Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/124/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616203343 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1616203343.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová, vo veci starostlivosti o maloletú H. W., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. U., v čase rozhodovania súdu bytom u navrhovateľov, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom Malacky, Záhorácka ul. č. 2942/60A, dieťa rodičov X. R., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. U., bytom Y. Č.. XXX a L. W., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. U., bytom Mesto T., na návrh starých rodičov Š. W., nar. XX.XX.XXXX a Q. W., nar. XX.XX.XXXX, obaja št. prísl. U., obaja bytom T., K.. T. Č.. XXXX/XX, na vydanie neodkladného opatrenia o dočasnom zverení maloletej do starostlivosti navrhovateľov, v konaní o zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, o odvolaní matky maloletej proti uzneseniu Okresného súdu Malacky č.k. 8P 112/2016-13 zo dňa 26. mája 2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky č.k. 8P 112/2016-13 zo dňa 26. mája 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Malacky uznesením č.k. 8P 112/2016-13 zo dňa 26. mája 2016 rozhodol, že rodičia sú povinní ponechať maloletú H. W., nar. XX.XX.XXXX, v dočasnej starostlivosti starých rodičov Š. W., nar. XX.XX.XXXX a Q. W., nar. XX.XX.XXXX, obaja št. prísl. U., obaja bytom T., K.. T. Č.. XXXX/XXXX. Navrhovatelia sú oprávnení vykonávať dočasne osobnú starostlivosť o maloletú, dočasne ju zastupovať pred orgánmi štátnej správy a miestnej samosprávy, rozhodovať o spôsobe zdravotnej starostlivosti maloletej. 2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.04.2016 žiadajú navrhovatelia o zverenie maloletej H. W., nar. XX.X.XXXX do svojej náhradnej osobnej starostlivosti, nakoľko rodičia maloletej o dieťa nemajú záujem, ponechali ju v ich starostlivosti, pričom matka sa s maloletou vôbec nekontaktuje, otec maloletej ju príde niekedy navštíviť. Zároveň žiadali o vydanie predbežného (neodkladného) opatrenia, ktorým by súd maloletú dočasne zveril do ich starostlivosti, keďže nemajú vedomosť, kde sa rodičia maloletej zdržujú, majú iba telefonický kontakt na syna - otca dieťaťa, ktorý občas prejaví záujem o maloletú. Obaja rodičia žijú záhaľčivým spôsobom života, matka pravidelne užíva drogy, otec sa dopúšťa majetkovej trestnej činnosti. 3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 102 ods. 1 veta prvá, O.s.p., podľa ktorého, ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Podľa § 75 ods. 1 O.s.p., predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie pre konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu. Súd môže nariadiť predbežné opatrenie v prípadoch uvedených v ustanovení § 76 ods. 1 O.s.p.; tieto však nie sú taxatívne určené, preto môže nariadiť predbežné opatrenie i v iných veciach, než sú v citovanom zákonnom ustanovení uvedené, toto platí i pre predbežné opatrenia nariaďované v zmysle ustanovenia § 102 O.s.p. 4. Podľa odôvodnenia uznesenia okresného súdu, vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy. Predbežné opatrenia sú predbežnými opatreniami najmä v tom zmysle, že neprejudikujú práva ani jedného z účastníkov a ani práva tretích osôb a svoje opodstatnenie strácajú, keď súd poskytne ohrozeným alebo porušeným právam definitívnu ochranu - preto nie sú rozhodnutiami konečnými a ich účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov alebo zabezpečenie už existujúceho súdneho rozhodnutia. Z povahy predbežných opatrení vyplýva, že nebudú zisťované všetky skutočnosti, ktoré by mal súd inak zistené, ak by mal vo veci vydať konečné rozhodnutie. 5. V odôvodnení okresný súd poukázal na ustanovenie § 76 ods. 4 O.s.p, podľa ktorého, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Súd sa oboznámil s návrhom starých rodičov, vyžiadal si správu zo šetrenia pomerov v rodine navrhovateľov a ohľadne maloletej a s touto sa oboznámil. 6. Okresný súd podľa § 76 ods. 4 O.s.p. sa stotožnil s dôvodmi podaného návrhu prihliadol na správu kolízneho opatrovníka zo dňa 10.05.2016 a správu Obce Y. zo dňa 11.05.2016 a nariadil predbežné opatrenie. 7. Proti uzneseniu podala odvolanie matka maloletej, ktorá v odvolaní uviedla, že informácie, ktoré uviedli navrhovatelia v podanom návrhu a ktoré vyplývajú z uznesenia sa nezakladajú na pravde a tým jej bránia vo výchove jej dieťaťa. 8. Krajský súd preskúmal vec bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania § 2 ods. l, § 65, § 66, § 360 a nasl., § 395 ods. l, ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok; ďalej len C.m.p.), § 471 ods. l, § 324 ods. l, § 329 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok; ďalej len C.s.p.) prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 9. Nadväzne na ustanovenie § 395 ods. l, ods. 2 C.m.p., § 470 ods. l C.s.p., a na skutočnosť, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016; ďalej len O.s.p.), odvolací súd preskúmaval, či súd prvej inštancie sa dôsledne riadil týmto procesným právnym predpisom (§ 74 a nasl. O.s.p.). 10. Podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O.s.p. predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal. 11. V danom prípade treba zdôrazniť, že výrokom predbežného opatrenia by sa nemalo priznávať právo, iba ukladať povinnosť. Z dočasného charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred ich nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné na vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej. Nemožno ho však vydať iba na základe tvrdení navrhovateľa, bez osvedčenia aspoň základných skutočností umožňujúcich prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť dočasná ochrana. Navrhovateľ preto musí už v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uviesť a opísať rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce vydanie predbežného opatrenia. 12. S poukazom na predchádzajúcu právnu úpravu (Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého okresný súd rozhodoval), odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov, a to jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., (alebo uznesenia v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku (uznesenia) bolo presvedčivé. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov (uznesení) súvisia s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces. 13. Odvolací súd je toho názoru, že záver súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní preskúmať, pretože súd svoj záver vôbec neodôvodnil, ale ani bližšie neuviedol, z čoho a z akých skutkových a právnych záverov vychádzal pri rozhodnutí. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť, s akými skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa stotožnil (§ 76 ods. 4 O.s.p.) z čoho vyplýva, že okresný súd v danom prípade, pri aplikácii ustanovenia § 76 ods. 4 O.s.p. poprel účel a zmysel tohto ustanovenia a jednoducho v odôvodnení svojho rozhodnutia iba poukázal na toto ustanovenie. 14. V zmysle ustanovenia § 76 ods. 4 O.s.p. ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. 15. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 348/2008 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poskytla súdu za splnenia zákonných podmienok vyhotoviť uznesenie, ktorým nariadi predbežné opatrenie s tzv. skráteným odôvodnením, resp. len s odkazom na skutkové a právne dôvody uvádzané v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. 16. Je potrebné zdôrazniť, že rozhodovanie o predbežnom (neodkladnom) opatrení v občianskom súdnom konaní je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a rovnako odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a to rozsudkov alebo uznesení, je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Porušenie tohto základného práva v spojitosti s predbežným opatrením, predpokladá také porušenie, ktoré nie je napraviteľné, alebo odstrániteľné procesnými prostriedkami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku. Zo zásady náležitého odôvodnenia rozhodnutia existujú isté výnimky, ku ktorým dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti aj Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva (napr. Van Hurk v. Holandsko, Helle v. Fínsko). Predpoklady na využitie skráteného odôvodnenia v zmysle tohto ustanovenia sú, že súd vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu, a že súd sa stotožňuje so všetkými skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu. 17. Oba z uvedených dôvodov (skutkové a právne), musí opísať a uviesť navrhovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, a práve prostredníctvom nich sa snaží preukázať, že sú dané všetky zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia. 18. Dokazovanie pred rozhodnutím o návrhu na predbežné opatrenie nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní. To je pojmovo vylúčené. Dokazovanie sa označuje výrazom osvedčenie alebo osvedčovanie. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. Aj v tomto konaní (konanie o vydanie predbežného opatrenia) súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby sa skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili. Použitie týchto zásad je však primerané a limitom je dosiahnutie účelu predbežného opatrenia. Tieto zásady sa neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia (spravdepodobnenia) skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti nariadenia predbežného opatrenia (Mazák, J.: Zabezpečovacie prostriedky v civilnom konaní, IuraEdition, Bratislava 1997, s. 134 - 135). 19. So zreteľom na uvedené a s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 4 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí vypracovať rozsiahle odôvodnenie uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v prípade, ak návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. V odôvodnení uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v takom prípade stačí, ak sa súd obmedzí len na skonštatovanie správnosti skutkových a právnych dôvodov uvedených v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia s tým, že záver súdu musí aj z odôvodnenia uznesenia vyplývať a najmä musí byť aj preskúmateľný v odvolacom konaní. 20. Súd prvej inštancie však v zmysle uvedeného nepostupoval, v odôvodnení poukázal iba na ustanovenie § 76 ods. 4 O.s.p. a z napadnutého uznesenia nie je možné preskúmať a najmä zistiť, s čím sa súd stotožnil a prečo tak rozhodol. 21. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia však musí obsahovať odôvodnenie aspoň na úrovni podmienok jeho dôvodnosti (§ 75 ods. 2 O.s.p.) tak, aby ho bolo možné preskúmať v prípadnom odvolacom konaní. 22. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie opakovane nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo postupom súdu prvej inštancie porušené právo odvolateľky (matky maloletej) na spravodlivé súdne konanie, čím jej súd odňal možnosť konať pred súdom. 23. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv). 24. Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie, a porušení zákonných predpokladov pre použitie ustanovenia § 76 ods. 4 O.s.p. nemôže takéto rozhodnutie obstáť z hľadiska požiadavky správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené. 25. Z uznesenia nie je zrejmé, aké tvrdenia má súd za osvedčené, čím sú tieto tvrdenia osvedčené a prečo považuje súd tieto tvrdenia za dostatočné. Tieto faktory pritom musia byť v úvahe súdu prítomné, pokiaľ nie sú vysvetlené v odôvodnení, nie je možné vylúčiť, že rozhodnutie je prejavom ľubovôle. Rozhodnutie, z ktorého nie je aspoň v základných rysoch zrejmé, akými úvahami bol súd formuláciou výroku vedený, je treba podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu považovať za nepreskúmateľné. 26. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 27. Podľa § 325 ods. 2 písm. d/ C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 28. Podľa § 360 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu. 29. Obsah neodkladného opatrenia vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa sa bezprostredne dotýka výchovy maloletého dieťaťa. V uvedenom ustanovení zákonodarca nehovorí o zverení do výchovy, ale používa pojem starostlivosť, ktorý z hľadiska svojho významu deklaruje práve provizórnosť samotného neodkladného opatrenia. Odovzdanie maloletého dieťaťa do starostlivosti druhého z rodičov, alebo osoby, ktorú určí súd, je preto faktickým opatrením, ktoré neanticipuje otázku budúcej výchovy. Súd pri rozhodovaní o odovzdaní dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov, príp. do starostlivosti tretej osoby prihliadne na relevantné ustanovenia Zákona o rodine. 30. Neodkladné opatrenie v oblasti starostlivosti súdu o maloletých by malo byť len krátkodobým provizóriom a nie konečným rozhodnutím vo veci samej. Účelom predbežného opatrenia v konaní o výchove maloletého dieťaťa je dočasná úprava pomerov účastníkov konania, resp. ochrana potenciálneho výkonu rozhodnutia, ktorý by mohol v budúcnosti byť ohrozený. Osobitosť inštitútu spočíva v skutočnosti, že ide o súdnu úpravu, avšak pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. Toto opatrenie má mať výnimočný charakter, v prípade rozhodnutí o výchove maloletých detí má svojim spôsobom smerovať k ich „prežitiu“. Z tohto hľadiska právna úprava zodpovedá Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaraďuje právo na prežitie medzi právami dieťaťa na popredné miesto. 31. V článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. V zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť. 32. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu, na základe zákona. 33. V tej súvislosti treba zdôrazniť, že základnú úlohu vo výchove maloletého dieťaťa majú jeho rodičia. Výchova dieťaťa je nielen ich právom, garantovaným viacerými medzinárodnými európskymi aj vnútroštátnymi prameňmi, ale aj ich povinnosťou, ktorej sa nemôžu bez závažných právnych následkov svojvoľne zbaviť. Spôsobilosť mať dieťa nemožno nikomu obmedziť. Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň, zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 41 a tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba a právo osobne sa o dieťa starať. Právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o dieťa a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Zásahy do práva rodiča mať dieťa u seba možno vykonať len na základe zákona a rozhodnutím súdu. Okrem násilných zásahov do práva rodiča mať dieťa u seba, napr. zadržanie, väzba rodiča, ochranná výchova, výchovné opatrenie, náhradná starostlivosť a pod., sa toto oprávnenie redukuje tiež fakticky v dôsledku skutočnosti, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Rozhodnutie súdu o odlúčení rodiča a dieťaťa môže smerovať buď k zmene miesta pobytu dieťaťa, alebo k nútenej zmene miesta pobytu rodiča. V prípade dieťaťa prichádza do úvahy najmä aplikácia ustanovení Zákona o rodine, týkajúca sa výchovných opatrení, alebo náhradnej starostlivosti. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 7 a čl. 9 zakotvuje právo každého dieťaťa pokiaľ je to možné poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť a v čl. 9 ukladá zmluvným štátom povinnosť zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli. Obsahom práva rodiča mať dieťa u seba je právo rodiča osobne sa o dieťa starať a realizovať tak výchovu dieťaťa. Dieťa má zásadne bývať u svojich rodičov a možnosť spoločného žitia znamená pre rodiča a jeho dieťa základný element rodinného života. Právo mať dieťa u seba zahŕňa tiež oprávnenie rodičov brániť sa zásahom do tohto práva, t.j. požadovať dieťa späť od toho, kto ho neoprávnene zadržuje. 34. Keďže základným predpokladom umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti je chýbajúca, alebo nedostatočná starostlivosť zo strany rodičov, je potrebné pracovať s nimi, ponúknuť im pomoc smerujúcu k obnoveniu rodinného prostredia a hľadať možnosti návratu dieťaťa späť do jeho rodiny. (Pavelková B., Kubíčková G., Čečotová V.: Zákon o rodine. Komentár s judikatúrou 1. vydanie Šamorín HEUREKA 2005, s. 136). Okrem toho na zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti nie je právny nárok, rozhoduje vždy súd. K tomu treba zdôrazniť, že článok 9 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje zmluvným štátom povinnosť zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, iba ak príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Rovnako tiež článok 41 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje, že práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. 35. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností, alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. 36. Základnou hmotnoprávnou podmienkou na zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti je skutočnosť, že rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Súdy budú teda zisťovať, či je zabezpečovaná osobná starostlivosť o dieťa zo strany rodičov, v prípade, ak nie, z akých dôvodov, či nie je možné osvojenie dieťaťa, resp. iné výchovné opatrenie (R 28/1975). 37. Úlohou súdu, v konaní vo veci je predovšetkým zistiť, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady zverenia do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do náhradnej osobnej starostlivosti. Preto sa súd musí zaoberať tým, či výchova dieťaťa u rodičov nie je zabezpečená, z akých dôvodov, či ide o príčiny, ktoré budú zrejme dlhodobého charakteru. Súd musí venovať pozornosť tiež zisteniu okolností významných pre posúdenie spôsobilosti občana k výkonu náhradnej starostlivosti a k výchove dieťaťa. Popri rodinných, ekonomických a bytových pomeroch takého občana pôjde predovšetkým o zistenie jeho morálnych a povahových vlastností, jeho pomeru k práci, vzťahu k rodine a k deťom, povesti na pracoviska i v mieste bydliska a pod. Ďalej je treba zisťovať i jeho zdravotný stav, a to telesný i duševný, hlavne či netrpí chorobou, ktorá by mohla ohroziť zdravie dieťaťa, alebo ktorá by vylučovala možnosť riadnej starostlivosti o dieťa a jeho citový, rozumový a mravný vývoj. Až súhrnné zhodnotenie všetkých uvedených skutočností, ako i ďalších dôkazov, môže byť pre súd bezpečným podkladom pre záver, že náhradná starostlivosť bude v záujme dieťa tak, ako to tvrdia navrhovatelia. Súd je preto povinný k zisteniu využiť všetky potrebné dôkazné prostriedky. 38. Vychádzajúc z účelu predbežného opatrenia v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom je dočasná úprava pomerov rodičov, resp. ochrana potenciálneho výkonu rozhodnutia, ktorý by mohol v budúcnosti byť ohrozený, pričom ide o úpravu zo strany súdu, pred rozhodnutím vo veci. 39. V súvislosti s povinnosťou súdu dostatočne zistiť skutkový stav veci, je potrebné zdôrazniť, že zverenie dieťaťa do starostlivosti starých rodičov, je závažným rozhodnutím pre ďalší život dieťaťa a preto, aby mal súd pre svoje rozhodnutie dostatočné podklady, musí dbať predovšetkým o to, aby skutkový stav bol zistený čo najúplnejšie. 40. S prihliadnutím na uvedené, preto nemožno vyhovieť návrhu navrhovateľov, ako starých rodičov maloletej a zveriť maloletú do ich osobnej starostlivosti v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby k tomu boli splnené zákonné podmienky pre takúto dočasnú úpravu a okrem toho ešte aj bez preskúmateľného odôvodnenia uznesenia, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie. 41. Navrhovatelia v podanom návrhu na nariadenie predbežného (neodkladného) opatrenia tvrdili, že je potrebné upraviť pomery účastníkov, teda rodičov maloletej do času, kým súd rozhodne vo veci o zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov, na základe návrhu, ktorý podali dňa 15.4.2016 a ktorý je vedený pod sp.zn. 8P 112/2016. 42. Nariadenie predbežného opatrenia je podľa zákonných predpokladov uvedených v Občianskom súdnom poriadku prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, že tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, že táto dočasná úprava je potrebná, že sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi nevytvorí nenávratný stav a že sa neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi a že účastník nie je obmedzený spôsobom neprimeraným povahe veci. Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia súd skúma aj to, či návrh je prípustný z hľadiska ústavno-procesných princípov platných v civilnom procese, či je opodstatnený z hľadiska ochrany ústavou zaručených práv a slobôd, ktoré by mohli byť obmedzené, vylúčené, alebo suspendované výrokom predbežného opatrenia. 43. Matka v podanom odvolaní namietala, že rozhodnutím súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu starých rodičov na nariadenie predbežného (neodkladného) opatrenia, došlo k bráneniu vo výchove jej dieťaťa a informácie od navrhovateľov sa nezakladajú na pravde. 44. Podľa § 65 Civilného mimosporového poriadku odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 45. Odvolací súd k námietke matky maloletej v podanom odvolaní, v ktorom vytýkala okresnému súdu, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože informácie od navrhovateľov sa nezakladajú na pravde a z podaného odvolania tiež vyplýva námietka, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, poukazuje na ustanovenie § 329 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 46. Z uvedeného vyplýva, že pri prijímaní takéhoto opatrenia, ktoré je opatrením dočasným a neodkladným, prevláda požiadavka rýchlosti konania nad úplným preukázaním uplatneného nároku. Aj v konaní o neodkladnom opatrení musí súd hodnotiť vykonané dôkazy, pritom (pri súčasnom preukázaní potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov) rozhodné skutočnosti, (predovšetkým nárok sám) nemusia byť spoľahlivo preukázané. K nariadeniu neodkadného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t.j. ak sa javia aspoň pravdepodobnými. Procesnú zodpovednosť v uvedenom smere nesie navrhovateľ neodkladného opatrenia. 47. Zákon preto nepredpokladá, že súd bude pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vykonávať dokazovanie a naopak, vo vedomí, že výsluchom účastníka konania, proti ktorému návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, by mohol byť zmarený účel uvedeného opatrenia; v ustanovení § 329 ods. 1 C.s.p. výslovne formuloval zásadu, že účastníci nemusia byť pred rozhodnutím o návrhu na neodkladné opatrenie vypočutí a rovnako, že súd nemusí nariadiť pojednávanie. Pri samotnom osvedčovaní nároku (na základe predložených listín) potom nie je treba dôsledne dodržiavať tie formálne požiadavky, ktoré zákon ukladá pri dokazovaní, vrátane požiadavky, aby sa druhá strana sporu mohla pred rozhodnutím o neodkladnom opatrení k obsahu listín, z ktorých bude súd robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia, vyjadriť. 48. Zo zákonného ustanovenia (§ 329 ods. 1 C.s.p.) treba vyvodiť, že účastníci nemusia byť vypočutí, a že súd pri nariadení neodkladného opatrenia nemusí nariadiť pojednávanie, pretože sa nejedná o prejednanie veci samej. Súd o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia rozhoduje aj bez výsluchu účastníkov, tým je daná možnosť súdu rozhodnúť o návrhu aj bez toho, že by sa účastníci k návrhu priamo a ústne vyjadrili. Takýto postup v konaní umožňuje súdu vychádzať z predpokladov, ktoré osvedčujú dôvodnosť takéhoto návrhu, bez toho, aby nariadil pojednávanie, alebo vypočul účastníkov. 49. V súvislosti s námietkou matky maloletej, ktorá sa týka nedostatočne vykonaného dokazovania pred rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia odvolací súd poukazuje na to, že už v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, podaného pred začatím konania musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ v budúcom konaní domáhať. Pri zisťovaní skutočností potrebných pre nariadenie neodkladného opatrenia nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Neznamená to však, že predbežné opatrenie možno vydať len na základe návrhu bez osvedčenia aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. 50. Základným predpokladom prípustnosti a dôvodnosti predbežného opatrenia je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a nevyhnutnosť dočasnej úpravy právnych vzťahov medzi nimi. Predbežné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody, alebo inej ujmy a ak k nej došlo, predbežným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. Vydanie predbežného opatrenia vo všeobecnosti teda predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy a podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo niektorého z účastníkov ohrozené. V každom prípade je však potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Predbežné opatrenie má teda charakter provizórneho riešenia vzťahov medzi účastníkmi a má miesto vtedy a tam, kde v konkrétnom prípade je odôvodnená obava, že jeho nenariadením by sa podstatne zhoršila právna pozícia navrhovateľa v danom právnom vzťahu. 51. Navrhovatelia v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žiadali, aby si dočasne zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti navrhovateľov. Vo veci žiadali zveriť maloletú do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov ako starých rodičov maloletej. 52. Na základe takto podaného návrhu okresný súd rozhodol a nariadil predbežné (neodkladné) opatrenie, ktorý rozhodol, že rodičia sú povinní ponechať maloletú v dočasnej starostlivosti starých rodičov. 53. Odvolací súd zastáva názor, že výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je správny, keď súd nariadil neodkladné opatrenie v znení jeho výroku bez toho, aby sa zaoberal tým, komu je zverená starostlivosť o maloletú, s prihliadnutím na ústavnú zásadu zdôrazňujúcu právo mať dieťa u seba, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť a že práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu, na základe zákona. 54. Z obsahu spisu nevyplýva, že maloletá bola do rozhodnutia súdu prvej inštancie zverená do starostlivosti inej osobe, prípadne navrhovateľom ako starým rodičom a bez skutkových a právnych podkladov súd iba rozhodol, že rodičia sú povinní ponechať maloletú v dočasnej starostlivosti starých rodičov, bez toho, aby mal preukázané, že rodičom bolo toto právo odňaté zákonným spôsobom a postupom. 55. Navrhovatelia podaným návrhom žiadali, aby súd rozhodol, že súd zveruje maloletú do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, starých rodičov maloletej a z odôvodnenia uznesenia nevyplýva, na základe akých skutkových a právnych skutočností súd vo výroku uložil rodičom povinnosť ponechať maloletú v dočasnej starostlivosti starých rodičov. 56. Odvolací súd zastáva názor, že výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je v súlade s petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a tiež s návrhom vo veci samej a obmedzenie rodičovských práv je v rozpore s vyššie uvedenou ústavnou zásadou. Z odôvodnenia uznesenia ani nevyplýva, že okresný súd postupoval podľa § 360 ods. 1 C.m.p. podľa ktorého neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu. K tomu treba opakovane uviesť nasledovné. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a povinnosť chrániť záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba a právo osobne sa o dieťa starať. Právo mať dieťa u seba je ústavným vyjadrením zásady, že starostlivosť o dieťa a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Zásahy do práva rodiča mať dieťa u seba možno vykonať len na základe zákona a rozhodnutím súdu napr. § 365 C.m.p., ktorý upravuje neodkladné opatrenie vo veciach ochrany maloletého, ale takýto návrh v danej veci podaný nebol. 57. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu 58. Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. 59. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. 60. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. 61. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade bolo postupom súdu prvej inštancie porušené právo odvolateľky na spravodlivé súdne konanie, čím jej okresný súd odňal možnosť konať pred súdom. Po posúdení námietky matky maloletej, spochybňujúcej správnosť a presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie nezodpovedá požiadavke ustanovenia § 76 ods. 4 O.s.p podľa ktorého súd rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil. 62. Pretože okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil matke maloletej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď svoje rozhodnutie súd odôvodnil iba poukazom na ustanovenie § 76 ods. 4 O.s.p. a uznesenie súdu prvej inštancie nespĺňa základné právne náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť aj pokiaľ ide o znenie výroku uznesenia, ktorý nie je v súlade a s požiadavkou navrhovateľov tak, ako to žiadali v podanom návrhu, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prevej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).