Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/523/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513244068 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1513244068.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: D. D., A.. X.XX.XXXX, W. Š., L. H. Č.. XX/50, zastúpený: JUDr. Ivana Hutňanová, advokátka, Krížna č. 38, Bratislava, proti odporkyni: P. D., W. W., U. Č.. XX, zastúpený: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Nám. M. Benku č. 15, IČO : 36860522, o zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 12C 441/2013 - 95 zo dňa 10.júna 2014, v pomere hlasov 3 : 0, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil počnúc dňom 24.10.2013 vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni v sume 350,- € mesačne určenú mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 16C 55/2010 - 214 zo dňa 07.03.2012. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že navrhovateľovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že odporkyňa je dcérou navrhovateľa. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 16C 55/2010 - 214 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 11Co 25/2012 - 238, ktoré rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 18.04.2012 bol navrhovateľ zaviazaný prispievať na svoju dcéru P. D., A.. XX.XX.XXXX mesačne sumou 350,- €, počnúc dňom 01.07.2011. Z trestného spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. 5T 106/2011, zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 25.05.2009, ktoré podala na polícií odporkyňa prvostupňový súd zistil, že táto v uvedený deň podala na svojho otca (navrhovateľa) trestné oznámenie z dôvodu, že tento ju mal zhruba od januára 2009 psychicky a fyzicky týrať a to tým spôsobom, že ju obviňoval, že je kurva, feťáčka a rôzne podobné výrazy. Obviňoval ju z toho, že zbila svoju matku, podceňoval a šikanoval ju. Fyzicky ju spočiatku týral tak, že ju fackoval po tvári a neskôr ju udieral do hlavy zatvorenou päsťou, trhal vlasy, búchal tvárou o zem a pod. Toto svoje konanie stupňoval. Dňa 23.02.2009 ju otec pod vyhrážkami, že ju zabije donútil podpísať splnomocnenie na predaj jej podielu z domu, čo je jedna štvrtina. Tento podiel zdedila po svojej matke. Dňa 05.05.2009 ju z tohto domu vyhodil a zobral jej kľúče. Následne sa dozvedela, že otec jej podiel predal svojej matke. Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. OTp 359/09 zo dňa 21.06.2009 bol E.. D. D., A.. XX.XX.XXXX vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Súd tak rozhodol, keď dospel k záveru, že zo spisového materiálu vyplýva, že obv. je vo vzťahu k dcére P. D. agresívny, dopúšťa sa voči nej slovných a fyzických útokov a osobne, aj prostredníctvom neznámych osôb sa jej vyhrážal, že pokiaľ bude problém riešiť na polícii, tak ju zabije. Tejto trestnej činnosti sa mal obvinený dopúšťať
opakovane, pričom závažnosť jeho konania sa postupne stupňovala a to až od slovných útokov až k vyhrážaniu sa zabitím strelnou zbraňou. Navrhovateľ bol z väzby prepustený na slobodu dňa 03.11.2009 (po vyše 4 mesiacoch). Obžaloba voči navrhovateľovi bola na súd podaná dňa 29.06.2011. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T 106/11 zo dňa 11.02.2013 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2013 bol navrhovateľ -E.. D. D. spod obžaloby oslobodený. Z potvrdenia Paneurópskej vysokej školy, Fakulty práva, zo dňa 14.05.2014 prvostupňový súd zistil, že odporkyňa skončila dňa 13.05.2014 2. stupeň štúdia (magisterského) na Paneurópskej vysokej škole, Fakulte práva vykonaním štátnej skúšky.
Po právnej stránke svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1, § 75 ods. 2 Zákona o rodine, keď poukázal nato, že dobré mravy sú pravidlá správania sa ktoré, sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, ktorými sa členovia spoločnosti riadia a podľa nich sa správajú. Vykonaným dokazovaním mal prvostupňový súd za preukázané, že odporkyňa je dcérou navrhovateľa a tomuto bolo rozsudkom súdu uložené prispievať na jej výživu mesačne sumou 350,- Eur od 01.07.12011, nakoľko táto sa štúdiom na škole pripravovala na svoje budúce povolanie a na výživu navrhovateľa bola odkázaná. Súd o vyživovacej povinnosti rozhodol v období, kedy voči navrhovateľovi prebiehalo trestné stíhanie pre trestný čin vydierania a kde v tejto trestnej veci nebolo konanie ešte právoplatne skončené. V konečnom dôsledku bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Tvrdenia odporkyne, že ju otec psychicky a fyzicky týral a ohrozoval ju so strelnou zbraňou v ruke sa v konaní nepreukázali a samotná odporkyňa na hlavnom pojednávaní v trestnej veci spochybnila svoju výpoveď z prípravného konania, kde tvrdila, že ju navrhovateľ ohrozoval so zbraňou v ruke a vyhrážal sa jej zabitím, čo malo za následok, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, kde strávil vyše štyroch mesiacov. Odporkyňa, ako študentka práva si musela byť vedomá, že podanie nepravdivých alebo skresľujúcich tvrdení môže mať za následok, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade, že jej otec môže byť väzobne stíhaný. Z výsluchu účastníkov konania, doložených dokladov, ako aj z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že vzťahy medzi otcom a dcérou, hlavne po smrti matky odporkyne a jej nadviazaniu známosti s P. Q. nie sú dobré a nezodpovedajú štandardu. Ani táto skutočnosť však nemôže mať za následok správanie sa odporkyne, ktorej tvrdenia spôsobili, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, kde strávil dlhé obdobie, čo malo vplyv na jeho zdravotný stav a ekonomickú sféru života. Tvrdenia odporkyne sa nepreukázali byť pravdivými. Prvostupňový súd takéto jej konanie posúdil ako rozpor s dobrými mravmi a návrhu navrhovateľa vyhovel a vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni zrušil tak, ako tento požadoval t. j. odo dňa právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku a neviazal zánik vyživovacej povinnosti až na ukončenie vysokoškolského štúdia odporkyne.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, bol predmet sporu, rodinné väzby účastníkov konania ako aj skutočnosť, že konečný výsledok prejednávanej veci (zrušenie výživného) nezávisel od vôle účastníkov, ale od splnenia podmienok zániku vyživovacej povinnosti v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine. V danom prípade ku dňu vyhlásenia rozsudku vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni by zanikla aj z dôvodu, že táto ukončila štúdium a je schopná sa samostatne živiť.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že zruší počnúc dňom 13.05.2014 vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni v sume 350,- € mesačne určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 16C 55/2010-214 zo dňa 07.03.2012. Mala zato, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na odôvodnenie napadnutého rozsudku a nato, že tak ako si mala byť vedomá následkov podania trestného oznámenia, tak si ako študentka práva zákonite musela byť vedomá aj toho, čo by sa mohlo stať, keby uviedla nepravdu a následkom uvedenia nepravdivých a skresľujúcich údajov nie je vzatie navrhovateľa do väzby. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Okresný súd Bratislava V v rozsudku sp. zn. 5T/106/2011-505 zo dňa 11.02.2013, ktorým navrhovateľa spod obžaloby oslobodil odôvodnil tak, že z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávané súd nemohol urobiť jednoznačný záver, že skutky, ktoré sú uvedené v obžalobe sa jednoznačne stali, nakoľko je toho názoru, že neexistuje ucelená reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré vyvodzujú bezpečný záver, že sa stali. Zastávala názor, že nie je možné jej konanie a teda podanie trestných oznámení poňať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď v žiadnom rozhodnuté nie je uvedené, že by klamala a uvádzala nepravdivé a skresľujúce informácie a v trestnom konaní bolo
dokázané, že peniaze za podiel na rodinnom dome jej vyplatené neboli. Návrh na zrušenie výživného ku dňu právoplatného oslobodzujúceho rozsudku bol podaný účelovo, aby sa navrhovateľ vyhol svojej zákonnej povinnosti prispievať jej na výživu až do času kým bude schopná sa sama živiť. Ona ukončila svoje vzdelanie dňa 13.05.2014 vykonaním štátnej skúšky na magisterskom stupni na Paneurópskej vysokej škole, Fakulta práva a až k tomuto dátumu by bolo logické zrušenie vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu, nakoľko až od tejto doby môže riadne začať vykonávať povolanie, na základe ktorého bude schopná sa sama živiť. Záverom uviedla, že ona nijako nedala podnet navrhovateľovi na to, aby jej správanie posudzoval ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s konštatovaním odporkyne, že následkom uvedenia nepravdivých a skresľujúcich údajov nie je jeho vzatie do väzby; že Okresný súd Bratislava V v oslobodzujúcom rozsudku č. 5T/106/2011 - 505 zo dňa 11. 02. 2013 neuviedol, že tvrdenia poškodenej sú nepravdivé, ale len, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol navrhovateľ stíhaný; že nie je možné podanie trestných oznámení odporkyňou poňať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi; že v žiadnom rozhodnutí nie je uvedené, že by odporkyňa klamala a uvádzala nepravdivé a skresľujúce informácie. Odhliadnuc teraz od faktu, že skutky podľa obžaloby sa nikdy nestali a všetky skutočnosti boli odporkyňou a jej priateľom P. Q. vymyslené, je možné iba samotným porovnaním výpovedí z prípravného konania a jej výpoveďou na hlavnom pojednávaní. Trval na tom, že sa žiadnej trestnej činnosti nikdy nedopustil a ku žiadnemu skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný nikdy nedošlo. Ak odporkyňa v odvolaní uvádza, že návrh bol podaný z jeho strany účelovo, aby sa vyhol svojej zákonnej povinnosti prispievať odporkyni na výživu a že nijako nedala podnet navrhovateľovi na to, aby jej správanie posudzoval ako konanie v rozpore s dobrými mravmi tak k tomu uviedol, že súdy v konaní o určenie výživného konštatovali, že samotné podanie trestných oznámení nie je v rozpore s dobrými mravmi, a že trestné konanie je „len“ v štádiu konania na súde, a teda nie je ukončené. S týmto konštatovaním súdov sa stotožnil , keď nikdy netvrdil, že v rozpore s dobrými mravmi je podanie trestných oznámení, ale tvrdí, že podanie vymyslených a vykonštruovaných trestných oznámení dcérou na vlastného otca, ktoré spôsobili jeho trestné stíhanie a kolúznu väzbu, v rozpore s dobrými mravmi nesporne je. Záverom uviedol, že aj napriek tomu, že v dôsledku vymyslených trestných oznámení odporkyňou bol niekoľko rokov trestne stíhaný, absolvoval výkon väzby, a to všetko s predstavou hrozby trestu odňatia slobody od 10 do 15 rokov, si svoju vyživovaciu povinnosť splnil, a odporkyni, ktorá sa voči nemu dopustila takéhoto správania uhradil výživné počnúc dňom 01. 07. 2011 do dňa podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti celkovo vo výške 9.800 ,-€, t.j. 350,-€ mesačne (pričom odporkyňa žiadala pôvodne výživné v sume 700,-€ mesačne). Takže tvrdenia odporkyne, že sa zbavuje svojej vyživovacej povinnosti, považuje v kontexte existujúcich okolností za scestné.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne proti rozsudku nie je dôvodné.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
V zmysle vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine právo na výživné od povinného (okrem práva maloletých detí na výživné) musí byť v súlade s dobrými mravmi. Vo všeobecnosti možno o dobrých mravoch hovoriť ako o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem)spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom ( contra bonus mores).
Podľa judikatúry k citovanému ustanoveniu § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného / danom prípade na strane odporkyne /. Predpokladá sa teda také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti a tolerancie, poctivosti a dôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a kedy nie. Z dostupnej judikatúry možno usudzovať, že nestačí len obyčajná nevďačnosť, prípadne nezáujem dieťaťa o rodiča. Vyžaduje sa také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Posúdenie toho či ide o porušenie dobrých mravov alebo nie je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste.
Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Z takto zisteného skutkové stavu vyvodil aj správny právny záver, keď s poukazom na príslušné ustanovenia § 75 ods. 2, § 78 ods. 1 Zákona o rodine posúdil konanie odporkyne ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť mala za následok vyhovenie návrhu navrhovateľa a zrušenie jeho vyživovacej povinnosti voči odporkyni odo dňa právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku a nie ku dňu ukončenia jej vysokoškolského štúdia. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 O.s.p. / s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje.
Odvolací súd len dodáva, že v prejednávanej veci je nesporné, že vzťahy medzi účastníkmi nezodpovedajú vzťahom rodiča a dospelého dieťaťa. Napriek tomu ale konanie odporkyne, ktorá ako dcéra podala na povinného a to svojho otca trestné oznámenie, z dôvodu, že ju psychicky a fyzicky týrať , šikanoval, že ju fyzicky napadol, že na ňu kričal, že ju zbije, že sa jej aj zo zbraňou vyhrážal zabitím na základe ktorého bol navrhovateľ trestne a aj väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. c/ Tr. zák. a pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. a § 139 písm. c/ Tr. zák. je možné hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd nespochybňuje právo odporkyne podať na niekoho trestné oznámenie, ale jej konanie je v rozpore s dobrými mravmi predovšetkým vzhľadom na okolnosť, že uvedené konanie navrhovateľa nebolo preukázané. Navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T 106/11 zo dňa 11.02.2013 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2013 spod obžaloby oslobodený nakoľko nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný a za daného stavu sa všetky skutočnosti uvedené v trestných oznámeniach podaných odporkyňou javia ako vymyslené a vykonštruované. Takéto správanie odporkyne je potom možné vzhľadom na svoju intenzitu a závažné dôsledky, ktoré navrhovateľovi spôsobila možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.