Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/406/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513225390 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513225390.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska ul. č. 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska ul. č. 5, Bratislava, proti žalovaným: X/ U. K., X.. XX. XX. XXXX, L. F. N.. Č.. XXXX/XX, L., C. na G.: F. N.. Č.. XX, L., X/ Y. K., X.. XX. XX. XXXX, X. L. R. N.. Č.. XXXX/XX, L., zastúpený opatrovníčkou: Ľubica Tichá, pracovníčka Okresného súdu Bratislava IV, o zaplatenie istiny 1.506,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 07. augusta 2015, č. k. 39C/113/2014 - 123, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia istiny 1.506,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy mesačných splátok vo výške 24,70 eur za mesiace august až december 2010 a január až apríl 2011 do 10. 05. 2011 v celkovej sume 8,48 eur a vo výške 9 % ročne zo sumy 1.506,70 eur od 11. 05. 2011 do zaplatenia s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, § 53 ods. 5, § 100 ods. 1, § 101, § 103 veta prvá, § 524 ods. 1, 2, § 566 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinný od 01. 05. 2014, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 4 ods. 1, 2, 3, 5, 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 29 ods. 2, § 101 ods. 2 O. s. p., a vecne tým, že žalobca nenadobudol aktívnu legitimáciu na vymáhanie žalovaného dlhu. Uviedol, že pôvodný žalobca Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, ako veriteľ a žalovaná 1/ ako dlžník uzavreli dňa 25. 08. 2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej 1/ poskytnutý úver vo výške 1.659,69 eur (50.000,- Sk) s úrokovou sadzbou vo výške 11,10 % ročne v deň podpisu zmluvy, ktorý sa zaviazala žalovaná 1/ splácať v mesačných splátkach vo výške 24,69 eur (744,- Sk) vždy k 10. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 10. 09. 2005 a konečnou splatnosťou úveru dňa 10. 08. 2015, t. j. po dobu 10 rokov mala zaplatiť 120 mesačných splátok inkasom zo svojho účtu, takže konečná suma úveru bola vo výške 2.962,80 eur (anuitná splátka vo výške 24,69 eur x 120 mesačných splátok), z toho mala predstavovať na istinu suma 1.659,69 eur a na riadnom úroku suma 1.303,11 eur, s ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške 6,07 % s tým, že podľa vzájomnej dohody je veriteľ oprávnený meniť výšku úrokovej sadzby, ktorá je účinná rozhodnutím veriteľa a jej zverejnením, pričom súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky veriteľa účinné od 01. 08. 2002, keď Dohodou o ručení zo dňa 25. 08. 2005 sa žalovaný 2/ zaviazal uspokojiť pohľadávku veriteľa z uvedenej úverovej zmluvy a zároveň bola pohľadávka zabezpečená dohodou o zabezpečení úveru životným poistením. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaná 1/ sa dohodli na úhrade anuitných splátok, tzn. splátok, ktoré majú rovnakú výšku počas celej doby splatnosti úveru, sú splácané v pravidelných intervaloch a postupným splácaním úveru klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel úmoru istiny, pričom právny predchodca žalobcu v zmluve o úvere, ktorá bola vopred naformulovaná, oznámil žalovanej 1/ iba výšku splátok v pravidelných mesačných intervaloch od 10. 09. 2005 do 10. 08. 2015, t. j. 10 rokov, takže skladba splátok, nakoľko nie je mesačne konštantná (neznižuje sa v nej v rovnakej výške úverová istina a v rovnakej výške úverový úrok) zo zmluvy nevyplýva, avšak právny predchodca žalobcu bol povinný v zmluve o splátkovom úvere uviesť aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2007 Z. z. a keďže žalovaná 1/ nepoznala skladbu anuitných splátok a nemala prehľad ako sa jej úverový dlh znižuje a v akých položkách, považoval takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve za neplatné a pri absencii tejto náležitosti zmluvy aj nepreskúmateľné vyčíslenie dojednanej výšky úverového úroku. Uviedol, že žalovaná 1/ z poskytnutého úveru uhradila sumu 668,26 eur v období od 25. 08. 2005 do 10. 09. 2007 a od 30. 11. 2007 vo výpise z histórie účtu už nie je evidovaná jej ďalšia splátka do splatnosti úveru, pričom boli zaúčtované iba zmluvné úroky z omeškania, poplatky a riadne úroky s kapitalizáciou, keď dňa 24. 03. 2011 došlo k odpisu istiny v sume 2.442,84 eur a zmluvných úrokov z omeškania v sume 213,87 eur. Poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 03. 2011, č. XXXX/XXXX/CE, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca, postúpila pohľadávku žalovaných 1/ a 2/, ktorá bola zabezpečená ručiteľom - žalovaným 2/ na žalobcu, ako postupníka s tým, že postupca mohol previesť pohľadávky na postupníka, keďže spĺňali predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej „Zákon o bankách“) a odovzdaním originálov zmluvnej dokumentácie postupcom postupníkovi, došlo k splneniu povinnosti postupcu podľa § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Poukázal na skutočnosť, že pokusom o zmier zo dňa 21. 06. 2013 žalobca vyzval žalovaných 1/ a 2/ na úhradu postúpenej pohľadávky v celkovej sume 2.906,61 eur v lehote do 27. 06. 2013 a zároveň im oznámil, že pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa, a.s. vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, avšak vo výzve na úhradu a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 26. 04. 2011 žalobca oznámil žalovanému 2/, ako ručiteľovi, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 26. 04. 2011, pričom v oznámení postupcu o postúpení pohľadávky na žalobcu zo dňa 12. 04. 2011, postupca oznámil žalovanej 1/ výšku pohľadávky v sume 2.542,71 eur s príslušenstvom a žalovanému 2/ v sume 2.522,71 eur s príslušenstvom, keď podľa Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky bola na postupníka - žalobcu postúpená pohľadávka v celkovej sume 2.656,71 eur, avšak v konaní nebolo preukázané žiadnym listinným dôkazom, že právny predchodca žalobcu predčasne ukončil zmluvu so žalovanou 1/, alebo pristúpil k zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia jej zmluvných povinností úver riadne splácať. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil svoj nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá v čase platnosti zákona č. 258/2001 Z. z., a je absolútnym obchodným vzťahom, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, ale nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že právny predchodca žalobcu ako banka, mala podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky uvedenej v Občianskom zákonníku špeciálnou úpravou, pred postúpením pohľadávky na žalobcu, písomne vyzvať žalovaných 1/ a 2/ na úhradu ich záväzku z úverovej zmluvy, pretože bez preukázania tejto skutočnosti nie je zrejmé, či v čase postúpenia pohľadávky bol zročný celý úverový dlh (alebo jeho časť) a či s ním bola žalovaná 1/ v omeškaní o viac ako 90 dní, pričom v prípade, ak si banka túto povinnosť nesplnila, konala v rozpore so zákonom a takýto právny úkon - postúpenie pohľadávky, je neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka), keď žalobca napriek výzve súdu prvej inštancie nepredložil písomnú výzvu banky žalovaným 1/ a 2/ na úhradu ich záväzku pred postúpením pohľadávky, z čoho vyplýva, že z neplatného konania banky nemohol žalobca platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu. Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej na to, že z histórie pohybu na úverovom účte vyplýva, že pohľadávka v sume 2.442,84 eur bola postupovaná po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, a pravdepodobne odo dňa mimoriadnej splatnosti úveru (asi od 31. 10. 2008) bol účtovaný riadny úrok z celej istiny mesačne s kapitalizáciou, pričom celá postupovaná pohľadávka bola premlčaná ešte v roku 2011/2012, t. j. v čase postúpenia, resp. krátko po jej postúpení, keď si účastníci zmluvy o postúpení dohodli, že postupca neručí za vymožiteľnosť pohľadávok a nebude ani zodpovedný za žiadne neplnenie zo strany dlžníka a garantov, ani za finančný stav v súvislosti s pohľadávkami. Uviedol, že banka sa so žalovanou 1/ dohodla na splatení úveru v splátkach zročných k 10. dňu kalendárneho mesiaca od 10. 09. 2005 a konečnou splatnosťou dňa 10. 08. 2015, pričom žalobca si uplatnil pohľadávku na súde prvej inštancie dňa 24. 07. 2013, z čoho je zrejmé, že jeho právo na zaplatenie splátok zročných do tejto doby je premlčané a nepremlčané by tak zostalo iba jeho právo na úhradu zročných splátok od 10. 08. 2010 do 10. 08. 2015, t. j. 60 splátok (60 x 24,69 eur = 1.481,40 eur), keď sporná je aj výška záväzku žalovanej 1/ zodpovedajúca týmto 60 splátkam, pretože žalobca sa domáhal zaplatenia 61 splátok. Poukázal na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., účinný od 01. 05. 2014, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadnuť na premlčanie ex officio vo všetkých konaniach, ktoré začali aj pred účinnosťou tohto ustanovenia zákona a na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinné od 01. 04. 2015, ktoré sa aplikuje na predmetný úverový vzťah, aj keď ide o obchodnozáväzkový vzťah a preto sa na premlčanie vzťahuje trojročná premlčacia doba s tým, že pri plnení v splátkach, premlčacia doba začína plynúť odo dňa zročnosti jednotlivých splátok (§ 103 veta prvá Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že žalovaným 1/ a 2/ úspešným v konaní vzniklo právo na náhradu trov konania, avšak nakoľko si ich neuplatnili a ani im žiadne trovy nevznikli, ich náhradu im nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu trovy konania alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že zamietol žalobu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie, nakoľko nepreukázal splnenie podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré ale nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka z dôvodu, že účelom tohto ustanovenia zákona je úprava výnimiek z bankového tajomstva, avšak nehovorí sa v ňom o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, a toto vyplýva aj z dôvodovej správy, podľa ktorej bol hlavným účelom uvedeného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku, keď zo zákona nie je zrejmé, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky a poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, avšak hlavným účelom § 92 Zákona o bankách bolo aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku, z dôvodu ktorého navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil český Najvyšší súd, resp. Nemecký spolkový súdny dvor a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným Zákonom o bankách. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania ďalej poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovaným 1/ a 2/, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a je povinnosťou súdu z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal platnosť a existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003, sp. zn. 4 Obo 210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 06. 2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Uviedol, že podľa prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, bola žalovaná 1/ ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní 1261 dní, takže súčet všetkých jej omeškaní so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, presiahol jeden rok, z čoho vyplýva, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (neporušil by bankové tajomstvo) aj v tom prípade, ak by písomnú výzvu nezaslal. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že z histórie pohybu na úverovom účte je zrejmé, že postupovaná pohľadávka v sume 2.442,84 eur bola postupovaná po vyhlásení mimoriadnej splatnosti z dôvodu, že odo dňa mimoriadnej splatnosti úveru bol účtovaný len riadny úrok z celej istiny s kapitalizáciou, avšak z histórie pohybu na úverovom účte vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nevyplýva a v konaní nebol preukázaný žiaden úkon banky, ktorým by pristúpila k predčasnému ukončeniu zmluvy so žalovanou 1/ alebo k zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia jej povinnosti úver riadne splácať. Uviedol, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 25. 08. 2005 spĺňala všetky náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z., účinného v čase uzavretia zmluvy a ku dňu postúpenia pohľadávky postupca vyčíslil dlžnú sumu vo výške 2.656,71 eur, ktorá pozostávala z istiny v sume 2.442,84 eur a úroku z omeškania v sume 213,87 eur, pričom túto skutočnosť preukázal výpisom z bankovej knihy s názvom vyčíslenie pohľadávky úveru, ktorý je generovaný bankovým systémom, ktorý je certifikovaný a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Poukázal na ust. § 172 ods. 1 O. s. p., účinný od 31. 08. 2003, kedy bolo možné vydať platobný rozkaz na zaplatenie peňažnej sumy, ktorá sa opiera o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, pričom úmyslom zákonodarcu po novele, ktorou bolo toto ustanovenie vypustené, bolo predísť prípadnému zvýhodňovaniu peňažných ústavov v pozícii veriteľov a nie znížiť výpovednú a dôkaznú hodnotu tohto dokladu, ktorý je relevantným dôkazom na preukázanie dlžnej sumy, pretože je vyhotovený bankovým systémom, ktorý nie je možné fyzicky ovplyvniť a ani nie je možné zasiahnuť do jeho výpočtov a vykonávaných operácií. Poukázal na skutočnosť, že v konaní si uplatnil len splátky úveru splatné od 10. 08. 2010 do 10. 08. 2015, v počte 61, v celkovej výške 1.506,70 eur, keď súdu prvej inštancie zaslal špecifikáciu uplatneného nároku s platobnou históriou a nestotožnil sa s argumentáciou prvoinštančného súdu, že jeho právo na zaplatenie zročných splátok do 24. 07. 2010 je premlčané, pretože si uplatnil pohľadávku na súde dňa 24. 07. 2013 z dôvodu, že na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, aj keď jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, nakoľko ide o absolútny obchodnozáväzkový vzťah, keď úverová zmluva bola uzavretá dňa 25. 08. 2005 a v období do 31. 12. 2007 sa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali iba na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako i na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka a zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, z čoho vyplýva, že na účastníkov úverovej zmluvy sa nevzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 sa nespravujú novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ani sa neposudzuje platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008, a nakoľko zmluva o úvere bola uzavretá pred 01. 01. 2008, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné v danom prípade práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 04. 2011, sp. zn. 2 MCdo 3/2011 a zo dňa 27. 03. 2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012. Vytkol súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodnutí absentuje zásada spravodlivosti, keďže si splnil, resp. jeho právny predchodca svoju zmluvnú povinnosť, poskytol žalovanej 1/ finančné prostriedky, avšak ona si svoje povinnosti neplnila a finančné prostriedky nevrátila, pričom žalovaní 1/ a 2/ dlžnú sumu nenamietali, a keďže sa konanie riadi zásadou kontradiktórnosti konania a v prípade, ak žalovaní 1/ a 2/ nesúhlasili so žalobou, alebo mali za to, že dlžnú sumu uhradili, mohli túto skutočnosť v konaní preukázať a v plnom rozsahu sa stotožnil s názorom ústavného sudcu Milana Ľalíka, podľa ktorého „všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Takýto postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibusiura, neminemlaedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy)“. 3. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/, resp. jeho opatrovníčka sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvej inštancie nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2016 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli právni zástupcovia strán sporu upovedomení zákonným spôsobom. 5. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 6. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 8. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 10. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi iba za splnenia určitých podmienok, keď predpokladom na postúpenie pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol dlžník v omeškaní aspoň 90 dní, pričom banka ho musí na splnenie dlhu písomne vyzvať, pri nesplnení tohto predpokladu nie je možné pohľadávku postúpiť, nakoľko tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. 12. Z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že z postúpenia sú vylúčené pohľadávky, pri ktorých to zakazuje zákon, úradné rozhodnutie alebo iné opatrenie, ktoré je pre účastníkov záväzkového vzťahu záväzné. Dôvodom pre takýto zákaz môže byť ochrana dôverných údajov, bankové, telekomunikačné alebo obchodné tajomstvo (napr. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách). Ak by napriek zákonnému zákazu došlo k postúpeniu pohľadávky, zmluva o postúpení by bola absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), pričom táto neplatnosť pôsobí od začiatku a nemožno ju zhojiť. 13. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu zamietol, nakoľko tým, že žalobca nepredložil písomnú výzvu banky o tom, že žalovaná 1/ ako dlžník je v omeškaní s úhradou splatného záväzku o viac ako 90 dní podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, hoci ho na doloženie tejto výzvy vyzýval, nebolo možné predmetnú pohľadávku postúpiť, keďže tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom, ak pohľadávku nie je možné postúpiť, bolo postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu v rozpore so zákonom, z čoho vyplýva, že toto postúpenie pohľadávky je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj navonok voči dlžníkovi a na rozpor postúpenia podľa § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, je súd povinný prihliadať aj bez vznesenej námietky, teda z úradnej povinnosti a v prípade, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, tak ako je to uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní povinný preukázať svoju vecnú aktívnu legitimáciu, teda splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky. 14. V posudzovanej veci zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie nesporne vyplýva, že žalobca nepreukázal, že v čase postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na neho, bol splnený predpoklad podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to, že Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovanú 1/ písomne na splnenie dlhu zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25. 08. 2005, keď aj napriek tomu, že z platobnej histórie vyplýva, že poslednú splátku zaplatila žalovaná 1/ dňa 10. 09. 2007 vo výške 820,- Sk (č. l. 67 spisu, t. j. 1291 dní pred postúpením pohľadávky, pozn. odvolacieho súdu), pre nesplnenie uvedenej podmienky (zaslanie písomnej výzvy) pohľadávka voči žalovanej 1/ nebola v čase postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto nemožno považovať postúpenie pohľadávky za platné, z čoho vyplýva, že žalobca nie je oprávnený pohľadávku voči žalovanej 1/ uplatňovať pred súdom, keď nepreukázal, že by sa platne a účinne stal veriteľom uplatnenej pohľadávky, t. j. aktívnu legitimáciu na jej priznanie v súdnom konaní. 15. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k ust. § 92 ods. 7 Zákona o bankách, z ktorej vyplýva, že inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou je možné použiť, a preto ak Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 24. 03. 2011 predmetnú pohľadávku na žalobcu, postupovala v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pretože nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil žalobca ku dňu 26. 04. 2011) z čoho vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu, z dôvodu ktorého je zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a žalobca nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca ani nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a teda ich ani nemôže vo vlastnej réžii spravovať, keď vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je úkon, ktorý je možné zaradiť pod pojem spravovanie úveru z čoho je zrejmé, že žalobca nebol ani oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. 16. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že nakoľko súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, nebolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou premlčania a náležitosťami zmluvy o splátkovom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. 17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).