Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/182/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513210264 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513210264.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľky: V.. R.. X. Y., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, Z., proti odporkyniam: 1/ L. J., nar. XX.XX.XXXX, T. X, Z., 2/ I. Z., nar. XX.XX.XXXX, I.. K. XX, Z., obe zast. JUDr. Andrejom Garom, advokátom, Prievozská 2/B, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22. septembra 2014 č.k. 43C 129/2013-133 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyniam 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 184,67 eur k rukám ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že výroky odporkýň 1/ a 2/ o tom, že mala odporkyni 2/ zlomiť ruku resp. že jej mala spôsobiť zlomeninu ruky, sú nepravdivé, uloženia povinnosti odporkyni 1/ písomne (písmom typu: Times New Roman, veľkosť písma 14) sa jej za svoje výroky ospravedlniť za neoprávnené zásahy do jej práva na ochranu osobnosti a predmetné písomné ospravedlnenie zaslať doporučeným listom každému vlastníkovi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súpisné číslo XXXXXX, postavenom na parcelách č. XXXX/ X, XXXX/X, XXXX/X v katastrálnom území M. W., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom v Z., správou katastra pre hl. mesto SR Bratislavu, nachádzajúcom sa na Q. U. Č.. XX, XX, XX O. Z. do siedmych dní od právoplatnosti rozsudku s obsahom: „Ospravedlnenie V.. R.. X. Y., B.. Podpísaná L. J. (štatutárna zástupkyňa spoločnosti L., M..L..T.. - bývalého nájomcu nebytového priestoru Q. XX) som pred vlastníkmi bytov a nebytovým priestorov v bytovom dome Q. XX, XX, XX O. Z. ako aj pred tretími osobami uviedla nepravdivé a osočujúce informácie o V.. R.. X. Y., B.., ktoré hrubým spôsobom zasiahli do jej občianskej cti, dôstojnosti, bezúhonnosti, dobrého mena a súkromia, keď som tvrdila, že V.. R.. X. Y., B.. mala zlomiť ruku mojej matke. Tieto informácie sú nepravdivé, a za ich šírenie, a tým súvisiace zásahy do občianskej cti, dôstojnosti, bezúhonnosti, dobrého mena a súkromia sa V.. R... X.R. Y., B.. ospravedlňujem. (podpis) L. J.“, uloženia povinnosti odporkyni 2/ písomne (písmom typu: Times New Roman, veľkosť písma 14) sa jej za svoje výroky ospravedlniť za neoprávnené zásahy do jej práva na ochranu osobnosti a predmetné písomné ospravedlnenie zaslať doporučeným listom každému vlastníkovi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súpisné číslo XXXXXX postavenom na parcelách č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X v katastrálnom území M. W., zapísanému na Liste vlastníctva č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Z., Správou katastra pre hl. mesto SR Bratislavu nachádzajúcom sa na Q. U. Č.. XX,XX, XX O. Z.ve do siedmych dní od právoplatnosti rozsudku s obsahom: „Ospravedlnenie V.. R.. X. Y., B.. Podpísaná I. Z. (W. L. J., štatutárnej zástupkyne spoločnosti L., M..L..T.. - bývalého nájomcu nebytového priestoru Q. XX) som pred vlastníkmi bytov a nebytovým priestorov v bytovom dome Q. XX, XX, XX O. Z. ako aj pred tretími osobami uviedla nepravdivé a osočujúce informácie o V.. R.. X. Y., B.., ktoré hrubým spôsobom zasiahli do jej občianskej cti, dôstojnosti, bezúhonnosti, dobrého mena a súkromia, keď som tvrdila, že V.. R.. X. Y., B.. mi mala spôsobiť zlomeninu ruky. Tieto informácie sú nepravdivé, a za ich šírenie, a tým súvisiace zásahy do občianskej cti, dôstojnosti, bezúhonnosti, dobrého mena a súkromia sa V.. R.. X. Y., B.. ospravedlňujem. (podpis) I. Z.“, a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.400 eur. Navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporkyniam 1/ a 2/ trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 714,35 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že medzi ňou a odporkyňami 1/ a 2/ došlo dňa 27.03.2010 k incidentu, pri ktorom mala údajne zlomiť odporkyni 2/ ruku, pričom uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k. 3Pv 290/10-15 bolo trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Mala za to, že nepravdivé tvrdenia, ktoré o nej uviedli odporkyne 1/ a 2/ pred niektorými vlastníkmi v bytovom dome, ale aj tretími osobami o tom, že spôsobila odporkyni 2/ zlomeninu ruky svojím obsahom zasahujú do jej osobnostných práv a poškodzujú jej dobré meno. Tieto nepravdivé informácie boli uvedené aj v zápisnici zo zhromaždenia Spoločenstva vlastníkov konanom dňa 14.06.2010, a oboznámili sa s nimi všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ale aj ďalšie osoby, ktoré si predmetnú zápisnicu majú možnosť prečítať. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzala zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy na jej právach a s prihliadnutím ku všetkých okolnostiam, a podľa nej je adekvátna peňažná náhrada min. vo výške 52 x 200 eur, teda 10.400 eur, pričom 52 je počet všetkých vlastníkov uvedených v prezenčnej listine pripnutej k zápisnici na zhromaždení Spoločenstva vlastníkov konanom dňa 14.06.2010, ktorí mali možnosť sa s nepravdivými tvrdeniami oboznámiť. Odporkyne 1/ a 2/ žiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť s tým, že nárok navrhovateľky je neopodstatnený, nakoľko ich konaním neboli naplnené znaky skutkovej podstaty neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že dňa 27.03.2010 došlo ku konfliktu medzi navrhovateľkou a odporkyňami 1/ a 2/, keď navrhovateľka tvrdila, že ona bola napadnutá odporkyňou 1/ a odporkyne 1/ a 2/ tvrdili, že navrhovateľka napadla ich s tým, že odporkyni 2/ spôsobila zlomeninu ruky. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k. 3Pv 290/10-15 zo dňa 13.01.2011 zistil, že prokurátor zrušil uznesenie povereného príslušníka PZ vo veci prečinu ublíženia na zdraví, pretože je neopodstatnené, a zároveň zastavil trestné stíhanie, keď mal za nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Z bodu č. 5 zápisnice zo zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na Q. U. Č.. XX, XX, XX O. Z., ktoré sa konalo dňa 14.06.2010 mal za preukázané, že pani M. informovala zhromaždenie o incidente, ktorý sa mal stať medzi navrhovateľkou a odporkyňami 1/ a 2/, pričom uviedla, že výsledkom incidentu bola zlomená ruka odporkyne 2/. Z odborného vyjadrenia znaleckej organizácie v odbore zdravotníctvo a farmácia Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. forensic.sk č. XXX/XXXX zo dňa 30.08.2013 vyplynulo, že na základe žiadosti právnej zástupkyne navrhovateľky a predloženej zdravotnej dokumentácie sa znalecká organizácia vyjadrila k medicínskemu slovnému zvratu „fract. proc. st. radii I. sin. susp.“, týkajúceho sa údajného zlomenia ruky odporkyne 2/, a vysvetlila, že je to medicínska skratka zaznamenaná v latinskom jazyku, znamenajúca „pravdepodobná zlomenina bodcovitého výbežku ľavej vretennej kosti“, pričom ide o pracovnú diagnózu, ktorá je v ďalšom priebehu diagnosticko-terapeutických lekárskych postupov označovaná za základnú diagnózu až dovtedy, kým sa nepreukáže opak. Uviedol obsah výpovedí svedkov W.. V. I., Y. G., Š. M., V.. V. T., L.. W. M. - vlastníkov bytov v bytovom dome, ktorí zhodne uviedli, že nemajú dôvod útočiť na navrhovateľku, napriek tomu, že o incidente vedeli. Oboznámil sa aj s výpoveďami svedkov W.. W. Š., ktorý ošetroval aj navrhovateľku aj odporkyňu 2/ a W.. Ľ. Š., ktorá potvrdila, že odporkyňa 2/ bola liečená v S., M..L..T... Uviedol aj obsah výpovedí svedkýň X. N. F. R.. W. N., pracovníčok stavebného úradu. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. Vysvetlil obsah a zmysel uvedených ustanovení, a skonštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených v uvedenom zákonnom ustanovení, pričom obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Uviedol, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. § 11 Obč. zák., teda konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť, a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Vysvetlil, že zverejnenie nepravdivých informácií o fyzickej osobe treba v zásade vždy považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ, ktoré sa týkajú osobnosti fyzickej osoby. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, resp. na to, aby bolo návrhu vyhovené. Uviedol, že § 11 Obč. zák. poskytuje ochranu voči takým zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a tak ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie sa v spoločnosti, pričom forma ochrany a tým aj súdneho výroku a reparácie následkov závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolností prípadu a vhodnosti prostriedkov nápravy. Konštatoval, že v konaní žiadna zo strán nerozporovala výsledky trestného konania vo veci prečinu ublíženia na zdraví poškodenej odporkyne 2/, v ktorom navrhovateľka vystupovala ako svedok, a ktoré bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie sa nestal. Uviedol, že v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. je viazaný citovaným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, a predmetom tohto konania teda nebolo zisťovanie, či k spáchaniu skutku došlo, a kto je jeho páchateľom, resp. poškodeným. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že medzi účastníčkami konania došlo k incidentu a vzájomným fyzickým a verbálnym atakom, ako aj to, že následkom konfliktu bolo nepochybne ošetrenie navrhovateľky aj odporkyne 2/, pričom z lekárskych správ je zrejmý charakter a rozsah poranení oboch účastníčok. Uviedol, že i keď navrhovateľka vyslovila podozrenie z nezákonného zásahu do zdravotnej dokumentácie, ktorú ako listinný dôkaz predložil svedok W.. Š., pravdivosť jeho výpovede však nespochybnila. Poukázal tiež na to, že navrhovateľka napriek opakovanému poučeniu podľa ust. § 118a O.s.p. predložila zdravotné záznamy, ako aj iné listinné dôkazy až spolu s vyjadrením k už vykonaným dôkazom, hoci si bola vedomá svojej povinnosti vyplývajúcej jej z ust. § 79 ods. 2 O.s.p.. Vyhodnotil, že ani z ňou predloženého odborného vyjadrenia nevyplýva jednoznačný záver, či odporkyňa 2/ utrpela zlomeninu alebo nie, a že z podkladov, ktoré predložila znaleckej organizácii „nevyplýva, či boli odporkyni 2/ vykonané ďalšie kontrolné RTG snímky, ktoré by mohli potvrdiť existenciu zlomeniny vretennej kosti vľavo v oblasti zápästia, keďže v ďalších správach sa uvádza stav po zlomenine bodcovitého výbežku vretennej kosti“. Na základe navrhovateľkou produkovaných dôkazov tak nejde podľa neho bez pochybností overiť pravdivosť, resp. nepravdivosť tvrdení odporkýň o tom, že navrhovateľka mala odporkyni 2/ zlomiť ruku, resp. že jej mala spôsobiť zlomeninu ruky, teda či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky zverejnením tejto informácie ostatným vlastníkom v bytovom dome, prípadne iným tretím osobám. Ani zo svedeckých výpovedí nemal za preukázané, či na základe takejto informácie môžu uvedené osoby posudzovať navrhovateľku skreslene, resp. že by táto informácia bola objektívne spôsobilá znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť ohrozujúc jej postavenie a jej uplatnenie v spoločnosti. Poukázal tiež na to, že navrhovateľka hodnotila výpovede svedkov G., M. a M. ako nepravdivé a zavádzajúce, hoci ich ako svedkov navrhla sama s úmyslom preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Neprihliadol na jej domnienku, že došlo k ovplyvňovaniu svedkov. Dospel potom k záveru, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno, a nepreukázala splnenie ani jedného z nevyhnutných predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, teda že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť jej ujmu na chránených právach. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporkyniam priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 714,35 eur, podľa ust. § 9 ods. 1, § 10 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a), c) a d), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za šesť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava, vyjadrenie k návrhu, a 4x účasť na pojednávaní) vo výške odmeny 91,29 eur za jeden úkon právnej služby s režijným paušálom 3x 7,81 eur a 3x 8,04 eur s 20 % DPH. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo zmeniť a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojom odvolaní opätovne opísala skutkový stav, na základe ktorého sa domáha ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy. Mala za to, že odporkyňa 2/ sa pred súdom priznala k šíreniu nepravdivých informácií medzi ostatnými vlastníkmi, a s poukazom uznesenie Okresnej prokuratúry Z. R. Č..N.. XPv XXX/XX-XX zo dňa 13.01.2011, ktorým bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, považovala za preukázané, že najmä odporkyňa 2/ o nej vedome šírila nepravdy v snahe očierniť ju pred susedmi a ďalšími osobami žijúcimi v okolí. Uviedla, že počas konania spochybnila výpoveď svedka W.. W. Š., nakoľko jeho výpovede sú rozporuplné. Mala za to, že tento svedok klamal, aby svojou výpoveďou pomohol odporkyniam, keď zjavne klamal o tom, či bola kosť zlomená alebo nie. Zotrvala na tvrdení, že odporkyni 2/ zlomeninu ľavej vretennej kosti ani žiadne iné poranenie nespôsobila, a bola to práve ona, ktorá musela byť po incidente hospitalizovaná. Namietala, že súd prvého stupňa neprihliadal na ňou predložené dôkazy z dôvodu údajného nedodržania koncentračnej zásady ustanovenej v § 118a O.s.p. v konaní vo veciach ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl., Obč. zák., keď mala za to, že predmetnými dôkazmi iba reagovala na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli zo svedeckej výpovede W.. W. Š.. Poukázala na ust. § 118a ods. 2 O.s.p., ktorý umožňuje odklon od koncentračnej zásady. Mala za to, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore s § 118a ods. 2 O.s.p., čím jej odobral právo konať pred súdom, keď pri rozhodovaní neprihliadol na lekárske záznamy a ostatné dôkazy, ktoré preukazujú neobjektívnosť a nedôveryhodnosť výpovede svedka W.. W. Š.. Podľa jej názoru súd prvého stupňa nesprávne posúdil obsah predkladaných dôkazov, najmä neposúdil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, keď sa na jednej strane stotožnil so záverom uvedeným v uznesení Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 13.01.2011 č.k. 3Pv 290/10-15, že sa skutok nestal, a na druhej strane rozhodol, že na základe predložených dôkazov nemôže overiť pravdivosť resp. nepravdivosť tvrdení odporkýň, a preto nedokáže jednoznačne určiť, či došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, avšak následkom šírenia nepravdivých informácií o incidente odporkyňami sa jej dôstojnosť, vážnosť, česť a postavenie v spoločnosti preukázateľne znížili. Rozsiahle poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR a ČR, ako aj Ústavného súdu SR. Uviedla, že je verejne známou osobou, predovšetkým v Starom Meste, kde pôsobila ako prísediaca na súde, ako poslankyňa mestskej časti, ale i ďalších funkcií vyžadujúcich bezúhonnosť a spoľahlivosť, má bezpečnostnú previerku s oprávnením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a v prípade, že by bola v budúcnosti navrhnutá do funkcie alebo by sa uchádzala o prácu, kde sa vyžaduje bezpečnostná previerka mohlo by sa stať, že túto prácu nezíska práve vďaka nepravdivým informáciám, ktoré o nej šírili odporkyne. Poukázala na to, že následky ich nepravdivých informácií pociťuje dodnes ako stratu vážnosti v najbližšom okolí, pričom takéto konanie zasiahlo aj do jej osobného a rodinného života. Písomné ospravedlnenie tak, ako ho v žalobe uviedla, považuje za morálne zadosťučinenie, nakoľko je to jej jediná možnosť, ako sa susedia v jej najbližšom okolí dozvedia skutočnú pravdu. Odporkyne 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedli, že jej odvolanie považujú za nedôvodné. Zastávali názor, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s vyhodnotením vykonaného dokazovania, ktorého závery následne správne posúdil. Stotožnili sa s právnym posúdením veci konajúcim súdom, podľa ktorého navrhovateľka nepreukázala naplnenie žiadneho zo zákonných predpokladov pre vznik nároku na domáhanie sa ochrany osobnosti z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv podľa § 13 a nasl. Obč. zák.. Uviedli, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, a nepreukázala zásah do jej osobnostných práv a jeho neoprávnenosť, a preto nemohol súd prvého stupňa jej návrhu vyhovieť. Poukázali na to, že hoci sama navrhovateľka navrhla vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov, títo nielen že nepotvrdili jej tvrdenia, dokonca ich vyvrátili a potvrdili skutočnosti nimi uvádzané v rámci obrany. Zdôraznili, že nikdy nešírili tvrdenie o tom, že navrhovateľka zlomila odporkyni 2/ ruku, povedali to len polícii, kde vypovedali tak ako celý incident vnímali, a svedkyni pani M., ktorá bola v tom čase predsedníčkou spoločenstva vlastníkov bytov v bytovom dome, kde sa nachádza nebytový priestor, v súvislosti s ktorým došlo k incidentu, keď na základe lekárskeho vyšetrenia vzniklo podozrenie zo zlomeniny ruky odporkyne 2/. Že pani M. uvedenú informáciu prezentovala na schôdzi vlastníkov, nie je možné klásť za vinu im. Uviedli, že odporkyňa 2/ mala a má subjektívne za to, že jej bola konaním navrhovateľky spôsobená zlomenina ruky, čo vyvodila z odborného lekárskeho vyšetrenia, s ktorého odborným záverom sa stotožnila z dôvodu veľkých bolestí, potreby nosenia ortézy, a následnej nutnosti absolvovať rehabilitácie, čo bolo v konaní preukázané. Poukázali na to, že ak by aj vyjadrenia odporkyne 2/ o tom, že jej navrhovateľka spôsobila zlomeninu ruky, boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, čo však odmietajú, nešlo by o taký zásah, ktorý by si v dôsledku svojej intenzity vyžadoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a už vôbec nie v sume požadovanej navrhovateľkou. Zdôraznili však, že navrhovateľka nepreukázala existenciu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv a ani ňou tvrdený následok na jej osobnostných právach, keď nepredložila žiadny listinný dôkaz, ktorý by niečo také preukázal, a ani žiadny zo svedkov nič také nepotvrdil. Uviedli, že judikatúra, na ktorú navrhovateľka v odvolaní poukazuje nie je aplikovateľná v tomto konaní, nakoľko navrhovateľka vôbec nepreukázala, že by odporkyne šírili nepravdivé informácie, že by došlo k zásahu do jej osobnostných práv, že takýto zásah bol neoprávnený, a že utrpela ujmu na osobnostných právach. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľky podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľkou uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o tom, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý ohroziť alebo znížiť jej vážnosť, česť, dôstojnosť a dobré meno. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Odôvodnil, z akého dôvodu návrhu navrhovateľky nevyhovel, keď podrobne vysvetlil závery dokazovania, z ktorých vyvodil, že navrhovateľka svoje tvrdenia o neoprávnenom zásahu spôsobilom zasiahnuť do jej cti, vážnosti a dôstojnosti a ohrození jej postavenia a uplatnenia v spoločnosti nepreukázala, čo malo za následok zamietnutie jej návrhu na ochranu osobnosti. So závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil. Podľa ust. § 153 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd teda rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov, a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotí a dospeje k rozhodnutiu, čím sa súd prvého stupňa aj riadil. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak teda navrhovateľka tvrdila, že odporkyne 1/ a 2/ vedome šírili nepravdivé tvrdenie o tom, že odporkyni 2/ mala spôsobiť zlomeninu ruky, čím malo dôjsť k vysokej intenzite nepriaznivého následku, spočívajúcom v znížení jej spoločenskej vážnosti medzi vlastníkmi a nájomcami bytového domu, ale aj medzi ostatnými občanmi, a k značnému zníženiu jej cti, dôstojnosti a dobrého mena, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, v opačnom prípade nemohla byť v konaní úspešná. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje za potrebné vysvetliť inštitút ochrany osobnosti v zmysle už dlhodobo súdnou praxou ustálených výkladov. Podľa § 11 Obč. zák. má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Z ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z citovaných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach nimi chránených, pričom oba tieto predpoklady musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany osobnosti na súde. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje aj vznik ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Súd potom prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, teda na konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti ujmy, a to dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti“ (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie, oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.). Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, do ktorých vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti. Prvým z týchto znakov je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Nie je pritom významná subjektívna stránka, teda to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky. Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel alebo nedbanlivosť. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby, napr. ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním na verejnosti prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom inom. Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak. Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv. Subjektom ochrany je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, a nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie je tá osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že navrhovateľka je osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že odporkyne sa dopustili konania, ktorým bolo toto porušenie alebo ohrozenie spôsobené. Pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti je však potrebné brať do úvahy aj čl. XX a nasl. Ústavy SR, ktorá garantuje základné ľudské práva a slobody, a čl. XX Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (L.,XXXX, uverejnený pod č. 209/1992 Zb.), ktorý ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti preto súdna prax považuje prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo potom žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby medzi ostatnými spoluobčanmi, čo je aj prípad prejednávanej veci. Ak navrhovateľka tvrdila, že odporkyne o nej šírili nepravdivé tvrdenia, dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že toto svoje tvrdenie nepreukázala, keď okrem skutočnosti, že odporkyňa 2/ to, že jej navrhovateľka zlomila ruku, povedala pani M. (a nekonkretizovaným susedom, ktorí sa jej prišli spýtať, žiadny však v konaní vypočutý nebol), len všeobecne tvrdila, že „to vie celý dom“, alebo, že odporkyne šírili túto informáciu napr. nemenovanej pracovníčke W. W..Č.. Z. - M. W.. Skutočnosti tvrdené navrhovateľkou neboli preukázané ani svedeckými výpoveďami, a to dokonca ani výpoveďami ňou samou navrhnutých svedkov. Žiadny zo svedkov totiž nič viac ako to, že došlo k nejakému incidentu, nevedel. Jediný svedok, W.. I., vypovedal, že sa o tom, že navrhovateľka mala odporkyni 2/ zlomiť ruku, dozvedel od pani M., ktorá to uviedla na zhromaždení vlastníkov, podľa jeho vyjadrenia však tomu neveril. Že by odporkyňa 1/ vôbec niekomu niečo povedala, nebolo v konaní preukázané. Ak odporkyňa 2/ uvedenú informáciu povedala v súkromí pani M., a nebolo ničím preukázané, že by ju zverejňovala alebo iným spôsobom šírila, nemožno dospieť k záveru o konaní odporkyne 2/, ktoré by smerovalo k porušeniu práv na ochranu osobnosti navrhovateľky, ani o zásahu spôsobilom zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ sa pani M.Á. rozhodla, že na zhromaždení vlastníkov bude rozoberať predmetný incident a uvádzať prítomným vlastníkom a do zápisnice nejaké informácie („výsledkom je zlomená ruka odporkyne 2/“), za túto skutočnosť by v žiadnom prípade nezodpovedali odporkyne 1/ a 2/. Keďže navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, a nepreukázala, že by nejaké konkrétne konanie odporkýň 1/ a 2/ bolo spôsobilé narušiť alebo ohroziť jej právo na ochranu osobnosti, rozhodol súd prvého stupňa správne, ak jej návrh na ochranu osobnosti zamietol. Pre úplnosť odvolací súd už len dodáva, že navrhovateľka v konaní nepreukázala ani žiadny následok ňou tvrdeného ale nepreukázaného konania odporkýň, hoci sa domáhala aj finančného zadosťučinenia. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd už nepovažoval za potrebné ďalej sa zaoberať navrhovateľkou počas konania pred súdom prvého stupňa, a v odvolaní zdôrazňovanými závermi uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I, ani navrhovateľkou spochybnenou výpoveďou W.. Š., týkajúcich sa skutočností, že jednak k incidentu nedošlo tak, ako odporkyne uviedli v trestnom oznámení, resp. či mala odporkyňa ruku zlomenú alebo nie, keďže vzhľadom na vyššie uvedené, tieto skutočnosti nemôžu spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Keďže nebolo preukázané, že odporkyne informáciu, že navrhovateľka mala odporkyni 2/ zlomiť ruku, zverejňovali alebo iným spôsobom šírili, nie je ďalej podstatné, či bola pravdivá (hoci odvolací súd sa vzhľadom na bezprostrednú situáciu a okolnosti prípadu prikláňa skôr k záveru, že v skutočnosti nešlo o skutkové tvrdenie, ale o hodnotiaci úsudok, napriek tomu, že sa ako skutkové tvrdenie javí). Pokiaľ navrhovateľka namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa neprihliadal na ňou predložené dôkazy z dôvodu nedodržania koncentračnej zásady podľa ust. § 118a O.s.p., pričom mala za to, že predmetnými dôkazmi reagovala na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli zo svedeckej výpovede W.. W. Š., odvolací súd uvádza, že ust. § 118a ods. 2 O.s.p. síce umožňuje odklon od koncentračnej zásady, ale iba v prípade, že ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť, a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. V posudzovanej veci navrhovateľka jednak do zápisnice z pojednávania výslovne uviedla, že pravdivosť jeho výpovede nespochybňuje, nenavrhla vykonanie dokazovania za účelom spochybnenia jeho výpovede, a zároveň, ňou následne predložené lekárske správy, ktoré sa týkali výlučne jej zdravotného stavu, a potvrdenie o svojej PN, mohla bez ďalšieho predložiť už k návrhu na začatie konania, hoci podľa odvolacieho súdu ani s posudzovanou vecou nesúvisia. Odvolací súd preto nezistil v postupe súdu prvého stupňa žiadne pochybenia. Ani okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Z uvedených dôvodov nezistil odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa žiadne pochybenia. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na ochranu osobnosti zamietol, rozhodol správne. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyniam 1/ a 2/ náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 714,35 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko navrhovateľka ohľadom výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie náhrady trov konania odporkyniam, v odvolaní ničím neargumentovala, a nenamietala ani právne posúdenie ani výšku priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu odporkýň v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s počtom vykonaných úkonov právnej služby a s výškou účelne vynaložených trov na jej právne zastúpenie podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporkyniam 1/ a 2/ priznal ich náhradu, spočívajúcu v trovách ich právneho zastúpenia v celkovej výške 184,67 eur, a to za dva úkony právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky vo výške tarifnej odmeny 91,29 eur s režijným paušálom 8,39 eur, a 20 % DPH vo výške 19,93 eur, a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 18.05.2016 vo výške tarifnej odmeny 45,64 eur s režijným paušálom 8,58 eur, a 20 % DPH vo výške 10,84 eur, postupujúc podľa ust. § 10 ods. 8, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c), § 13a ods. 4, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Nestotožnil sa s uplatnením si režijného paušálu právnym zástupcom za každú odporkyňu pri každom úkone, vychádzajúc z ustálenej judikatúry, podľa ktorej režijný paušál v zmysle ust. § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle ust. § 13 ods. 2 cit. vyhl. ide o spoločné úkony, a preto sa náhrada režijného paušálu nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 50 % (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 8. 2010, sp. zn. 5Sžo/205/2010). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.