Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/469/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611203665 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1611203665.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Debtinvest Limited, so sídlom 33 Porter Road, P. O. Box 3169, PMB 103, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy, v registri obchodných záležitostí Britských Panenských ostrovov zapísaný pod č. 609191, zastúpený advokátskou kanceláriou Nosko & Partners, s.r.o., IČO: 36 860 107, so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava proti žalovanému: K. P., X.. XX.XX.XXXX, bytom Y. Z. Č.. XXX, o zaplatenie sumy 860,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 17. decembra 2013, č. k. 7C/271/2011-70, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 17. decembra 2013, č. k. 7C/271/2011-70 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 860,54 eur s príslušenstvom titulom nesplatenej časti poskytnutého úveru. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 28.07.2006 uzavreli právny predchodca žalobcu (Slovenská R., C..R..), ako banka a žalovaný, ako majiteľ účtu, zmluvu o bežnom účte, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal vydať pre žalovaného platobnú kartu R. k číslu účtu XXXXXXXXX/XXXX a dňa 28.07.2006 zmluvné strany uzavreli Dodatok č. 1 k predmetnej zmluve, na základe ktorého právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver formou úverového rámca v sume 331,93 eur/10.000,- Sk s dojednanými úrokmi z úveru vo výške 17 %, pričom konečná splatnosť bola dojednaná v posledný deň platnosti platobnej karty (čl. II dodatku). Žalovaný sa v dodatku zaviazal, že bude vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca poukazovať bezhotovostným prevodom na kartový účet peňažné prostriedky vo výške najmenej 5 % kartového rámca, t. j. sumu 16,50 eur/500,- Sk, a to až do splatenia pohľadávky, ak je pohľadávka nižšia ako 5 % zaviazal sa poukázať na kartový účet peňažné prostriedky minimálne vo výške pohľadávky (čl. III bod 4 dodatku). Súd prvého stupňa mal preukázané právne nástupníctvo žalobcu na základe uzavretých Zmlúv o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 a 10.11.2010. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710, § 497, § 499 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 860,54 eur odôvodnil skutkovým tvrdením, že žalovanému poskytol na účte peňažné prostriedky (ďalej len „úver“) v sume 331,93 eur, ktorý žalovaný riadne nesplácal, keď ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok bola výška nesplateného úveru v sume 860,54 eur, z čoho istina predstavovala sumu 366,88 eur, riadne úroky sumu 270,32 eur a úroky z omeškania sumu 223,34 eur. Svoje tvrdenie o poskytnutí peňažných prostriedkov formou úverového
rámca na bežnom účte žalovaného, však žalobca súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom už len táto skutočnosť bola samotným dôvodom zamietnutia jeho žaloby. Poukázal na to, že v konaní mal žalobca, ako veriteľ, povinnosť uniesť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným, ako dlžníkom, uzavrel zmluvu o úvere, a že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie (úver), a že žalovaný mu poskytnuté peňažné prostriedky, dojednané úroky, resp. iné dojednané platby nevrátil riadne a včas. Na povinnosť tvrdenia nadväzovala povinnosť žalobcu označiť dôkazy, preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalobcu teda v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy o úvere so žalovaným a poskytnutie plnenia podľa tejto zmluvy, t. j. poskytnutie úveru na bežnom účte. Žalobca síce preukázal uzavretie zmluvy o bežnom účte, ako i zmluvy o úvere, avšak nepreukázal poskytnutie (čerpanie) úveru žalovaným, t. j. nepreukázal, koľko splátok úveru žalovaný uhradil a kedy sa so splácaním úveru dostal do omeškania, nešpecifikoval uplatnené príslušenstvo poskytnutého úveru titulom úrokov z úveru, ktoré vyčíslil v sume 270,32 eur a titulom úrokov z omeškania, ktoré vyčíslil v sume 223,34 eur, hoci na splnenie týchto povinností súd žalobcu opakovane vyzval. Žalobca tak v prejednávanej veci neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa v danej veci nedostatočne správne aplikoval právne predpisy a zákonné ustanovenia, vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom o nedôvodnosti návrhu. Súd prvého stupňa tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má zato, že v konaní uniesol dôkazné bremeno, nakoľko súdu predložil dokumenty, z ktorých jednoznačne vyplýva dôvodnosť jeho nároku ako i skutočnosť, že žalovanému poskytol plnenie. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že bol povinný v konaní preukázať, že žalovaný mu poskytnuté peňažné prostriedky, dojednané úroky, resp. iné dojednané platby nevrátil riadne a včas. Poukázal na to, že žalobca nemá povinnosť preukázať, že žalovaný neplní, resp. že sa dostal do omeškania s plnením, keďže tieto skutočnosti má práve naopak preukazovať žalovaný. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 710 Obchodného zákonníka, ak je v zmluve o bežnom účte určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.). Podľa § 497 Obchodného zákonníka, Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 500 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je oprávnený uplatniť nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov v lehote určenej v zmluve. Ak táto lehota nie je v zmluve určená, môže dlžník tento nárok uplatniť, dokiaľ poskytnutie úveru niektorá strana nevypovie. Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Podľa § 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal. Banka je v zásade zaviazaná vykonávať výplaty a platby z bežného účtu, t.j. debetné operácie iba v rozsahu dohodnutého zostatku na bežnom účte. Nie je však vylúčené, aby banka vykonávala debetné
operácie nad uvedený rozsah, pokiaľ sa na tom dohodne s majiteľom bežného účtu. V takom prípade má bežný účet povahu kontokorentného účtu, pričom z hľadiska záväzkových vzťahov ide o kombináciu zmluvy o bežnom účte a zmluvy o úvere (pozri § 497 a nasl.). Zriadenie kontokorentného účtu, vrátane jeho vedenia sa spravuje ustanoveniami o zmluve o bežnom účte. Ustanoveniami o zmluve o úvere sa spravujú iba práva a povinnosti strán pri uskutočňovaní platieb, resp. príslušných hotovostných výplat, ktorými je čerpaný dohodnutý úverový limit, a to v čase, keď majiteľ účtu nemá dostatok vlastných peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte. Určenie sumy úveru môže byť urobené tak, že sa určí limit (rámcový limit, úverový rámec), do výšky ktorého môže byť úver čerpaný, alebo sa určí pevná suma reprezentujúca úver. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská R., C..R..) a žalovaným bola dňa 28.07.2006 uzavretá Zmluva o vydaní a používaní Platobnej karty a tohto istého dňa účastníci tejto zmluvy uzavreli Dodatok č. 1 k tejto zmluve, na základe ktorého právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému v spojitosti s vystavenou platobnou kartou kartový rámec vo výške 10.000,- Sk, pri premenlivej úrokovej sadzbe vo výške 17% p. a., so splatnosťou úrokov mesačne k poslednému dňu v mesiaci a konečnou splatnosťou v posledný deň platnosti platobnej karty. Platnosť karty bola dohodnutá do 31.08.2007. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania poskytnutia (čerpania) úveru žalovaným, t. j. nepreukázal, koľko splátok úveru žalovaný uhradil a kedy sa so splácaním úveru dostal do omeškania, nešpecifikoval uplatnené príslušenstvo poskytnutého úveru titulom úrokov z úveru, ktoré vyčíslil v sume 270,32 eur a titulom úrokov z omeškania, ktoré vyčíslil v sume 223,34 eur, hoci ho na splnenie týchto povinností súd opakovane vyzval. Žalobca v odvolaní naopak namietal, že súd prvého stupňa nesprávne preniesol na neho dôkazné bremeno ohľadne plnenia (vrátanie) úveru žalovaným. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna
norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere (resp. že ju uzavrel jeho právny predchodca), že tento úver aj reálne poskytol a že žalovaný časť (resp. celok) z neho nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy o úvere, teda existenciu právneho vzťahu z úveru a jeho skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca nepochybne preukázal, keďže tieto skutočnosti vyplývajú z čl. I Dodatku č. 1 k zmluve o vydaní a používaní platobnej karty. Rovnako treba priznať relevantnosť odvolacej argumentácii žalobcu v tom, že preukázanie vrátenia úveru v konaní zaťažovalo žalovaného (a nie žalobcu), keďže žalobcu nemožno v konaní zaťažovať tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, a teda od neho požadovať preukázanie nesplatenia úveru žalovaným. Práve naopak preukázanie splatenia poskytnutého úveru v konaní zaťažovalo žalovaného. Napriek uvedenému, odvolací súd poukazuje na to, že žalobcu v konaní (okrem vyššie uvedeného) zaťažovalo aj dôkazné bremeno ohľadne čerpania úveru (kartového rámca) žalovaným. Odvolací súd je v zhode so súdom prvého stupňa, že žalobca toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol a preto súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Predovšetkým bolo na žalobcovi, aby v konaní preukázal nielen uzavretie úverovej zmluvy a poukázanie úverových prostriedkov na bežný účet žalovaného, ale aj skutočnosť, že žalovaný takto poskytnutý (ponúknutý) úver aj skutočne čerpal, resp. akú časť z kartového rámca žalovaný čerpal. Od tejto skutočnosti je totiž závislá nielen výška samotnej istiny (dlžnej sumy), ale i výška dohodnutých úrokov a nepochybne aj úrokov z omeškania v prípade omeškania žalovaného so splácaním úveru. Keďže žalobca takýmto dôkazom (napr. výpisom z účtu žalovaného a prehľadom platieb realizovaných prostredníctvom vydanej platobnej karty) nedisponoval, v konaní pred súdom prvého stupňa (napriek výzve tohto súdu) takýto dôkaz nepredložil, a napokon ho nepredložil ani v odvolacom konaní (nepripojil ho k odvolaniu), nebolo možné žalobe vyhovieť a navyše nebolo zrejmé, ako potom žalobca vôbec vyčísloval istinu ako i uplatnené úroky a úroky z omeškania. Samotná skutočnosť, že výšku pohľadávky, vrátane príslušenstva mu oznámil jeho právny predchodca, resp. že pohľadávka v uplatnenej výške existovala v čase jej postúpenia, na preukázanie tejto skutočnosti nepostačuje. Zmluva o postúpení pohľadávky totiž nepreukazuje samotnú existenciu pohľadávky v postúpenej výške. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukázal čerpanie úveru žalovaným, resp. v akej výške žalovaný úver čerpal, bolo potrebné žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Mohla totiž nastať situácia, že žalobca síce „rezervoval“ na bežnom účte žalovaného úverový rámec vo výške 10.000,- Sk, avšak žalovaný z neho nemusel vyčerpať nič, príp. z neho čerpal len určitú sumu. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva. V sporovom konaní sa považuje súd prvého stupňa za súd, ktorý zisťuje skutkový stav. Tento súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení. V konečnom dôsledku súd prvého stupňa upozorňuje účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p., čo má dôsledky pre uplatnenie zásad neúplného apelačného systému. Ako už bolo uvedené, žalobca bol povinný v konaní okrem iného preukázať aj čerpanie úverového (kartového) rámca žalovaným, k čomu však z jeho strany nedošlo, a túto skutočnosť žalobca navyše nepreukázal ani v odvolacom konaní, hoci nešlo o dôkaz, ktorý by žalobca nemohol uplatniť už v konaní pred súdom prvého stupňa (§ 205a O. s. p.) Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok je súčasne aj premlčaný. Nebolo totiž sporné, že uzavretím Zmluvy o vydaní a používaní platobnej
karty, vrátane jej Dodatku č. 1, vznikol medzi účastníkmi konania spotrebiteľský právny vzťah, resp. že žalovaný má v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa. I keď je totiž právny vzťah vzniknutý na základe úverovej zmluvy tzv. absolútnym obchodom, premlčanie treba posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, lebo je to pre spotrebiteľa - žalovaného vzhľadom na dĺžku premlčacej doby výhodnejšie (viď § 52 ods. 2 Obč. zák.). Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych vzťahoch majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (I. ÚS 402/2013). V danom prípade konečná splatnosť kartového rámca bola dohodnutá na posledný deň platnosti platobnej karty (čl. I bod 4. Dodatku č. 1). Z obsahu Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty vyplýva, že platnosť karty č. XXXXXXXXXXXXXXXX bola do 31.08.2007. Z uvedeného potom vyplýva, že konečná splatnosť kartového rámca (úveru) nastala dňom 31.08.2007 a teda dňom 01.09.2007 vzniklo žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) právo obrátiť sa na súd so svojim nárokom o zaplatenie dlhu vyplývajúceho z poskytnutého úveru. Trojročná premlčacia doba tak začala plynúť dňom 01.09.2007 a uplynula dňom 01.09.2010. Žalobca podal žalobu na súd dňa 26. 04.2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Na premlčanie práva v spotrebiteľských sporoch súd prihliada ex offo (§5b zák. č. 205/2007 Z.z.). Odvolací v tomto smere poukazuje na to, že ust. § 5b zák. č. 205/2007 Z. z. bolo do tohto zákona zavedené s účinnosťou od 01.05.2014 zákonom č. 102/2014 Z. z.. Podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu už ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bolo účinné, odvolací súd bol povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcich konaniach vrátane súdnych konaní začatých pred jeho účinnosťou, t. j. pred 01.05.2014, akým je aj konanie v prejednávanej veci. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že zákon č. 250/2007 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Pokiaľ je teda otázka prihliadania na premlčanie uplatneného nároku v § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. upravená odlišne od § 100 ods. 1 Obč. zák., prednosť má špeciálna úprava zákona č. 250/2007 Z. z..
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu žalovanému nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.