Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/114/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512235319 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512235319.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná 9, Bratislava, proti odporkyni: Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X, A., o zaplatenie 1.455,41 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1. októbra 2014 č.k. 49C 225/2013-63 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia návrhu navrhovateľa o zaplatenie 757,36 eur p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporkyne domáhal zaplatenia 1.455,41 eur s príslušenstvom titulom nárokov zo zmluvy o revolvingovom úvere II. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ uzavrel s odporkyňou dňa 17.11.2006 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru odporkyni vo výške 354,31 eur na nákup tovaru (práčky) s mesačnými splátkami vo výške 39,37 eur, počtom splátok 9, pri RPMN 51,60 %, a splatnosťou jednotlivých splátok v 20.deň toho, ktorého kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bola splatná 17.12.2006. Skonštatoval, že v časti zmluvy, ktorá je písaná drobným, hustým, a v porovnaní s hornou časťou zmluvy omnoho ťažšie čitateľným písmom, s tesne nadväzujúcimi odsekmi, ktoré nie sú čitateľné, je ustanovenie obsahujúce všeobecnú dohodu zmluvných strán o uzavretí zmluvy o revolvingovom úvere I. a II. Vyhodnotil, že ustanovenia obsahujúce vyjadrenie prejavu vôle uzavrieť zmluvu o revolvingovom úvere I. a II. sú ustanoveniami blanketnými, neobsahujúcimi ani jednu z podstatných zmluvných náležitostí, len odkazujúcimi na úverové podmienky, zo znenia ktorých mal za preukázané, že odporkyňa nebola najneskôr v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere II. písomne informovaná o výške ročnej úrokovej sadzby, ani o poplatkoch, ktoré si navrhovateľ uplatnil popri úrokoch. Zo splátkového kalendára k zmluve č. XXXXXXXXXX zistil, že odporkyňa čerpala v období od júla 2007 do júna 2009 úver vo výške 1.838,24 eur a za toto obdobie uhradila v splátkach sumu 1.089,42 eur. Navrhovateľ oznámil odporkyni listom, odoslaným dňa 04.01.2010, a označeným ako splatenie celého úveru s výzvou k úhrade zo dňa 29.12.2009, že v náväznosti na uzatvorenie úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX jej poskytol revolvingový úver s úverovým rámcom 1.327,76 eur, ktorý riadne a včas nespláca, a preto si uplatňuje právo na splatenie celého čerpaného úveru s tým, že dlžná čiastka činí 1.455,51 eur, a vyzval ju na splatenie do 15 dní odo dňa spísania tohto listu. Zistený skutkový stav posúdil právne podľa ust. § 497 Obch. zák., § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 100 ods. 1, a § 107 ods. 1 Obč. zák., § 29b a § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ustálil ako spotrebiteľský, a tiež občianskoprávny a nie obchodný, podliehajúci nielen zákonnej úprave o spotrebiteľských úveroch, ale aj ustanoveniam Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a konkrétne ustanovenia úverových podmienok navrhovateľa vyhodnotil, že k platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere II. medzi účastníkmi konania nedošlo, a že táto zmluva je v zmysle ust. § 40 ods. 1 Obč. zák. neplatná pre nedostatok písomnej formy. Konštatoval, že bez písomnej zmluvy neexistovala ani dohoda strán o výške úroku z úveru, výške úroku z omeškania ani ustanovenia o zmluvnej pokute, či poplatkoch, a že súhlas navrhovateľa s revolvingovým úverom ako jednostranný úkon nie je zmluvou. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ mohol svoj nárok na vrátenie finančných prostriedkov proti odporkyni uplatňovať len z titulu bezdôvodného obohatenia v intenciách ust. § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák., a z tohto dôvodu jeho návrh v časti istiny presahujúcej sumu bezdôvodného obohatenia zamietol. Uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy je aj nárokom na vrátenie plnenia, ak bola zmluva uzatvorená ústne a nebola dodržaná zákonom stanovená písomná forma jej uzatvorenia, ako tomu je v danej veci. Z predloženého splátkového kalendára ustálil rozdiel medzi odporkyňou čerpaným úverom a výškou ňou uhradených splátok v sume 748,82 eur. Vyhodnotil, že navrhovateľ sa o bezdôvodnom obohatení odporkyne dozvedel vždy pri každom jednotlivom čerpaní finančných prostriedkov z úverovej karty, pričom k poslednému čerpaniu prostriedkov došlo dňa 17.06.2009. Uviedol, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa, kedy sa právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia mohlo vykonať po prvý raz, a keďže čas plnenia na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebol dohodnutý, mohol navrhovateľ už deň nasledujúci po každom jednotlivom čerpaní peňažných prostriedkov z úverovej karty vyzvať odporkyňu na ich vrátenie. Pri poslednom čerpaní vykonanom dňa 17.06.2009, mohol navrhovateľ odporkyňu vyzvať na vrátenie bezdôvodného obohatenia dňa 18.06.2009, a odporkyňa bola povinná plniť prvý deň po takejto výzve (ust. § 563 Obč. zák.), teda 19.06.2009, z čoho vyvodil, že navrhovateľ si mohol svoj nárok uplatniť na súde po prvýkrát dňa 20.06.2009. Keďže návrh na súd podal dňa 19.12.2012, dospel k záveru, že tak urobil po uplynutí premlčacej lehoty na vrátenie nároku z bezdôvodného obohatenia. Ohľadom tohto záveru vysvetlil, že zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z.) je lex specialis k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Obč. zák.), a citoval ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, podľa ktorého je súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, povinný aj bez návrhu ex offo prihliadať na premlčanie. Preto v súlade s novelou zákona o ochrane spotrebiteľa č. 201/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014 na premlčanie prihliadol ex offo, a z dôvodu premlčania návrh aj v časti istiny predstavujúcej bezdôvodné obohatenie zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila, a ani jej žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a to proti časti nepriznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (vo výške 757,36 eur), a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. zmeniť a jeho návrhu v rozsahu bezdôvodného obohatenia vyhovieť. Nesúhlasil s posudzovaním premlčania ex offio podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ani v zmysle lehôt podľa Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ust. § 5b bolo do zákona o ochrane spotrebiteľa doplnené novelou č. 102/2014 Z.z., ktorá neobsahuje k uvedenému ustanoveniu žiadne prechodné ustanovenia. Mal potom za to, že aplikácia predmetného ustanovenia na vzťahy vzniknuté pred dátumom účinnosti novely zákona o ochrane spotrebiteľa doplnením ustanovenia § 5b, by kolidovala s princípom zákazu pravej retroaktivity, pričom takýto výklad by bol ústavne nekonformný a v rozpore s princípmi právneho štátu a základnými ľudskými právami a slobodami. V tejto súvislosti poukázal aj na právny názor vyslovený Okresným súdom Levice, ktorý dospel k záveru, že ust. § 5b nie je procesnej povahy, a že je potrebné ho považovať za normu hmotného práva, pretože jeho aplikáciou dôjde k zásahu do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, a preto je potrebné aplikovať ho z hľadiska jeho časovej pôsobnosti tak, aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity. Argumentoval, že bez existencie prechodných ustanovení k tomuto ustanoveniu, bude aplikovateľné len na tie právne vzťahy, ktoré vznikli po jeho účinnosti, teda po 01.05.2014, a keďže právny vzťah z úverovej zmluvy, nároky z ktorej sú predmetom tohto konania, vznikol dňa 17.11.2006, súd prvého stupňa nemal posudzovať premlčanie jednotlivých nárokov ex offo. Zastával však tiež názor, že uplatnené nároky nie sú premlčané, keď poukázal na to, že predmetná úverová zmluva je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, keďže je tzv. absolútnym obchodom, a vždy sa potom spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Nakoľko Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, nevidel dôvod na to, aby sa na prejednávanú vec vzťahovali ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. V tejto súvislosti zastával názor, že zákonodarca nemal v úmysle určiť jednostrannú kogentnosť Občianskeho zákonníka en bloc (teda aj pri premlčaní), ale len jednostrannú kogentnosť úpravy spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 Obč. zák.). Preto mal za to, že otázka premlčania mala byť v danom prípade posudzovaná v režime Obchodného zákonníka, a s poukazom na ust. § 397 a § 392 ods. 2 Obch. zák. mal za nepochybné, že k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a § 456 Obč. zák. nedošlo. Podľa jeho názoru mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, nakoľko je vecne správny, a keďže sa stotožnil i s jeho odôvodnením, poukazuje naň. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým v odvolaním napadnutej časti rozhodol o navrhovateľom uplatňovanom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vyhodnotením predložených listinných dôkazov dospel aj k správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal platné uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere II. s odporkyňou, a vec potom správne právne posúdil, keď aplikoval zákonné ustanovenia § 451 ods. 1 a 2, a § 457 Obč. zák. o bezdôvodnom obohatení, podľa ktorého, ak je zmluva neplatná, sú jej účastníci povinní vrátiť si plnenia, ktoré podľa nej dostali. Napokon, tento záver súdu prvého stupňa akceptoval aj navrhovateľ, keďže uvedené právne posúdenie vo svojom odvolaní nerozporoval. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa totiž do detailov vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a vyvodil správny záver o premlčaní nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré prihliadol ex offo v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. S týmto jeho záverom, ktorý viedol k zamietnutiu návrhu navrhovateľa v napadnutej časti sa stotožnil aj odvolací súd, pretože po preskúmaní celého súdneho spisu a vychádzajúc zo skutkového stavu, zisteného súdom prvého stupňa, dospel k rovnakému záveru, že navrhovateľ podal návrh na súd po uplynutí premlčacej doby. V konaní bolo totiž preukázané, že k poslednému čerpaniu prostriedkov odporkyňou, a teda k jej obohateniu sa na úkor navrhovateľa došlo dňa 17.06.2009, z čoho súd prvého stupňa správne vyvodil, že navrhovateľ, ktorý samozrejme mal o čerpaní prostriedkov odporkyňou vedomosť, ju mohol vyzvať na vrátenie bezdôvodného obohatenia dňa 18.06.2009, a odporkyňa bola potom povinná plniť prvý deň po takejto výzve (ust. § 563 Obč. zák.), teda dňa 19.06.2009, a že navrhovateľ si mohol svoj nárok uplatniť na súde po prvýkrát dňa 20.06.2009. Niet potom žiadnych pochýb o tom, že ak navrhovateľ podal návrh na súd dňa 19.12.2012, je jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. So všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil, a preto ich nepovažuje za potrebné opakovať, a odkazuje na dôvody, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že tieto neboli dôvodné a spôsobilé spochybniť správne rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navrhovateľ nesúhlasil jednak s posúdením premlčania podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, majúc za to, že v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka, a nestotožnil sa ani s aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, keď tvrdil, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza v posudzovanej veci do úvahy. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď na prejednávanú vec aplikoval ust. § 107 ods. 1 Obč. zák. o premlčaní. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu účastníkov konania aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto právne posúdenie je už v aplikačnej praxi súdov ustálené, a odobril ho aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením ustanovení Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Napokon, novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Obč. zák.), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. I keď je toto ustanovenie účinné od 01.04.2015, predstavuje výkladový status, a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Ak navrhovateľ namietal aplikáciu ust. § 5b, ktoré bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené s účinnosťou od 01.05.2014 novelou č. 102/2014 Z.z., argumentujúc tým, že je ho možné ako hmotnoprávne ustanovenie použiť len na tie právne vzťahy, ktoré vznikli po jeho účinnosti, odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. Podľa ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Niet pochýb o tom, že ustanovenie § 5b má procesno- právny charakter, a zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t.j. pred účinnosťou zákona. Ide o režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. Tento výklad je aj v súlade so stanoviskom Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, ktoré bolo na rokovaní dňa 05.02.2015 prijaté k otázke k výkladu § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné od 01.05.2014 je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 01.05.2014.“. Záverom považuje odvolací súd za potrebné poukázať na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý zaujal právny názor, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (obe účinné od 01.05.2014), sa od ich účinnosti vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (napr. rozhodnutia sp. zn. 3M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 2M Cdo 2/2015 zo dňa 29.02.2016). Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom neuplatnila, a v odvolacom konaní jej ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.