadzbe 0,1 % denne za 394 dní omeškania od splatnosti záverečného finančného vysporiadania 16.10.2010 do splatnosti zmenky 14.11.2011. Ako zmenkovú sumu bol podľa zmluvy navrhovateľ oprávnený doplniť sumu rovnajúcu sa hodnote neuhradených pohľadávok alebo ich časti ku dňu uplatnenia vyplňovacieho práva. Prvostupňový súdu si ustálil záver, že navrhovateľ mal preto právo doplniť do blankozmenky sumu, ktorá sa rovná súčtu všetkých jeho splatných pohľadávok z leasingovej zmluvy. V konaní odporca z jednotlivých položiek záverečného finančného vysporiadania spochybnil právo navrhovateľa požadovať: - zmluvnú pokutu vo výške nedoplatku z hodnoty predmetu leasingu 19.268,15 eur, ktorú považoval za neprimeranú už aj vzhľadom na to, že vlastníkom predmetu leasingu bol navrhovateľ a vzniku škody mohol zabrániť, ak by pri predaji predmetu leasingu konal s potrebnou odbornou starostlivosťou - zmluvnú pokutu vo výške odúročeného ušlého zisku 1.072,97 eur, lebo mu je obsah tejto sankcie neznámy a nemal možnosť overiť správnosť jej výpočtu - úroky z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, lebo mu nie je jasný ich výpočet, sadzba a obdobie, za ktoré sa uplatňuje, t. j. úrok nebol vyčíslený, ani mu faktúra nebola doručená a - náklady za odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, keďže všetky tieto náklady ovplyvňujú výšku jeho záväzku a navrhovateľ mu ich vynaloženie nezdokladoval, ani nepreukázal ich účelnosť. V dôsledku predčasného ukončenia leasingovej zmluvy mal navrhovateľ podľa bodu 9.4. písm. b) všeobecných leasingových podmienok právo požadovať od odporcu všetky ďalšie záväzky, ktoré dovtedy vznikli a tiež zmluvnú pokutu vo výške priamych nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy, najmä náklady spojené s odobratím predmetu leasingu, s jeho predajom, so sprostredkovaním predaja, prehlásením v evidencii motorových vozidiel, parkovné atď. Odporca osobitne namietol sadzbu úroku z omeškania, ktorá je podľa bodu 6.3. VLP vo výške 0,2% denne. V článku 5. leasingovej zmluvy si jej účastníci dohodli úrok z omeškania za oneskorenú úhradu leasingových splátok 0,1 % denne. Navrhovateľ mal preto právo žiadať od odporcu zaplatenie úroku z omeškania len v tejto sadzbe. Podpísaním leasingovej zmluvy vrátane Všeobecných leasingových podmienok vyjadril odporca s ich obsahom súhlas. Obe strany zmluvu uzatvárali ako podnikatelia a zmluva sa týkala ich podnikateľskej činnosti, takže výška úroku z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 ObZ závisela len od ich dohody. Námietku proti sadzbe úroku z omeškania prvostupňový súd preto považoval za nedôvodnú. Zároveň s súd stotožnil s tvrdením odporcu, že spôsob, ktorým si navrhovateľ uplatnil ostatné nároky, vyplývajúce z bodu 9.4. písm. b) VLP a úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, odporuje zmluve ale aj zásadám poctivého obchodného styku. Podľa názoru prvostupňového súdu ak navrhovateľ žiadal náhradu nákladov, ktoré už na ťarchu odporcu vynaložil, okrem výšky pohľadávky mal vo vyčíslení uviesť, z akého dôvodu vznikla, prečo bolo potrebné náklady vynaložiť a vznik pohľadávky aspoň v minimálnom rozsahu zdokladovať. Rovnako v prípade úroku z omeškania nepostačovalo vo vyčíslení uviesť len výslednú sumu, bez špecifikácie, akú platbu navrhovateľ považuje za omeškanú, v akej výške, za aké obdobie a aká je sadzba úroku z omeškania. Iný výklad pojmu „ písomné vyčíslenie“ zákonite vzbudzuje zdanie svojvôle a mohol by viesť až k absurdným záverom, že je odporca povinný zaplatiť akúkoľvek sumu len preto, že ju navrhovateľ vyčíslil (v zmysle uviedol peňažnú čiastku) a výzvu na jej zaplatenie odporcovi doručil. Navrhovateľ argumentoval tým, že pri pochybnostiach o správnosti vyčíslenia mal odporca možnosť informovať sa o výške nákladov a žiadať ich preukázanie, ktoré právo odporca do začatia súdneho konania nevyužil. Podľa názoru súdu však mal primárne navrhovateľ svoju pohľadávku vyčísliť takým spôsobom, aby nevznikli žiadne pochybnosti, či vyčíslená suma reálne zodpovedá jeho oprávneným nárokom. Ani pasivita odporcu pred začatím súdneho konania nie je dôvodom, pre ktorý by súd nemal na šikanózny postup navrhovateľa pri výkone jeho práv prihliadať. Jednotlivé nároky, vyplývajúce z bodu 9.4. písm. b) VLP, sa mohli stať splatnými až po ich riadnom vyčíslení a po doručení výzvy na ich zaplatenie odporcovi. Záverečné finančné vysporiadanie nie je z pohľadu súdu možné považovať za riadne vyčíslenie týchto pohľadávok, keďže k nemu neboli pripojené žiadne iné listiny, z ktorých by bolo zrejmé, ako bol stanovený úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, z čoho pozostávajú náklady na odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, ani doklady preukazujúce, že navrhovateľ tieto náklady reálne vynaložil. Navrhovateľ netvrdil, že by tieto svoje pohľadávky iným spôsobom než záverečným finančným vysporiadaním, resp. faktúrou č. FRU/10/033392 z 2.9.2010, vyčíslil. Špecifikácia nákladov a úroku z omeškania však nie je ani v tejto faktúre uvedená. Podľa názoru prvostupňového súdu bez ohľadu na to, či navrhovateľ náklady skutočne vynaložil, resp. či mal právo požadovať úrok z omeškania, sa pohľadávka v celkovej výške 3.415,59 eur ku splatnosti zmenky ešte nestala zročnou a navrhovateľ nebol oprávnený ju ako zmenkovú sumu do zmenky doplniť. Ako dôvodnú hodnotil súd aj kauzálnu námietku proti cene, za ktorú navrhovateľ odpredal predmet leasingu po jeho odňatí odporcovi. Predmetom leasingu bol náves PANAV v nadobúdacej cene 35.979,65 eur, vyrobený v roku 2008. Podľa znaleckého posudku č. 231/2010 súdneho znalca Z.. X. E., O.. zo dňa 27.06.2010, ktorý posudok vypracoval na objednávku navrhovateľa, bol náves do prevádzky uvedený prvý krát 16.05.2008, čo znamená, že odporca bol jeho prvým užívateľom. Predmet leasingu odporca odovzdal navrhovateľovi 31.03.2009 a navrhovateľ ho ďalej odpredal zrejme dňa 02.03.2010 za 3.506,72 eur, keďže tento deň je uvedený vo faktúre č. FRU/10/01074 zo 16.03.2010, ktorou kupujúcemu kúpnu cenu vyúčtoval, ako deň odovzdania tovaru. Výšku kúpnej ceny navrhovateľ odôvodnil tým, že vychádzala zo znaleckého posudku, podľa ktorého bola ku dňu 10.03.2010 všeobecná hodnota vozidla 5.036,- eur, ale najmä tým, že v čase predaja nebol v dôsledku krízy o vozidlá tohto typu záujem a vyššiu cenu sa mu dosiahnuť nepodarilo. Z náhľadu internetovej aukcie, súd zistil, že náves PANAV bol do aukcie zaradený 26.06.2009 s vyvolávacou cenou 9.000,- eur, vyvolávacia cena bola postupne znižovaná až na sumu 5.000,- eur dňa 01.02.2010, koniec ponuky je vyznačený k 25.02.2010 a ako dátum predaja je uvedený 04. marec 2010. Podľa náhľadu bola posledná vyvolávacia cena 4.300,- eur. Kupujúci dňa 04.03.2010 ponúkol 3.507,- eur, ponuku navrhovateľ akceptoval. Navrhovateľ predložil súdu znalecký posudok, ktorý znalec vyhotovil až 27.06.2010, t. j. po predaji návesu. Posudok bol vypracovaný bez ohliadky vozidla a spracovaný bol podľa podkladov poskytnutých navrhovateľom. Podľa názoru prvostupňového navrhovateľ nepreukázal, že postupoval pri predaji predmetu leasingu s potrebnou odbornou starostlivosťou, ani že by pri vynaložení štandardného úsilia, ktoré bolo možné od neho očakávať, nemal možnosť náves predať za vyššiu cenu. Znalecký posudok, ktorý súdu predložil, nemá ani len informatívnu hodnotu, keďže jeho závery vychádzajú z nepravdivých, resp. nepreukázaných údajov o technickom stave a poškodeniach. Podľa preberacieho protokolu mal náves dňa 31.03.2009, kedy ho odporca navrhovateľovi odovzdal, len zanedbateľné poškodenia, za prípadné poškodenia po tomto dni už odporca nezodpovedá. Znalcom určený koeficient dopytu na trhu 0,3 nie je ničím odôvodnený. Podľa bodu 16.5. prílohy č. 6 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. pri výpočte koeficientu dopytu trhu znalec musel vychádzať z reálnych predajných cien porovnateľných ojazdených vozidiel rovnakého typu a porovnateľného technického stavu, ktoré zistil z inzertnej tlače, z inzertných portálov verejnej informačnej elektronickej siete Internet, z vlastného prieskumu trhu, prípadne z iných preskúmateľných a hodnoverných zdrojov. Podľa bodu 16. tejto prílohy bol povinný postup pri výpočte náležite zdôvodniť. Súd vzal do úvahy, že v čase odňatia predmetu leasingu sa u nás začali prejavovať dôsledky krízy, zároveň prihliadol aj na to, že leasingové spoločnosti museli vozidlá predať, aby vozidlá nestrácali hodnotu a nezvyšovali sa náklady spojené s ich uskladnením, dôsledkom čoho boli nižšie predajné ceny. Podľa názoru súdu však predaj rok užívaného návesu za necelú desatinu jeho nadobúdacej hodnoty nie je možné pripočítať jedine na vrub krízy. Odporca preto dôvodne namietal, že navrhovateľ pri predaji postupoval s hrubou nedbanlivosťou. Podľa názoru súdu mohol navrhovateľ pri vynaložení potrebnej odbornej starostlivosťou predať predmet leasingu za vyššiu cenu a z výnosu uspokojiť svoju pohľadávku vo väčšej miere, v dôsledku čoho by bol záväzok odporcu z leasingovej zmluvy podstatne nižší. Odporca súdu predložil znalecký posudok č. 1/2015, ktorý súdny znalec Z.. N. F. dňa 20.01.2015. Znalec vychádzal z popisu vozidla, ako vyplýva z osvedčenia o evidencii, z leasingovej zmluvy, z preberacieho protokolu a z fotodokumentácie. Všeobecnú hodnotu určil k 10.03.2010 vo výške 11.435,- eur bez DPH. Technický stav hodnotil s prihliadnutím na zdokumentované závady, na vek a predpoklad, že náves nebol do 10.03.2010 opravovaný ani pozmeňovaný. Právnu ochranu prvostupňový súd navrhovateľovi nemohol poskytnúť len v tom rozsahu, v ktorom, zanedbaním potrebnej starostlivosti pri predaji predmetu leasingu, poškodil odporcu na jeho právach. Porovnaním všeobecnej hodnoty vozidla 11.435,- eur bez DPH, určenej znaleckým posudkom znalca Z.. F. a ceny 3.506,72 eur, za ktorú navrhovateľ predmet leasingu predal, dospel súd k záveru, že právnu ochranu nepožíva kauzálna pohľadávka navrhovateľa v rozsahu 7.928,28 eur, preto nie je možné právnu ochranu priznať právam zo zmenky, ktorou bola pohľadávka zabezpečená, iba v tejto časti. Navrhovateľ do zmenkovej sumy zahrnul pohľadávku 24.055,71 eur zo záverečného finančného vysporiadania, z ktorej časť 3.415,59 eur ešte nebola splatná a časť 7.928,28 eur nepožíva právnu ochranu. Po odpočítaní týchto súm (spolu 11.343,87 eur) ostala pohľadávka vo výške 12.711,84 eur. Len z tejto sumy bol odporca povinný platiť úrok z omeškania 0,1% denne za obdobie 394 dní od 16.10.2010 do 14.11.2011, čo je celkovo 5.008,46 eur. Proti povinnosti platiť úrok z omeškania z pohľadávky vyčíslenej v záverečnom finančnom vysporiadaní odporca výslovne nenamietal. Do blankozmenky bol teda navrhovateľ oprávnený doplniť zmenkovú sumu 17.720,29 eur. Preto, okrem trov konania, súd len v tejto sume, v zmenkovom úroku 6% ročne z nej od 14.11.2011 do zaplatenia a na ňu sa viažucej zmenkovej odmene 59,07 eur, ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti a vo zvyšku ho zrušil. Odporca na pojednávaní namietol absolútnu neplatnosť zmenky pre rozpor so zákonom, keďže jej prostredníctvom navrhovateľ určuje novú splatnosť pohľadávkam. Prvostupňový súd sa s námietkou odporcu vysporiadal tak, že na námietky, ktoré neboli uplatnené do troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu, nemohol súd v zmysle prvej vety § 175 ods. 4 OSP prihliadať. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ v časti výroku, ktorým súd zrušil zmenkový platobný rozkaz č.k. 1Zm/575/2012-14 zo dňa 19.08.2013 v zmenkovej sume 15.561,72 eur s úrokom 6% ročne z nej od 14.11.2011 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 51,87 eur ako aj v rozsahu výroku o náhrade trov konania. Navrhovateľ napadol rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ uviedol, že k argumentácii súdu týkajúcej sa pasívnej legitimácie - označenia odporcu, námietky, že neboli k návrhu na vydanie ZPR pripojené potrebné listiny ako aj námietok odporcu voči zmenkovému úroku nemá výhrady a stotožňuje sa s odôvodnením rozsudku súdu. Rovnako sa stotožnil aj s odôvodnením rozsudku v častí týkajúce sa nároku na zaplatenie zmluvných pokút, priamych nákladov a iných pohľadávok vyplývajúcich zo Všeobecných leasingových podmienok a s odôvodnením týkajúcim sa sadzby úroku z omeškania a to až po str. 7 napadnutého rozsudku. Navrhovateľ sa nestotožnil s argumentáciou súdu uvedenou od str. 7 napadnutého rozsudku. Navrhovateľ postupoval pri vyčíslení všetkých poplatkov, nákladov a úrokov štandardne a v súlade so zaužívanou obchodnou praxou a ustanoveniami VLP. V zmysle ustanovení VLP navrhovateľ nie je povinný osobitne vyčísliť, zdokladovať a fakturovať každú jednotlivú položku, ktorú si od odporcu uplatňuje. Vzhľadom na povahu leasingového vzťahu to spravidla ani ·nie je možné. Navrhovateľ po predčasnom ukončení leasingového vzťahu daný prípad postupne spracuje, pričom dbá najmä na zhodnotenie odobratého predmetu leasingu a následne vyhotoví v zmysle VLP záverečné finančné vysporiadanie leasingovej zmluvy, do ktorého zahrnie spravidla všetky nároky, náklady, pokuty a úroky, na ktoré má v zmysle VLP právo. Súčasne zohľadní aj výnosy zo zhodnotenia predmetu leasingu a započíta všetky ďalšie prípadné pohľadávky klienta voči poskytovateľovi leasingu. Iba výnimočne, v prípade ak zhodnocovanie predmetu leasingu alebo uplatňovanie nárokov z poistného plnenia trvá nepomerne dlhý čas, vyhotoví ZFV v podobe aká v danej chvíli najviac zodpovedá skutočnému stavu vzájomných pohľadávok príjemcu a poskytovateľa leasingu, pričom následne po vyriešení časovo náročných úkonov vyhotoví dodatok ku záverečnému finančnému vysporiadaniu, kde zohľadní výsledky zhodnotenia predmetu leasingu alebo vysporiadania poistnej udalosti. Navrhovateľ dodal, že odporca mal od začiatku vedomosť o leasingovej zmluve a jej podmienkach ako aj o všeobecných leasingových podmienkach, ktoré prijal a teda mohol sa sám vlastnou kontrolou dozvedieť o predpokladanej výške úrokov a zmluvných pokút. Rovnako tak po predčasnom ukončení leasingového vzťahu mu bolo doručené príslušné záverečné finančné vyrovnanie, ktorého jednotlivé položky mohol skontrolovať a pripadne namietať. Odporca však bol v spore pasívny prakticky až do konania o námietkach voči vydanému zmenkovému platobnému rozkazu, hoci musel vedieť, že už pri uzatváraní leasingovej zmluvy podpisoval i dva kusy blankozmeniek a dohodu o vyplňovacom práve k ním, z ktorej jasne vyplývalo oprávnenie navrhovateľa použiť blankozmenku ako zabezpečovací inštitút v prípade nesplnenia záväzkov odporcu. Podľa názoru navrhovateľa argumentáciu súdu, že spôsob uplatnenia ostatných nárokov vyplývajúcich z bodu 9.4 písm. b) všeobecných leasingových podmienok a úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom odporuje zmluve a zásadám poctivého obchodného styku považuje za nesprávnu, navyše neskoršie vyčíslenie nárokov navrhovateľa je skôr ku prospechu odporcu. Zdôraznil, že VLP ani zmluva neobsahujú ustanovenia prikazujúce navrhovateľovi uvádzať podrobnú špecifikáciu jednotlivých nárokov a ani dokladovať jednotlivé vzniknuté náklady. Zároveň uviedol, že to bol odporca, kto svojou nedostatočnou finančnou disciplínou zmaril leasingový vzťah a spôsobil navrhovateľovi vznik mnohých priamych nákladov a finančnú škodu. Práve na zabezpečenie a rýchle a efektívne domáhanie sa svojich nárokov navrhovateľ vyžadoval od odporcu podpísanie blankozmeniek ako zabezpečovacích prostriedkov, s čím odporca súhlasil a blankozmenky vystavil. Uloženie povinnosti navrhovateľovi podrobne dokladovať vznik každého nároku bez osobitnej žiadosti leasingového dlžníka by zakladal neprimerane vysoké nároky na navrhovateľa a takisto by neprimerane zvýhodňoval leasingového dlžníka, ktorý by tak bez ďalšieho mohol nároky navrhovateľa popierať. Odporca mal možnosť rozporovať a namietať opodstatnenosť jednotlivých položiek záverečného finančného vysporiadania avšak s prihliadnutím na existenciu zmenky ako efektívneho a rýchleho zabezpečovacieho prostriedku, pričom dôkazné bremeno by v takomto prípade spočívalo na leasingovom dlžníkovi. Navrhovateľ trval na tom, že záverečné finančné vysporiadanie bolo vyhotovené dostatočným a prehľadným spôsobom, akým navrhovateľ vyčíslil jednotlivé svoje nároky vyplývajúce z predčasne ukončenej leasingovej zmluvy. Navrhovateľ ako rovnocenný subjekt obchodno-záväzkového vzťahu nemá žiadnu zákonnú povinnosť osobitne nad rámec zmluvne a vo VLP dojednaného poučovať iný podnikateľský subjekt o spôsobe výpočtu jednotlivých úrokov a ani v danom štádiu vysporiadania leasingového vzťahu osobitne dokladovať vznik jednotlivých nákladov pokiaľ tieto úroky, náklady a zmluvné pokuty vyplývajú z ustanovení leasingovej zmluvy a VLP. V konaní o námietkach navyše odporca nijakým spôsobom nepreukázal neodpodstatnenosť uplatňovaných nárokov a ani nerozporoval ich výšku. Navrhovateľ trval na tom, že všetky svoje nároky a pohľadávky voči odporcovi vyčíslil a tieto sa stali splatnými po 10 dňoch odo dňa doručenia záverečného finančného vysporiadania odporcovi. Z toho dôvodu trval aj na tom, že zmenková suma bola vyplnená riadne a v súlade s leasingovou zmluvou. VLP a Zmluvou o vyplnení a použití blankozmenky. Navrhovateľ sa nestotožnil ani so spôsobom, akým sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkou týkajúcou sa spôsobu a sumy zhodnotenia predmetu leasingu. Predmet leasingu bol ocenený v zmysle záverov znaleckého posudku na sumu 5036,- eur, ktorá bola značne nižšia ako obstarávacia cena, znalec však hodnotil situáciu na trhu ako aj opotrebovanie vozidla a jeho zhoršený technický stav. Navrhovateľ mal za to, že nie je úlohou súdu svojvoľne hodnotiť výsledky znaleckého dokazovania, ale tieto akceptovať a v prípade pochybnosti nariadiť osobitné znalecké dokazovanie priamo zo strany súdu. Súd prihliadal na znalecký posudok predložený odporcom, ktorý bol vyhotovený až v roku 2015 spätne a navyše na objednávku odporcu. Navrhovateľ namietol objektivitu odporcom predloženého znaleckého posudku. K odňatiu predmetu leasingu došlo v čase vrcholiacej hospodárskej krízy, ktorá výrazným spôsobom zasiahla oblasť nákladnej prepravy. Bez ohľadu na obstarávaciu hodnotu vozidla, mal v dôsledku krízy zrazu navrhovateľ odobraté enormné množstvo vozidiel, ktoré boli prakticky nepredajné. Uvedené potvrdil aj svedok R., ktorý poznamenal, že v čase hospodárskej krízy mali takmer dvadsaťnásobné množstvo odobratých predmetov leasingu ako dnes. Samotný odporca potvrdil, že kríza v ich regióne zasiahla mnohých dopravcov. Na tak malom trhu ako je slovenský trh, nebolo možné reálne zhodnotiť vozidlá ani za časť ich obstarávacej ceny. Uvedené sa odrazilo následne aj na znalcom určenej reálnej hodnote vyčíslenej v predloženom znaleckom posudku. S prihliadnutím na neustále hromadenie nákladov nemohol navrhovateľ čakať či sa situácia na trhu stabilizuje. Navyše z povahy veci - vozidiel - je všeobecne známe, že pokiaľ sú dlhšiu dobu nečinne odstavené, prestanú byť po určitom čase pojazdné. Navrhovateľ konal tak, aby zhodnotil predmet leasingu čo najrýchlejšie a pokiaľ možno za čo najvyššiu cenu. Navrhovateľ hromadne odpredal vozidlá do zahraničia. Navrhovateľ si bol vedomý, že zahraničným záujemcom ponúknutá cena je špekulatívnym využitím zlej situácie na trhu, avšak takéto konanie je v obchode celkom legitímne. Využil preto príležitosť zhodnotiť väčšie množstvo odobratých predmetov leasingu naraz. Opačný prístup by bol podľa názoru navrhovateľa v priamom rozpore s jeho záujmami a paradoxne aj záujmami odporcu (ak by sa vozidlo nepodarilo zhodnotiť, odporcovi by sa nezapočítala žiadna časť zo zhodnotenia). Podľa názoru navrhovateľa súd poskytol odporcovi neprimeranú ochranu (navyše v konaní o zmenke) a navrhovateľa poškodil tým, že zamietol časť ním nárokovanej zmenkovej sumy. Pritom k predaju predmetu leasingu nedošlo okamžite prijatím prvej ponuky ale vozidlo bolo zaradené do elektronickej aukcie navrhovateľa za cenu vyššiu ako stanovoval znalecký posudok, ktorý si dal navrhovateľ zhotoviť a iba následne po neúspešných pokusoch o zhodnotenie vozidla bola jeho cena postupne znižovaná. Nie je teda možné konštatovať, že navrhovateľ konal neprimerane alebo bez riadnej starostlivosti. Podľa vyjadrenia navrhovateľa súd spochybnil navrhovateľom predložený znalecký posudok tým, že jeho závery vychádzajú z nepravdivých alebo nepreukázaných údajov o technickom stave a spochybnil znalcom určený koeficient dopytu na trhu. Urobil tak bez toho, aby znalca vypočul alebo konfrontoval so znaleckým posudkom protistrany a bez toho, aby sám z úradnej moci nariadil znalecké dokazovanie. Navrhovateľ mal zato, že súd nemôže bez ďalšieho vyvodiť takéto závery, a preto nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Na základe uvedeného preto považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Navrhovateľ zároveň rozporoval aj spôsob, akým súd rozhodol o náhrade trov konania. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj odporca, ktorý uviedol, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku neidentifikoval absolútnu neplatnosť navrhovateľom predloženej zmenky ex offo a neprihliadol ani na námietku absolútnej neplatnosti zmenky pre jej rozpor so zákonom uplatnenú odporcom na ostatnom pojednávaní, teda uplatnenú po lehote troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu, a to opierajúc sa pri tom o koncentračnú zásadu ustanovenú v § 175 ods. 4 OSP. Z interpretačného hľadiska ustanovenie § 175 ods. l OSP nie je možné aplikovať priamo pre nejednoznačnosť významu znaku „pravosti", a preto tento znak je potrebné podrobiť interpretácii. Pri použití pravidiel jazykového (gramatického) výkladu, z gramatického hľadiska znak „pravý" znamená „majúci príslušné vlastnosti v najvyššej miere". Je nepochybné že vlastnosťou právneho úkonu, a teda aj vlastnosťou v najvyššej miere namietanej zmenky je platnosť. Z hľadiska tohto konkrétneho prípadu platnosť namietanej zmenky treba posúdiť najmä v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa názoru odporcu podľa ustanovenia § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava. Pretože existuje osobitná úprava len o premlčaní nárokov zo zmenky a v tomto prípade nejde o nárok zo zmenky, ale o nárok z nesplnenia povinnosti, platí pre tento prípad ustanovenie § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa ustanovenia § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka u právach z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená a podľa zmenky pohľadávka z porušenia povinnosti (zmluvná pokuta, úrok z omeškania, povinnosť uhradiť náklady) bola včlenená medzi pohľadávky zo zmenky, aj keď, ako je uvedené, nejde o pohľadávku zo zmenky, a splatnosťou zmenky bola založená nová premlčacia lehota uvedenej pohľadávky z porušenia povinnosti, ktorá z tohto dôvodu aj pre túto pohľadávku začína plynúť dňom splatnosti zmenky, nie teda dňom porušenia povinnosti, v tomto rozsahu zmenka nie je v súlade so zákonom, a teda svojím obsahom odporuje kogentnému ustanoveniu § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto je absolútne neplatná. Z hľadiska koncentračnej zásady ako dôvodu, pre ktorý prvostupňový súd neprihliadol k námietke odporcu o absolútnej neplatnosti zmenky, odporca poukazuje na to, že v tomto prípade ide o absolútnu neplatnosť zmenky ako právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 39 OZ pre jej nesúlad s kogentným ustanovením § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona (ex lege), od začiatku (ex tunc) a bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolal. Pretože absolútna neplatnosť právneho úkonu, a teda aj absolútna neplatnosť namietanej zmenky, ako je uvedené vzniká zo zákona a nie z chovania subjektov právneho vzťahu, nemôže byt' uvedená absolútna neplatnosť odvrátená, a to ani koncentračnou zásadou a súd k absolútnej neplatnosti mal prihliadať z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu prvostupňový súd nemohol k námietke odporcu vo veci absolútnej neplatnosti zmenky neprihliadať. Podľa odporcu je nepochybné že koncentračná zásada ako právny princíp je normatívnym dôvodom, ktorý by pri izolovanej aplikácii tohto právneho princípu mal umožňovať rozhodnúť predmetnú vec tak, že prvostupňový súd neprihliadne k námietke odporcu o absolútnej neplatnosti predmetnej zmenky, pretože by bola uplatnená po uplynutí lehoty troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu. V tomto prípade je ale nesprávne právne posúdenie predmetnej veci v tom, že prvostupňový súd aplikoval koncentračnú zásadu ako právny princíp jednotlivo, čím založil izoláciu práva, ktorá sa rovná bezpráviu, a bez súvislosti s inými právnymi princípmi, najmä bez súvislosti s právnym princípom ex in iuria ius non oritur (z bezprávia nevzniká nijaké právo), ktorého nositeľom v tomto konkrétnom prípade nepochybne je ustanovenie § 39 OZ v nadväznosti na právny princíp generali ter in iuria dicitur omne quod non iurefit (bezprávím sa nazýva všetko, čo sa nedeje v zhode správom „vpísanom slova zmysle"). Je nepochybné, že založenie novej premlčacej lehoty pri práve z porušenia povinnosti splatnosťou predmetnej zmenky nie je v súlade s kogentným ustanovením § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka (takéto ustanovenie nie je možné meniť ani osobitnou dohodou strán aktuálneho sporu), a teda je prejavom bezprávia, v dôsledku ktorého tieto dva právne princípy zakladajú normatívny dôvod na rozhodnutie o tom, že predmetnou zmenkou nevznikli žiadne práva ani povinnosti. absolútna neplatnosť zmenky ako právneho úkonu má povahu procesnej otázky, pretože sa týka náležitostí návrhu na začatie konania a v tejto súvislosti povinnosti navrhovateľa pravdivo a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa navrhovateľ dovoláva (§ 79 ods. 1 OSP), označiť dôkazné prostriedky (§ 101 ods. l OSP) a pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP), ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia, dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP), vykonávan ia dôkazov (§ 122 ods. 1 OSP) a hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Ďalej absolútna neplatnosť predmetnej zmenky súvisí s ustanovením § 175 ods. 1 OSP, a teda s procesnou povinnosťou navrhovateľa predložiť v prvopise zmenku, o pravosti ktorej niet dôvodu pochybovať. To znamená, že nárok na uplatňované pohľadávky musel byť preukázaný už v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, a to predovšetkým platnou zmenkou o ktorej platnosti ako vlastnosti pravej zmenky nie sú žiadne pochybnosti. Pretože navrhovateľ v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu nárok na uplatňované pohľadávky takýmto spôsobom nepreukázal, keďže predložil zmenku absolútne neplatnú a námietka odporcu o absolútnej neplatnosti zmenky, ku ktorej bol súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti je procesnou otázkou, na ktorú sa koncentračná zásada nevzťahuje, súd mal návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu po jeho doručení zamietnuť alebo v štádiu po uplatnení tejto námietky odporcom v ďalšom konaní, zmenkový platobný rozkaz zrušiť v jeho celom rozsahu. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že odporca svoje odvolanie založil iba na argumentácii, že navrhovateľom predložená zmenka je absolútne neplatná, nakoľko podľa jeho názoru ide o právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Túto údajnú absolútnu neplatnosť odvodzuje od ustanovenia § 393 ods. 1 ObZ, v zmysle ktorého pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava. Podľa názoru odporcu zmenka údajne odporuje zákonu tým, že je s nim v nesúlade nakoľko premlčacia doba podľa § 393 ods. 1 ObZ začína plynúť dňom keď bola povinnosť porušená a podľa zmenky pohľadávka z porušenia povinnosti bola včlenená medzi pohľadávky zo zmenky a splatnosťou zmenky bola založená nová premlčacia doba, ktorá začína plynúť dňom splatnosti zmenky. Z uvedeného dôvodu sa domnieva odporca, že v tomto rozsahu zmenka odporuje zákonu a je absolútne neplatná. Odporca v odvolaní poukázal na to, že z dôvodu údajnej absolútnej neplatnosti neprichádza do úvahy obmedzenie vyplývajúce z tzv. koncentračnej zásady obsiahnutej v § 175 ods. 4 OSP, nakoľko absolútnu neplatnosť súd musí skúmať od začiatku konania z úradnej povinnosti, a teda túto konštatovať aj v prípade, že sa jej odporca v lehote určenej na podanie námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu nedovolal. Navrhovateľ nesúhlasil s argumentáciou odporcu. V danom prípade pre nároky vyplývajúce zo Záverečného finančného vysporiadania leasingovej zmluvy začala plynúť premlčacia doba v zmysle ustanovení Leasingovej zmluvy a Všeobecných leasingových podmienok desiatym dňom po doručení (alebo márnom doručení) Záverečného finančného vysporiadania odporcovi, nakoľko vtedy sa stali pohľadávky splatnými. Navrhovateľ však využil svoje právo vyplývajúce mu z dohody o vyplňovacom práve zmenkovom, ktorú s nim odporca dobrovoľne uzatvoril. Podstatou zmenky bolo zabezpečiť nároky navrhovateľa zo Záverečného finančného vysporiadania tým, že do blankozmenky vyplní zmenkovú sumu a ďalšie náležitosti dohodnuté v Zmluve o vyplnení a použili blankozmenky ("zmenková zmluva"), a tým z nej urobí zmenku úplnú. Navrhovateľ toto svoje oprávnenie využil a zmenku v súlade so zmenkovou zmluvou doplnil. Uvedeným krokom sa pôvodná blankozmenka stala úplnou zmenkou, na ktorú sa vzťahujú výslovne ustanovenia zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. Okrem iného je v tomto zákone aj jednoznačne ustanovené, v akej dobe sa nároky zo zmenky premlčia. Navrhovateľ mal za to, že v lehote troch rokov od splatnosti zmenky. Podľa názoru navrhovateľa nie je možné konštatovať absolútnu neplatnosť zmenky, ak táto bola riadne vyplnená v zmysle zmenkovej zmluvy, má všetky náležitosti zmenky a je zmenkou perfektnou iba s odvolaním sa na skutočnosť, že sa takto vlastne predlžila premlčacia doba. Samotná zmenka ako listinný cenný papier je plne v súlade so zákonom 191/1950 Zb., preto nemožno hovoriť o jej absolútnej neplatnosti pre rozpor so zákonom. Ak sa týmto spôsobom fakticky predÍžila doba, za ktorú sa pôvodné nároky zo Záverečného finančného vysporiadania premlčia, je to skutočnosť, ktorú právo umožňuje a aprobuje. Zmenková suma sa odvíja od výsledku Záverečného finančného vysporiadania a sú k nej pripočítané navyše úroky a prípadné ďalšie položky v zmysle zmenkovej zmluvy a Všeobecných leasingových podmienok. Nejde teda o prenesenie identického nároku do zmenky ale o vyplnenie blankozmenky ako zabezpečovacieho inštitútu podľa dohody v zmenkovej zmluve o sumu, ktorej hodnota sa určí aj v závislosti od Záverečného finančného vysporiadania. Nároky zo Záverečného finančného vysporiadania by tak hypoteticky mohol navrhovateľ uplatniť aj štandardnou cestou a vtedy by sa na ne vzťahovala štandardná premlčacia doba v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Navrhovateľ zároveň uviedol, že zmenkový záväzok je oddelený od kauzálneho záväzku a toto jednoznačne platí aj pre otázku premlčania, a to napriek tomu, že zmenka bola blankozmenkou a vyplňovacie právo zmenkové je do určitej miery závislé od kauzálneho záväzku. Uznaním premlčania záväzku podľa kauzálnej roviny by sa poprel jednak zabezpečovací účel zmenky ako aj podstata zmenkového záväzku ako takého, v ktorom napr. tretia osoba - ďalší nadobúdateľ zmenky (indosatár) už nie je povinná prihliadať na otázky kauzy, akou je napr. premlčanie, lebo o nich nemusí vôbec vedieť. Argument odporcu, že „posunutie premlčacej lehoty" v danom prípade odporuje dobrým mravom resp. je akýmsi bezprávím, nedáva podľa navrhovateľa zmysel, pretože odporca bol už pri počiatočnom podpisovaní zmluvnej dokumentácie upozornený na dôsledky, ktoré môžu nastať a ktoré nakoniec aj nastali. V žiadnom prípade nie je možné konštatovať absolútnu neplatnosť zmenky z dôvodov, ktoré uvádza odporca. Ak by súd jeho argumentáciu pripustil, došlo by iba k vymáhaniu už premlčaných nárokov, ktoré by za žiadnych okolností nespôsobovali absolútnu neplatnosť zmenky ale nanajvýš by sa námietky premlčania mohol odporca dovolať, čo však neurobil (resp. neurobil včas). Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vrátane náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomocí (podanie odvolania, vyjadrenie k odvolaniu odporcu á 492,93 EUR + režijný paušál 8,39 EUR + DPH 20%) spolu teda vo výške 1.203,17 EUR. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa ako aj odvolanie odporcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť z týchto dôvodov. Krajský súd v Bratislave poukazuje na ust. § 471 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. zo dňa 21.05.2015 (Civilný sporový poriadok), podľa ktorého konanie o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (týmto predpisom je Občiansky súdny poriadok). Zákon č. 160/2015 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa v predmetnom konaní dňa 19.08.2013 vydal zmenkový platobný rozkaz, ktorý bol odporcovi riadne doručený. Súčasne bol odporca riadne poučený o možnosti podať námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu a to v lehote troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu. Odporca bol tiež poučený o skutočnosti, že v prípade, že nepodá námietky včas alebo námietky nebudú obsahovať odôvodnenie, tieto budú odmietnuté. Odporca dňa 29.10.2013 podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu. Súd prvého stupňa správne poukázal na koncentračnú zásadu, ktorou sa riadi ust. § 175 ods. 3 O.s.p. V zmenkovom konaní sa dôsledne uplatňuje tzv. koncentračná zásada a v námietkach odporca musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta. Na neskôr podané námietky už súd nemôže brať zreteľ. Obsah podaných námietok v podstate determinuje predmet ďalšieho konania, keďže po ich včasnom podaní oprávnenou osobu nariadi súd pojednávanie už iba na prejednanie samotných zmenkových námietok (§ 175 ods. 3 OSP). Priamo zo zákona teda vyplýva, že pojednávanie súd nenariaďuje na prejednanie uplatnených zmenkových nárokov, ale na prejednanie námietok žalovaného. Podanie odôvodnených námietok má suspenzívny účinok, spojený s odkladom právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu v napadnutej časti. Ako notorieta je už vnímané konštatovanie, že dôkazné bremeno v konaní o námietkach primárne (nie však vždy absolútne) zaťažuje odporcu zo zmenky. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania dôvodnosti zmenkových námietok je v plnej miere na odporcovi, to znamená, že pokiaľ odporca vznesie námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, týmto momentom prechádza na odporcu dôkazné bremeno a oprávnenosť svojich námietok musí tento jednoznačne preukázať. Odporca v konaní o námietkach rozporoval v záverečnom finančnom vysporiadaní právo navrhovateľa požadovať úroky z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, lebo mu nie je jasný ich výpočet, sadzba a obdobie, za ktoré sa uplatňuje, t. j. úrok nebol vyčíslený, ani mu faktúra nebola doručená a náklady za odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, keďže všetky tieto náklady ovplyvňujú výšku jeho záväzku a navrhovateľ mu ich vynaloženie nezdokladoval, ani nepreukázal ich účelnosť. Prvostupňový súd neposkytol právnu ochranu navrhovateľovi v časti nároku navrhovateľa vo výške 3.415,59 eur, čo predstavovalo úroky z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, náklady za odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur s odôvodnením, že tieto nároky, vyplývajúce z bodu 9.4. písm. b) VLP, sa mohli stať splatnými až po ich riadnom vyčíslení a po doručení výzvy na ich zaplatenie odporcovi. Záverečné finančné vysporiadanie nebolo možné podľa názoru prvostupňového súdu považovať za riadne vyčíslenie týchto pohľadávok, keďže k nemu neboli pripojené žiadne iné listiny, z ktorých by bolo zrejmé, ako bol stanovený úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, z čoho pozostávajú náklady na odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, ani doklady preukazujúce, že navrhovateľ tieto náklady reálne vynaložil. Preto, bez ohľadu na to, či navrhovateľ náklady skutočne vynaložil, resp. či mal právo požadovať úrok z omeškania, sa pohľadávka v celkovej výške 3.415,59 eur ku splatnosti zmenky ešte nestala zročnou a navrhovateľ nebol oprávnený ju ako zmenkovú sumu do zmenky doplniť. Navrhovateľ v odvolaní argumentoval tým, že postupoval pri vyčíslení všetkých poplatkov, nákladov a úrokov štandardne a v súlade so zaužívanou obchodnou praxou a ustanoveniami VLP. V zmysle ustanovení VLP navrhovateľ nie je povinný osobitne vyčísliť, zdokladovať a fakturovať každú jednotlivú položku, ktorú si od odporcu uplatňuje. Podľa názoru navrhovateľa argumentáciu súdu, že spôsob uplatnenia ostatných nárokov vyplývajúcich z bodu 9.4 písm. b) všeobecných leasingových podmienok a úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom odporuje zmluve a zásadám poctivého obchodného styku považuje za nesprávnu, navyše neskoršie vyčíslenie nárokov navrhovateľa je skôr ku prospechu odporcu. Zdôraznil, že VLP ani zmluva neobsahujú ustanovenia prikazujúce navrhovateľovi uvádzať podrobnú špecifikáciu jednotlivých nárokov a ani dokladovať jednotlivé vzniknuté náklady. Navrhovateľ trval na tom, že všetky svoje nároky a pohľadávky voči odporcovi vyčíslil a tieto sa stali splatnými po 10 dňoch odo dňa doručenia záverečného finančného vysporiadania odporcovi. Z toho dôvodu trval aj na tom, že zmenková suma bola vyplnená riadne a v súlade s leasingovou zmluvou. Podľa bodu 9.4 písm. b) VLP pokiaľ sa zmluvné strany v leasingovej zmluve nedohodnú inak, je príjemca leasingu povinný v prípade iného ako riadneho ukončenia leasingovej zmluvy podľa čl. 10 VLP uhradiť všetky nároky, pohľadávky, škody a náklady, ktoré z tohto titulu vzniknú poskytovateľovi leasingu najmä všetky ďalšie záväzky, ktoré má príjemca leasingu voči poskytovateľovi leasingu do doby predčasného ukončenia leasingovej zmluvy (poistné, úroky z omeškania a iné), ako aj zmluvnú pokutu vo výške priamych nákladov poskytovateľa leasingu v súvislosti s predčasným ukončením leasingovej zmluvy, a to najmä náklady spojené s odobratím predmetu leasingu, s predajom predmetu leasingu a jeho sprostredkovaním, prehlásením predmetu leasingu v evidencii motorových vozidiel, parkovné, atď. Poskytovateľ leasingu písomne vyčísli vyššie uvedené hodnoty príjemcovi leasingu, a ten sa zaväzuje ich uhradiť. Podľa bodu 9.5 VLP sumy, ktoré poskytovateľ leasingu písomne vyčísli príjemcovi leasingu podľa dohody v leasingovej zmluve alebo podľa bodu 9.4 VLP sú splatné do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy na ich zaplatenie príjemcovi leasingu a po dni splatnosti podliehajú úroku z omeškania podľa bodu 6.3 VLP. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že navrhovateľ v dôsledku predčasného ukončenia leasingovej zmluvy mal podľa bodu 9.4. písm. b) VLP právo požadovať od odporcu nároky, uvedené v tomto bode, ktoré vznikli v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy. Tieto nároky vyplývajúce z bodu 9.4. VLP mal navrhovateľ písomne vyčísliť a odporca sa zaviazal ich uhradiť. Tieto sumy sa mali podľa bodu 9.5. stať splatnými do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy na ich zaplatenie dlžníkovi a po dni splatnosti podliehali úroku z omeškania podľa bodu 6.3. Prvostupňový súd správne argumentoval, tieto nároky sa mohli stať splatnými až po ich riadnom vyčíslení a po doručení výzvy na ich zaplatenie odporcovi. Záverečné finančné vysporiadanie nie je možné považovať za riadne vyčíslenie týchto pohľadávok, keďže k nemu neboli pripojené žiadne iné listiny, z ktorých by bolo zrejmé, ako bol stanovený úrok z omeškania úhrad súvisiacich s nájmom 638,79 eur, z čoho pozostávajú náklady na odobratie predmetu leasingu 395,01 eur, náklady za ohodnotenie predmetu leasingu 197,49 eur a iné náklady 2.184,30 eur, ani doklady preukazujúce, že navrhovateľ tieto náklady reálne vynaložil. Na základe uvedeného, preto prvostupňový súd správne konštatoval, že bez ohľadu na to, či navrhovateľ náklady skutočne vynaložil, resp. či mal právo požadovať úrok z omeškania, sa pohľadávka v celkovej výške 3.415,59 eur ku splatnosti zmenky ešte nestala zročnou a navrhovateľ nebol oprávnený ju ako zmenkovú sumu do zmenky doplniť. Prvostupňový súd vyhodnotil ako dôvodnú aj kauzálnu námietku odporcu proti cene, za ktorú navrhovateľ odpredal odobratý predmet leasingu. Podľa názoru prvostupňového súdu mohol navrhovateľ pri vynaložení potrebnej odbornej starostlivosťou predať predmet leasingu za vyššiu cenu a z výnosu uspokojiť svoju pohľadávku vo väčšej miere, v dôsledku čoho by bol záväzok odporcu z leasingovej zmluvy podstatne nižší. Obidvaja účastníci konania súdu predložili svoje znalecké posudky, ktoré sa od seba značne odlišovali. Prvostupňový súd sa priklonili k záverom znaleckého posudku predloženého odporcom, nakoľko tento preukazoval pravdepodobnú cenu, ktorú by navrhovateľ pri riadnej starostlivosti mohol jeho predajom dosiahnuť, zároveň zohľadnil aj obdobie krízy. Navrhovateľ v odvolaní namietol objektivitu odporcom predloženého znaleckého posudku. Podľa názoru navrhovateľa súd poskytol odporcovi neprimeranú ochranu (navyše v konaní o zmenke) a navrhovateľa poškodil tým, že zamietol časť ním nárokovanej zmenkovej sumy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetom leasingu bol náves PANAV v nadobúdacej cene 35.979,65 eur, vyrobený v roku 2008. Podľa znaleckého posudku č. 231/2010 súdneho znalca Z.. X. E., O.. zo dňa 27.06.2010, predloženého navrhovateľom, bol náves do prevádzky uvedený prvý krát 16.05.2008, čo znamená, že odporca bol jeho prvým užívateľom. Predmet leasingu odporca odovzdal navrhovateľovi 31.03.2009 a navrhovateľ ho ďalej odpredal zrejme dňa 02.03.2010 za 3.506,72 eur, keďže tento deň je uvedený vo faktúre č. FRU/10/01074 zo 16.03.2010, ktorou kupujúcemu kúpnu cenu vyúčtoval, ako deň odovzdania tovaru. Znalec určil všeobecnú hodnotu vozidla na sumu 5.036,- eur ku dňu 10.03.2010 s prihliadnutím na obdobie krízy. Znalecký posudok, znalec vyhotovil až dňa 27.06.2010, t. j. po predaji návesu. Posudok bol vypracovaný bez ohliadky vozidla a spracovaný bol podľa podkladov poskytnutých navrhovateľom ako zadávateľom. Znalec vychádzal z toho, že je vozidlo značne poškodené, technický stav je horší, než úmerný dobe prevádzky a počtu najazdených kilometrov a jeho pneumatiky sú opotrebované, určenie koeficientu predajnosti 0,3 znalec odôvodnil len všeobecným poukazom na situáciu v predajnosti ojazdených vozidiel. Znalecký posudok, ktorý predložil odporca vychádzal z popisu vozidla, ako vyplýva z osvedčenia o evidencii, z leasingovej zmluvy, z preberacieho protokolu a z fotodokumentácie. Všeobecnú hodnotu určil ku dňu 10.03.2010 vo výške 11.435,- eur bez DPH. Technický stav hodnotil s prihliadnutím na zdokumentované závady, na vek a predpoklad, že náves nebol do 10.03.2010 opravovaný ani pozmeňovaný. Koeficient dopytu na trhu 0,67 určil s poukazom na výsledky štatistickej analýzy reálnych predajných cien súboru 28 ojazdených vozidiel rovnakého typu, porovnateľného stavu a veku. Koeficient predajnosti vozidla 0,67 stanovil na dolnej hranici štandardnej chyby a vzhľadom na začínajúcu ekonomickú depresiu v rokoch 2008-2009 ho znížil o 10%. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že postupoval pri predaji predmetu leasingu s potrebnou odbornou starostlivosťou, ani že by pri vynaložení štandardného úsilia, ktoré bolo možné od neho očakávať, nemal možnosť náves predať za vyššiu cenu. Znalecký posudok, ktorý navrhovateľ predložil, vychádzal z nepravdivých, resp. nepreukázaných údajov o technickom stave a poškodeniach, nakoľko v ňom bolo konštatované značné poškodenie predmetu leasingu, pritom však podľa preberacieho protokolu mal náves dňa 31.03.2009, kedy ho odporca navrhovateľovi odovzdal, len zanedbateľné poškodenia, za prípadné poškodenia po tomto dni už odporca nezodpovedá. Podľa bodu 16.5. prílohy č. 6 k vyhláške č. 492/2004 Z. z. pri výpočte koeficientu dopytu trhu znalec musel vychádzať z reálnych predajných cien porovnateľných ojazdených vozidiel rovnakého typu a porovnateľného technického stavu, ktoré zistil z inzertnej tlače, z inzertných portálov verejnej informačnej elektronickej siete Internet, z vlastného prieskumu trhu, prípadne z iných preskúmateľných a hodnoverných zdrojov. Podľa bodu 16. tejto prílohy bol povinný postup pri výpočte náležite zdôvodniť. Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd správne vysporiadal s otázkou určenia pravdepodobnej ceny predmetu leasingu, ktorú by navrhovateľ pri riadnej starostlivosti mohol predajom dosiahnuť, a to s prihliadnutím na technický stav predmetu leasingu, ako aj na obdobie krízy a dobu užívania predmetu leasingu v pomere k nadobúdacej cene predmetu leasingu. Cena, za ktorú navrhovateľ predmet leasingu scudzil bola vo výške zhruba 10% z nadobúdacej ceny predmetu leasingu, čo aj s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu predstavuje hrubú nedbanlivosť navrhovateľa. Na základe uvedeného prvostupňový súd správne neposkytol právnu ochranu navrhovateľovi vo výške nároku 7.928,28 eur, čo predstavovalo rozdiel všeobecnej hodnoty vozidla 11.435,- eur bez DPH, určenej znaleckým posudkom znalca Z.. F. a ceny 3.506,72 eur, za ktorú navrhovateľ predmet leasingu predal. Pokiaľ ide o odvolací dôvod odporcu, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku neidentifikoval absolútnu neplatnosť navrhovateľom predloženej zmenky ex offo a neprihliadol ani na námietku absolútnej neplatnosti zmenky, uplatnenú po lehote troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu, a to opierajúc sa pri tom o koncentračnú zásadu ustanovenú v § 175 ods. 4 OSP. Odvolací súd konštatuje, že v uvedenom prípade sa jednalo o blankozmenku, ktorá obsahovala všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len zmenkový zákon) pre vlastnú zmenku. Jej predložením navrhovateľ svoje práva preukázal. Navrhovateľ ako majiteľ zmenky má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola pri splatnosti zaplatená, šesťpercentné úroky odo dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona). Pokiaľ by zmenka neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti a súd by mal o jej pravosti dôvod pochybovať, nikdy by zmenkový platobný rozkaz nevydal. Odporca v odvolaní namietal, že vyplnením blankozmenky navrhovateľ založil novú premlčaciu dobu pre nároky z leasingovej zmluvy, ktoré už boli podľa neho premlčané. S týmto argumentom odporcu však odvolací súd nemohol súhlasiť, nakoľko účastníci konania podpísali Zmluvu o vyplnení a použití blanko zmeniek č. C/08/10040/1 dňa 13.02.2008. Na základe predmetnej zmluvy navrhovateľ vyplnil blankozmenku. Podľa čl. II Zmluvy o vyplnení a použití blanko zmeniek č. C/08/10040/1 zmluvné strany sa dohodli, že dlžník ako vystaviteľ udeľuje veriteľovi neodvolateľné vyplňovacie právo zmenkové, ktoré veriteľa oprávňuje k tomu, aby vyplnil v texte odovzdaných blankozmeniek nasledovné nevyplnené údaje: a) zmenkovú sumu rovnajúcu sa hodnote neuhradených pohľadávok alebo ich častí (čl I. ods. 4 tejto zmluvy) ku dňu uplatnenia vyplňovacieho práva zmenkového, b) menu zmenkovej sumy, c) platobné miesto, d) dátum splatnosti zmenky, ktorý nebude skorší ako 10 dní po splatnosti pohľadávky, a urobil tak z blankozmenky zmenku úplnú. Na základe uvedeného článku zmluvy odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ vyplnil blankozmenku v súlade so zmluvou. Zmluvné strany si v zmluve neupravili, že sa do zmenkovej sumy nezahrňujú pohľadávky premlčané, a preto je odvolací súd toho názoru, že blankozmenka bola vyplnená riadne, spĺňa všetky zákonnom stanovené náležitosti, neodporuje zákonu a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o jej absolútnej neplatnosti, ktorú by mal súd posudzovať ex offo. Odvolací súd sa stotožnil aj s výrokom prvostupňového súdu o náhrade trov konania, nakoľko tento vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 2 OSP a vzhľadom k pomerne rovnakej miere úspechu účastníkov konania, vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Po prepočítaní pomeru úspechu v konaní navrhovateľa a odporcu, vychádza celková úspešnosť navrhovateľa o 6% vyššia ako u odporcu (pomer úspechu navrhovateľa 53% vo vzťahu k 47% úspechu odporcu). Uvedená skutočnosť práve oprávňuje prvostupňový súd použiť inštitút ustanovenia § 142 ods. 2 OSP v druhej vete, a teda vysloviť záver, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko rozdiel v pomere úspechu medzi účastníkmi konania je minimálny. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam ako aj k citovaným zákonným ustanoveniam, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne a z horeuvedených dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. podľa, ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Odvolací súd pri odôvodňovaní náhrady trov odvolacieho konania konštatuje, že keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu, úspešnosť účastníkov konania bola aj v odvolacom konaní rovnaká ako aj na súde prvého stupňa a z uvedeného dôvodu pre minimálny rozdiel v úspechu o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadnemu účastníkovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.