Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/728/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612201260 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1612201260.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Zubercom, Michalská 9, Bratislava, proti žalovanému: Q. Q., naposledy bytom N. F.Q. XXX, zastúpenému opatrovníčkou Z. Z., pracovníčkou Okresného súdu Pezinok, o zaplatenie 1.478,09 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 6C/385/2012-79, zo dňa 8.7.2014, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.478,09 eura s úrokom z úveru 16,90 % zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, p o t v r d z u j e . II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia, ako aj v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 315,16 eura spolu s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia 1.478,09 eura s úrokom z úveru 11,60 % zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011, s úrokom z omeškania 15 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia titulom nesplatenej časti poskytnutého úveru a debetného zostatku na bežnom účte na základe Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda z 9.2.2006 a Zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu z 16.3.2006. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2008 podľa § 59 ods. 4, ods. 5 Obchodného zákonníka prevzal práva a povinnosti Československej obchodní banky, a.s., pobočka zahraničnej banky v SR, vzniknuté do 31.12.2007. Na základe Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda z 9.2.2006, jeho právny predchodca zriadil pre žalovaného bežný účet a zaviazal sa poskytnúť pre neho ďalšie bankové produkty a služby ČSOB; oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti č. XXXXXXXXXR zo 16.3.2006, poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou povoleného debetného zostatku na bežnom účte (ďalej len „úver“) do výšky úverového limitu 3.983,27 eura (120.000,- Sk). Vzhľadom na nesplatenie splátok úveru riadne a včas ani po výzve na zaplatenie dlžnej sumy z 9.10.2006 bola oznámením o zosplatnení úveru z 5.11.2006 celá suma úveru vyhlásená za splatnú k 31.10.2006. K 30.9.2011 je na bežnom účte žalovaného evidovaný debetný zostatok 315,16 eura, ktorý je úročený úrokmi z omeškania 25 % ročne. 3. Súd prvej inštancie pred začatím pojednávania vo veci samej uznesením č.k. 6C/385/2012-68, zo dňa 31.7.2013, zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania 6,5 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania 6,5 % ročne zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, a to na návrh žalobcu podľa § 96 ods. 1, ods. 3 O.s.p. Zo Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB POHODA z 9.2.2006 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako majiteľom účtu (ďalej len „Zmluva o bežnom účte“), súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal zriadiť a viesť pre žalovaného bežný účet s periodicitou výpisov z účtu mesačne poštou, ďalej sa zaviazal na žiadosť majiteľa účtu v prípade splnenia stanovených podmienok ČSOB na poskytnutie povoleného prečerpania uzatvoriť s ním Zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu (čl. I. bod 1. a čl. IV. Zmluvy o bežnom účte), žalovaný sa zaviazal čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania; v prípade vzniku debetného zostatku na účte bolo dojednané, že tento sa úročí debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou ČSOB (čl. I. bod 2. Zmluvy o bežnom účte). Na objasnenie veci ďalej uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere sú Obchodné podmienky ČSOB, Podmienky vedenia bežného účtu a Podmienky pre vydávanie a používanie platobných kariet. Súd prvej inštancie z vyčíslenia pohľadávky spotrebiteľského úveru v spojení s históriou úveru žalovaného zistil, že pohľadávka žalobcu z úveru pozostáva z istiny úveru 398,33 eura, z vyčíslených zmluvných úrokov z úveru 340,98 eura, z vyčíslených úrokov z omeškania 370,51 eura, z vyčíslených poplatkov 53,11 eura a zo sumy 315,16 eura, ktorá predstavuje debetný zostatok na bežnom účte žalovaného. Z oznámenia o zosplatnení úveru z 5.11.2006 ďalej zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že jeho záväzok zo Zmluvy o povolenom prečerpaní z 16.3.2006 sa stal splatným 31.10.2006 a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy úveru a zároveň na zaplatenie nepovoleného debetného zostatku na bežnom účte najneskôr do 16.11.2006. 4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej sumy úveru, žaloba žalobcu nie je dôvodná; pokiaľ ide o nárok na zaplatenie debetného zostatku na bežnom účte, žaloba je v prevažnej časti dôvodná. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli 9.2.2006 Zmluvu o bežnom účte, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal pre žalovaného zriadiť bežný účet a žalovaný sa zaviazal čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy do výšky peňažných prostriedkov na účte; prípadný vzniknutý debetný zostatok sa zaviazal vrátiť s debetnou úrokovou sadzbou; ďalej mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný 16.3.2006 uzavreli Zmluvu o úvere (Zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu), na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému povolené prečerpanie (úver) 3.983,27 eura (120.000,- Sk) a žalovaný sa zaviazal vrátiť čerpaný úver spolu s dohodnutým úrokom 11,60 %. Skonštatoval, že žalovaný dňa 16.3.2006 čerpal úver 3.983,27 eura (120.000,- Sk), tento riadne a včas nesplácal a k 30.10.2011 mal žalobca voči nemu pohľadávku 1.478,09 eura, pozostávajúcu z nesplatenej istiny úveru 398,33 eura, z vyčísleného zmluvného úroku z úveru 340,98 eura, z vyčíslených úrokov z omeškania 370,51 eura a z dlžných poplatkov 53,11 eura; súčasne k 30.9.2011 bol na bežnom účte žalovaného evidovaný debetný zostatok 315,16 eura. V dôsledku nesplácania záväzkov žalovaným riadne a včas, žalobca vyhlásil v súlade s obchodnými podmienkami pohľadávku z poskytnutého úveru sa splatnú k 31.10.2006. 5. Súd prvej inštancie považoval za potrebné posúdiť, či žalobca v konaní neuplatňuje premlčaný nárok, ktoré zistenie potom bráni priznať plnenie žalobcovi voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z.z. (od 13.6.2014) je súd povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň mal za potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie uplatneného nároku sa majú aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Uviedol, že predmetom konania je záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo Zmluvy o bežnom účte a zo Zmluvy o úvere, ktoré, aj keď predstavujú tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), sú súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; na právny vzťah založený Zmluvou o úvere mal za potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a to cez odkaz podľa § 1 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka. Vyslovil názor, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Z uvedeného dôvodu na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený Zmluvou o bežnom účte a Zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv) a dodal, že pokiaľ spotrebiteľ vstúpi s podnikateľom do obchodného záväzkového vzťahu, na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Ozrejmil, že záver o aplikácii Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie z § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ako aj z § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie a uzavrel, že v zmysle § 54 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka. Podľa judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009), v prípade občianskoprávneho vzťahu nemôže spotrebiteľ dojednať aplikáciu Obchodného zákonníka, ktorého aplikácia je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia, vyvodil, že musí platiť aj opak, že samotným uzavretím zmluvy o úvere ako obchodného záväzkového vzťahu podľa Obchodného zákonníka, ktorého obsah nemohol spotrebiteľ vopred ovplyvniť, sa nemôže tento vzdať výhodnejšej právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. 6. Súd prvej inštancie svoj záver, že žalobcovi nepriznáva právo na zaplatenie nesplatenej časti poskytnutého úveru spolu s príslušenstvom odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu v dôsledku nesplácania úveru žalovaným vyhlásil celý poskytnutý úver s príslušenstvom za predčasne splatný 31.10.2006; od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 31.10.2009. Preto keď konanie v prejednávanej veci začalo 6.2.2012 doručením žaloby na súd (§ 82 ods. 1 O.s.p.), bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie nároku z nesplateného úveru. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu v tejto časti v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 397 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka zamietol. 7. Pokiaľ ide o uplatnený nárok z nezaplateného debetného zostatku na bežnom účte 315,16 eura a uplatnený úrok z omeškania 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011, súd prvej inštancie konštatoval, že pre prípad omeškania dojednali sporové strany úrok z omeškania 25 % ročne z dlžnej sumy. V čase omeškania s plnením peňažného záväzku zo Zmluvy o bežnom účte (31.9.2011) bola úprava úrokov z omeškania obsiahnutá v § 369 Obchodného zákonníka a v § 517 Občianskeho zákonníka. Kým Obchodný zákonník v čase uzavretia predmetnej zmluvy výšku úrokov z omeškania pri jej dojednaní zmluvnými stranami neobmedzoval, Občiansky zákonník neumožňoval dojednať vyššie úroky z omeškania než maximálne do výšky ustanovenej vykonávacím predpisom (nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.). Mal za to, že úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku bola v tomto smere pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol; v tejto súvislosti považoval za právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nemohol so žalobcom pre prípad omeškania dojednať vyššie úroky z omeškania než vo výške ustanovenej vykonávacím predpisom, resp. vo všeobecnosti úroky z omeškania podľa občianskeho práva a žalovanému, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného dlhu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi okrem 315,16 eura aj úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia. Pri určení výšky úroku z omeškania vychádzal zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorá k 1.10.2011 predstavovala 1,50 % ročne (1,50 % + 8 % = 9,50 %). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a pomerne úspešnejšiemu žalovanému (žalobe bolo vyhovené v časti zaplatenia 315,16 eura s prísl. a v časti zaplatenia 1.162,93 eura s prísl. bola zamietnutá) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný návrh na rozhodnutie o trovách konania nepodal a žiadne trovy konania mu zo súdneho spisu ani nevyplývajú. 8. Proti zamietajúcej časti rozsudku (vrátane tej, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia) a proti rozsudku v časti náhrady trov konania podal žalobca odvolanie, ktoré podľa jeho obsahu smerovalo aj proti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a žiadal rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.478,09 eura spolu s úrokom z úveru 16,90 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia a spolu s úrokom 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 až do zaplatenia. Súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zamietol jeho nárok na zaplatenie dlžnej sumy titulom úveru 1.162,93 eura spolu s príslušenstvom s prihliadnutím na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré bolo zavedené novelou č. 102/2014 Z.z. a nadobudlo účinnosť 13.6.2014. Poukázal na prechodné ustanovenia k predmetnej novele, ktoré uvádzajú, že ustanoveniami § 4a ods. 1 až 3 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014. Argumentoval tým, že predmetné prechodné ustanovenie (§ 29c cit. zákona) žiadnym spôsobom nerieši použitie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. na právne vzťahy založené pred účinnosťou novely. Z uvedeného vyvodil, že zákonodarca nemal v úmysle uplatniť postup podľa predmetného ustanovenia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, lebo v opačnom prípade by ho zakomponoval do prechodného ustanovenia novely. Predmetom konania je právny vzťah založený Zmluvou o úvere zo 16.3.2006, k zosplatneniu úveru došlo 31.10.2006, teda pred účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z.z, t.j. pred 13.6.2014, na základe čoho žalobca zastával názor, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., nakoľko by tým došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktívneho uplatňovania právnych noriem. Súd prvej inštancie mal na vec aplikovať § 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka; pretože však nedošlo k vzneseniu námietky premlčania zo strany dlžníka, mal byť nárok uplatnený žalobou priznaný v celom rozsahu. K zamietnutiu žaloby v časti debetného úroku 25 % ročne z debetného zostatku na bežnom účte a k jeho zníženiu súdom prvého stupňa na 9,50 % ročne poznamenal, že žalovaný si u žalobcu otvoril účet na základe Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda z 9.2.2006; v zmysle čl. I. bod 2 zmluvy sa majiteľ účtu zaviazal čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte úročí ČSOB vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou ČSOB. Doklad o debetnej úrokovej sadzbe vyhlasovanej ČSOB súdu zaslal spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu. Zdôraznil, že Zmluva o bežnom účte obsahuje ustanovenie o tom, že žalovaný môže čerpať len voľné peňažné prostriedky na účte a obsahuje aj upovedomenie o dôsledkoch nedodržania tohto ustanovenia. Žalovaný bol pred podpisom Zmluvy o bežnom účte s touto skutočnosťou uzrozumený a svojím podpisom vyjadril svoj súhlas s jej obsahom. V tejto súvislosti ozrejmil, že debetný úrok nemožno chápať ako úrok z omeškania, nakoľko sa nejedná o úrok z dôvodu omeškania s plnením peňažných záväzkov, ale o úrok z dlžnej sumy z dôvodu nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného - debetný úrok. Ide teda o úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, tak ako je to v prípade úroku z úveru. Z uvedeného dôvodu namietal, že na predmetný úrok nemožno aplikovať ani nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré sa vzťahuje len na úroky z omeškania. 9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.478,09 eura s úrokom z úveru 16,90 % zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v tejto časti nie je dôvodné. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v týchto napadnutých častiach je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.10.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.478,09 eura s úrokom z úveru 16,90 % zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 398,33 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 394,09 eura od 31.10.2011 do zaplatenia, odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 13. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie reagujúc na odvolacie námietky žalobcu poukazuje na stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré prijal na svojom rokovaní 5.2.2015, z ktorého senáty občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. v rámci zjednoteného výkladu vychádzajú. V predmetnom stanovisku, ktoré bolo prijaté k otázke k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré dopadá aj na prejednávaný spor, bol prijatý záver, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. V odôvodnení je osobitne akceptovaný právny názor, podľa ktorého napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha cit. ustanovenia vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto, ak bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (8.7.2014) predmetné ustanovenie cit. zákona účinné, súd prvej inštancie ho bol povinný aplikovať, i keď sa civilný spor začal skôr, t.j. pre účinnosťou zákona. Žalobca v podanom odvolaní ničím nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený Zmluvou o bežnom účte a Zmluvou o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv) a že medzi stranami sporu tak vznikol spotrebiteľský právny vzťah; žalobca nespochybnil, že žalovaný má v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a preto skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v tejto časti. 14. Žalobca sa proti žalovanému domáhal okrem zaplatenia debetného zostatku 315,16 eura (ktorý bol napadnutým rozsudkom žalobcovi právoplatne priznaný), aj príslušenstva, a to 25 % ročného úroku zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia, a nie 25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia, ktorého dôvodnosťou sa súd prvej inštancie zaoberal a napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť okrem debetného zostatku 315,16 eura aj úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie tak napadnutým rozsudkom rozhodoval o úroku z omeškania z debetného zostatku 315,16 eura bez tohto, aby počas konania došlo k zmene žaloby a k jej pripusteniu v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. 15. V zmysle procesnoprávnej úpravy platnej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, mohol súd prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhali iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2 O.s.p.). To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k (novému) procesnému kódexu účinnému od 1.7.2015, ktorý v § 216 ods. 1, ods. 2 C.s.p. stanovuje, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu a môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Zo zásady viazanosti žalobným návrhom (tzv. zásada ne eat ultra petita partium) a z tzv. dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej i právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný; súd nemôže prekročiť žalobný návrh žalobcu a prisúdiť viac, než čoho sa domáha, resp. nemôže prisúdiť iné plnenie, než ktorého sa žalobca domáha. Výnimku zo zásady ne eat ultra petita partium pripúšťal Občiansky súdny poriadok iba v § 153 ods. 2 O.s.p., príp. mohol v spore zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.). V predmetnej právnej veci však nejde o žiaden z týchto prípadov; súd prvej inštancie prisúdil žalobcovi iné plnenie, než ktorého sa žalobca domáhal, t.j. rozhodol nad rámec žalobného petitu (ultra petita), keď žalobcovi priznal 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a súčasne ničím nezdôvodnil zamietnutie uplatňovaného úroku vo výške 25 % ročne z debetného zostatku 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia; uvedená procesná vada súdu prvej inštancie je dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zrušiť, pretože rozsudok vydaný v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považovaný za správny. 16. Keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho procesného postupu znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok 25 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 315,16 eura od 1.10.2011 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní posúdi dôvodnosť nároku na zaplatenie 25 % ročného úroku zo sumy 315,16 eura (debetný zostatok) od 1.10.2011 do zaplatenia uplatňovaného v zmysle čl. I. bod 2 Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda, podľa ktorého, v prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte úročí ČSOB vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou ČSOB a po opätovnom rozhodnutí veci svoje závery odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p.; pretože došlo k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku a k vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a odvolaním bol napadnutý aj výrok o náhrade trov konania, súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci zároveň rozhodne o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).