Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/155/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223934 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223934.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 8. decembra 2014, č.k. 24C 183/2012-54, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia sumy 125 eur titulom majetkovej škody, a sumy 330 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní, vedenom na návrh navrhovateľa ako oprávneného proti Branislavovi Miklošovi ako povinnému pre pohľadávku navrhovateľa z úverovej zmluvy, spočívajúcom v rozhodnutí o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti a v prieťahoch v konaní. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 2, 3 a 4 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 08.12.2014 v neprítomnosti účastníkov s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., nakoľko účastníci sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom navrhovateľa, vyjadrením odporcu, obsahom pripojeného exekučného spisu ako aj obsahom súdneho spisu. Skonštatoval, že navrhovateľ požadoval od odporcu v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, spočívajúcom v oneskorenom rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v prieťahoch v konaní v exekučnej veci sp. zn. 37Er 25/2009 vedenej proti povinnému A. V., náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 330 eur. Uviedol, že navrhovateľ uplatnenú škodu vo výške 125 eur špecifikoval ako vynaložené náklady spojené so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov vo výške 70 eur, s udržiavaním a správou informačného systému vo výške 40 eur, a s administratívnym spracovaním textov adresovaných exekučnému súdu, poštovným a s telekomunikačnými výdajmi spojenými s urgenciami a kontrolou stavu konania vo výške 15 eur, a výšku nemajetkovej ujmy určil na 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu s poukazom doktrínu ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačeným prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur. Zo spisu Okresného súdu Bratislava V (exekučného súdu) sp. zn. 37Er 25/2009 zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 09.01.2008, a že exekučný súd rozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.01.2009. Z tohto skutkového stavu vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Zdôraznil, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy respektíve nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť štátu za škodu nevznikne. Poukázal na to, že navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa ako exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, čím došlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku čoho mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda ako i nemajetková ujma. Ustálil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti. Dospel však k záveru, že exekučný súd neporušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po 15-dňovej lehote, nakoľko nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl.48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR). Vysvetlil, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Vyhodnotil, že v danom prípade ide o exekučnú vec, v ktorej sa žiadosť o poverenie opierala o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, mal exekučný súd povinnosť aj v rámci exekučného konania skúmať predmetné rozhodcovské rozhodnutie. Ide o zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia ako exekučného titulu, keďže v zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS je v každej zložke súdneho procesu súd povinný skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Prihliadajúc na závažnosť a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa, vyhodnotil, že zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia nie je možné vždy dodržať, avšak ani prípadné nedodržanie lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa, ktorému zákon prisudzuje mimoriadnu pozornosť. Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyhodnotil, že navrhovateľom uplatnená materiálna škoda predstavuje náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti, pričom podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, a náklady s tým súvisiace, nezakladajú nárok na náhradu škody vo výške vynaložených nákladov. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti tvrdenej majetkovej škody, nárok ako nedôvodný zamietol napriek tomu, že exekučným súdom nebola dodržaná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, tvrdiac, že konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Túto argumentáciu navrhovateľa neprijal, keď poukázal na to, že navrhovateľ nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval, ako skutočnosť, že exekučný súd vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku po zákonom stanovenej lehote, ohrozila jeho subjektívne práva, a nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentáciu navrhovateľa vyhodnotil ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Uviedol, že mu je z rozhodovacej činnosti známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Mal za to, že finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu navrhovateľa. Dospel potom k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa je dostatočným zadosťučinením, pričom navrhovateľ ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu, a ním tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu ani tvrdenými prieťahmi. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p, a odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol, že vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keď v tejto súvislosti uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, neobstojí. Poukázal na to, že z tohto dôvodu podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd. Považoval za neprípustné, aby konanie pokračovalo, a aby rozhodol vo veci vylúčený sudca, keď konanie malo byť podľa jeho názoru prerušené. Uviedol tiež, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania súdom prvého stupňa do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol súd prvého stupňa aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Odvolanie podal aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté, a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. V rozpore s touto argumentáciou uviedol, že súdu prvého stupňa doručil návrh na prerušenie konania, o ktorom bol súd prvého stupňa pred rozhodnutím o veci samej povinný rozhodnúť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože on trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaniach. Nebolo mu tak umožnené ovplyvniť rozhodnutie súdu jeho vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k odporcom predloženým dôkazom a prednesom, taktiež nemal možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Došlo tak podľa neho k porušeniu práva na kontradiktórnosť súdneho procesu. Namietal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré považoval za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Súdu prvého stupňa vytkol, že ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a titulom telekomunikačných a poštových výdajov. Súdu prvého stupňa vytkol, že neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonávané ex offo, a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na to, že si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý však vzhľadom na namietané konanie súdu nemal možnosť predložiť. Následne zase rozporne s predchádzajúcim vyjadrením tvrdil, že predmetný znalecký posudok v konaní predložil, ale súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s ním. Za rozporný označil napadnutý rozsudok z dôvodu, že napriek zisteniu porušenia práva, toto súd prvého stupňa nekonštatoval, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe je podľa jeho názoru v právnom štáte neudržateľné. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 08.12.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa podľa doručenky založenej na č. l. 41 doručené dňa 07.11.2014. Navrhovateľ doručil dňa 04.12.2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu do podateľne súdu prvého stupňa e-mailové podanie, obsahujúce návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorou namietal porušenie jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd, čo považoval za dôvod pre zrušenie pojednávania. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre zrušenie pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže v prvom rade o ním namietanej nestrannosti súdu už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3NcC 90/2012-16 zo dňa 15.10.2012, ktorý o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom v návrhu na začatie konania rozhodol, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Filová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti tiež za potrebné uviesť, že mu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti navrhovateľa v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci odmieta (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších) s tým, že z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že argumentácia navrhovateľa ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho argumentáciou použitou v stovkách sťažností, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal, a v ktorých navrhovateľ atakoval právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o ním vznesených námietkach zaujatosti v prvostupňových konaniach, s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľovi sú dôvody odmietnutia jeho sťažností v obdobných prípadoch, ako i ustálený právny názor Ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak dôvod na zrušenie pojednávania, uvádzaný navrhovateľom, nepovažoval za dôležitý. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ mal pred podaním žiadosti o zrušenie pojednávania vedomosť, že ním uvádzaný dôvod nie je dôležitý, a teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho žiadosť za obštrukčnú. Z uvedených dôvodov potom ani odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, ako i nesúhlas s údajným zamietnutím jeho návrhu na prerušenie konania v napadnutom rozsudku, ktorá sa na posudzovanú vec vôbec nevzťahuje (tieto odvolacie dôvody opakuje navrhovateľ vo všetkých odvolaciemu súdu známych odvolaniach bez zohľadnenia konkrétnych odlišností jednotlivých konaní), nemohla obstáť. Súd prvého stupňa taktiež postupoval správne, ak na návrh navrhovateľa na prerušenie konania neprihliadal, nakoľko tento bol urobený e-mailovým podaním nepodpísaným zaručeným elektronickým podpisom, a nebol do troch dní doplnený originálom podania. Keďže k uvedenému postupu súdu prvého stupňa nemal navrhovateľ v odvolaní žiadne konkrétne námietky, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa, a ostatné formulárové a v každom jeho odvolaní opakujúce sa námietky navrhovateľa, týkajúce sa údajného nesprávneho procesného postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o jeho návrhoch na prerušenie konania vyhodnotil ako s posudzovanou vecou nesúvisiace a teda zmätočné. Považuje však za potrebné zdôrazniť, že podanie síce možno urobiť elektronickými prostriedkami, ale nakoľko sa jedná o návrh vo veci samej, treba ho doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní. Na podanie, ktoré nebolo v lehote doplnené, sa podľa ust. § 42 ods. 1 O.s.p. neprihliada, a keďže podanie právneho zástupcu navrhovateľa, ktorým navrhol konanie prerušiť, nebolo do troch dní doplnené originálom, postupoval súd prvého stupňa a v súlade s aktuálnou judikatúrou (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Ndc 6/2011 zo dňa 15.04.2011) správne, keď na návrh navrhovateľa na prerušenie konania neprihliadol. Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, čo skonštatoval aj súd prvého stupňa v zápisnici z pojednávania zo dňa 08.12.2014. Nakoľko žiadny dôležitý dôvod na odročenie pojednávania nebol vzhľadom na vyššie uvedené daný, súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 08.12.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1 a 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena tak, ako tomu bolo i v posudzovanej veci. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 08.12.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo forme stanovenej zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil obsah celého spisu, teda návrh navrhovateľa, vyjadrenie odporcu, obsah pripojeného exekučného spisu ako i ostatný spisový materiál spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nekonštatoval, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase bolo porušené, hoci zistil, že ním namietaná lehota na vydanie rozhodnutia nebola dodržaná, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku popri konštatovaní, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nedodržal pätnásťdňovú lehotu, poukázal na tú skutočnosť, že exekučný súd sa musel najskôr vysporiadať so skutočnosťou, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, čo si vyžiadalo dôkladnejšiu analýzu skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02). Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenia o vzniku a výške majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške konkrétnej, v tomto konaní uplatnenej, škody nie je. Napokon navrhovateľ vynaloženie ním tvrdených nákladov v tomto konkrétnom prípade nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ ničím nepreukázal vznik a výšku ním uplatnenej nemajetkovej ujmy. Ak navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd s o záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal, a teda na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zdôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a jeho správne závery nepovažuje za potrebné opakovať. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa dostatočne neoboznámil so závermi znaleckého posudku, ktorým preukazoval vznik a výšku škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ žiadny znalecký posudok v konaní do spisu nezaložil, a nepripojil ho ani k odvolaniu. Napokon neobstojí ani argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci, a tieto aj správne interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil. Ak potom návrh navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený z dôvodu, že nie je daná zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. pre nepreukázanie zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, rozhodol vecne správne, a odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil. Z vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, keďže si ju neuplatnil návrhom a v odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.