Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/79/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514204862 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1514204862.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: L. T., L.. XX.XX.XXXX, J. J. XX, J., v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpený opatrovníčkou Danou Patkovou, zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava V, o zaplatenie 690,83 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. novembra 2015 č.k. 50C 51/2014-79 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacej časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 337,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11,38 eur a ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 337,28 eur od 21.11.2011 do zaplatenia titulom dlhu žalovaného na úvere poskytnutom žalovanému právnym predchodcom žalobcu na základe Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 24.11.2006. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov (aktuálne strán sporu) nepriznal náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že právny predchodca žalobcu na základe uvedenej zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 47 000 Sk, ktorý mal žalovaný splácať v mesačných splátkach vo výške 1 270 Sk, splatných do 20. dňa príslušného mesiaca počnúc 20.12.2006 a končiac 20.11.2011. Predmetnou žalobou sa žalobca domáhal nezaplatených 17 splátok v celkovej výške 690,83 eur, splatných od 20.07.2010 do 20.11.2011. Domáhal sa aj úroku z omeškania z nezaplatených splátok splatných od 21.07.2010 do 21.10.2011 v celkovej výške 39,83 eur a úroku z omeškania z celkovej sumy nezaplatených splátok od 21.11.2011 až do zaplatenia. 3. Uviedol, že na jeho výzvu žalobca doložil do spisu Oznámenie o začatí výkonu mandátnej činnosti zo dňa 28.05.2012, ktorým preukazoval splnenie podmienok ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tým svoju aktívnu legitimáciu v konaní. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 499 ObZ, § 502 ods. 1 veta prvá ObZ, § 503 ods. 1, 2 ObZ, § 504 ObZ, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1 uvedeného zákona, § 4 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako aj podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z.z. účinného od 01.05.2014, a § 100 ods. 1, 2 OZ, keď vyhodnotil, že žaloba je iba čiastočne dôvodná. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci: 5. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 24.11.2006 mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 47 000 Sk, s dohodnutou pevnou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,40%, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 1 270 Sk, splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca, počnúc 20.12.2006, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 20.11.2011. Podľa zmluvy bola RPMN 23,17 %. 6. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom dňa 27.06.2013 a jej prílohy zistil, že právny predchodca žalobcu postúpil žalovanú pohľadávku voči žalovanému žalobcovi. 7. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 zistil, že ku dňu postúpenia pohľadávky istina pohľadávky predstavovala sumu 997,99 eur, úroky sumu 325,38 eur. 8. Po posúdení obsahu zmluvy o splátkovom úvere súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaného v prejednávanom prípade možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 2 OZ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z vyššie uvedeného vyvodil záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola zmluvou spotrebiteľskou, s osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Zákone o spotrebiteľských úveroch so subsidiárnym použitím OZ. 9. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou. K predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí poskytovanie úverov. Pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere konal v rámci svojho predmetu podnikania. Z uvedeného vyvodil, že právny predchodca žalobcu mal postavenie dodávateľa (§ 52 ods. 2 OZ). Žalovaným je fyzická osoba nepodnikateľ, teda ide o spotrebiteľa (§52 ods. 3 OZ). Vzhľadom na vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy v OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu - dodávateľom a žalovaným - spotrebiteľom označil za zmluvu spotrebiteľskú, preto dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah. 10. Uviedol, že Lex specialis k ustanoveniam OZ o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) je zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z.). Keďže predmetom záväzku právneho predchodcu žalobcu zo zmluvy o úvere je poskytovanie služieb v súvislosti s jeho podnikaním, súd prvej inštancie pri posúdení záväzku medzi stranami sporu aplikoval aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa majúc za to, že postaveniu žalobcu zodpovedá postavenie predávajúceho (§ 2 písm. b/). 11. Konštatoval, že v zmysle citovaného § 5b súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je ex offo povinný v spotrebiteľských zmluvách aj bez návrhu prihliadať na premlčanie. 12. Súd prvej inštancie právne argumentoval, že trojročná premlčacia lehota, v ktorej sa premlčujú nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, začala v danom prípade plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo dňa nasledujúceho potom, kedy žalobca mohol svoje právo voči žalovanému vyplývajúce z časti nezaplatených žalovaných splátok úveru uplatniť prvýkrát, teda od 21.07.2010 (splatnosť prvej žalovanej splátky nastala 20.07.2010). Dospel k záveru, že týmto dňom mohol žalobca podať žalobu na súd pre porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu zo strany žalovaného. Vyjadril názor, že plynutie premlčacej lehoty pre časť žalovaných splátok splatných v období od 20.07.2010 do 20.02.2011 skončilo postupne v období od 21.07.2013 do 21.02.2014. Vyhodnotil, že ak žalobca svoje právo uplatnil v súdnom konaní dňa 25.02.2014, nevykonal ho v lehote určenej § 101 OZ, pokiaľ ide o časť splátok úveru splatných v období od 20.07.2010 do 20.02.2011. 13. Keďže súd prvej inštancie ex offo podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. v platnom znení prihliadol na premlčanie práva, nárok žalobcu nemohol priznať v celom rozsahu a žalobu vo vyššie uvedenej časti splátok spolu s príslušenstvom zamietol. 14. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny, t.j. splátok splatných v období od 20.03.2011 do 21.10.2011 v celkovej sume 337,28 eur spolu s príslušenstvom žalobe vyhovel. 15. Ohľadom príslušenstva súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. 16. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Ustálil, že žalobca mal úspech v konaní 47%, žalovaný 53%, čistý úspech žalovaného tak predstavoval 6%, preto žiadnemu z účastníkov (strán sporu) nepriznal nárok na náhradu trov konania. 17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho v napadnutom rozsahu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť i v tejto časti, resp. zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na podľa neho zrejmú nesprávnosť súdu prvej inštancie v písaní a počítaní pri výpočte dlžných splátok a navrhol vydanie opravného uznesenia. Namietal aplikáciu OZ na daný právny vzťah vzhľadom na absolútny obchod tohto vzťahu založeného zmluvou o úvere. Z uvedeného dôvodu mal nárok i v zamietnutej časti za nepremlčaný. V tomto smere poukázal na výsledky súdnej praxe odobrujúce tento právny názor. S poukazom na konečnú splatnosť úveru ku dňu 20.11.2011 a žalobu podanú dňa 25.02.2014 zastal názor, že svoje právo uplatnil na súde počas plynutia premlčacej doby. Taktiež namietal správnosť aplikácie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem v právnom štáte a na rovnosť strán sporu zaručené Ústavou Slovenskej republiky. Dal do pozornosti, že žaloba bola podaná dňa 25.02.2014, kým relevantné ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Dané ustanovenie mal za rozporné s Ústavou SR, keď i Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 17.07.2015 sp. zn. 36C 117/2014 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 18. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 19. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22. Odvolací súd sa síce najskôr nestotožnil s námietkou žalobcu, že vzhľadom na to, že vzťah medzi stranami sporu treba charakterizovať ako absolútny obchod, je potrebné pri jeho posudzovaní aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej „ObZ“). Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu strán sporu aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto právne posúdenie je už v aplikačnej praxi súdov ustálené a odobril ho aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.ÚS 402/2013 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením ustanovení OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený ObZ nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Odvolací súd nemal dôvod sa od ním vysloveného právneho názoru odchýliť. Napokon novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy práva obchodného. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, odstúpenia od zmluvy, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava ObZ. I keď je toto ustanovenie účinné od 1.5.2014, predstavuje výkladový status, ktorého cieľom je iba expresis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. I NS SR vo svoje aktuálnej rozhodovacej praxi zaujal názor, že ust. § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy práva obchodného, sa od jeho účinnosti (1.5.2014) vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (napr. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, 2MCdo 2/2015 zo dňa 29.2.2016). Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom stotožnil, keď spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (občanom) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy je nutné považovať za typické občianskoprávne vzťahy regulované osobitnou úpravou a ustanoveniami OZ. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, keď úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je potom náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je nutné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie právo podnikateľské. Niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna prax regulujúca vzťahy medzi biznismenmi, ak OZ ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. 23. Ako už uviedol i súd prvej inštancie a zároveň aj odvolací súd vyššie, predmetom konania je nárok žalobcu z právneho vzťahu strán sporu, ktorý mal svoj právny základ v zmluve o úvere, uzavretej medzi žalobcom ako dodávateľom služieb v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti /dodávateľ/ a žalovaným - fyzickou osobou, nekonajúcou v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti / spotrebiteľom/. Za nesprávny však odvolací súd vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o nemožnosti priznania časti žalobou uplatneného nároku žalobcovi pre ex offo prihliadnutie na jeho premlčanie. Z predloženého spisu a ani z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by bola v spore žalovaným vznesená námietka premlčania, pričom práve z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval premlčanie z úradnej povinnosti s odkazom na v čase jeho rozhodovania platné a účinné ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na zákonnú prekážku voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu je však už všeobecne známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí pléna dňa 7. februára 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990. Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nálezom, podľa ktorého „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Uvedené ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. tak dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov stráca účinnosť, čo znamená, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy po vyhlásení nálezu ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 11/2016 v Zbierke zákonov nemôže ďalej sám, bez návrhu, prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, ani na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, a nebude môcť prihliadať ani na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, bez zohľadnenia, či sa spotrebiteľ skutočne takýchto skutočností dovoláva. Z uvedeného vyplýva, že od spotrebiteľa sa tak, ako tomu bolo pred zavedením ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. do právneho poriadku SR, vyžaduje jeho aktivita, teda to, aby sa spotrebiteľ skutočností, ktoré sú v jeho prospech, aj reálne dovolával. Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR potom odvolací súd nemohol odobriť postup súdu prvej inštancie (i keď v čase vydania napadnutého rozsudku súladný so zákonom), ktorým aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. (nesúladný s Ústavou SR) a ex offo, teda bez toho, aby bola v konaní žalovaným vznesená námietka premlčania, prihliadol na premlčanie časti žalobou uplatneného nároku, čo po právnom závere, že časť uplatneného nároku je premlčaná, viedlo k čiastočnému zamietnutiu žaloby. Keďže v posudzovanej veci na základe obsahu spisu žalovaný námietku premlčania nevzniesol, pričom podľa ust. § 100 ods. 1 OZ na premlčanie súd prihliada len na námietku dlžníka, nemôže právny záver súdu prvej inštancie aktuálne obstáť. 24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v súvisiacej časti týkajúcej sa náhrady trov konania (§ 379 písm. a/ CSP) zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v aplikácii právnej normy rozpornej s Ústavou SR odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces, ktorý nedostatok vzhľadom na dvojinštančnosť súdneho konania nie je vhodné napraviť súdom odvolacím, ako aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevyhodnotil dôkazy navrhnuté žalobcom týkajúce sa nepriznanej časti uplatneného nároku. 25. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude tento viazaný vyššie uvedeným právnym názorom súdu odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP). V novom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vec v tomto rozsahu opätovne prejednať na súdnom pojednávaní, bez ex offo prihliadnutia na premlčanie žalobou uplatneného nároku žalobcu v tejto časti, vykonať náležité dokazovanie, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť podľa ust. § 191 ods. 1 CSP a vo veci opätovne rozhodnúť. Odôvodnenie nového rozhodnutia bude musieť zodpovedať zákonným požiadavkám súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP). 26. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).