Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/91/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612201358 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1612201358.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci navrhovateľa: ANACO s.r.o., IČO: 35 691 816, Miletičova č. 1, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Andrej Struhár, Kubániho č. 16, Bratislava, proti odporcovi: J. U., B.. XX.XX.XXXX, L. Č.. XXX/X, P. L. T., o zaplatenie 2.244,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 4C/138/2012 - 50 zo dňa 01. októbra 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom zamietajúcom výroku m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.349,41 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.349,41 eur od 11.07.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh zamieta a navrhovateľovi priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 40,- eur. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 916,60 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 916,60 eur od 11.07.2009 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 52 ods. 1 a nasl., § 100 ods. 1, § 101, § 111 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 102/2014 Z. z., § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a vecne tým, že predmetom konania bol záväzok odporcu, ktorý vznikol z dvoch zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pričom dospel k záveru, že nárok zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX nemožno navrhovateľovi priznať z dôvodu, že posledná splátka úveru bola splatná dňa 30.01.2009 a návrh podal navrhovateľ na súd dňa 07.02.2012, teda po uplynutí premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.07.2008, na základe ktorej poskytol právny predchodca navrhovateľa odporcovi úver vo výške 1.327,75 eur, súd prvého stupňa so zreteľom na ochranu spotrebiteľa pred neprimerane vysokou odplatou za poskytnutie úveru dospel k názoru, že odporca (uviedol navrhovateľ) sa zo samotnej zmluvy nedozvedel za čo platí administratívny poplatok za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur, pričom tento nárok nebol v zmluve uvedený, keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere je síce uvedené, že celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom predstavovali sumu 570,93 eur, avšak nie je uvedené, aká časť nákladov úveru zodpovedá poplatkom za poskytnutie úveru a akú časť tvorí úrok z úveru, a preto vzhľadom na neurčitosť predmetu plnenia mal za to, že navrhovateľ nemôže poplatok vo výške 432,81 eur od dlžníka požadovať. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že vychádzajúc z uplatnenej istiny v sume 2.244,80 eur, bol vo veci úspešnejší odporca, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, a preto rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia ozrejmujúc právnu kvalifikáciu a právny režim zmluvy o úvere uviedol, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na právny vzťah navrhovateľa a odporcu založený zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa konkrétnych práv a povinností zo zmluvy o úvere ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv. Vo vzťahu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa právny predchodca navrhovateľa zaviazal poskytnúť odporcovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 497,90 eur, súd prvého stupňa posudzoval uplatnený nárok z hľadiska premlčania, keďže posledná splátka bola splatná dňa 30.01.2009 a s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009 zo dňa 25.01.2011 uviedol, že v prípade občianskoprávneho vzťahu nemôže spotrebiteľ dojednať aplikáciu Obchodného zákonníka, ktorého aplikácia je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia, a preto musí platiť aj opak, že samotným uzavretím zmluvy o úvere ako obchodného záväzkového vzťahu podľa Obchodného zákonníka, ktorého obsah nemohol spotrebiteľ vopred ovplyvniť, sa nemôže tento vzdať výhodnejšej právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka a z uvedeného právneho názoru súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal. Uviedol, že v tomto smere neprihliadol na navrhovateľom predloženú listinu označenú ako Uznanie dlhu zo dňa 03.05.2011 z dôvodu, že listina nespĺňa náležitosti platného uznania záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka, nakoľko z obsahu listiny v žiadnom prípade nevyplýva prejav vôle dlžníka uznať záväzok čo do právneho dôvodu a výšky, čo by malo za následok plynutie novej desaťročnej premlčacej doby v súlade s § 110 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z aplikácie novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy zavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. od 13.06.2014 na posudzovaný právny vzťah, účinnosťou ktorou je súd povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti, dospel k názoru, že predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo navrhovateľa vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona, boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že je premlčaný. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nepravá spätná účinnosť predmetnej novely zákona č. 250/2007 Z. z., ktorá je prípustná (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 16/09 zo dňa 27.10.2010), je zároveň nanajvýš akceptovateľná z dôvodu reflektovania potreby regulácie uplatňovania šikanóznych nárokov voči spotrebiteľom. Z uvedených dôvodov aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa objektívnej všeobecnej trojročnej premlčacej doby s tým, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX po uplynutí premlčacej doby, a preto mu nárok nemožno priznať. Pokiaľ ide o Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.07.2008 uviedol, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi úver vo výške 1.327,75 eur s konečnou splatnosťou úveru dojednanou ku dňu 10.07.2009. Posudzujúc obsah zmluvných dokumentov zistil, že poskytnutý úver vo výške 1.327,75 eur vo vzťahu k nákladom úveru vo výške 570,93 eur predstavuje, že uplatnené náklady tvoria až 43% zo sumy úveru, a preto nebolo možné neprihliadnuť aj na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch z tohto úveru často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie a ako spotrebiteľovi bolo potrebné poskytnúť mu ochranu pred neprimerane vysokou odplatou za poskytnutie úveru. Súd prvého stupňa vzhľadom na uvedené uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 916,60 eur, ktorá pozostáva z poskytnutej sumy úveru vo výške 1.327,75 eur s pripočítaním 20% úroku podľa návrhu v sume 137,96 eur, po odpočítaní administratívneho poplatku vo výške 432,81 eur, nakoľko tento nebol uvedený v zmluve, po odpočítaní odporcom uhradených splátok vo výške 116,30 eur (1.327,75 eur úver + 137,96 eur úrok z úveru - 432,81 eur poplatok - 116,30 eur uhradené splátky) a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Uviedol, že v dôsledku omeškania odporcu s plnením peňažného záväzku navrhovateľ uplatnil popri istine aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne a s poukazom na nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. prisúdil navrhovateľovi popri istine aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 916,60 eur odo dňa 11.07.2009, teda od nasledujúceho dňa po splatnosti poslednej splátky úveru (10.07.2009, mylne uviedol 10.07.2019) s tým, že v čase vzniku omeškania so zaplatením peňažného záväzku bola výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (1% + 8% = 8,75 %). Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f), podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p. a navrhol rozsudok v napadnutej časti (z obsahu odvolania vyplýva, že rozsudok napadol v celom rozsahu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške sumy zaplateného poplatku za odvolanie a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 79,41 eur (1 úkon - odvolanie vo výške 71,37 eur, 1x režijný paušál 8,04 eur). V prvej časti svojho odvolania namietol zamietnutie nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXX (správne č. XXXXXXXXXXX) na zaplatenie sumy 462,58 eur z dôvodu, že súd prvého stupňa posúdil otázku premlčania nároku z uvedenej zmluvy predčasne a s nesprávnym právnym posúdením, keďže súd predloženú listinu - Uznanie dlhu a právnych účinkov podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhodnocoval. Navrhovateľ ďalej napadol záver súdu týkajúci sa aplikácie občianskoprávnej úpravy premlčania na predmetný zmluvný vzťah. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je obchodnoprávnym vzťahom ex lege, ide o zmluvu o úvere, ktorá je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. tzv. absolútny obchod a vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 266 ods. 5 Obch. zákonníka uviedol skutočnosť, že ak jedna zo strán je spotrebiteľ, neznamená to zmenu právneho režimu v tom smere, kedy by zmluva a ňou založený zmluvný vzťah mali podliehať automaticky Občianskemu zákonníku. Deklaroval, že otázka premlčania nie je úpravou, ktorá by sa mala v obchodno-právnom vzťahu s účasťou spotrebiteľa posudzovať podľa občianskoprávnej úpravy a zdôraznil, že nejde o úpravu, ktorá by bola podľa Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa výhodnejšia, ani o úpravu určenú na ochranu spotrebiteľa či úpravu, ktorá by sa na základe nejakej právnej normy mala použiť prednostne pred obchodnoprávnou úpravou. Poukázal na to, že právnu úpravu premlčania je nutné brať ako celok, keď pri obchodnoprávnej úprave je premlčacia doba štvorročná a obsahuje dokonca 10 ročné obmedzenie celkovej dĺžky lehoty s tým, že z hľadiska výhodnosti nie je rozhodujúce, či v pozícii dlžníka je veriteľ alebo spotrebiteľ. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 uviedol, že aj zo systematického výkladu a podstaty právnej úpravy ochrany spotrebiteľa vyplýva, že premlčanie sa pri spotrebiteľskom úvere neposudzuje podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Navrhovateľ zároveň namietol, že súd prvého stupňa nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko ide o postup založený na retroaktívnej aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., avšak zákonodarca upravil otázku spätnej účinnosti (v podobe tzv. nepravej retroaktivity) novej úpravy len na niektoré ustanovenia, ktoré boli do zákona č. 250/2007 Z. z. doplnené s účinnosťou od 01.05.2014, a ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Z uvedeného dôvodu zdôraznil, že súd prvého stupňa tak svojím postupom porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 01.05.2014 použil také ustanovenie, ktoré nebol oprávnený aplikovať. V druhej časti svojho odvolania namietol vo vzťahu k zamietnutiu nároku zo zmluvy č. XXXXXXXXXX (v časti prevyšujúcej sumu 916,60 eur) nesprávnosť napadnutého rozhodnutia po stránke skutkovej i právnej. Uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne vyčíslil nárok, ktorého zaplatenie podľa uvedenej zmluvy bolo odporcovi uložené. Na podporu svojho tvrdenia deklaroval, že súd po sčítaní sumy úveru a sumy úroku a odpočítaní uhradenej sumy splátok ešte ďalej odpočítal od uvedeného súčtu aj sumu poplatku (432,81 eur), avšak tú mal podľa názoru navrhovateľa správne odpočítavať len zo sumy 1.782,22 eur (tam bola zahrnutá, keďže išlo o celkový nárok zo zmluvy č. XXXXXXXXXX), ale nie zo súčtu celkovej sumy úveru a celkovej sumy priznaného úroku z dôvodu, že tam totiž poplatok zahrnutý nebol. Pokiaľ ide o otázku poplatku navrhovateľ tiež namietol, že aj keď sa v odôvodnení rozsudku uvádza, že ide o poplatok za poskytnutie a správu úveru, na druhej strane konštatuje, že nie je zrejmé, za čo sa poplatok platí. Vo vzťahu k uvedenému poznamenal, že to, za čo sa poplatok platí, vyplýva priamo z jeho označenia. V súvislosti s absenciou určitosti predmetu plnenia poskytovaného za poplatok za poskytnutie a správu úveru poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní určitosti dojednania o poplatku za správu úveru ani nie je možné exaktne definovať všetky činnosti, ktoré tvoria „protiplnenie“ zo strany veriteľa. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ sa domáha voči odporcovi zaplatenia sumy 2.244,80 eur s príslušenstvom titulom Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX a Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z dôvodu, že odporca si riadne neplnil svoj záväzok vrátiť poskytnutý úver spolu s navýšením. Z návrhu na začatie konania vyplýva, že dňa 02.05.2008 právny predchodca navrhovateľa uzatvoril s odporcom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedenej zmluvy poskytol odporcovi úver vo výške 497,90 eur a odporca sa zaviazal poskytnutý úver spolu s úrokom 15% ročne a celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom v celkovej výške 776,49 eur vrátiť v 39 týždenných splátkach - každá vo výške 19,91 eur, pri ročnej percentuálnej miere nákladov 249,30 %. Navýšenie je tvorené úrokom 15 % ročne vo výške 29,41 eur a administratívnym poplatkom za poskytnutie a správu úveru vo výške 249,18 eur. Navrhovateľ prostredníctvom obchodných zástupcov navštevuje vždy k termínu splatnosti odporcu v mieste jeho bydliska, pracoviska alebo na inom mieste, ktoré určí odporca a zabezpečuje osobný výber splátok. Odporca je teda vždy informovaný o počte splátok, počte splátok v omeškaní, ako aj o celkovej sume, ktorú splatil a ktorú je povinný splatiť do úplného zaplatenia úveru. Odporca si svoj záväzok vrátiť poskytnutý úver spolu s navýšením podľa zmluvy, napriek upomienkam zo strany navrhovateľa riadne neplnil, pretože uhradil len splátky č. 1 až 15, každú vo výške 19,91 eur a čiastočne splátku č. 16 vo výške 15,26 eur. Posledná splátka v zmysle Zmluvy bola splatná k 30.01.2009. Odporca sa dostal do omeškania s úhradou, pričom ku dňu splatnosti poslednej dohodnutej splátky bol celkový dlh na splátkach vo výške 462,58 eur, sumu ktorú odporca doposiaľ neuhradil. So zreteľom na dátum splatnosti poslednej splátky v zmysle predmetnej zmluvy odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď posudzoval skutočnosť, či navrhovateľ neuplatňuje premlčaný nárok, a to aj napriek tomu, že odporca námietku premlčania nevzniesol, keďže v posudzovanej veci vystupuje odporca ako spotrebiteľ a súd prvého stupňa vychádzal z novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z., keď od 13.06.2014 je súd povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľa, že súd prvého stupňa porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem, keď aplikoval vyššie citované ustanovenie § 5b, nakoľko správne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na rozdiel medzi neprípustnou pravou retroaktivitou a prípustnou nepravou retroaktivitou s tým, že predmetnou novelou nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa, ktoré vzniklo podľa staršieho zákona, a to konkrétne práva na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom, ale nastali zmeny istých práv do budúcnosti, a teda v posudzovanej veci práva úspešne sa domáhať priznania nároku za predpokladu, že tento je premlčaný, čo v danom prípade aj bol. K odvolacej námietke ohľadom uznania dlhu a následného plynutia premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že predpokladom začiatku plynutia desaťročnej premlčacej doby je v zmysle uvedeného ustanovenia deň, keď došlo k uznaniu dlhu čo do dôvodu a výšky, preto je potrebné zaoberať sa právnym inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníku, ako správne postupoval aj súd prvého stupňa a dospel k záveru, že listina označená ako Uznanie dlhu zo dňa 03.05.2011 predstavuje podľa svojho obsahu iba informáciu o vedomosti o výške pohľadávky navrhovateľa bez uvedenia konkrétneho dňa, ku ktorému je vyčíslená. Odvolací súd preto konštatuje, že v danom prípade označenie listiny na č. l. 29 nezodpovedá jej obsahu, nakoľko uznanie dlhu vyžaduje, že niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky a v posudzovanej veci preto nejde o uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, čím neprichádza do úvahy vo vzťahu k nároku zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zákonný dôvod na plynutie desaťročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku navrhovateľa, týkajúcu sa prednostnej aplikácie občianskoprávnej úpravy premlčania pred úpravou obchodnoprávnou z dôvodu, že súd prvého stupňa opodstatnil svoj záver ohľadom vhodnosti použitia Občianskeho zákonníka nielen právnou argumentáciu v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ale aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR, majúc na zreteli ochranu záujmov spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené je bezpredmetná námietka navrhovateľa, že nevzhliadol výhodnejší význam Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa, keď aj sám vo svojom odvolaní poukázal na dlhšiu lehotu premlčacej doby podľa obchodnoprávnej úpravy, pričom neopodstatnene argumentoval tým, že nie je rozhodujúce, či v pozícii dlžníka je veriteľ alebo spotrebiteľ. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že ochrana záujmov, resp. výhodnosť postavenia v prípadoch sporov zo spotrebiteľských zmlúv sa vzťahuje výlučne na subjekt, ktorý vystupuje ako spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, kto je v pozícii dlžníka. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, z návrhu na začatie konania vyplýva, že na základe uvedenej zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 1.327,75 eur a odporca sa zaviazal poskytnutý úver spolu s úrokom 20 % ročne a celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom v celkovej výške 1.898,52 eur vrátiť v 52 týždenných splátkach - každá vo výške 36,51 eur pri ročnej percentuálnej miere nákladov 111,13 %. Navýšenie je tvorené úrokom 20 % ročne vo výške 137,96 eur a administratívnym poplatkom za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur. Odporca svoj záväzok vrátiť poskytnutý úver spolu s navýšením podľa zmluvy, napriek upomienkam zo strany navrhovateľa, neplnil, pretože uhradil len splátky č. 1 až 3 - každú vo výške 36,51 eur a čiastočne splátku č. 4 vo výške 6,77 eur. Posledná splátka v zmysle zmluvy bola splatná k 10.07.2009 a odporca sa tak dostal do omeškania s úhradou, pričom ku dňu splatnosti poslednej dohodnutej splátky bol celkový dlh na splátkach vo výške 1.782,20 eur, sumu ktorú odporca doposiaľ neuhradil. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že podľa bodu 1.2 čl. I. zmluvy celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom predstavovali sumu 570,93 eur (17.200,- Sk). Záväzok odporcu (1.327,75 eur) navýšený o poplatok a dohodnutý úrok z úveru vo výške 20 % ročne predstavoval celkovú sumu úveru vo výške 1.898,52 eur (57.200,- Sk). Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa správne uviedol, že v zmluve nie je uvedené, aká časť nákladov úveru zo sumy 570,93 eur zodpovedá poplatkom za poskytnutie úveru a akú časť tvorí úrok z úveru a svoj skutkový záver podporil právne ustanovením § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (nesprávne uviedol § 4 ods. 5), podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Z citovaného ustanovenia vyplýva alternatívne diferencovanie medzi úrokom a poplatkom, preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou námietkou navrhovateľa, že uzavretá zmluva spĺňa určenie úroku a poplatku, ktoré má spotrebiteľ uhradiť, nakoľko zo zmluvy (č. l. 4 v spise) a z formuláru o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere (č. l. 5 v spise) vyplýva, že suma 17.200,- Sk (570,93 eur) je kvalifikovaná ako celkové náklady dlžníka (spotrebiteľa) na spotrebiteľský úver bez bližšej špecifikácie. Konkretizácia sumy 570,93 eur na úrok z omeškania vo výške 20% (137.96 eur) a administratívny poplatok za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur je zrejmá až z návrhu na začatie konania, ale nie z predmetnej zmluvy, ako predpokladá § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. Na základe zistených skutočností sa odvolací súd stotožnil so skutkovým záverom súd prvého stupňa, že administratívny poplatok za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur v zmluve nebol uvedený, a preto dospel k správnemu právnemu názoru, že v prípade predmetnej zmluvy absentuje určitosť predmetu plnenia a z uvedeného dôvodu navrhovateľovi poplatok vo výške 432,81 eur nepriznal. Odvolací súd k námietke navrhovateľa uvádza, že zákon nevyžaduje exaktné definovanie všetkých činností, ktoré tvoria protiplnenie zo strany veriteľa, ako poznamenal navrhovateľ, ale je nutné v samotnej zmluve určiť sumu zodpovedajúcu úroku a sumu zodpovedajúcu poplatku z dôvodu, že zákon uvedené pojmy z hľadiska nárokov veriteľa rozlišuje. Aj napriek vyššie uvedeným správnym skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa, odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietku navrhovateľa, ktorá sa týka nesprávneho matematického vyčíslenia nároku, ktorého zaplatenie bolo uložené odporcovi, a to z dôvodu, že priznaný nárok bol o sumu 432,81 eur nesprávne znížený. Odvolací súd z návrhu na začatie konania zistil, že navrhovateľ si popri poskytnutému úveru vo výške 1.327,75 eur uplatnil navýšenie, ktoré tvorí úrok 20% ročne vo výške 137,96 eur a administratívny poplatok za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur, ktorý súd prvého stupňa navrhovateľovi správne nepriznal z dôvodu jeho neurčitosti v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX. Vzhľadom na to, že odporca uhradil splátky v celkovej sume 116,30 eur, navrhovateľ si uplatnil nárok vyplývajúci zo zmluvy č. XXXXXXXXXX v celkovej sume 1.782,22 eur (1.327,75 eur + 137,96 eur + 432,81 eur = 1.898,52 eur - 116,30 eur = 1.782,22 eur). Z uplatnenej sumy 1.782,22 eur súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi administratívny poplatok vo výške 432,81 eur, a preto priznaná suma pozostávajúca z poskytnutého úveru a úroku ponížená o sumu odporcom uhradených splátok činí 1.349,41 eur, ako uviedol navrhovateľ vo svojom odvolaní (rozdiel: 1.782,22 eur - 432,81 eur = 1.349,41 eur, resp. podľa výpočtu súdu prvého stupňa: 1.327,75 eur + 137,96 eur - 116,30 eur = 1.349,41 eur). Súd prvého stupňa nesprávne odpočítal nepriznaný administratívny poplatok od samotnej výšky poskytnutého úveru, pričom uvedený poplatok navrhovateľ uplatnil v rámci sumy 1.782,22 eur, a preto svojím postupom akoby duplicitne nepriznal navrhovateľovi administratívny poplatok za poskytnutie a správu úveru vo výške 432,81 eur, čím dospel k nesprávne vyčíslenej sume 916,60 eur. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách prvostupňového konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., vychádzajúc z pomeru úspechu účastníkov v konaní. Vo veci bol úspešnejší navrhovateľ, ktorému vzniklo právo na náhradu pomernej časti trov prvostupňového konania. Predmetom konania bolo zaplatenie 2.244,80 eur, pričom navrhovateľ bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.349,41 eur, t. j. 60,11 % a odporca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 895,39 eur, t. j. 39,89% (neúspech odporcu je úspechom navrhovateľa), navrhovateľovi tak vzniklo právo na náhradu 20,22% (60,11% - 39,89%), t. j. z uplatnených trov právneho zastúpenia vo výške 197,84 eur má navrhovateľ právo na ich náhradu vo výške 40,- eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že z dôvodu čiastočného úspechu účastníkov konania, žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.