Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/263/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513224677 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513224677.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: SPOKOJNÉ BÝVANIE, s.r.o., IČO: 35 815 329, so sídlom Toplianska 5, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Eva Bognárová, advokátka, Krížna 17, Bratislava proti odporcovi: LINDEN s.r.o., IČO: 31 344 283, so sídlom Nám. M. Benku 16, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, Nám. Biely Kríž, Bratislava, o zaplatenie 16.972,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k. 43C 248/2013-53 zo dňa 16.4.2014, jednohlasne pomerom hlasov (3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým kontumačným rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 16.972,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 1.11.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.018 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 827,40 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 47 ods. 1, § 48 ods. 1 a 2, § 114 ods. 5, § 153b ods. 3 a § 157 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“ ), ust. § 125 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Obč. zákonník“), ust. § 8 ods. 1 a 3 a § 8b ods. 1 a 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVBaNP„) a vecne nespornosťou navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 149 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej „O.s.p.“) a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci á 336,94 eur + 2x režijný paušál á 7,81 eur vrátane 20 % DPH. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z návrhu navrhovateľa, ktorý sa pôvodne voči odporcovi 1/ Vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu W. XX, T. a odporcovi 2/ JAGA s.r.o., domáhal zaplatenia sumy 16.972,90 eur s úrokom z omeškania 9%, na základe Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov, predmetom ktorej bol vzájomný dlh za spotrebu elektrickej energie na chladenie, za spotrebu vody a stočné, ktorú dňa 31. 8. 2010 uzavreli Vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu W. X, T., v zastúpení správcom AMC správa nehnuteľností, s.r.o., s odporcom 1/, zastúpeným odporcom 2/. Podľa tejto dohody navrhovateľ dlhoval úhradu za elektrinu a odporca 1/ navrhovateľovi dlhoval úhradu za spotrebu vody a stočného. Navrhovateľ a odporca 1/ si vzájomným zápočtom a následným doplatkom vysporiadali vzájomné záväzky a pohľadávky. Odporca 1/ zastúpený odporcom 2/, od podpisu dohody a ani v dohodnutý deň splatnosti (31. 10. 2010) a ani po urgenciách dlh v žalovanej výške neuhradil. V návrhu navrhovateľ uviedol, že od 28. 9. 2010 vykonáva správu bytového domu na Zadunajskej ul. č. 8 a 8A v Bratislave, a prešli naňho práva a povinností pôvodného správcu, spol. AMC správa nehnuteľností, s.r.o. Navrhovateľ si pohľadávku voči odporcovi 2/ uplatňoval s odvolaním sa na ust. § 8b ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z.. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie s poukazom na ust. § 114 ods. 5, § 153b ods. 3 a § 157 ods. 4 O.s.p. odôvodnil len uvedením, že podmienky určené v zákonných ustanoveniach O.s.p. boli splnené a preto rozhodol na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu, ktorý považoval za nesporný, rozsudkom pre zmeškanie. Proti tomuto rozsudku doručil v 15 dňovej lehote odporca LINDEN s.r.o. (pôvodne JAGA s.r.o.), ktorý po zastavení konania voči odporcovi 1/, uznesením zo dňa 8. 10. 2013 č.k. 43C 248/2013-41 zostal jediným odporcom, návrh na zrušenie uvedeného rozsudku spolu s odvolaním proti nemu. Návrh na zrušenie rozsudku podľa § 114 ods. 6 O.s.p. pre nevyjadrenie sa k návrhu navrhovateľa v súdom stanovej lehote a následnom rozhodnutí rozsudkom pre zmeškanie, odôvodnil omylom odporcu vyvolaným tým, že mu dňa 7. 10. 2013 bolo doručené uznesenie zo dňa 12. 8. 2013 o zastavení konania voči nemu, ktorého predmetom bola zhodná suma s predmetom tohto konania a na strane navrhovateľa vystupovala rovnaká osoba ako v prebiehajúcom konaní. Odporca teda uznesenie zo dňa 13.11.2013, č.k. 43C 248/2013-47, doručené mu 25. 11. 2013, ktorým mu bola uložená povinnosť vyjadriť sa k veci v určenej lehote, považoval za zmätočné a podané omylom, v presvedčení že o uplatnenom nároku už bolo rozhodnuté, zastavením súdneho konania. Až následne, po doručení napadnutého rozsudku pre zmeškanie si spätnou kontrolou všimol, že uznesenie o zastavení konania bolo vydané Okresným súdom Bratislava I, pod sp. zn. 31Cb 128/2013 a to na rovnakú sumu a z rovnakého právneho dôvodu. Vyslovil presvedčenie, že lehotu na vyjadrenie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a požiadal o zrušenie rozsudku a odpustenie zmeškania lehoty. Uviedol, že nakoľko voči predmetnému rozsudku podal aj odvolanie, žiada aby toto bolo považované za vyjadrenie k veci podľa ust. § 114 ods. 6 O.s.p.. Pre prípad, že súd jeho návrhu na zrušenie rozsudku nevyhovie, podal voči rozsudku odvolanie, z dôvodu nesplnenia podmienok daných na vydanie rozsudku pre zmeškanie a z dôvodu že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie súdu prvého stupňa, sp. zn. 43C 248/2013-47 zo dňa 13. 11. 2013, ktoré nespĺňa podľa jeho názoru náležitosti riadneho poučenia o tom, že následkom zmeškania lehoty mohlo dôjsť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie. Uznesenie obsahovalo v druhej časti výroku len doslovné znenie § 114 ods. 5 O.s.p., čo podľa názoru odporcu podmienky na dostatočné poučenie o možnosti vydania kontumačného rozsudku v tomto prípade nespĺňa a poučenie malo charakter len všeobecného poučenia o civilnom procese. Zdôraznil, že skutkovým základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie je navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý súd považuje za nesporný a ani táto procesná podmienka nebola v konaní dodržaná. Navrhovateľ podľa jeho názoru nepreukázal svoje vlastníctvo k pohľadávke, ktorá je predmetom konania a teda nie je aktívne legitimovaný. Právnym titulom uplatnenej pohľadávky je dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 31. 8. 2010, ktorej účastníkmi boli vlastníci bytov a nebytových priestorov, zastúpení správcami a predmetom tejto dohody boli pohľadávky a záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov v troch samostatných bytových domoch. Z dôvodu uvedeného, pohľadávky vlastníkov bytov a nebytových priestorov môžu vymáhať len títo vlastníci, prípadne v zastúpení správcom, ktorý pohľadávky môže vymáhať, ale vždy v mene vlastníkov a na ich účet a nikdy nie vo vlastnom mene a na svoj účet. Uviedol, že navrhovateľ pohľadávku uplatňuje vo vlastnom mene a na svoj účet a s touto nezrovnalosťou sa súd prvého stupňa nijako nevysporiadal a teda nemal podklad o nespornosti navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu, čo znamená, že vec nesprávne právne posúdil. S poukazom na ust. § 8b ods. 4 veta prvá zákona č. 182/1993 Z.z. uviedol, že nie je možné bez skúmania naplnenia zákonných kritérií odsúdiť odporcu, v postavení správcu, na platenie dlhu vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Navrhovateľ neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa výšky splatených úhrad za plnenie alebo zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv a nebolo teda možné ani v dôsledku tohto založiť zodpovednosť odporcu za predmetné záväzky a teda vydať rozsudok s takým výrokom aký bol vydaný. Tým, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáha vydania rozsudku, ktorým by vznikol nový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom nebolo naplnené ani ust. § 153b ods. 5 písm. a/ O.s.p.. V ďalšom odporca súdu prvého stupňa vytkol, že ak navrhovateľ vo svojom návrhu neoznačil zákonného zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, ktorý koná v ich mene vo veciach správy a súd mal za to, že odporcovia nie sú dostatočne označení, mal postupovať podľa § 43 O.s.p., nakoľko ide o odstrániteľnú vadu a nie voči odporcovi 1/ zastaviť konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p.. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, návrh zamietol a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov konania alebo rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa následne uznesením zo dňa 5.11.2014, č.k. 43C/248/2013-70 , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.12.2014 zamietol návrh odporcu na odpustenie zmeškania lehoty a návrh na zrušenie rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.4.2014, č.k. 43C/248/2013-53. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 202 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu, ktoré smeruje proti rozsudku pre zmeškanie (kontumačnému rozsudku), ktorý súd vyhlásil bez nariadenia pojednávania, je dôvodné. Podľa ust. § 202 ods. 1 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému na základe uznania alebo vzdania sa nároku a proti rozsudku pre zmeškanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia, alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že hoci zákon uvádza všeobecné pravidlo, že odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie (§153b), pripúšťa proti tomuto rozsudku odvolanie z dôvodu, že neboli splnené podmienky osobitne zakotvené pre vydanie týchto druhov rozsudkov v § 153b, a jednak procesné podmienky (podmienky konania), platné pre každé súdne konanie, za ktorých splnenia môže súd konať vo veci (§ 103). Druhým dôvodom na podanie odvolania proti týmto rozsudkom je, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na konštatovaní splnenia podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. . Podľa § 153b ods. 1 O.s.p. ak sú v rovnakom čase splnené súčasne všetky podmienky uvedené v odseku 2, súd môže rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie. Podľa § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak a) žalovaný sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný (§ 79 ods. 4 a § 115 ods. 2) s poučením o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1, b) žalovaný sa k žalobe a prílohám písomne nevyjadril do 15 dní odo dňa, keď mu boli doručené, hoci ho súd na to vyzval a poučil ho o následkoch nesplnenia tejto povinnosti (§ 114 ods. 2), c) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Podľa § 153b ods. 3 O.s.p. skutkovým základom rozsudku podľa odseku 1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný. Podľa § 157 ods. 4 O.s.p. v odôvodnení rozsudkov podľa § 114 ods. 5, § 153a ods. 1 a § 153b ods. 1 uvedie súd iba predmet konania a ustanovenie zákona, podľa ktorého rozhodol. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd môže rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b vtedy, ak sa odporca bez vážneho dôvodu nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný s poučením o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1, odporca sa k žalobe a k prílohám písomne nevyjadril do 15 dní odo dňa keď mu boli doručené, hoci ho súd na to vyzval a poučil ho o následkoch nesplnenia tejto povinnosti (§ 114 ods. 2), odporca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Vyjadrenie k žalobe patrí k právam odporcu a jeho prostredníctvom sa mu dáva možnosť brániť sa proti navrhovateľovmu nároku, uviesť skutočnosti preukazujúce opak navrhovateľových tvrdení a navrhnúť dôkazy. Nevyužitie tohto práva zo strany odporcu môže byť na jeho škodu, pretože súd je povinný rozhodnúť len na základe predložených skutočností a vykonaných dôkazov, pričom je oboznámený výlučne s tvrdeniami navrhovateľa. V prípade, ak bol odporca uznesením zaviazaný na vyjadrenie, je povinný si súdom uloženú povinnosť splniť. Rozhodnutie prostredníctvom rozsudku pre zmeškanie, kedy súd rozhodne len na základe tzv. procesnej pravdy, ktorá nemusí byť v zhode s objektívnymi skutočnosťami, je v podstate sankciou pre odporcu. Cieľom zavedenia tohto typu rozhodnutia súdu, teda rozsudku pre zmeškanie, bolo totiž čeliť prieťahom zvyčajne spôsobeným pasivitou odporcu, najmä pokiaľ ide o účasť na pojednávaniach a vyjadrovaní sa k návrhu. Možno ho preto chápať ako istú formu sankcie za procesnú nedisciplinovanosť a ako nástroj vyššej efektivity konania. V záujme zachovania práv všetkých účastníkov na súdnu ochranu, zákon taxatívne vymedzuje (kladné i záporné) podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom. Len za ich kumulatívneho splnenia (§ 153b ods. 2, 5, resp. 114 ods. 5 O.s.p.) možno vydať rozsudok pre zmeškanie. Pre prípad nesplnenia čo i len jednej z nich, takýto postup súdu nie je možný. V preskúmavanej veci súd takýto rozsudok pre zmeškanie vydal, čím porušil právo odporcu na spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť hájiť svoje práva zákonom predpokladaným postupom. Medzi záporné podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku patrí nesplnenie povinnosti odporcu vyjadriť sa k návrhu na začatie konania (§ 153b ods. 2 písm. b/) a nedostavenie sa odporcu, ktorý bol na pojednávanie vo veci riadne a včas predvolaný, s poučením o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie (§ 79 ods. 4 a 5 a § 115 ods. 2 O.s.p.) a možnosti rozhodnúť podľa ods. 1 § 153 b, a aj to, že odporca svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Súd prvého stupňa riadiac sa ods. 1 a 2 ust. § 153b O.s.p. nebol pri posudzovaní splnenia všetkých podmienok kladených týmto ustanovením dôsledný. Faktom vyplývajúcim z obsahu spisu je, že uznesením zo dňa 13.11.2013, doručeným odporcovi dňa 25.11.2013 uložil odporcovi povinnosť v lehote 15 dní sa písomne vyjadriť k pripojenému návrhu na začatie konania. Nemožno v tomto smere prisvedčiť odporcovi v jeho argumentácii o nedostatočnom poučení len uvedením ust. § 114 ods. 5 O.s.p., nakoľko z pohľadu odvolacieho súdu by jeho tvrdenie obstálo iba v tom prípade, ak by súd prvého stupňa v rámci svojej manudukačnej povinnosti, všeobecne vyjadrenej v ust. § 5 O.s.p., skutočne len odcitoval číslo uvedeného ustanovenia, bez jeho slovného vyjadrenia v zákone. Takýto postup súdu prvého stupňa objektívne vytknúť nemožno, aj s poukazom na odvolanie sa na ust. § 114 ods. 2 O.s.p v odôvodnení uznesenia vydaného dňa 13.11.2013, podľa ktorého bol odporca vyzvaný na vyjadrenie sa k návrhu ; irelevantnými sú preto argumenty uvádzané odporcom v návrhu na zrušenie rozsudku, ako správne uviedol konajúci súd v uznesení zo dňa 5.11.2014, č. k. 43 C 248/2013-70, ktorým návrh na odpustenie lehoty zamietol z dôvodu že nebol splnený jeden z kumulatívnych predpokladov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k uzneseniu, zo dňa 13. 11. 2013, č.k. 43C 248/2013-47, a to existencia ospravedlniteľného dôvodu. Skutkovým základom určujúcim možnosť využitia rozhodnutia súdu v zrýchlenom konaní je navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný, za súčasného splnenia aj ďalších, teda všetkých zákonom stanovených podmienok v rovnakom čase (§ 153b ods.1 O.s.p.). Procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (povinnosť tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností je záležitosťou účastníkov konania. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu (rozsudok Najvyššieho súdu SR Z 22.9.2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). Pre rozhodnutie sporu rozsudkom pre zmeškanie v preskúmavanej veci, nebola splnená práve podmienka spočívajúca v nespornosti navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu, pretože nesporným nemôže byť taký skutkový základ, ktorý v skutočnosti nemá oporu v žiadnom relevantnom tvrdení. Žaloba musí obsahovať opísanie všetkých právne významných skutočností, aj keď len na úrovni tvrdení, ktoré sa rovnajú všetkým znakom hypotézy, najmä normy hmotného práva, zakladajúcej uplatnený nárok, vrátane preukázania vecnej legitimácie oboch sporových strán. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 182/1993 Z.z.“) správcom môže byť právnická osoba alebo fyzická osoba podnikateľ, ktorá má v predmete podnikania alebo v predmete činnosti správu a údržbu bytového fondu. Činnosť správcu môže byť vykonávaná len podľa tohto zákona. Podľa ods. 3 cit. ust. správca je povinný viesť samostatné analytické účty osobitne za každý dom, ktorý spravuje. Prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej len "majetok vlastníkov") musí správca viesť oddelene od účtov správcu v banke, a to osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome; správca je príslušný disponovať s finančnými prostriedkami na účte domu a vykonávať k tomuto účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov 12aaa). Majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu. Majetok vlastníkov nesmie správca použiť na krytie alebo úhradu záväzkov, ktoré bezprostredne nesúvisia s činnosťou spojenou so správou domu. Správca nesmie využiť majetok vlastníkov vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb. Podľa § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z správca je povinný vykonávať správu domu samostatne, v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Navrhovateľ sa svojim podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 16. 7. 2013, proti odporcovi (po zastavení konania voči odporcovi 1/ uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 8.10.2013, č.k. 43C/248/2013-41) domáhal zaplatenia 16.972,90 eur s príslušenstvom, na základe trojstrannej dohody zo dňa 31. 8. 2010, uzavretej medzi Vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na W. K.. Č.. X, v zastúpení správcom AMC správa nehnuteľností, s.r.o., Vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na W. K.. Č.. XX a Vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na W. K.. Č.. XX, oboch v zastúpení správcom JAGA, spol. s r.o. Odvolací súd na základe uvedeného na tomto mieste uznáva dôvodnosť námietok odporcu v jeho odvolaní, o nepreukázaní vlastníctva navrhovateľa k pohľadávke, ktorá mu bola prvostupňovým súdom v zrýchlenom konaní priznaná. Správnou je argumentácia odporcu o tom, že pohľadávku vlastníkov bytov môžu vymáhať len vlastníci bytov, príp. vlastníci zastúpení správcom, ale nie správca vo vlastnom mene a na svoj účet, zodpovedajúci za záväzky do zákonom určenej výšky, obmedzenej výškou splatených úhrad alebo zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv. Uvedené medze platia aj opačne, na strane odporcu ako správcu, ktorého nemožno tiež zaviazať na platenie úhrady dlhu vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Uvedeným postupom, medzi navrhovateľom a odporcom tak súd prvého stupňa kreoval nový vzťah dvoch subjektov, z ktorých jeden (navrhovateľ) nie je nositeľom pohľadávky a druhý (odporca), nie je zaťažený záväzkom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva. Odvolací súd poukazujúc na hore uvedené konštatuje, že v prejednávanej veci došlo práve k takémuto procesnému postupu. Nesprávne zvolený procesný postup súdu bez dodržania jednej z obligatórnych podmienok rozhodnutia kontumačným rozsudkom napokon možno podporiť judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá kladie dôraz na to, že v rozhodnutiach všeobecných súdov musí existovať rozumný proporčný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (napr. Scollo proti Taliansku z 28.9.1994). Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý kontumačný rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou pri absencii podmienky nespornosti navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu opätovne o uplatnenom nároku rozhodnúť dodržiavajúc prejednaciu zásadu sporového konania. Úlohou súdu prvého stupňa bude v prvom rade skúmať dodržanie podmienok konania, so zameraním na existenciu vecnej legitimácie účastníkov, neexistenciu ktorej zákon bez ďalšieho sankcionuje zamietnutím návrhu (§ 103, § 104 O.s.p ). V prípade, ak dospeje k úvahe o jej preukázaní, bude jeho úlohou vo vzťahu k príslušnej hmotnoprávnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávaný prípad vyhodnotiť dokazovanie navrhnuté účastníkmi konania jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne o celej veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p., tzn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal prípadné ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy a uviesť úplný záver o skutkovom a právnom posúdení veci, tzn. z akých právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav a to tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a relevantné dôvody svojho rozhodnutia nadväzujúce na príslušnú hmotnoprávnu úpravu; v novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa okrem rozhodnutia o trovách prvostupňového konania rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.