Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/110/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513224789 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513224789.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpeného: Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, proti žalovanej: O. L., nar. X.XX.XXXX, bytom: Z. X, XXX XX C., o zaplatenie 2.415,49 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.10.2015, č.k. 49C/418/2014-77, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1.1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 2.415,49 eur spolu s príslušenstvom a žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. 1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1, § 39, § 53 ods.1, § 524 ods.1,2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Obč. zákonník“), § 708 ods.1,2, § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obch. zákonník“), § 92 ods.8 zák. č. 438/2001 o bankách (ďalej „zákon o bankách„) a skutkovo tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Bratislava, Tomášikova č. 48) uzatvoril dňa 21.12.2006 so žalovanou Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len ,,Zmluva“), ktorej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Na základe vyššie uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.991,64 eur, ktoré mala žalovaná splácať v mesačných splátkach po 31,37 eur vždy k 20 - temu dňu v mesiaci, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky ich splácania, ako aj podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Dňa 24.3.2011 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom výška pohľadávky voči žalovanej ku dňu uzavretia zmluvy predstavovala sumu 3.539,60 eur pozostávajúcu z istiny 3.267,86 eur, riadneho úroku 0 eur, úroku z omeškania 271,74 eur a ostatného príslušenstva 0 eur. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že právny vzťah medzi stranami (resp. ich právnymi predchodcami), ktorý je založený zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaná nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaná) neovplyvňuje. 1.3. Súd prvej inštancie sa z úradnej povinnosti ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanej. Konštatoval, že ust.§ 524 Obč. zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 zák. č. 483/2011 Z.Z. o bankách, môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.5.2014 sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že dňa 24.3.2011 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky voči žalovanej. Z podania žalobcu doručeného súdu dňa 7.7.2015 vyplýva, že žalobca a ani jeho právny predchodca nedisponujú žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie výzvy na úhradu omeškaných splátok pohľadávky žalovanej pred jej postúpením. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že keďže žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovanú na splnenie predmetného záväzku, Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 7 (resp. ods. 8) zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie. 1.4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) po prihliadnutí na to, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu právo na náhradu trov konania, alternatívne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľ zdôraznil, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanej, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení ( rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2003, sp.zn. 4 Obo 210/01, uznesenie KS v Nitre zo dňa 27.6.2004, sp.zn. 9 Co/ 133/2013). Podľa odvolateľa ust. § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, tak ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods.8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách (konkrétne zodpovednosť v zmysle § 50 ods.1 citovaného zákona) a v žiadnom prípade sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Odvolateľ ďalej konštatoval, že v súlade s Prílohou č.1 k zmluve o postúpení pohľadávok bola žalovaná ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1 312 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods.8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo nepochybne viac ako rok zastával názor, že jeho právny predchodca konal v súlade s ust. § 92 ods.8 zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Odvolateľ konštatoval, že mu vznikol nárok na úhradu neuhradených splátok, spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platné postúpenie pohľadávky, predmetnú skutočnosť preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného plnenia, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 5. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie 2.415,49 eur spolu s príslušenstvom, v ktorom dostatočne, podrobne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. 7. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 8. Žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú žalovaná uzavrela dňa 21.12.2006 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa . Nárok, ktorý je predmetom konania mal žalobca získať postúpením. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 9. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana sporu na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 10. Súd prvej inštancie dospel v prejednávanom prípade k správnemu záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE zo dňa 24.3.2011, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z ust. § 524 ods.1,2 v spojení s § 525 ods. 1 Obč. zákonníka vyplýva zákaz postúpenia okrem iného takých pohľadávok, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru odvolacieho súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 24.3.2011), ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Obč. zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. 11. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (podľa skoršej právnej úpravy § 92 ods.7 ) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ust.§ 525 ods.1 Obč. zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zákonníka je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009 pričom treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava: Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá). 12. Z uvedeného vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 524 ods.1,2 v spojení s § 525 Obč. zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. je postupca v konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods.1,2,3 a § 150 ods.1 C.s.p. (do 30.6.2016 § 120 ods.1 O.s.p.) tvrdiť a a i preukázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie (teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia). Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. 13. V posudzovanom prípade je zo zisteného skutkového stavu nepochybné, že žalobca nepreukázal splnenie hore uvedených podmienok postúpenia. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. a ani to, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 14. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, podľa odvolacieho súdu z uvedeného rozhodnutia nemožno vychádzať vzhľadom na jeho značný časový odstup a predovšetkým preto, že toto rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské. Rovnako z dôvodovej správy k ust.§ 92 ods.8 zákona o bankách , na ktorú poukazoval žalobca nemožno vyvodiť, že toto ustanovenie sa má týkať len bankového tajomstva. Naviac je treba zdôrazniť i to, že dôvodová správa nemá vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov žiadnu právnu záväznosť. 15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).