Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/104/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223763 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223763.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k.: 24C/170/2012-88 zo dňa 10.12.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, č.k.: 24C/170/2012-88 zo dňa 10.12.2014 p o t v r d z u j e . Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom, č.k.: 24C/170/2012-88 zo dňa 10.12.2014 súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 5 ods. 1, ods. 2, § 79 ods. 2, § 120 ods. 1 O. s. p. a podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, § 9 ods. 2 cit. zákona účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 a tiež podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 27 ods. 1 cit. zákona a vecne tým, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania voči odporkyni domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd odporkyňu zaviazal na zaplatenie sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 331,92,- eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, a to na tom skutkovom základe, že navrhovateľka ako veriteľ zo zmluvy o úvere č. 103600034 písomným podaním navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak súd nerozhodol o vydaní poverenia do 15 dní od doručenia žiadosti napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by svojou komplexnosťou mohla mať podstatný vplyv .na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný súd rozhodol až dňa 22.11.2011; k rozhodnutiu o zamietnutí tak došlo po uplynutí zákonnej doby. Uvedené skutočnosti žiadala zistiť z exekučného spisu založeného pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľkou ako oprávnenou a povinnou, Veronikou Garadyovou, o vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla nesplnením záväzku povinnej zo zmluvy o úvere č. 103600034 (registrácia súdneho exekútora EX 7810/2011). Postup exekučného súdu tak mala za nesprávny, v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Navrhovateľka si uplatnila jednak náhradu majetkovej škody ako náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to na správu pohľadávky prostredníctvom informačného systému sumu 70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na publikačné údaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním stavu konania na súde 15,-eur; márne tak vynaložila sumu 125,- eur. Navrhovateľka si uplatnila tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v súvislosti s porušením práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny úradný postup súdu bol podľa navrhovateľky dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinnej, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou a insolventnosť povinnej. Výšku nemajetkovej ujmy si navrhovateľka vyčíslila analogicky, vychádzajúc z nálezov Ústavného súdu SR, a to alikvótnym pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti súdu, vo výške 331,92,- eur. Odporkyňa žiadala návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť. Namietala zmätočnosť podania navrhovateľky a nesplnenie procesných podmienok konania s tým, že v návrhu navrhovateľky nebola uvedená spisová značka exekučného konania, relevantné údaje či dátumy doručenia podaní na súd, dátumy kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku škody; navrhovateľka tak nepriložila žiaden relevantný dôkaz k návrhu a celú dôkaznú povinnosť preniesla na súd napriek znášaniu dôkazné bremena. Z návrhu nemala zrejmý právny titul náhrady škody, a to nesprávny úradný postup z dôvodu prieťahov či nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľke tiež vytkla, že nepodnikla žiadne kroky na odstránenie neželaného stavu. Ďalej dôvodila, že nemožno predpokladať, že lehota 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje tiež na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jedná sa o zložitý proces posudzovania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľka tiež podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázala podanie na sťažnosti na prieťahy či prešetrenie vybavenie sťažnosti či iné relevantné rozhodnutie podľa cit. ustanovenia. Odporkyňa mala za to, že otázku porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd, a to s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu (napr. I.ÚS 41/02), tiež s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalej poukázala na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR týkajúcu sa rozhodovacej činnosti o porušení čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00. Nakoľko zo skutkových okolností uvedených navrhovateľkou malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť v období pred aprílom 2009, odporkyňa podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľky s tým, že premlčacia doba uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa mal návrh navrhovateľky za nedôvodný, nakoľko v návrhu doručenom súdu prvého stupňa dňa 27.09.2012 nebola uvedená spisová značka exekučného konania vedeného na súde, relevantné údaje či dátumy, relevantné pre posúdenie veci a dátumy, kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku škody. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno preukázania existencie exekučného konania, vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka ako dôkaz uviedla odkaz na exekučný spis, v skutočnosti však celú dôkaznú povinnosť preniesla na súd. Navrhovateľka ako oprávnená z exekučného konania mala relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konania, a to najmä v intenciách § 79 ods. 1 O. s. p. Podľa názoru súdu prvého stupňa tak navrhovateľka disponovala relevantnými dôkazmi, ktoré bola povinná súdu predložiť. Navrhovateľka dala spracovať znalecký posudok na preukázanie výšky vzniknutej škody. Súd prvého stupňa však podľa § 120 ods. 1 O. s. p. uvedený dôkaz nevykonal, nakoľko časť návrhu týkajúca sa vzniku škody stratilo opodstatnenie. Mal tiež za to, že prípadné prieťahy v konaní je oprávnený konštatovať len Ústavný súd a až na základe jeho rozhodnutie vo veci je možné sa zaoberať prípadným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Nakoľko nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, súd prvého stupňa neskúmal či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Mal za to, že navrhovateľka nepreukázala existenciu škody a uplatňované nároky. Zjavne totiž opomenula preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nemal tak preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani potrebu poskytovať náhradu ujmy v peniazoch. Nemal tiež danú príčinnú súvislosť, ako priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku v konaní. Záverom rozhodnutia skonštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik či výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, z ktorého dôvodu nemal danú existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Nakoľko úspešnej odporkyni žiadne trovy nevznikli, ich náhradu jej nepriznal. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie navrhovateľka. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/ d/ e/ a f/ O. s. p. Súdu prvého stupňa vyčítala prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľky, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľka riadne a včas požiadala z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázala priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovila, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľka nemala možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporkyne, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Navrhovateľka ďalej opätovne poukázala na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľky a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľky je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľkou podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľka napadla aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému je prípustné odvolanie. V ďalšom navrhovateľka tvrdila, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporkyňa vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd navrhovateľke umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľky na kontradiktórny súdny proces. Navrhovateľka tiež namietala postup súdu podľa § 43 ods. 1 O. s. p. nakoľko žiaden právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová značka súdneho konania. Je potrebné označiť vec, ktorej sa podanie týka podľa § 42 ods. 3 O. s. p. čo aj navrhovateľka vykonala a to spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním. Odporkyňa sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadrila. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľka v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Navrhovateľka v konaní relevantným spôsobom nepreukázala, že by jej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje navrhovateľku, ktorý nemôže výšku škody v tom- ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľka nepreukázala ani dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľky v tejto časti návrhom uplatneného nároku nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu ako uviedol súd prvého stupňa. Navrhovateľka ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložil relevantnými dôkazmi. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti. Vo všeobecnosti možno žiadosť o odročenie pojednávania možno považovať za podloženú dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vtedy, ak v nej účastník konania uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako aj z hľadísk objektívnych i subjektívnych (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/122/2010). V danej veci navrhovateľka svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania odôvodnila porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadala zrušiť a konanie prerušiť až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR v otázke porušenia práva navrhovateľky na prerokovanie veci pred nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na odročenie pojednávania ako nedôvodnú, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, II. ÚS 392/2013-9 odpadol dôvod, pre ktorý navrhovateľka žiadala pojednávanie odročiť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľkou v priebehu konania bolo podľa § 16 ods. 1 O. s. p. rozhodnuté nadriadeným súdom, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 10. 2012, č. k.: 9NcC/109/2012-16, ktorým nebola zákonná sudkyňa, JUDr. Martina Filová a ďalší v uznesení uvedení sudcovia Okresného súdu Bratislava V, vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci a otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Zo spisu je zrejmé, že právnemu zástupcovi navrhovateľky bolo spolu s predvolaním na pojednávanie riadne doručené aj poučenie podľa § 101 ods. 2 a 120 ods. 4 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd okrajovo poukazuje aj na skutočnosť, že manudukačná (poučovacia) povinnosť zo strany súdu sa v zmysle ust. § 5 ods. 2 O. s. p. nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom. Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca si tak mala a musela byť vedomá následkov spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Naviac odporkyňa sa predmetného pojednávania konaného dňa 05. 02. 2014 rovnako nezúčastnila. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bola navrhovateľka riadne a včas predvolaná, si sama navrhovateľka zmarila možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Právne bezvýznamným je tak aj tvrdenie navrhovateľky, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcela predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečila, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľka si túto povinnosť nesplnila, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázala a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložila a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. prihliadol iba na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy. Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ako vecne správny odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do času rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti navrhovateľky, predmetom ktorej malo byť rozhodnutie o porušení práva navrhovateľky na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Nakoľko ústavná sťažnosť navrhovateľky v danej veci bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ešte dňa 10. 07. 2013 (uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II. 392/2013-9), súd prvého stupňa žiadosť navrhovateľky správne vyhodnotil ako bezpredmetnú. Odvolací súd len dodáva, že samotné podanie ústavnej sťažnosti účastníkom konania nezakladá ani obligatórnu, ani fakultatívnu prekážku konania podľa § 109 O. s. p. a otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmavať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (nie ústavný súd). K argumentácii navrhovateľky namietajúcej rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie konania v konečnom, meritórnom rozhodnutí odvolací súd uvádza, že tento postup, ktorý zvolil súd prvého stupňa vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania (hromadne a bezúspešne podávaného navrhovateľkou aj v iných veciach), je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj požiadavke efektivity rozhodovania a úsiliu v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s odvolanou námietkou navrhovateľky, ktorá namietala nesprávnosť postupu súdu podľa § 43 ods. 2 O. s. p., ktorý mal za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno keď riadne a jednoznačne neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 120 ods. 1 O. s. p. odvolací súd poukazuje na to, že zo žalobného návrhu má zrejmé, že navrhovateľka sa nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu (prieťahov či nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote) domáhala s poukazom na konanie a postup Okresného súdu Bratislava V, a to v exekučnom konaní vedenom navrhovateľkou ako oprávnenou proti odporkyni: M. X., N..: XX.XX.XXXX, pre vymoženie pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 103600034, reg. súdneho exekútora EX 7810/2011, a teda škoda či nemajetková ujma mala byť navrhovateľke spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní.. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O s. p., a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnila. Navrhovateľka v odôvodnení odvolania namietala predovšetkým nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia a uviedla, že pre absenciu dôvodov „skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže len hádať“. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.