Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/76/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513220448 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513220448.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: A.. S. G.F., N. N., C. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou AK Hrabovská, s.r.o., Bratislava, Jakubovo nám. 9, proti žalovanému: 1/ Závodisko, š.p., Bratislava, Starohájska 29, IČO : 31 354 301, zastúpený DEDÁK & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy 45, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 11. 2014 č.k. 7C/209/2013 - 511, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 4.878,75 € právnemu zástupcovi žalovaného DEDÁK & Partners, s.r.o., v Bratislave, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný m á voči žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 14.500 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy na základe antidiskriminačného zákona a sumy 14.500 € titulom nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv; súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že v súdenej právnej veci neboli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žalobnému návrhu. V časti nároku, ktorým sa žalobkyňa domáhala priznania nemajetkovej ujmy titulom diskriminácie, resp. šikanovania na pracovisku, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobkyňa bola pri výkone zamestnania diskriminovaná alebo šikanovaná. Vychádzal z toho, že vo všeobecnosti sa pod diskrimináciou v pracovnom práve rozumie akékoľvek rozlišovanie, vylúčenie alebo uprednostňovanie založené na diskriminačných znakoch, ktorých cieľom je ohroziť alebo úplne znemožniť rovnaké možnosti zamestnancov, alebo rovnaké zaobchádzanie s nimi v pracovnoprávnych vzťahoch. Uviedol, že diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný zamestnanec je nositeľom určitého znaku. Ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, nemôže ísť o diskrimináciu, môže však ísť o šikanovanie, ktoré možno označiť ako opakované nezmyselné právanie voči zamestnancovi alebo skupine zamestnancov, ktoré predstavuje riziko pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Nezmyselné správanie znamená správanie, pri ktorom znalá osoba pri zohľadnení všetkých okolností predpokladá, že dôsledkom tohto správania bude šikanovanie, poníženie, podkopanie alebo ohrozenie. Keďže šikanovanie je špecifickým druhom zneužitia práva, použijú sa na jeho právnu ochranu ustanovenia antidiskriminačného zákona a konanie vo veciach v súvislostiach s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Súd prvého stupňa dodal, že v rámci antidiskriminačného zákona sa zakotvuje možnosť domáhať sa : a/ upustenia od protiprávneho konania, b/ napravenia protiprávneho stavu, c/ primeraného zadosťučinenia a d/ náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však možno priznať len v prípade, ak bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. V danom prípade ale nebola splnená ani jedna z týchto podmienok - za šikanózne správanie zamestnávateľa voči svojmu zamestnancovi nemožno považovať, ak zamestnávateľ požaduje od zamestnanca riadne plnenie si pracovných povinností. Pokiaľ má zamestnávateľ výhrady voči zamestnancovi, ktoré uvedie v zápisnici z pracovných porád, toto nemožno považovať za nerovnaké zaobchádzanie resp. šikanovanie, argumentoval súd prvej inštancie. Ako šikanovanie tiež nemožno vyhodnotiť krátenie osobného ohodnotenia, nakoľko nejde o nárokovateľnú zložku mzdy a táto mohla byť vyplácaná pri dosahovaní vynikajúcich pracovných výsledkov. Pokiaľ ide o výšku mzdy, v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa mala tretiu najvyššiu mzdu v organizácii. Podobne rozhodnutie riaditeľa zo dňa 21. 12. 2011 o zmene organizačnej štruktúry, ktorým bol zrušený úsek marketingu a pozícia vedúcej úseku marketingu - t.j. žalobkyne a jej začlenenie do úseku dostihovej prevádzky ako vedúci referent marketingu, odôvodnené potrebou úsporných opatrení, nemožno hodnotiť ako diskrimináciu žalobkyne. Žalobkyňa napokon túto zmenu akceptovala podpisom novej pracovnej náplne práce ako aj platových podmienok. Za šikanu nemožno považovať ani, keď riaditeľ organizácie komunikuje so zamestnancom prostredníctvom jeho priameho nadriadeného, resp. ak neprijme zamestnanca na osobné stretnutia. Korigovanie listov vypracovaných zamestnancom zo strany riaditeľa vyhodnotil súd prvej inštancie za legitímne, poukazujúc na to, že listy boli odosielané v mene riaditeľa organizácie. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že v konaní nebol preukázaný žiadny diskriminačný dôvod, na základe ktorého by došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni pri výkone zamestnania. Rovnako tak nebolo v konaní preukázané, že by konaním riaditeľa organizácie, resp. priameho nadriadeného bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobkyne v zamestnaní, čo je zákonnou podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po právnej stránke súd prvej inštancie túto časť svojho rozsudku oprel o ust. § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní ( antidiskriminačný zákon ). 2/ V časti nároku žalobkyne na priznanie jej náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa rovnako nepreukázala neoprávnený zásah žalovaného do jej osobnostných práv, a teda nesplnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie argumentoval tým, že ust. § 11 Obč. zák. poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávnenému subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a tak ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky. Forma ochrany a tým aj súdneho výroku a prípadnej reparácie následkov závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolností prípadu a vhodnosti prostriedkov nápravy. Kritické vyjadrenia vedenia organizácie na adresu žalobkyne uvedené v zápisniciach z porád vedenia, nezdvorilé správanie sa nadriadeného k podriadenému ako napr. nezdravenie, nedanie prednosti v dverách, vyhýbanie sa kontaktu riaditeľa so žalobkyňou a pod. nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie označiť za také zásahy do osobnostných práv žalobkyne, ktoré by spôsobili značné zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, tak, ako to má na mysli ust. § 13 Obč. zák. súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ani v prípade náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv žalobkyne neboli v konaní preukázané zákonné podmienky pre jej priznanie. 3/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške celkom 5.755,14 € podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. ( za celkom 7 úkonov právnej služby po 303,74 € + 91,29 € za prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné vyjadrenie vo veci, účasť na pojednávaniach dňa 19. 11. 2013, 23. 1. 2014 v čase od 8.30 do 13,45 hod., dňa 19. 6. 2014 v čase od 10.00 do 16.10 hod., dňa 23. 9. 2014 v čase od 8.30 do 12.00 hod., dňa 13. 11. 2014 v čase od 9.00 do 13.00 hod. , ako aj režijný paušál 3 x 7,81 €, 4 x 8,04 € a DPH v sume 959,19 € ). 4/ Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zmeny odvolacím súdom tak, že jej žalobe vyhovie v celom rozsahu, alebo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietala arbitrárnosť rozsudku, spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Rozsudok je založený iba na stručnom konštatovaní súdu, že súd nemal za preukázané, že by bola žalobkyňa diskriminovaná alebo šikanovaná a že by bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobkyne a ani že by bol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne a podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy. Súd však v rozhodnutí vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil. Vôbec neuviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, keď žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 19. 11. 2013 žiadala vykonať celkovo 14 dôkazov, z čoho jej súd zamietol celkovo 11 návrhov. Všetky návrhy smerovali k preukázaniu jej tvrdení; súd tieto návrhy zamietol len s poukazom na hospodárnosť konania, nakoľko ich považoval za nadbytočné a neúčelné ale neuviedol, prečo. Naopak všetky návrhy na dokazovanie navrhnuté žalovaným vykonané boli. Nevykonaním navrhnutých dôkazov dospel súd k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Žalobkyňa zdôraznila v odvolaní význam svedeckých výpovedí svedkyne Z., ktorá aspoň vo svojom vyhlásení v písomnej forme popisovala šikanózne praktiky na pracovisku, negatívne správanie riaditeľa ku všetkým zamestnancom a ďalej O.. H., ktorá žalobkyňu liečila po jej kolapse na pracovisku. Dôvodom kolapsu bol stres a a šikana v zamestnaní. Aj z potvrdenia O.. Z., internistky, ktoré predložila žalobkyňa súdu vyplýva, že prístup zamestnávateľa k žalobkyni sa výrazne prejavil aj na jej zdravotnom stave - psychike, a to dlhodobo a bol odstránený až liečbou u psychiatra. Žalobkyňa tiež navrhovala vykonať dokazovanie na okolnosť, či sa strhávanie platu dialo aj iným zamestnancom, nielen žalobkyni a tiež spôsob udeľovania tzv. Kolektívnej prémie. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na tzv. obrátené dôkazné bremeno, v prípade tej časti jej žaloby, ktorá sa týkala ochrany podľa antidiskriminačného zákona. Keďže svedkovia žalovaného nijakým spôsobom nevyvrátili písomnú výpoveď A.. Z. a jej výpoveď ani nebola spochybnená, považuje sa za preukázanú skutočnosť. Zo svedeckej výpovede svedkyne B. plynie, že táto potvrdila, že žalovaný sa inak správal k žalobkyni ako k iným zamestnancom. Žalobkyňa trvala na tom, že v konaní preukázala - výpoveďami a kópiami zápisníc z operatívnych porád, že žalovaný jej nedával žiadne pokyny alebo štandardy ako má pracovať, napriek tomu ju po vykonaní nejakej úlohy kritizoval za to, že úlohu nesplnila ako mala ( hoci jej nedal pokyny ), resp. jeho pokyny boli vágne a nedalo sa z nich dedukovať, ako má pracovať a keď ho požiadala o vysvetlenie, žiadne nedostala. S poukazom na pravidlá pre stanovenie kolektívnej prémie v čl. II a čl. IV žalobkyňa namietala, že kolektívne prémie mohol priznávať riaditeľ, š.p., ale iba celým úsekom a rozdelenie kolektívnej prémie ako osobného výkonnostného príplatku zamestnancom bolo v pôsobnosti vedúceho úseku, ale nie riaditeľa, rovnako tak zníženie prémie zo strany riaditeľa sa mohlo týkať iba celého úseku, ale nie iba jednotlivca, preto mala aj ona nárok na osobné ohodnotenie, pokiaľ bolo pridelené jednotlivému úseku, čo vždy bolo. Preto akékoľvek znižovanie výkonnostného príplatku len žalobkyni ( a nie celému úseku ), čo sa dialo v období od 8/2012 - 2/2013 bolo v rozpore s kolektívnou zmluvou žalovaného, čím boli porušované práva žalobkyne; dodala, že osobný príplatok jej bol vo výplatnej páske vždy priznaný a zároveň znížený, hoci nemala so žalovaným uzatvorenú dohodu o zrážkach zo mzdy, ktoré konanie žalovaného bolo rovnako nezákonné. Iba jej nebol vyplatený 13.plat v r. 2012, ale jej bola vyplatená prémia 239 €, preto sa ako nelogické javí tvrdenie žalovaného o nespokojnosti s jej prácou, keď jej vyplatil odmenu. Žalobkyňa tiež žiadala preukázať, že zmena organizačnej štruktúry sa netýkala iba jej a že bola vykonaná v súvislosti so znížením dotácií žalovanému; žalovaný to však žiadnym spôsobom nepreukázal a naopak, to že žalobkyňu naďalej potreboval, preukázal tým, že dostala rovnakú pracovnú náplň. V súlade s tzv. obráteným dôkazným bremenom nepredložením dôkazov na podporu svojich tvrdení žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, argumentovala žalobkyňa. Žalobkyňa trvala na tom, že ju žalovaný prostredníctvom riaditeľa neustále kritizoval najmä v zápisniciach o operatívnych poradách, stretnutiu s ňou sa však vyhýbal. Samotný L.. S. sa voči žalobkyni vyjadril tak, že „ (riaditeľ) ide po Vás“, pričom tlaky potvrdila aj svedkyňa B.. Opravovanie listov bolo samoúčelné a vykonávané opakovane, poznámky riaditeľa boli pritom nečitateľné, na ich obsah sa ale nemohla opýtať, keďže ju riaditeľ odmietal prijať. 5/ V časti ňou uplatňovaného nároku z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že zásah do osobnostných práv v konaní preukázaný bol - došlo k vážnemu poškodeniu zdravia, k zníženiu dôstojnosti v očiach jej kolegov, ktorí od nej bočili, čo potvrdila svedkyňa B.. Súd prvej inštancie napriek tomu v rozsudku skonštatoval, že nemá za preukázané, že by došlo k neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. Dodala, že v r. 2012 mal žalovaný cca 15 zamestnancov, t.j. veľmi malý kolektív, v ktorom negatívne informácie a odstup od iného zamestnanca sa prejavia výraznejšie ako vo väčších podnikoch. Žalobkyňa osobitne namietala nesprávne vypočítanú výšku trov právneho zastúpenia, ktorá bola priznaná žalovanému, keď poukazovala to, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri výpočte odmeny advokáta ust. § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., takže hodnota odmeny za jeden úkon právnej služby mala po správnosti predstavovať sumu 303,74 € + 30,43 €. Za 7 úkonov právnej služby by potom výška trov právneho zastúpenia žalovaného mohla činiť maximálne 4.878,76 € s DPH. 6/ Na odvolanie žalobkyne sa žalovaný vyjadril tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobkyne označil za nedôvodné. Žalobkyňa v odvolaní namieta arbitrárnosť rozsudku, spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení; žalovaný k tomu uviedol, že súd nie je povinný skúmať a v odôvodnení podrobne uviesť všetky dôvody, pre ktoré žalobu zamieta. Postačuje, ak zistí a dostatočne odôvodní jeden dôvod, pre ktorý žalobe nemožno vyhovieť. Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, osobitne ak je pre rozhodnutie nie významný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Rovnako Ústavný súd SR vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Od súdu nemožno žiadať odpoveď na každý argument žalobkyne. Súd prvej inštancie na str. 9 až 12 svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo žalobu žalobkyne nepovažuje za dôvodnú, prečo opisované skutočnosti nevyhodnotil ako diskrimináciu či šikanovanie, resp. ako zásah do jej osobnostných práv. Žalobkyňa namietala nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov; okrem iného sa domáhala toho, aby žalovaný v konaní predložil stovky strán svojich interných dokumentov, pritom neozrejmila účel týchto dôkazov ani akú skutočnosť majú v konaní preukazovať. Medzi navrhovanými a údajne nevykonanými dôkazmi sú napr. zápisnice z porád riaditeľa žalovaného. Žalobkyňa vo svojom podaní z 28. 9. 2014 len vágne a neurčito naznačovala, že obsahy zápisníc z porád riaditeľa by mohli obsahovať nejaké neoprávnené zásahy do osobnostnej sféry žalobkyne. Žiadne konkrétne zásahy ale neoznačila. V prípade navrhovaných dôkazov o finančnom odmeňovaní žalobkyne a ostatných zamestnancov žalovaného bolo preukázané, že žalobkyňa mala v organizácii okrem riaditeľa a námestníka najvyšší plat, takže akékoľvek dôkazy o jej odmeňovaní nemôžu preukázať šikanu ani diskrimináciu. Žalovaný predložil za rok 2012 prehľad 13. platov, je zrejmé, že žiadny zamestnanec nedostal 13. plat, len odmeny, ktorú dostala aj žalobkyňa. Z interných predpisov vyplýva, že bolo v kompetencii riaditeľa aj vedúceho úseku určiť výšku osobného ohodnotenia, resp. ho krátiť. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na vybrané ustanovenia čl. IV pravidiel pre stanovenie Kolektívnej prémie a tvrdí, že riaditeľ mohol znížiť odmenu len celému úseku, nie jednotlivcovi. Žalobkyňa ale opomenula čl. IV bod 1 pravidiel, podľa ktorého vedúci úseku môže znížiť jednotlivým zamestnancom osobný výkonnostný príspevok. Navyše podľa čl. V pravidiel, návrh osobného príplatku pre zamestnancov s konečnou platnosťou schvaľuje riaditeľ. Bolo nesporné, že k 1. 1. 2012 došlo k zrušeniu úseku marketingu a žalobkyňa bola presunutá ako referent marketingu na úsek dostihovej prevádzky. Tiež je nesporné, že došlo k preskúšaniu zamestnancov, čo preukazuje zápisnica z porady riaditeľa. Návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania žalovaný považuje za duplicitné a nedôvodné. Žalobkyňa žiadala osobne vypočuť svedkyňu Z., jej bývalú podriadenú a bývalú zamestnankyňu žalovaného. Súdu bola predložená písomná, notársky overená výpoveď A.. Z. a nechal na uváženie súdu, či ju predvolá a vypočuje aj osobne. Z oznámenia ošetrujúceho lekára A.. Z. plynie, že táto je imobilná a dlhodobo práceneschopná. Jej výpoveď by bola nadbytočná a duplicitná, keď súd má k dispozícii jej písomnú výpoveď. Skutočnosti uvádzané A.. Z. považuje žalovaný za nepodstatné, ktoré nepredstavujú diskriminačné konanie ani konanie zasahujúce do práv na ochranu osobnosti žalobkyne. Obsah písomnej výpovede je podobný s písomnými podaniami a tvrdeniami žalobkyne. Žalobkyňa ďalej vytýkala nevypočutie jej psychiatričky , lekárky O.. H.Č., u ktorej sa niekoľko mesiacov liečila. Súčasťou spisového materiálu sú aj zdravotné záznamy žalobkyne; jej výpoveď by bola preto zbytočná. Žalovaný dodal, že samotná lekárka by nevypovedala o predmete sporu - t.j. diskriminácii či o zásahoch do ochrany osobnosti, keďže pri nich nebola. Lekárka by vypovedala len o tom, čo jej povedala žalobkyňa, išlo by o sprostredkované informácie. Aj manžel žalobkyne, vypočutý ako svedok, prezentoval len tvrdenia, ktoré mu povedala ona. Žalovaný zdôraznil, že v prípade údajnej diskriminácie má žalobkyňa aspoň pomenovať diskriminačný dôvod, ktorý bol voči nej aplikovaný. Tento nebol počas celého konania spomenutý. Naopak, žalovaný preukázal, že žalobkyňa mala v organizácii jeden z najvyšších platov. Udelenie nižšieho osobného príplatku žalobkyni ako je maximálne povolená výška z nej stále robilo zamestnanca s príjmom vyšším ako jej nadriadený. Žalovaný na základný plat žalobkyne nikdy nesiahal. Žiadne dohody o zrážkach zo mzdy so žalobkyňou nemusel uzatvárať, pretože nadriadení žalobkyne mali právo na určenie výšky osobného ohodnotenia a jej korigovanie. Táto zložka príjmu žalobkyne nebola automaticky nárokovateľná. Žalobkyňa v konaní prezentovala vybraný okruh skutočností ako diskrimináciu, šikanu a zásahy do jej cti a dôstojnosti. Napr. neochotu riaditeľa žalovaného M.. Š. stretávať sa s ňou, nejasné zadávanie úloh, vracanie listov na prepracovanie, kritika na poradách, otočenie sa žalobkyni chrbtom, neponúknutie kávou prednostne a pod. Žalobkyňa poukazuje najmä na písomnú výpoveď A.. Z. a nesprávne sa domnieva, že táto je preukázanou skutočnosťou, keďže nebola vyvrátená ani spochybnená žalovaným. Žalovaný opakovane uviedol, že uvedené skutkové okolnosti nepovažuje za protiprávne, ani za skutočnosti zakladajúce nároky uplatňované žalobkyňou v jej žalobe. Správanie sa riaditeľa žalovaného nie je diskrimináciou, šikanou ani zásahom do osobnostných práv. Preto je irelevantné dokazovať, vyvracať či spochybňovať tvrdenia svedkyne Z., žalobkyne, keďže tieto nie sú protiprávne a pre žalobkyňu nezakladajú žiadne nároky. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že zhoršenie zdravotného stavu spôsobené šikanou a osočovaním na pracovisku bolo v konaní preukázané. V skutočnosti len predložila lekársky nález, v ktorom lekár parafrázuje jej vyjadrenia, subjektívne pocity a dojmy. Lekársky záznam s opísanými tvrdeniami žalobkyne nie je relevantným dôkazom; analogicky nemožno konštatovať, že každé tvrdenie A.. Z. v jej výpovedi je pravdivé len preto, že ho osvedčil notár. Žalovaný si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania, za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu. 7/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 9/ Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 10/ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. 11/ Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. 12/ Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) Prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii ( ďalej len „zamestnanie“ ) vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) Výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) Prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnanca a zmenu zamestnania alebo d) Členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú. 13/ Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 14/ Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. 15/ Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 16/ Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania ( ďalej len „žalovaný“). 17/ Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. ( antidiskriminačný zákon ), žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 18/ Podľa § 13 ods. 1 Zák. práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( antidiskriminačný zákon ). 19/ Podľa § 13 ods. 2 Zák. práce v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. 20/ Podľa § 13 ods. 3 Zák. práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania. 21/ Podľa § 13 ods. 5 Zák. práce zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa odsekov 1 a 2 a nedodržaním podmienok podľa odsekov 3 a 4; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky. 22/ Podľa § 13 ods. 6 Zák. práce zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa odseku 3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( antidiskriminačný zákon ). 23/ Špecifikom antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno v spore. V prípade antidiskriminačných sporov v zmysle cit. ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona platí, že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania ( napr. rasa, pohlavie, vek a pod., § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce v prípade tvrdenej diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch ). Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinný žalovaný. Posun v dôkaznom bremene ale nie je automatický - nenastáva okamžite, ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo. Žalobca musí preukázať, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou ( ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie ). Je tiež dôležité označiť dôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná ( § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce ). Medzi dôvodom diskriminácie a medzi vzniknutou nevýhodou ( nerovnováhou ) musí existovať príčinná súvislosť. 24/ V prejednávanej právnej veci žalobkyňa počas celého konania neuviedla, čo vlastne malo byť pohnútkou diskriminačného konania zo stany žalovaného podľa § 2 ods. 1 diskriminačného zákona ( tiež § 13 ods. 2 Zák. práce ), t.j. či bol dôvodom jej tvrdenej diskriminácie jej vek, alebo pohlavie, či iný dôvod ( a aký ). Hoci dôvod diskriminácie býva spravidla zrejmý aj bez dokazovania, v súdenej právnej veci dôvod diskriminácie sám osebe zrejmý nebol. Napriek tomu, že žalobkyňa v konaní nijako neoznačila, čo vlastne malo byť dôvodom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného zamestnávateľa voči nej, podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v konaní produkoval také dôkazy, z ktorých je nutné vyvodiť záver, že k diskriminačnému konaniu žalovaného voči žalobkyni nedošlo. 25/ Žalobkyňa svoje tvrdenie o údajnej diskriminácii svojím zamestnávateľom videla v - podľa jej názoru - neopodstatnenej kritike ňou vykonávanej práce čo do kvality a rozsahu, nedôvodnom vykonávaní zrážok z jej platu, neudelení tzv. Kolektívnej prémie, odňatí služobného vozidla, vykonaní organizačnej zmeny len vo vzťahu k nej, v opakovanom opravovaní ňou vyhotovených listov, v tom, že sa riaditeľ žalovanej organizácie vyhýbal osobnému stretnutiu s ňou. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že tým, že žalovaný ( vzhľadom na tzv. obrátené dôkazné bremeno ) nevyvrátil ňou predložené dôkazy ( napr. svedecké výpovede niektorých svedkýň alebo jej tvrdenia ), je nutné považovať ňou prezentované tvrdenia o diskriminácii za preukázané. 26/ Žalovaný predložil súdu listinný dôkaz o výške dotácií poskytnutých žalovanému v rokoch 2008 až 2013, z ktorých je zrejmá klesajúca tendencia výšky dotácií poskytnutých na činnosť žalovaného ( napr. v r. 2010 vo výške 1.112.798 € oproti dotácii v r. 2011 v sume 900.000 €, č.l. 159 spisu ). Negatívny dosah zníženia dotácie na prevádzku žalovaného riešil žalovaný prijatím organizačnej zmeny k 1. 1. 2012, ktorá sa bezprostredne dotkla žalobkyne tým, že bola zrušená jej dovtedajšia funkcia vedúcej úseku marketingu; žalobkyňa prešla na pozíciu referentky marketingu na úseku dostihovej prevádzky. Žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene práve vo vzťahu k žalobkyni vysvetľoval tým, že žalobkyňa na tomto úseku v danom čase pôsobila už ako jediná pracovníčka, t.j. nemala žiadnych podriadených. Vzhľadom na uvedené možno vyhodnotiť konanie a rozhodnutie riaditeľa organizácie o prijatí organizačnej zmeny, vedené snahou úspornými opatreniami zlepšiť ekonomický a hospodársky stav organizácie za logické a akceptovateľné. Výsledkom organizačnej zmeny nebolo ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou ( táto prešla z vedúcej pozície na pozíciu referenta ), čo nasvedčuje tomu, že toto rozhodnutie nebolo motivované snahou žalobkyňu v práci diskriminovať či šikanovať. Vedenie žalovanej organizácie zodpovedá za jej chod a prevádzku, t.j. musí robiť rozhodnutia, ktoré sú pre organizáciu z ekonomického hľadiska potrebné a efektívne. Pokiaľ aj mala žalobkyňa nejaké vnútorné výhrady voči dôsledkom, ktoré pre ňu osobne mala spomínaná organizačná zmena, tieto výhrady alebo nespokojnosť nijako neprejavila, keď s prechodom na pozíciu referenta súhlasila. Tvrdenia žalobkyne o jej údajnej diskriminácii zo strany žalovaného popierajú aj žalovaným predložené doklady o výške platu žalobkyne, ktorá ešte ako vedúca úseku marketingu poberala dekrétový plat zo všetkých troch vedúcich úsekov v najvyššej výške, pričom aj po vykonaní organizačnej zmeny a jej preradení na pozíciu referentky v r. 2011 mala žalobkyňa priznaný vyšší základný plat ako jej priamy nadriadený ( tabuľka na č.l. 160 spisu ). 27/ Žalobkyňa ako ďalší prejav diskriminačného konania žalovaného voči nej uvádzala skutočnosť, že jej nebol vyplatený 13. plat za r. 2012 a že jej bol opakovane krátený výkonnostný príplatok. Podľa znenia Kolektívnej zmluvy čl. V bod 1 ( č.l. 94 spisu ) nešlo v prípade 13. platu o nárokovateľnú odmenu; navyše 13. plat za r. 2012 nebol vyplatený žiadnemu zamestnancovi, nielen žalobkyni; žalobkyňa tak nemohla byť v porovnaní s inými zamestnancami diskriminovaná nevyplatením 13.platu v r. 2012. Aj žalobkyňou namietané krátenie výkonnostného príplatku predstavovalo nenárokovateľnú zložku mzdy žalobkyne ( čl. IV bod 1 Pravidiel pre stanovenie Kolektívnej prémie, č.l. 100 spisu ), podľa ktorého vedúci úseku bol oprávnený znížiť jednotlivým zamestnancom osobný výkonnostný príplatok aj v prípade, že nebude riaditeľom znížená kolektívna prémia úseku ( zníženie osobného výkonnostného príplatku žalobkyni podľa predložených dokladov obsahovalo vždy aj uvedenie dôvodov, prečo bol príplatok žalobkyni znížený, č.l. 85, 86, 87, 88, 89 spisu ). 28/ Žalobkyňa ako prejav diskriminačného konania žalovaného ( v osobe riaditeľa organizácie ) voči jej osobe uvádzala opakovanú kritiku a nespokojnosť s jej prácou, aj v jej neprítomnosti, čo preukazovala písomnými zápisnicami z operatívnych týždenných porád, konaných u žalovaného. Kritika nedostatkov v práci zamestnanca tvorí súčasť riadiacej činnosti riadiaceho pracovníka, pretože on nesie zodpovednosť za celkový výsledok činnosti organizácie. Táto kritika sa ale opäť netýkala výlučne len osoby žalobkyne; z obsahu do spisu založených kópií zápisníc z operatívnych porád vyplýva, že kritike riaditeľa organizácie žalovaného boli vystavení aj iní zamestnanci, vrátane vedúcich úsekov ( napr. zápisnica č.5/2013, č.l. 201 spisu, kritika pri úlohe č. 10 týkajúca sa vedúceho dostihovej prevádzky, tiež zápisnica č. 18/2012 č.l. 326 spisu, posledná zarážka odspodu týkajúca sa kritiky L.. Š., podobne na č.l. 327 opäť kritika za nezvládnutie situácie adresovaná L.. Š. a pod. ). Žalobkyňa rovnako nebola jediná, ktorú kritizoval riaditeľ žalovanej organizácie za slabý výsledok z preskúšania odbornej problematiky ( z Dostihového poriadku resp. v prípade žalobkyne zo základov turfovej problematiky ) ; v zápisnici č. 6/2013 ( č.l. 352 spisu ) hodnotí riaditeľ žalovanej organizácie ako nedostatočné aj výsledky iných zamestnancov, nielen žalobkyne ( menovite pracovníkov M. V. A. ). 29/ V zhode so záverom súdu prvej inštancie je aj odvolací súd názoru, že správanie riaditeľa žalovanej organizácie voči žalobkyni by v niektorých prípadoch bolo možné označiť za necitlivé, prípadne menej kultivované, ktoré ale nedosahovalo intenzitu diskriminačného, či šikanózneho konania. V prípade žalobkyne ide preto len o jej subjektívny názor o diskriminácii jej osoby ( tento nie je dôvodom na prijatie záveru, že voči nej došlo k diskriminačnému postupu ). 30/ Ani výpovede svedkýň B., C., či písomné podanie O. Z. neviedli k zisteniu takých skutkových okolností, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni mali povahu diskriminačného konania zo strany riaditeľa žalovanej organizácie. Diskriminačným konaním nemôžu byť ani prípadné nedostatky v prístupe riaditeľa žalovanej organizácie v osobnom kontakte so žalobkyňou ( nezdravenie, nedanie prednosti a pod. ). Odvolací súd preto záver súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo dokazovaním preukázané porušenie zásady rovnaného zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni, vyhodnotil ako správny; tým nebol splnený základný predpoklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, uplatňovanej žalobkyňou vo výške 14.500 €. 31/ Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( § 11 Obč. zák. ). 32/ Podľa § 13 ods. 1 Obč.zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 33/ Podľa § 13 ods. 2 Obč.zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 34/ Podľa § 13 ods. 3 Obč.zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. 35/ Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky ( kritika ). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t.j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. V prípade kritiky ( tzv. hodnotiacich úsudkov ) platí, že kritika musí byť prípustná, t.j. kritika musí byť vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť, či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie, konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností ( podkladov ), na ktorých je založený hodnotiaci úsudok ( kritika ). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny voči posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť, či uraziť, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám osebe nezákonným. 36/ Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že v danom prípade prejavy nespokojnosti riaditeľa žalovanej organizácie s prácou žalobkyne, nezdravenie, nedanie prednosti v dverách, vyhýbanie osobnému sa kontaktu s ňou, nemajú povahu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv. V súdenej právnej veci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne predovšetkým formou kritiky ( hodnotiacich úsudkov ) riaditeľa žalovanej organizácie, týkajúcej sa hodnotenia práce žalobkyne, na čo bol z titulu svojej riadiacej funkcie oprávnený. Kritiku pracovných výsledkov žalobkyne - vychádzajúc z obsahu predložených zápisov z porád - nemožno hodnotiť ako neadekvátnu, použité výrazové prostriedky nijako nepresahujú mieru prijateľnosti, nemožno z nich vyvodiť úmysel či cieľ žalobkyňu ponížiť alebo uraziť. Kritika práce žalobkyne zo strany riaditeľa žalovanej organizácie, či nepozdravenie, nedanie prednosti a pod. neboli zásahmi, objektívne spôsobilými vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo v ohrození osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Obč. zák. Odvolací súd v tejto súvislosti vo vzťahu k namietanej kritike práce žalobkyne poznamenáva, že k samotnej kritike malo dôjsť na pracovných poradách, na ktorých bol prítomný len obmedzený počet zamestnancov organizácie, samotná kritika nedostatkov v práci žalobkyne teda nebola prednášaná verejne. Keďže konaním žalovanej organizácie ( osobou jej riaditeľa ) nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ani v prípade nárokov uplatňovaných podľa § 11 Obč. zák. žalobkyňa nenaplnila zákonné predpoklady pre priznanie jej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žiadala vo výške 14.500 €. 37/ Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1 C.s.p. ). Vo výroku o trovách prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia, podľa § 388 C.s.p. Výpočet náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného nebol správny v stanovení výšky odmeny za jeden úkon právnej služby, keď súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa v konaní uplatňovala dva nároky; podľa § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. mal preto základnú sadzbu tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou t.j. v prípade nároku z titulu antidiskriminačného zákona v sume 303,74 € zvýšiť o 1/3-inu základnej sadzby tarifnej odmeny v spojenej veci, t.j. za nárok z titulu ochrany osobnosti, čiže o sumu 30,43 € ( spolu 334,17 € ) a nie o sumu 91,29 €. Počet úkonov právnej služby bol súdom prvej inštancie stanovený správne; trovy právneho zastúpenia žalovaného tak činia 4.878,75 €, vrátane DPH. 38/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 262 a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p. ). 39/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).