Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/313/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223748 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223748.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo výške 4.174,04 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 834,81 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. októbra 2014 č.k. 50C 171/2012-122 a proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 10. decembra 2014 č.k. 50C 171/2012-149 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 50C 171/2012-149 zo dňa 10.12.2014 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia sumy 4.174,04 eur titulom náhrady škody a sumy 834,81 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, spočívajúcom v tom, že nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a že túto žiadosť zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), ust. § 9 ods. 1 a 2, a § 17 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a vecne tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto jeho návrh v celom rozsahu zamietol. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal najskôr na to, že Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 14NcC 141/2012 zo dňa 19.10.2012 nevylúčil sudkyňu Z.. D. S. z konania a rozhodovania predmetnej veci, a že pojednávanie nariadil až po právoplatnosti uznesenia č.k. 50C 171/2012-52 zo dňa 14.02.2014, právoplatného dňa 18.07.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co 364/2014-97 zo dňa 30.05.2014, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Vec prejednal na pojednávaní dňa 14.10.2014 podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania i právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie nedostavili. Uviedol, že navrhovateľ si uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu náhradu škody v sume 4.174,04 eur ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, a sumu 834,81 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, predstavujúcu 20 % z hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou, odôvodňujúc svoj návrh tým, že súdnemu exekútorovi podal návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky od dlžníka (povinného) V. I., nar. XX.XX.XXXX, zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, pričom exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Vykonaným dokazovaním zistil, že súdny exekútor Z.. V. H. požiadal listom doručeným Okresnému súdu Bratislava V dňa 15.07.2010 na návrh navrhovateľa na vymoženie pohľadávky 900,18 eur s príslušenstvom od povinného V. I., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 19396/09 zo dňa 26.11.2009, právoplatného dňa 04.01.2010 a vykonateľného dňa 07.01.2010, ktorým Stály rozhodcovský súd zaviazal povinného na zaplatenie istiny 900,18 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 900,18 eur od 16.05.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 900,18 eur od 21.09.2009 do zaplatenia a na náhradu trov rozhodcovského konania. Exekučný súd žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č.k. 37Er 4248/2010-10 zo dňa 11.10.2010 zamietol z dôvodu, že úverová zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré je potrebné považovať za neplatné, keďže odporujú dobrým mravom. Skonštatoval, že nakoľko exekučné konanie bolo začaté 02.06.2010, vzťahuje sa naň Exekučný poriadok v znení platnom do 30.06.2010. Vec potom právne posúdil podľa ustanovenia § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, a vyhodnotil, že v prípade zistenia rozporu so zákonom a následnom zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodnutím súdu, sa na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti pre rozpor exekučného titulu so zákonom 15-dňová zákonná lehota nevzťahuje. Z vykonaného dokazovania nemal preukázané ani zbytočné prieťahy v konaní. Poukázal tiež na to, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože zistil rozpor exekučného titulu a to rozsudku rozhodcovského súdu so zákonom v časti uplatňovaného zmenkového úroku resp. úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý vzhľadom na jeho výšku, predstavujúcu 91,25 % ročne, posúdil ako zjavne neprimeraný, v dôsledku čoho spotrebiteľské úverové zmluvy obsahovali neprimerané zmluvné podmienky. Ohľadom navrhovateľom tvrdenej procesnej deformácie zdôraznil, že uznesenie o zamietnutí žiadostí o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť, a žiadnym iným súdnym rozhodnutím nebolo toto uznesenie ako nezákonné zrušené.Nemal potom za preukázané, že by zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ani inému nezákonnému zásahu do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, keď nepreukázal už existenciu nesprávneho úradného postupu, ale ani vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovateľ, a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol, že dňa 15.12.2014 vec pojednával v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Rozporne k tejto námietke uviedol, že tým, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, bolo porušené jeho právo na kontradiktórny proces. Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keďže už v návrhu namietal, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je prípustné, aby konanie pokračovalo, a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol tiež, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol súd prvého stupňa aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Odvolanie podal aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže v čase podania odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté, a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď odignoroval jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu, pretože trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť jeho rozhodnutie vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Mal potom za to, že súd prvého stupňa porušil zásadu kontradiktórnosti konania. Súd prvého stupňa mal podľa jeho názoru tiež úplne ignorovať všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, a na poštovné a telekomunikačné výdaje, a jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy, a to aj znalecký posudok. Mal tiež za to, že znaleckým posudkom, ktorý si nechal vypracovať a predložil v konaní, jednoznačne preukázal, že nesprávny úradný postup objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Napadnutý rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti jeho resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 14.10.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 17.09.2014, a to podľa doručenky založenej na č. X.. XXX v spise. Už dňa 21.11.2012 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené poučenie (aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.) a dňa 13.11.2013 aj vyjadrenie odporcu k jeho návrhu. Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, pričom o odročenie pojednávania (ani o jeho zrušenie) v rozpore s jeho odvolacími námietkami nepožiadal. Svoju neprítomnosť na pojednávaní právny zástupca navrhovateľa neospravedlnil, čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.10.2014. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania bol súdom prvého stupňa uznesením č.k. 50C 171/2012-52 zo dňa 14.02.2014 zamietnutý, a na odvolanie navrhovateľa bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co 364/2014-97 zo dňa 30.05.2014, právoplatným dňa 18.07.2014.2014, potvrdené. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 14.10.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 14.10.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil. Už dňa 13.11.2013 mu bolo doručené aj vyjadrenie odporcu k žalovanému nároku, na ktoré nereagoval žiadnym písomným podaním. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa prečítal návrh, a oboznámil s obsahom celého spisu a pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Ak navrhovateľ spochybňoval nestrannosť zákonnej sudkyne, odvolací súd zdôrazňuje, že o navrhovateľom namietanej zaujatosti bolo v predmetnom konaní rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14NcC 141/2012-20 zo dňa 19.10.2012 na námietku zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, rozhodol, že sudkyňa súdu prvého stupňa Z.. D. S.N. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. K odvolacej námietke navrhovateľa, že trval na svojej osobnej účasti na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde, pričom súd prvého stupňa vo veci meritórne rozhodol napriek tomu, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ústavná sťažnosť navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie (uznesenie č.k. III. ÚS 424/2013-11 zo dňa 10.09.2013). O tejto skutočnosti mal navrhovateľ vedomosť, keďže ju skonštatoval už Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 2Co 364/2014-97 zo dňa 30.05.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Nie je preto dôvodná ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Navrhovateľ v odvolaní tiež uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Rozporne k tomuto tvrdeniu uviedol, že predmetný znalecký posudok v konaní predložil, ale súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s ním. Vzhľadom na formulárové odvolanie navrhovateľa, v ktorom vytýka všetky možné ním namietané postupy a situácie, ktoré v posudzovanom konaní ani nenastali, nemohol odvolací súd vyhodnotiť, ktorá z námietok by sa mala vzťahovať k napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z predloženého spisu však v tejto súvislosti (okrem vyššie uvedeného, teda že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza, že súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa, pretože ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nekonštatoval, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase bolo porušené, hoci zistil, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia neboli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa dospel v odôvodnení napadnutého rozsudku k záveru, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, nedošlo, nakoľko nebol 15-dňovou lehotou stanovenou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný. Rovnako dospel k záveru, že nebola porušená ani zásada rýchlosti konania, a že k navrhovateľom namietaným prieťahom v konaní nedošlo. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že ak navrhovateľ namietal ako nesprávny úradný postup exekučného súdu zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nejde o námietku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale o námietku jeho nezákonného rozhodnutia. Dospel potom k záveru, že nakoľko rozhodnutie exekučného súdu, ktorého nezákonnosť navrhovateľ namietal, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, ako už správne konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľovi nevznikla možnosť uplatniť si právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, a vzhľadom na podanie „formulárového“ odvolania zrejme uniklo pozornosti navrhovateľa, že súd prvého stupňa jeho návrh zamietol primárne z dôvodu, že nepreukázal splnenie už prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, a preto sa ani bližšie nezaoberal ním tvrdenou škodou a nemajetkovou ujmou, keďže nesplnenie čo i len jedného z predpokladov má za následok zamietnutie návrhu. Napokon neobstojí argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením č,k, 50C 171/2012-149 zo dňa 10.12.2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť do troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podaním odvolania proti rozsudku vznikla navrhovateľovi poplatková povinnosť, a preto ho zaviazal na zaplatenie poplatku podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky navrhovateľa preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné, keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky, pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 03.12.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20 eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.