Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1CoZm/14/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513226959 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513226959.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, proti odporcom: 1/ ZU-VE Real s.r.o., IČO: 44 237 634, Budimír 202 a 2/ O. Q., V.. XX.XX.XXXX, P. P.I. XXX, o zaplatenie 2.548,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm 477/2013-52 zo dňa 20.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm 477/2013-52 zo dňa 20.10.2014 v napadnutej časti, v ktorej prvostupňový súd zmenkový platobný rozkaz č.k. 4Zm 1033/2013-12 zo dňa 26.09.2013 proti odporkyni v 2. rade v celom rozsahu zrušil, p o t v r d z u j e . Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zmenkový platobný rozkaz č.k. 4Zm 1033/2013-12 zo dňa 26.09.2013 zrušil v celom rozsahu proti odporkyni v 2. rade a vo vzťahu k tejto odporkyni konanie v zmenkovej sume 822,- eur, v úroku 6 % ročne zo sumy 822,- eur od 01.08.2013 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 2,74 eur zastavil. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že zmenkovým platobným rozkazom č.k. 4Zm 1033/2013-12, vydaným dňa 26.09.2013 boli odporcovia zaviazaní, aby spoločne a nerozdielne zaplatili navrhovateľovi zmenkovú sumu 2.548,20 eur s úrokom 6 % ročne z nej od 01.08.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 8,49 eur a náhradu trov konania. Odporkyňa v 2. rade podala v zákonnej lehote námietky a zmenkový platobný rozkaz žiadala zrušiť. Uviedla, že si dňa 17.04.2013 vzala pôžičku 900,- eur, vrátiť mala 1.644,- eur v 12 splátkach, ale nakoľko jej finančná situácia nebola dobrá, nevedela pôžičku splácať. Zmenku podpísala bez uvedenia sumy, pričom túto dopísal navrhovateľ. Suma sa jej zdá byť privysoká za 6 mesiacov omeškania a ani úrok za požičanú sumu 900,- eur nie je v poriadku, preto žiadala jeho výšku prešetriť. Bola ochotná zaplatiť pôžičku 900,- eur so štandardným úrokom. Navrhovateľ žiadal ponechať zmenkový rozkaz v platnosti, uviedol že s odporcom v 1. rade uzatvoril dňa 17.04.2013 zmluvu o úvere č. XXXXXX-XXXXX, na základe ktorej poskytol odporcovi úver vo výške 1.644,- eur a odporca mal úver splatiť v 12 mesačných splátkach po 137,- eur podľa splátkového kalendára. Za poskytnutie úveru bola dojednaná odmena 744,- eur, splatná ku dňu poskytnutia úveru. Výška odmeny bola určená dohodou zmluvných strán, preto tvrdenia odporkyne v 2. rade považoval navrhovateľ za účelové a súčasne za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Odmena bola zaplatená započítaním, čím ale povinnosť odporcu uhradiť istinu úveru v dohodnutej výške podľa splátkového kalendára zostala zachovaná. Námietky odporkyne považoval navrhovateľ za neprípustné, pretože kauzálnym dôvodom záväzku odporkyne je pristúpenie k záväzkom odporcu v 1. rade zo zmluvy. To, čo bolo medzi ním a odporcom v 1. rade dojednané nie je obsahom jeho vzťahu s odporkyňou v 2. rade a tieto skutočnosti nie je odporkyňa oprávnená namietať. Po splatnosti zmenky odporca v 1. rade navrhovateľovi nič nezaplatil, preto mu vznikla povinnosť zaplatiť navrhovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 82,20 eur, dohodnutú v bode 10.1 zmluvy, za omeškanie s úhradou prvej splátky, a následne keď odporca neuhradil záväzky ani po zosplatnení, vznikla mu povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu podľa bodu 10.4 zmluvy vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru, t.j. 822,- eur. Súd prvého stupňa z prvopisu zmenky, vystavenej v Košiciach dňa 17. apríla 2013, zistil že sa odporca v 1. rade zaviazal zaplatiť v Bratislave na rad navrhovateľa dňa 31. júla 2013 zmenkovú sumu 2.548,20 eur, bez protestu, pričom zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. pre vlastnú zmenku. Predložením jej prvopisu navrhovateľ svoje zmenkové právo preukázal. Per aval zmenku podpísala odporkyňa v 2. rade. Zmenku odporkyňa odovzdala navrhovateľovi ako zabezpečenie. Navrhovateľ bol oprávnený v blankozmenke vyplniť chýbajúce údaje, v prípade ak sa odporca v 1. rade dostane do omeškania s platením akéhokoľvek peňažného záväzku zo zmluvy. Odporkyňa v 2. rade namietala proti výške sumy, ktorú navrhovateľ do blankozmenky doplnil. Sumu považovala vzhľadom na 6 mesačné omeškanie za vysokú. Za neprimeraný označila aj úrok, keďže navrhovateľ v skutočnosti požičal len 900,- eur a za 12 mesiacov mala vrátiť 1.644,- eur. Súd prvého stupňa uviedol, že námietka spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru, dojednanej medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade v zmluve o úvere patrí k tzv. kauzálnym námietkam. Podľa čl. I. § 17 zmenkového zákona vznášať kauzálne námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky nemôže robiť majiteľovi zmenky kto je žalovaný bez toho, aby preukázal, že navrhovateľ konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu. Odporkyňa v 2. rade síce zmluvu podpísala ako spoludlžník, ale podľa bodu 4.7 zmluvy sa spoludlžníkom stala tým, že na základe § 533 Občianskeho zákonníka k peňažnému záväzku dlžníka pristúpila. Navrhovateľ preto považoval kauzálne námietky za neprípustné. Podľa konštantnej judikatúry však v prípade, ak zmenkový ručiteľ ako konateľ právnickej osoby, ktorá zmenku vystavila, v mene tejto právnickej osoby dojednal záväzkový vzťah, ktorý bol zabezpečený zmenkou, má právo vznášať kauzálne námietky v rovnakom rozsahu ako právnická osoba, za ktorú konal. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXX-XXXXX vyplynulo, že túto podpísala odporkyňa v 2. rade dňa 17.04.2013 nielen vo svojom mene ako spoludlžník, ale aj v mene odporcu v 1. rade ako jeho konateľka. Kauzálne námietky odporkyne v 2. rade považoval preto súd prvého stupňa za prípustné. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXX- XXXXX súd zistil, že sa navrhovateľ zaviazal poskytnúť odporcovi v 1. rade ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 1.644,- eur a odporca sa zaviazal úver splatiť v dvanástich mesačných splátkach po 137,- eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa odporca sa v bode 3.1. zmluvy zaviazal zaplatiť navrhovateľovi zmluvnú odmenu 744,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 7.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru (proti pohľadávke odporcu na poskytnutie úveru 1.644,- eur sa započítala pohľadávka navrhovateľa na zmluvnú odmenu 744,- eur), takže navrhovateľ v skutočnosti odporcovi v 1. rade vyplatil len 900,- eur. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že vzťah účastníkov je obchodnoprávny a zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej skonštatoval, že pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Poukázal na ust. § 263 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Napriek tomu však súd prvého stupňa dospel k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru, navrhovateľ reálne poskytol odporcovi v 1. rade peňažné prostriedky len vo výške 900,- eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné, ročný úrok 744,- eur z úveru 1.644,- eur predstavuje 45,25 %, ale z úveru 900,- eur už úrok 744,- eur predstavuje 82,67 %, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je podľa názoru súdu prvého stupňa nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný neplatnosťou jeho dojednania. Navrhovateľ si bol vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku 10 úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá mala byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane navrhovateľ znížil svoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Navrhovateľ zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Svojím obsahom a účelom tak zmluva o úvere obchádza zákon a je preto v zmysle § 39 zákona č. 40/64 Zb. (Občiansky zákonník), absolútne neplatná. Neplatnosť právneho úkonu nie je otázkou skutkovou ale právnou, preto nebola odporkyňa povinná v námietkach označiť úverovú zmluvu za neplatnú. Odporkyňa v námietkach poukázala na reálne poskytnutú výšku úveru a neprimeranosť úroku vo vzťahu k nej. Na základe týchto skutkových tvrdení súd prvého stupňa hodnotil jej námietky ako dôvodné a zmenkový platobný rozkaz zrušil voči odporkyni v 2. rade v celom rozsahu. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol, keďže odporkyňa nepodala návrh na rozhodnutie o trovách konania. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu zrušenia zmenkového platobného rozkazu v časti zmenkovej sumy 1.726,20 eur, v časti 6 % ročného úroku zo sumy 1.726,20 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, v časti zmenkovej odmeny 5,75 eur a náhrady trov konania sa v zákonom stanovej lehote odvolal navrhovateľ, ktorý uviedol že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal skutočnosťami, ktoré sú spojené so vznikom zmluvného vzťahu zo zmluvy o revolvingovom úvere najmä tým, že ide o vzájomný prejav vôle dvoch podnikajúcich zmluvných strán. Je preto z rozsudku nepreskúmateľné, prečo súd tvrdí, že navrhovateľ obchádza zákon, či ho porušuje, keď kauzou zmenky nie je žiadny jednostranný úkon navrhovateľa, ale dvojstranná zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania. To, že zmluva o revolvingovom úvere vôbec vznikla, že návrh na jej uzavretie odporca citoval, že peňažné prostriedky prevzal, doposiaľ ani nesplatil sumu 900,- eur, v rozhodovacej činnosti súdu nebolo vôbec zohľadnené. Navrhovateľ napadol záver súdu prvého stupňa o neplatnosti revolvingového úveru pre obchádzanie zákona ako nepreskúmateľný, keď súd neoznačil v rozsudku žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by sa malo obchádzať. Zdôraznil, že v obchodnoprávnych vzťahoch nie je výška úrokov regulovaná, aj keď nie je možné tvrdiť, že by mohla byť neobmedzená. Z napadnutého rozsudku sa nedá zistiť, aké úrokové sadzby bánk súd vôbec zobral do úvahy pri svojom porovnávaní, a na základe akého ustanovenia má byť výška odplaty za úver podnikateľovi podobná, ako je to v prípade bánk. Považuje v tomto smere rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný. Zo zákonného ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva preferovanie zachovania platnosti zmluvy v čo najvyššej miere. Z citovaného ustanovenia vyplýva pri jeho porušení len obmedzenie záväzku dlžníka z úverovej zmluvy ohľadne platenia odplaty a nie neplatnosť zmluvy. Namietal skutočnosť, že ak by mala zmluva obchádzať zákon, potom toto obchádzanie sa musí týkať prejavov vôle oboch zmluvných strán. Závery súdu prvého stupňa považoval navrhovateľ za minimálne predčasné, pretože zmluva o revolvingovom úvere bola výsledkom dohody zmluvných strán, keď práve odporca prejavil vôľu o požičanie peňažných prostriedkov za podmienok, ako bola vyhotovená zmluva a následne jej návrh aj akceptoval. V danom čase odporca vôbec nerozporoval obsah vlastného prejavu vôle, jej obsah mu vyhovoval a zjavne prijal peňažné prostriedky navrhovateľa. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nebral na zreteľ skutočnosť, že odporca je podnikateľom s vyššou mierou obozretnosti a povinnosti konať s primeranou starostlivosťou ako u nepodnikateľov. Ak by aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že výška úrokov presahuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery, ani v tom prípade by nebola úverová zmluva neplatná, pretože samotné dojednanie o výške úrokov nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zmenkový platobný rozkaz ponecháva v platnosti v celom rozsahu, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 3.11.2014 vyjadril odporca, ktorý uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne a poukazuje na svoje vyjadrenie pred súdom prvého stupňa, na ktorom trvá. Navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že účelom dohody účastníkov v úverovej zmluve, podľa ktorého sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov, bolo obísť zákon. Navrhovateľ podľa názoru súdu prvého stupňa zámerne pri dojednávaní úverovej zmluvy využil princíp zmluvnej voľnosti a do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré síce sú zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol, a to práve v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru, keď navrhovateľ reálne poskytol odporcovi peňažné prostriedky len vo výške 900,- eur. Práve zápočtom úroku ku dňu poskytnutia úveru (keď reálne poskytol odporcovi peňažné prostriedky len vo výške 900,- eur) predstavujú úroky sumu 45,25 %. V prípade, že by tieto úroky boli posudzované vo vzťahu k reálne poskytnutým peňažným prostriedkom, teda k 900,- eur, úroková sadzba by predstavovala 82,67 %, teda viacnásobne by prevýšila obvyklé úroky požadované bankami za úvery, ktorých výška je súdu známa z jeho z úradnej činnosti ako úroky obvyklé. Ako vyplýva z čl. I bod 1.1. úverovej zmluvy, veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 1.644,- eur. Samotný odporca a napokon i navrhovateľ však uviedol, že reálne boli poskytnuté podľa úverovej zmluvy peňažné prostriedky vo výške 900,- eur a suma 744,- eur predstavuje zmluvnú odmenu, ktorú peňažnú sumu teda odporca nikdy neobdržal, aj napriek tej skutočnosti, že navrhovateľ uviedol v úverovej zmluve čl. I bod 1.1 zmluvy, ako reálne poskytnuté prostriedky sumu 1.644,- eur. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľ si zmluvnú odmenu vo výške 744,- eur zinkasoval v deň poskytnutia úveru ako odmenu za poskytnutie úveru, pričom takýto úverový právny úkon nedáva zmysel samotnému pojmu úveru, ak si v deň úveru veriteľ započítaním zinkasuje približne polovicu poskytnutého úveru. Pochybnosť o skutočnej výške úveru bola teda vyvolaná tým, že podľa úverovej zmluvy v deň poskytnutia úveru sa stala splatnou odmena za poskytnutie úveru, na ktorú si nárokoval navrhovateľ a svoju pohľadávku započítal s pohľadávkou odporcu na poskytnutie úveru, pričom išlo o pomerne značnú časť, a to pri poskytnutej sume 1.644,- eur o sumu 744,- eur. Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru navrhovateľ inkasuje už v prvý deň približne polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje približne 45 %. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 45 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné, ako označenie takýchto úrokov za úžeru. Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Tiež je potrebné zdôrazniť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu o úvere č. XXXXXX-XXXXX pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú v celom rozsahu a keďže zmenka zabezpečovala záväzky z neplatnej úverovej zmluvy, súd hodnotil námietky odporkyne ako dôvodné a zmenkový platobný rozkaz zrušil vo vzťahu k odporkyni v 2. rade v celom rozsahu, a to správne. V danom prípade nebolo možné priznať nárok navrhovateľovi ani z iného právneho titulu, nakoľko uzatvorená zmluva o úvere obsahuje aj ustanovenia o vyplňovacom oprávnení k zmenke, ktorá je vystavená na rad veriteľa (blankozmenka), ktorá je súčasťou predmetnej zmluvy o úvere, kedy z uvedených zmluvných dojednaní vyplýva, že v prípade, že dlžník sa dostane do omeškania s platením akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, je veriteľ oprávnený vyplniť na blankozmenke chýbajúce údaje tak, ako je dohodnuté v odseku 4.3 tohto článku a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky uspokojenia svojich pohľadávok. Z uvedeného teda vyplýva, že uvedená blankozmenka nezabezpečuje prípadný nárok navrhovateľa vyplývajúci mu napríklad z bezdôvodného obohatenia, teda zabezpečuje len zmluvné záväzky. Z týchto dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na to, že odporkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak odporkyni žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.