Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/37/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611211853 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1611211853.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Edity Szabovej v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, Košická ul. č. 56, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Jakubčák, advokátska kancelária, spol. s r. o., Michalská ul. č. 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ T. T., B.. XX.X.XXXX, X. U. Č.. XX, U., 2/ H. V., B.. XX.X.XXXX, X. Z. Č.. XXX, o 7 718,70 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo 14. júla 2015 č. k. 6C 115/2012- 132, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po čiastočnom späťvzatí proti žalovaným žaloby domáhal zaplatenia 4 316,44 eur s prísl. z titulu nesplateného úveru. Žalovaným súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že právna predchodkyňa žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. uzavrela so žalovaným 1/ dňa 11. 8. 2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky. Na základe tejto zmluvy poskytla Slovenská sporiteľňa, a. s. žalovanému 1/ úver vo výške 4 979,09 eur s úrokovou sadzbou 12,60% ročne, s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 99,58 eur, a poplatkom za správu úveru vo výške 1,70 eur a žalovaný 1/ sa ho zaviazal splácať v splátkach po 75,98 eur mesačne, pričom prvú splátku bol povinný zaplatiť do 20.9. 2005 a konečná splatnosť úveru bola stanovená dňom 20.7.2017. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo zmluvy o úvere právna predchodkyňa žalobcu uzavrela dňa 11. 8. 2005 s H. R. (žalovaná 2/) dohodu o ručení, v ktorej táto vyhlásila, že uspokojí pohľadávku veriteľa v prípade, ak dlžník neuhradí pohľadávku riadne a včas a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi. Žalovaný 1/ sa dostal prvýkrát do omeškania dňa 21.11.2005. Žalovaný 1/ uhrádzal (aj keď nie v plnej výške) splátky úveru do 12.9.2007 a celkom uhradil sumu 1779,92 eur, t. j. 42 splátok. Ďalšie splátky do 21.12.2010 už neuhradil. Dňa 21.12.2010 Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava postúpila pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu v celkovej výške 8 358,70 eur. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému 1/ doručené dňa 9.2.2011. Po postúpení pohľadávky žalovaný 1/ uhradil od roku 2011 do roku 2014 žalobcovi sumu 1 610 eur. Slovenská sporiteľňa, a.s. vo svojom stanovisku uviedla, že do dňa postúpenia pohľadávky nedošlo z jej strany k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru poskytnutého na základe predmetnej zmluvy o úvere, ani k odstúpeniu od tejto zmluvy, ani k jej vypovedaniu. Na mimosúdne vymoženie pohľadávky žalobca splnomocnil podľa plnej moci zo dňa 1.1.2011 spoločnosť Platiť sa oplatí, spol. s r. o. Táto spoločnosť zaslala žalovaným výzvu na zaplatenie zo dňa 17. 2. 2011, ktorou žalovaným oznámila, že veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere, čím sa stal záväzok zo zmluvy splatným v celom rozsahu aj s príslušenstvom. Z mandátnej zmluvy a plnomocenstva, ktoré uzavrel žalobca so spoločnosťou Platiť sa oplatí, spol. s r. o. dňa 1. 1. 2011 vyplýva, že táto spoločnosť nemala oprávnenie na odstúpenie od úverovej zmluvy. Zo všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. účinných od 1. 8. 2002 (čl. 7.6 bod 7.6.1) súd prvej inštancie zistil, že ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany dlžníka, je banka oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť; účinnosť výpovede banky nastáva okamžite bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia klientovi. Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku postúpila žalobcovi bez toho, aby vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť vyplýva jednak zo stanoviska Slovenskej sporiteľne, a.s. a jednak z toho, že až po postúpení pohľadávky žalobcovi, ním splnomocnená spoločnosť Platiť sa oplatí, spol. s r. o. listom zo 17. 2. 2011 odstúpila od zmluvy o úvere podľa § 506 Obch. zák. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na ust. § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, účinného od 1. 1. 2005, v zmysle ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu po jednotlivých iných záväzkových vzťahov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu sa výslovne uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplatenému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou z 21. 12. 2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. Keďže ku dňu postúpenia nebol splatný celý úver (nedošlo k mimoriadnej splatnosti úveru) Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21.12.2010 je preto neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák. Žalobcovi tak v konaní chýba aktívna vecná legitimácia. Okrem toho, žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii spravovať. Odstúpenie od zmluvy je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Žalobca teda nemal oprávnenie odstúpiť od predmetnej zmluvy o úvere, pričom sám ani od tejto zmluvy neodstúpil. Tento úkon vykonala tretia osoba a to spoločnosť Platiť sa oplatí, spol. s r. o., hoci na tento úkon nebola v udelenom splnomocnení od žalobcu splnomocnená. Z tohto dôvodu odstúpenie od zmluvy o úvere vykonané treťou osobou, treba vyhodnotiť ako neplatný právny úkon. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným ich náhradu nepriznal, pretože si v konaní žiadne trovy neuplatnili. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že z textu ust. § 92 zák. č. 483/2001 Z.z. vyplýva, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky, a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušila by tým bankové tajomstvo. Hlavný účel ust. § 92 vrátane odseku 8 zákona o bankách bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomiť bankové tajomstvo a nie obmedziť možnosť postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej správe ani slova. Nie je správny postup aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa určila neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Žalobca v ďalšom v odvolaní vyjadril nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa o nepreukázaní predčasnej resp. mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu z dôvodu, že na žalobcu neprešlo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Poukázal na to, že v konaní predložil ako dôkaz výzvu na zaplatenie odoslanú splnomocnencom - spoločnosťou Platiť sa oplatí, spol. s r. o., ktorá je na to splnomocnená žalobcom plnou mocou z 1. 1. 2011. Týmito dôkazmi bolo zosplatnenie úveru dostatočne preukázané. Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že oprávnenie zosplatniť úver patrilo iba právnej predchodkyni žalobcu, a že úver mohol byť postúpený iba zosplatnený, nie živý. S poukazom na ust. § 524 ods. 2 Obč. zák. mal zato, že s postúpením pohľadávky prechádzajú na postupníka všetky práva pôvodného veriteľa, vrátane práva vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Ak by aj nedošlo v danom prípade k účinnému k predčasnému zosplatneniu úveru, táto skutočnosť nemohla byť dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že na pojednávaní konanom dňa 14. 7. 2015 neaplikoval ust. § 118 ods. 2 O.s.p., čím žalobcovi odňal možnosť v priebehu konania zaujať postoj k úvahe súdu prvej inštancie o nemožnosti postúpiť živý úver, o nemožnosti zosplatniť úver inou osobou ako bankou, a tým zaujať postoj k údajnému nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Predmetný splátkový úver vo výške 150 000 Sk ( 4.979,09 eur ) poskytla žalovanému 1/ Slovenská sporiteľňa, a. s. na základe zmluvy z 11. 8. 2005. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa 20. 7. 2017. Pohľadávku z tohto úveru Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok z 21. 12. 2010. Z čl. 7.6 bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a. s. v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa, a. s. oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Slovenská sporiteľňa, a. s. nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku teda postúpila spomenutej spoločnosti bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Až žalobca prostredníctvom spoločnosti Platiť sa oplatí, spol. s r. o. listom zo 17. 2. 2011 oznámil žalovaným, že odstúpil od zmluvy o úvere, čím sa stal záväzok zo zmluvy splatným v celom rozsahu aj s príslušenstvom (č.l. 7). Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z neho vo výške 12,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný 1/ v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. ( zákon o bankách ) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu ( pôvodne išlo o § 92 ods. 7 ) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou z 21. 12. 2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti, ani k odstúpeniu od úverovej zmluvy), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. 12. 2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru resp. odstúpenie od úverovej zmluvy je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený odstúpiť od predmetnej úverovej zmluvy. 6. Žalobca odvolanie založil na argumentácii, že ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. neupravuje možnosť postúpenia pohľadávky bankou, ale upravuje možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou. S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na predchádzajúci odsek odôvodnenia tohto rozsudku a najmä na to, že aj z dôvodovej správy k ust. § 92 ods. 8 ( pôvodne išlo o § 92 ods. 7 ) vyplýva, že banka môže postúpiť pohľadávku inému subjektu iba v rozsahu zodpovedajúcom nesplácanému (rozumej splatnému) dlhu. Banka teda nemôže postúpiť inému subjektu iba samotnú pohľadávku z úveru bez ohľadu na splatnosť úveru, ale môže postúpiť inému subjektu iba nesplácaný dlh, t. j. tú časť úveru, ktorú pred postúpením zosplatnila, resp. ktorá sa stala splatnou a ktorú dlžník nesplatil. 7. V konaní bolo preukázané, že odstúpenie od úverovej zmluvy nevykonal pôvodný veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a.s.), ale až žalobca listom zo 17.2.2011 (prostredníctvom spoločnosti Platiť sa oplatí, spol. s r. o.), teda až po tom, ako mu predmetnú pohľadávku postúpila spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. Žalobca však nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru príp. odstúpenie od úverovej zmluvy je úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Žalobca preto nebol oprávnený odstúpiť od úverovej zmluvy a naviac podľa Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a. s. pokiaľ tak urobil, tento jeho úkon nemohol vyvolať žiadne následky, teda nemohol spôsobiť splatnosť predmetného úveru. Inými slovami, aj keby bola zmluva o postúpení predmetnej pohľadávky z 21. 12. 2010 platným právnym úkonom, predmetný úver sa nestal splatným a žalobu by bolo treba aj v tomto prípade zamietnuť. 8. K odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie nepoužil ust. § 118 ods. 2 O.s.p., odvolací súd uvádza, že aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom). resp. v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (porušenie práva na spravodlivý proces). Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie vykonával dokazovanie výsluchmi účastníkov a ich zástupcov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne vyjadrovať, vykonal dokazovanie listinami prečítaním ich obsahu, a v závere pojednávania poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a vyzval ich, aby zhrnuli svoje návrhy (por. napr. zápisnicu z pojednávania zo 14. 7. 2015 na č. l. 124 - 127, kedy pojednávanie začalo o 9,30 hod. a skočilo o 11,00 hod.). Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu prvej inštancie spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008, súd prvého stupňa žalobcovi neodňal možnosť pred súdom konať ( k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 167/2012 zo dňa 28.05.2013 ). 9. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa ( viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008 ), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V prejednávanej veci k takejto situácii nedošlo. Predovšetkým odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil na rovnakých právnych záverov, ako súd prvej inštancie a teda na rovnakých dôvodoch, že postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo vykonané platne pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navyše v danej veci nemôže ísť o prekvapivé rozhodnutie, keďže žalobca sa k tejto právnej argumentácii (nesúhlas s nedostatkom svojej aktívnej vecnej legitimácie v spore) podrobne vyjadril v odvolaní. 10. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods.1 C.s.p. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a ich náhradu úspešným žalovaným nepriznal, pretože im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 Cs.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).