Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/104/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223917 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223917.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, v konaní o splnenie povinnosti zaplatiť majetkovú škodu vo výške 125,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 317,17 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10. decembra 2014, č.k. 24C/197/2012-94, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10. decembra 2014, č.k. 24C/197/2012-94, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu zo dňa 27.09.2012, ktorým sa voči žalovanej domáhal zaplatiť majetkovú škodu vo výške 125,- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 317,17 eur z dôvodu, že zo strany Okresného súdu Bratislava V došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že súd nerozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenom čase, t.j. do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Žalobca ako veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX navrhol písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka pre pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku - t.j. zmluvy o úvere dlžníkom O. C.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 8438/2011 a predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom súdu prvej inštancie, ktorý pridelil veci spisovú značku 36Er/4698/2011. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v súlade s ust. § 44 Exekučného poriadku požiadal o udelenie poverenia. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 21.10.2011, č.k. 36Er/4698/2011-10, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.11.2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Žalobca poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do 31.05.2010, v zmysle ktorého, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, do 15 dní od doručenia, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti takémuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie. Ide o zákonnú povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora v lehote 15 dní od doručenia žiadosti exekučnému súdu. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ktorá predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynuli medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Ide o finančné prostriedky vo výške celkom 125,- eur. Zároveň si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe, nepokladal za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. 2. Žalovaná v písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasila, žiadala žalobu zamietnuť. Zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o.i. nevyhnutné, aby nezákonnosť bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorá podmienka nebola v danom konaní splnená. V zmysle uznesení Ústavného súdu SR z 03.03.2011, č.k. IV. ÚS 60/2011-13 a z 13.10.2011, sp. zn. 3Cdo/146/2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR z 26.09.201,1 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a z 29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne pravidlá v rámci opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote odporca považoval za nevyhnutné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, táto lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu, ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. K žalobcom tvrdenej existencii prieťahov v konaní uviedla, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná mala za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Súčasne vzniesla námietku premlčania podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z , k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v tom, že okresný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, došlo pred dňom 23.04.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná poukázala na dve skutočnosti, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu súdu, a že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Žalobca zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva, žalovaný teda nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal na povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré okolo žalobcu, v spojení s touto podnikateľskou činnosťou je vytvorené. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v súlade s ust. § 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, ako i podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, v znení účinnom do 31.12.2012 a § 15 a 16 citovaného zákona a dospel k záveru, že žalobca skutočne podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Avšak obdržanie žiadosti, týkajúcej sa prejednávanej veci, žalovaný nepotvrdil, žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť ním bola žalovanej doručená a zaevidovaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve žiadostí sa nachádzala i predmetná žiadosť, avšak doklad o podaní nebol súdu prvej inštancie predložený a preto súd dospel k záveru, že podmienka na súdne konanie nebola splnená. Konštatoval, že prvej žiadosti o prerokovanie, žalovaná prevzala 23.04.2012 a žalobný návrh žalobca podal na súde 27.09.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody, žaloba aj v prípade preukázania podania žiadosti bola jednoznačne podaná predčasne. Súd prvej inštancie na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004, nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti uvedeného zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky, zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok súčasne sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Z pripojeného exekučného spisu je nepochybné, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí pätnásť dňovej lehoty od podania žiadosti, avšak súd dospel k záveru, že na danú vec sa uvedená lehota nevzťahuje a preto jej nedodržaním nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z uvedenej dikcie zákona jednoznačne vyplýva, že na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota nie je daná, ak súd exekútora nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, nakoľko zákon takúto lehotu v prípade zamietnutia žiadosti neukladá. Nie každý prieťah v konaní podľa súdu prvej inštancie možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR), pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti konkrétnej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Ak sa žalobca cítil poškodený zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia, mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo), mal možnosť už v exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu v danom exekučnom konaní. V konaní žalobca nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Súd prvej inštancie neprijal tvrdenie žalobcu týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom v časti žalobného návrhu ohľadom majetkovej škody, súd prvej inštancie v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, súd mal povinnosť aj v rámci exekučného konania skúmať predmetné rozhodcovské rozhodnutie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C40/08 (Astrucom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), podľa ktorého Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa súd uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia ako exekučného titulu, v zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujem vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd neudeľuje poverenia automaticky na žiadosť exekútora, nakoľko ide o súdne rozhodnutie vychádzajúce z objektívneho zistenia a posúdenia veci. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie nemal súd k dispozícii všetky potrebné podklady, prihliadajúc aj na závažnosť a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa, ani prípadné nedodržanie lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa, ktorému zákon prisudzuje mimoriadnu pozornosť. 4. Žalobca si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Súd neprijal právnu argumentáciu žalobcu, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že v danej veci súd nemal povinnosť rozhodnúť v zákonom stanovej lehote, nakoľko zákon v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, žiadnu lehotu nevyžaduje. Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane podnikateľských aktivít. Na rozdiel od škody, ktorá sa musí preukázať, ujma sa zdôvodňuje. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby. Žalobca nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku, ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentácia žalobcu sa javila súdu ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytuje aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu žalobcu. 5. O trovách prvoinštančného konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a to tak, že žalovanej ako úspešnému účastníkovi síce patrí právo na náhradu trov konania, avšak súd prvej inštancie nezistil vznik takýchto trov a preto žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. 6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvej inštancie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach, objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (ako napr. poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, č.k. 11NcC/46/2012-24), ako aj na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvej inštancie (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvej inštancie, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal, a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvej inštancie sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvej inštancie podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Mal za to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ súd prvej inštancie na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (súd prvej inštancie totiž vykonal dokazovanie, ktoré obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí o tom informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Poznamenal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadrila, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvej inštancie však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvej inštancie úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvej inštancie tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, chcel predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody. Namietal, že súd prvej inštancie vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú konkrétne náklady vynaložené žalobcom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvej inštancie zistil, že o žalobe nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvej inštancie v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. V závere svojho odvolania žalobca k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol tento súdu prvej inštancie doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvej inštancie bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 7. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila, odvolanie bolo žalovanej doručené dňa 02.02.2015. 8. Na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 27.01.2015 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámil, že trvá na tom, aby bolo vo veci nariadené súdne pojednávanie. 9. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. K výzve súdu prvej inštancie na žalobcu, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a k jeho stanovisku zo dňa 05.02.2015, že žalobca trvá na tom, aby vo veci bolo nariadené súdne pojednávanie, odvolací súd uvádza, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. S poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP pojednávanie v odvolacom konaní nie je povinný nariadiť, nariadenie pojednávania je fakultatívne a teda závisí od úvahy súdu. Povinne odvolací súd nariadi pojednávanie len v prípadoch, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (viď § 384 CSP) alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V danej veci sa však nejedná ani o jeden z vyššie uvedených dôvodov a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia pojednávania. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd, keďže nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej ale i právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom prihliadal i na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav. 13. Predmetom konania v prejednávanej veci je zaplatenie sumy 125,- eur z titulu náhrady majetkovej sumy a titulom nemajetkovej ujmy suma 317,17 eur. I keď súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, na ktoré sa účastníci konania nedostavili, odvolací súd uvádza, že nakoľko predmet konania nedosahuje sumu 1.000,- eur, podľa ust. § 200ea ods. 1 O.s.p. platný do 30.06.2016, išlo o tzv. drobný spor a podľa vtedy platného ust. § 115a ods. 2 O.s.p. súd prvej inštancie nebol povinný vo veci nariadiť pojednávanie. Napriek tomu súd prvej inštancie pojednávanie nariadil na deň 30.09.2013, zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 31.07.2013, žalovaná dňa 30.07.2013. Na toto vytýčené pojednávanie sa nedostavil ani jeden z účastníkov konania. Súd prvej inštancie pojednávanie odročil na neurčito a opätovne vytýčil pojednávanie na deň 10.12.2014, pričom na toto pojednávanie sa opätovne nedostavil ani jeden z účastníkov konania, svoju neúčasť účastníci konania písomne ospravedlnili a súd ďalej vo veci pojednával s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. 14. Predmetom konania v prejednávanej veci si žalobca z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 317,17 eur. Majetková škoda podľa žalobcu pozostáva zo sumy 70,- eur - správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur - udržiavanie a správa informačného systému a zo sumy 15,- eur - administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkom spolu 125,- eur a náhrada nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie práv žalobcu, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom ako aj stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, celkom vo výške 317,17 eur. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu, teda 660,- eur za rok / 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Žalobca si svoje nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje voči štátu Slovenskej republiky Ministerstvu spravodlivosti SR a svoju žalobu odôvodnil nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie v exekučnej veci Ex 8438/2011, sp. zn. 36 Er/4698/2011 podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov s tým, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do 31.05.2010, podľa ktorého súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, pričom ak súd nezistí rozpore žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Podľa žalobcu exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.11.2011, konanie pritom začalo dňa 03.06.2011, a súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia. K tomuto rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 172 dní). K prvej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti žalobcu, napriek tomu, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a súd prvej inštancie upovedomil o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že sudcu, ktorému vec bola pridelená, je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd uvádza: Je pravdou, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal súdu prvej inštancie návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol podaním zo dňa 03.12.2014, aby súd prvej inštancie konanie pod sp. zn. 24C/197/2012 prerušil do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že v danej veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22.10.2012, pod č.k. 11NcC/84/2012-20 vyslovil, že sudcovia súdu prvej inštancie - Okresného súdu Bratislava V v Bratislave nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, až na sudkyňu JUDr. Ivicu Blecharžovú, ktorú vylúčil z prejednania predmetnej veci. Odvolaciemu súdu je už z jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd SR ústavné sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci odmietol, napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a v ďalších, pričom z odôvodnenia týchto uznesení Ústavného súdu SR vyplýva, že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho argumentáciou, použitou v stovkách sťažnostiach, ktorými sa ústavný súd už zaoberal, a v ktorých žalobca (sťažovateľ) atakoval právne závery všeobecných súdov, rozhodujúcich o námietkach zaujatosti vznesených žalobcom v prvoinštančných konaniach s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sú dôvody odmietnutia jeho sťažnosti v obdobných prípadoch, ako i ustálený právny názor ústavného súdu na danú problematiku, v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd SR tiež vo svojich rozhodnutiach uviedol, že ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 Ústavy SR jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých, účastníkovi nedostupných a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“ a to krajský súd, resp. Najvyšší súd SR, ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa/žalobcu. Námietka žalobcu v tomto smere je nedôvodná a to i pokiaľ žalobca poukázal na právny názor iného odvolacieho súdu a to Krajského súdu v Trnave, nakoľko súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v tej istej veci (v čase rozhodovania odvolacieho súdu vtedy platné ust. § 226 O.s.p.). K ďalšej námietke žalobcu k postupu súdu prvej inštancie, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádza, ani k dôkazom, ktoré vykonal, a na ktorých založil svoje rozhodnutie, odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že podaním zo dňa 20.08.2013, doručené súdu prvej inštancie dňa 22.08.2013, žalovaná zaslala vyjadrenie k žalobe o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (č.l. 46). Toto písomné vyjadrenie žalovanej bolo zaslané súdom prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril a oznámil zároveň, či trvá na podanej žalobe a to i vzhľadom na námietku premlčania pohľadávky vznesenú žalovaným v písomnom vyjadrení zo dňa 22.08.2013 (dátum doručenia). Vyjadrenie žalovanej zástupca žalobcu prevzal dňa 08.10.2013 (č.l. 65) a podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 25.10.2013 žalobca zaslal písomné stanovisko k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby (č.l. 67 - 75). 15. Nepochybil súd prvej inštancie, keď neobstojí ani argumentácia žalobcu, že nakoľko sa žalovaná k žalobe napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadrila, súd prvej inštancie mal vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Pre rozhodnutie veci takýmto rozsudkom totiž neboli splnené podmienky, keďže žalovaná sa k žalobe písomne vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.08.2013 (doručené súdu prvej inštancie dňa 22.08.2013), písomné vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu. Navyše aj v prípade, ak boli splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 153b ods. 2 O.s.p. (ustanovenie platné do 30.06.2016) bolo len na úvahe súdu, či rozhodne rozsudkom pre zmeškanie alebo nie, nakoľko toto ustanovenie vyjadrovalo možnosť súdu rozhodnúť týmto spôsobom, nie však povinnosť. 16. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a správne súd prvej inštancie konštatoval, že na postup exekučného súdu sa nevzťahovala 15 dňová lehota uvedená v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení platnom v rozhodnom čase. V tejto lehote je totiž exekučný súd povinný udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Keďže teda v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Preto nebolo potrebné ďalej skúmať, či boli splnené ďalšie predpoklady vzniku tejto zodpovednosti, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v tom, že žalobca nepreukázal ani vznik škody. Ďalšie dokazovanie výšky škody bolo zároveň právne bezvýznamné, keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie preto nebol povinný oboznámiť sa so znaleckým posudkom č. 1/2014, na ktorý poukazoval žalobca vo svojom odvolaní. Súd prvej inštancie konštatoval, že vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Tiež, že podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody, zodpovedajúce svojou výškou, výške vynaložených nákladov. Uzavrel, že žalobcom nebol preukázaný vznik škody, preto nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti odôvodnenia súdu prvej inštancie uvádza, že záver súdu prvej inštancie je správny i z dôvodu, že odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že predmetný znalecký posudok nepreukazuje vznik a výšku skutočnej majetkovej škody v tejto konkrétnej veci, ale iba analyzuje mzdové náklady, náklady na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému a na ich základe vyčísľuje majetkovú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, diferencovanie podľa jednotlivých typov návrhov na začatie konania, t.j. či ide o návrhy na náhradu škody spôsobenej v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo o návrhy na náhradu škody spôsobenej v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, teda len všeobecne podľa jednotlivých typov návrhov, nie však v konkrétnej veci. Neoboznámenie sa s týmto posudkom tak nemá vplyv na správnosť záverov o nepreukázaní vzniku a výšky škody. 17. Pokiaľ ide teda o vec samu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol žalobu žalobcu ako neopodstatnenú, nakoľko neboli splnené kumulatívne zákonné predpoklady objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a to nesprávny úradný postup žalovanej, nebol preukázaný vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 18. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomuto odvolací súd navyše uvádza, že takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe, tento záver možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák. č. 514/2003 Z.z.. V prípade právnickej osoby nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. Odvolací súd má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku ním namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že by mu v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní vznikla nemajetková ujma a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi deklarovanou nemajetkovou ujmou a postupom exekučného súdu. 19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď sa odvolací súd stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Bratislava pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné, ale je prípustné dovolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).