Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/364/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223964 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223964.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 3.464,10 eur a nemajetkovej ujmy 692,82 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. októbra 2014, č. k. 43C/161/2012-63 a proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. marca 2015, č. k. 43C/161/2012-89 a zo dňa 9. októbra 2012, č. k. 43C/161/2012-7, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. októbra 2014, č. k. 43C/161/2012-63, p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. marca 2015, č. k. 43C/161/2012-89, p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. októbra 2012, č. k. 43C/161/2012-7, p o t v r d z u j e. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 15. októbra 2014, č. k. 43C/161/2012-63, súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej náhrady majetkovej škody vo výške 3.464,10 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 692,82 eur titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V ako exekučného súdu, pretože tento nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní proti povinnej - S. S.. Žalovanej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 15. 10. 2014. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 13. 10. 2014 žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o nestrannosti súdu a o otázke zákonného sudcu, keďže podal sťažnosť na Ústavný súd SR v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o nevylúčení sudcov Okresného súdu Bratislava V z prejednávania veci. Súčasne žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Nakoľko však podanie žalobcu neobsahovalo žiadne dôkazy, resp. potvrdenia, že takáto sťažnosť bola skutočne na ústavný súd podaná (pripojil k nemu len fotokópiu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu bez podacej pečiatky) a neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 1, 2 O. s. p., súd prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti účastníkov konania. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31. 12. 2012 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 1. 6. 2010 do 31. 5. 2011 a v znení účinnom od 1. 6. 2011 do 17. 1. 2013, ako aj § 41 ods. 2 písm. d/, i/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 5. 2011 a v znení účinnom do 17. 1. 2013. Vecne dôvodil tým, že žalobca nepreukázal už splnenie prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že súdny exekútor Z.. V. H. dňa 12. 8. 2010 podal na Okresný súd Bratislava V (exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnej S. S. pre vymoženie sumy 794,55 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 02391/10 zo dňa 19. 4. 2010. Súd prvého stupňa ako exekučný súd uznesením č. k. 37Er/4645/2010-10 zo dňa 13. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V súvislosti s týmto postupom exekučného súdu mala žalobcovi vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa domáhal. Pokiaľ ide o námietku žalovanej ohľadom predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku mu bola doručená dňa 23. 4. 2012 a žaloba bola podaná dňa 27. 9. 2012, súd prvého stupňa uviedol, že hoci zákonná lehota 6 mesiacov dodržaná nebola, táto už uplynula počas konania, a preto námietku nepovažoval za dôvodnú. Dodal, že návrh na náhradu škody alebo jeho časť žalovaná neuspokojila. K veci samej súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty vychádzal zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. 6. 2010, v zmysle ktorého bolo povinnosťou exekučného súdu vydať poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, v prípade ak nezistil rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však neplatila podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku pre vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Keďže v danej veci poverenie vydané nebolo, podľa súdu prvého stupňa exekučný súd nebol viazaný 15-dňovou lehotou (§ 44 ods. 2 tretia veta Exekučného poriadku), čo mal potvrdiť aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10. 7. 2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné ani posudzovanie povahy rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. d/ alebo i/ Exekučného poriadku. K ďalšej námietke žalobcu, týkajúcej sa prieťahov v konaní, súd prvého stupňa uviedol, že posúdenie, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti a nie všeobecný súd v konaní o náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. Z exekučného spisu mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 12. 8. 2010 a exekučný súd o nej rozhodol dňa 13. 10. 2010, t. j. do dvoch mesiacov (žalobca v žalobe tvrdil, že exekučné konanie začalo dňa 29. 6. 2010 a o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol až dňa 31. 1. 2011, t. j. omeškanie o viac ako 216 dní). K námietke žalobcu, ktorou vytýkal exekučnému súdu realizáciu právomoci všeobecného súdu, teda prieskum rozhodcovského rozsudku po vecnej stránke (keď exekučný súd mal bez ďalších predpokladov založiť svoju právomoc, čím realizoval úplný proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výber právnej normy, aplikáciu a interpretáciu zvolenej právnej normy na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci), súd prvého stupňa uviedol, že právomoc súdu patrí k podmienkam konania a súd kedykoľvek počas konania prihliada na jej splnenie. Každý exekučný súd zároveň po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, pričom medziiným skúma či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. Podotkol, že takéto rozhodovanie vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a teda exekučný súd iba realizoval oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu nie je v rozpore so zákonom. Uvedené ust. pritom umožňuje nielen vydanie poverenia, ale aj zamietnutie žiadosti na jeho vydanie. Súd prvého stupňa sa tiež zaoberal námietkou žalobcu, že súdna ochrana mu nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite. Hoci žalobca výslovne nenamietal nezákonnosť rozhodnutia, súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na charakter nezákonného rozhodnutia a predpoklady vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia (vyčerpanie možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky alebo ak poškodený túto možnosť nevyužije a ide o prípad hodný osobitného zreteľa, podmienkou pre domáhanie sa náhrady škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť). Uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v danej veci nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť. Žalobca (oprávnený) síce voči nemu podal riadny opravný prostriedok, tento však následne sám vzal späť (Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 20CoE/559/2010-34 zo dňa 16. 2. 2012 odvolacie konanie zastavil). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca ako oprávnený podal odvolanie, súd prvého stupňa už neposudzoval nesplnenie podmienky riadneho opravného prostriedku z dôvodu prípadu hodného osobitného zreteľa, ktorého existenciu žalobca ani netvrdil. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie ako jeden z kumulatívnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto sa ani nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (existenciu škody a príčinnú súvislosť) a žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Mal za to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ súd prvého stupňa na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (súd prvého stupňa totiž vykonal dokazovanie, ktoré obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí o tom informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Poznamenal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila žalobca uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvého stupňa úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, chcel predložiť v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody. Namietal, že súd prvého stupňa vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú konkrétne náklady vynaložené žalobcom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. Mal za to, že vzhľadom na zložitosť veci (množstvo spracovaných podkladov) určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. V závere svojho odvolania žalobca k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol tento súdu prvého stupňa doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil termín prvého pojednávania na deň 20. 1. 2014, ktoré však bolo odročené bez prejednania veci. Odročené bez prejednania veci bolo aj pojednávanie nariadené na deň 9. 6. 2014, a to z dôvodu, že účastníci nedopatrením neboli na neho predvolaní. Následne súd prvého stupňa stanovil ďalší termín pojednávania na deň 15. 10. 2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 3. 9. 2014 (viď doručenka na č. l. 41). Žalobca ani jeho právny zástupca sa na toto pojednávanie nedostavili a dňa 13. 10. 2014 doručili súdu prvého stupňa elektronické podanie bez zaručeného elektronického podpisu, ktorým požiadali o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 11NcC/119/2012 zo dňa 22. 10. 2012 vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Toto elektronické podanie žalobca nedoplnil písomne alebo ústne do zápisnice v lehote troch dní (ani dodatočne) v zmysle § 42 ods. 1 druhá veta O. s. p. Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 4. 2011, sp. zn. 1Ndc/6/2011, pritom aj na podania, ktoré neobsahujú návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ale obsahujú iný návrh, urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom, t. j. aj predmetné podanie žalobcu, je potrebné uplatňovať rovnaký režim aký je v § 42 ods. 1 O. s. p. výslovne uvedený len vo vzťahu k podaniu urobenému elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom obsahujúcemu návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia. To znamená, že aj takéto podanie je potrebné doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní, v opačnom prípade sa na neho neprihliada a vychádza sa z toho, akoby vôbec ani nebolo podané. Súd prvého stupňa tak vzhľadom na uvedené nebol povinný rozhodovať o návrhu žalobcu na prerušenie konania obsiahnutom v predmetnom elektronickom podaní. Neobstoja ani odvolacie námietky žalobcu, že súd prvého stupňa predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, keď v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému pripustil odvolanie. Takáto skutočnosť totiž z napadnutého rozsudku ani zo zápisnice z pojednávania konaného na súde prvého stupňa dňa 15. 10. 2014, na ktorom bol napadnutý rozsudok vyhlásený, nevyplýva. Naopak, súd prvého stupňa na pojednávaní vyslovene uviedol, že na návrh na prerušenie konania neprihliada. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvého stupňa takýmto postupom v konečnom dôsledku nepochybil, hoci podľa zápisnice z pojednávania na návrh žalobcu na prerušenie konania neprihliadol z iného dôvodu (že Ústavný súd SR rozhodnutím zo dňa 12. 12. 2013 č. k. IV. ÚS 689/13-11 odmietol sťažnosť žalobcu). Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že ústavnú sťažnosť žalobcu v predmetnej veci ústavný súd odmietol uznesením zo dňa 12. 12. 2013, č. k. IV. ÚS 689/2013-11, a teda v čase pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, resp. ešte aj pred doručením predvolania na pojednávanie konané na súde prvého stupňa dňa 15. 10. 2014, na ktorom súd prvého stupňa rozhodol o veci samej. Z toho vyplýva, že takýto prípadný dôvod na odročenie pojednávania ani nebol daný, keďže už v čase doručenia predvolania na uvedené pojednávanie bolo žalobcovi niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 15. 10. 2014 vo veci pojednával v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 druhá veta O. s. p.). Tento postup bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a súd prvého stupňa ním neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd k tejto argumentácii uvádza, že uznesením zo dňa 22. októbra 2012 č. k. 11NcC/119/2012-18 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V (vrátane vtedajšej zákonnej sudkyne S.. L. X., ktorá rozhodla vo veci samej) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci, okrem sudkyne Z.. Z. Y., ktorú z jej prejednávania a rozhodovania vylúčil. Súčasne ako vyplýva z vyššie uvedeného, ústavná sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie (IV. ÚS 689/2013-11 zo dňa 12. decembra 2013). Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že nakoľko sa žalovaná k žalobe napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila, súd prvého stupňa mal vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Aj v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 153b ods. 2 O. s. p., je len na úvahe súdu, či rozhodne rozsudkom pre zmeškanie alebo nie, keďže ust. § 153b O. s. p. vyjadruje možnosť súdu rozhodnúť týmto spôsobom, nie povinnosť. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal ani samotnú existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. V predmetnej exekučnej veci exekučný súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením č. k. 37Er/4645/2010-10 zo dňa 13. 10. 2010, a preto sa na postup exekučného súdu nevzťahovala 15-dňová lehota uvedená v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v rozhodnom čase. V tejto lehote je totiž exekučný súd povinný udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Tvrdenia žalobcu v tomto smere sa teda ukázali ako nepravdivé. Ako správne uviedol aj súd prvého stupňa v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu a nebola splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Preto nebolo ani potrebné skúmať, či boli splnené ďalšie kumulatívne predpoklady vzniku tejto zodpovednosti, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vzhľadom na uvedené bolo dokazovanie výšky škody právne bezvýznamné, keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa preto nebol povinný oboznámiť sa so znaleckým posudkom č. 1/2014, na ktorý poukazoval žalobca vo svojom odvolaní a ktorý navyše v priebehu prvostupňového konania ani nepredložil. Neoboznámenie sa súdu prvého stupňa s týmto posudkom, vzhľadom na nepreukázanie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ako prvého predpokladu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalobcu ohľadom toho, že postupom súdu prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pretože nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal a k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie ako ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta v spojení s ods. 4 O. s. p., podľa ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, o čom bol žalobca aj riadne poučený poučením zo dňa 6. 11. 2012 (č. l. 23), ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 9. 11. 2012 (viď doručenka na č. l. 22). Žalobca si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých mala vyplývať dôvodnosť ním uplatneného nároku. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. bol pritom súd prvého stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odvolací súd má za to, že žalobcovi ako účastníkovi konania, bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie procesných úkonov a účasti na pojednávaní, ktorú z vlastnej vôle nevyužil a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania (hoci len elektronickým podaním), neexistoval. Súd prvého stupňa tak nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti aj prejednal podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a s prihliadnutím na obsah spisu vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Napadnutý rozsudok je zároveň riadne preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite interpretoval. Súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami, či právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Napokon neopodstatnená je i námietka žalobcu, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach rovnako formulárovým spôsobom. Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy SR množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného súdu). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t. j. "formulárovo"), keď rozdiely sa týkajú iba označenia toho - ktorého exekučného konania, označenia povinného, označenia súdneho exekútora a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tohto stavu nemožno vytýkať súdu prvého stupňa, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvého stupňa nebol zákonný. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Napadnutým uznesením zo dňa 26. marca 2015, č. k. 43C/161/2012-89, súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku v sume 20,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Súdny poplatok súd prvého stupňa vyrubil podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb., v spojení s položkou č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 210a O. s. p. tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v prípade, ak tento postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach. Uviedol, že v zmysle pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu teda podľa žalobcu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú mu aj ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, pričom súd prvého stupňa nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Z tohto dôvodu mal za to, že nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007. Zastával názor, že uložením poplatkovej povinnosti v prípade, kedy ju nemal, došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. V § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je totiž vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Žalobca zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Okrem toho žalobca poukázal na ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Keďže v danom prípade žalobu podal na súd prvého stupňa pred 1. 10. 2012, konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 9. 2012. Poznamenal, že do 30. 9. 2012 bolo podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vecne oslobodené od poplatku. S týmto sa podľa žalobcu stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 5MCdo/14/2007 z 30. 6. 2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 8. 2011 sp. zn. 6MCdo/2/2011, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že ak v čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov, pričom išlo o vecné oslobodenie vyplývajúce priamo zo zákona, konanie je od poplatkovej povinnosti oslobodené celé a za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí. Ak sa teda oslobodzuje konanie ako celok, oslobodzuje sa podľa žalobcu aj odvolacie konanie. Tento záver podľa žalobcu potvrdili napr. aj Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota v uzneseniach, ktoré priložil k svojmu odvolaniu, či občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Banskej Bystrici na svojom rokovaní dňa 27. 11. 2013, z ktorého časť zápisnice taktiež priložil k odvolaniu. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po tom, ako odvolaniu voči uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, sudca súdu prvého stupňa nevyhovel (§ 374 ods. 4 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok 20,- eur. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Do 30. 9. 2012 konanie o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 9. 2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1. 10. 2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od 1. 10. 2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012 domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a dňa 12. 12. 2014 podal elektronickým podaním so zaručeným elektronickým podpisom odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 15. 10. 2014, č. k. 43C/161/2012-63. Podaním odvolania tak žalobcovi vznikla v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť. Vzhľadom na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred 1. 10. 2012. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že v prejednávanej veci odvolacie konanie začalo už za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Žalobcovi preto podaním odvolania vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom v čase podania odvolania. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd ešte pred 1. 10. 2012, dňa 27. 9. 2012, keďže odvolacie konanie bolo nepochybne začaté až po tomto dátume. Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvého stupňa. Z ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. totiž priamo vyplýva, že za odvolacie konanie vo veci samej sa poplatok vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur, je v nadväznosti na uvedené potrebné v rovnakej výške vybrať súdny poplatok aj v odvolacom konaní. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. Obdobne to platí aj pre poukaz žalobcu na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 8. 2011 sp. zn. 6MCdo/2/2011, ktoré sa týkalo súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Žalobca poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 6. 2008 sp. zn. 5MCdo/14/2007, z ktorého podľa neho vyplýva, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Odvolací súd vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poznamenáva, že sa týka spoplatňovania návrhu na zastavenie exekúcie, pričom priamo v ňom najvyšší súd uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie nie je návrhom na začatie žiadneho osobitného konania, akým je napríklad tzv. sporové konanie v prvom stupni, odvolacie konanie, dovolacie konanie, ale tiež konanie súdu o námietkach proti exekúcii. Z toho je zrejmé, že aj najvyšší súd považoval odvolacie konanie sa samostatné konanie, ktoré je potrebné aj samostatne spoplatňovať, na rozdiel od návrhu na zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o uznesenia prvostupňových súdov, Krajského súdu v Žiline a závery občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré žalobca priložil k svojmu odvolaniu, odvolací súd uvádza, že týmito rozhodnutiami ani závermi nie je viazaný a aj po oboznámení sa s ich obsahom zotrváva na svojom právnom názore prezentovanom vyššie. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne aj právne správne. Zároveň spĺňa aj náležitosti vyplývajúce z ust. § 169 ods. 1 O. s. p., keď je z neho zrejmý dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob a platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti, ako aj ustanovenie zákona č. 71/1992 Zb. a príslušná položka Sadzobníka súdnych poplatkov, na základe ktorých bol súdny poplatok vyrubený. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. marca 2015, č. k. 43C/161/2012-89, ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Napadnutým uznesením zo dňa 9. októbra 2012, č. k. 43C/161/2012-7, súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,- eur. Súdny poplatok vyrubil podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zák. č. 71/1992 Zb. a položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby súd prvého stupňa konal bez prieťahov podľa ust. § 12 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O. s. p. a otázku prikázania veci inému súdu postúpil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie. Napadnuté uznesenie považoval za neopodstatnené, bez právneho významu, nakoľko nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O. s. p. a spoplatňovanie fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. Žalobca poznamenal, že v úvode svojej žaloby iba uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.). Podľa jeho názoru Okresný súd Čadca mal preto postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. § 12 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O. s. p. požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Uviedol, že vo veci nejde o vhodnosť ale nutnosť, a preto musí byť vec prikázaná inému súdu, aby bolo konanie spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Ďalej žalobca poukázal na to, že z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu. Žalobca tvrdil, že ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a ZoSP, jemu nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky. Uviedol, že podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP je súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. V zmysle citovaného ustanovenia žalobca súdne poplatky v konaní neplatí. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "zákon o súdnych poplatkoch") súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti účastníkom konania podľa osobitného predpisu. Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 9. 2012 od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch sa za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania platí súdny poplatok 66,- eur. Z obsahu spisu v predmetnej právnej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012 domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. Žalobca v žalobe žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava V sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uplatnil námietku zaujatosti v zmysle § 14 a § 15a O. s. p. voči všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava V. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že nepodal súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. a iba uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú zaujatí. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. sa rozhoduje až vtedy, ak príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože nadriadený súd právoplatne rozhodol o vylúčení všetkých sudcov príslušného súdu z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 O. s. p. K ich vylúčeniu pritom môže dôjsť buď na základe námietky zaujatosti vznesenej účastníkom konania alebo na základe toho, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (§ 15 ods. 1 O. s. p.). Keďže v predmetnej právnej veci sa sudcovia Okresného súdu Bratislava V, s výnimkou sudkýň Z.. F. G. a Z.. Z. Y., vo veci necítili byť zaujatí, ako to vyplýva z ich vyjadrenia k námietke zaujatosti (č. l. 11 - 14), návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. musel byť z jeho strany podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca podal námietku zaujatosti a jej vznesením mu v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vznikla poplatková povinnosť vo výške 66,- eur. Súd prvého stupňa teda napadnutým uznesením správne vyrubil tento poplatok žalobcovi. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalobcu, že mu nie je možné uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, nakoľko súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 9. 2012 od platenia poplatkov oslobodené. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 30. 3. 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011) sa totiž vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O. s. p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch). Vo vzťahu k žiadosti žalobcu na rozhodnutie o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava V (návrh na prikázanie veci z dôvodu nutnosti) odvolací súd uvádza, že o tejto žiadosti rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 11NcC/119/2012-18 zo dňa 22. 10. 2012 tak, že sudcov Okresného súdu Bratislava V, okrem sudkyne Z.. Z. Y., z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci nevylúčil a zároveň návrhu žalobcu na prikázanie predmetnej veci inému súdu nevyhovel. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. októbra 2012, č. k. 43C/161/2012-7, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.