Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/372/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899838 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1708899838.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobcov: 1/ C.. D. C.Y., S.., T.. XX. XX. XXXX, U. H.: R. XXXX/X, H., 2/ S. C., T.. XX. XX. XXXX, H. R. XXXX/X, H., 3/ I.. I. C., T.. XX. XX. XXXX, N. XXX/XX, H., všetci v zast.: JUDr. Drahomír Tomčo, advokát, so sídlom Koceľova 9, Bratislava, proti žalovanému: Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Trnavská cesta 8/A, Bratislava, o vrátenie daru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č. k.: 4C/937/2008-829 zo dňa 16. 06. 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcom sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie výrokom určil, že do dedičstva po poručiteľke B. C., M. C., T. S. XX. XX. XXXX Z. F. S. XX. XX. XXXX, naposledy bytom D. H., R. XXXX/X, patria pozemky, vytvorené geometrickým plánom číslo XC/XXX/XXXX-XXX/XXXX, zo dňa XX. XX. XXXX súdnym znalcom z odboru geodézie a kartografie, V.. N. O., ktorý geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, a to pozemok s parcelným XXXX/X zastavané plochy o výmere 92 m2 a pozemok s parcelným číslom XXXX/XX zastavané plochy o výmere 267 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území G. N., z pozemku parcelné číslo XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 614 m2, zapísaného na liste vlastníctva číslo XXXX Okresného úradu Pezinok, pre katastrálne územie G. N.. O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že návrhom, podaným na súd dňa 11. 10. 2000, sa navrhovatelia (pôvodná navrhovateľka B. C., T.. XX. XX. XXXX), vo veci samej domáhali, aby súd uložil odporcovi povinnosť (pôvodne odporcom v 1. až v 3. rade) Slovenská republika - zast. Malokarpatské múzeum Pezinok, Slovenská republika - zast. Okresný úrad v Pezinku, Slovenská republika - zast. Krajský úrad v Bratislave vrátiť navrhovateľke dar, a to parcelu číslo XXXX/X vinica o výmere 500 m2, zapísaná v pozemkovoknižnej vložke číslo XXXX pre katastrálne územie G. N., vedená v katastri nehnuteľností Okresným úradom v Pezinku ako parcela číslo XXXX/X, zastavaná plocha o výmere 614 m2 pre katastrálne územie G. N., na LV číslo XXXX. 3. V priebehu konania bol na strane odporcu pripustený vstup aktuálneho odporcu Bratislavského samosprávneho kraja a voči pôvodným odporcom v 1. až v 3. rade bolo konanie dňa 15. 08. 2003 a dňa 04. 07. 2006 zastavené. 4. Návrh skutkovo odôvodnila tvrdením, že darovacou zmluvou z marca 1961 (bez uvedenia dňa darovania) darovala v tom čase Československému štátu, zast. ONV Bratislava -vidiek - finančným odborom, nehnuteľnosť, a to parcelu číslo XXXX/X - vinicu o výmere 500 m2, zapísanú v PK vložke číslo XXXX pre kat. územie G.U. N.. Táto nehnuteľnosť v katastri nehnuteľností je v prítomnosti vedená ako parcela číslo XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 614 m2 a je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. územie G. N.. Nehnuteľnosť nadobudla dedením po svojom manželovi, spisovateľovi C. N., zomrelom dňa XX. X. XXXX. Nehnuteľnosť darovacou zmluvou z marca 1961 darovala Československému štátu za účelom postavenia ďalšej budovy „I. C. N.“. Po darovaní predmetnej nehnuteľnosti bola následne postavená na nej administratívna budova, ktorá mala tvoriť spolu s rodinným domom C. N. na susednej parcele číslo XXXX/X o výmere 408 m2, zapísanej tiež v PK vložke číslo XXXX, kat. územie G. N., jeden celok - I.F. C. N.. Rodinný dom C. N. s jej súhlasom užíval Československý štát prostredníctvom svojej príspevkovej organizácie Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure a jeho právnych predchodcov. Za celú dobu 42 rokov, čo štát bezplatne užíval tento jej rodinný dom, ako aj parcelu číslo XXXX/X a darovanú parcelu číslo XXXX/X na účely múzea, zo strany pracovníkov tejto organizácie sa jej nikdy nedostalo ani len slova vďaky a uznania za to, čo pre toto múzeum vykonala. Miesto toho ju pravidelne ohovárali, klamali, osočovali (sčasti tak konali aj na úkor jej matky, niekdajšej správkyne múzea). Po roku 1989 sa presvedčila, že múzeum prestalo slúžiť svoju pôvodnému účelu (pripomínať a šíriť myšlienky a prácu manžela - spisovateľa C. N.). Keď pracovníkov Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure požiadala o vypratanie predmetnej nehnuteľnosti, vyššie uvedeného rodinného domu, ktorý štátu nedarovala, stretla sa z ich strany s jednoznačným negatívnym odporom. Takéto stanovisko zaujala najmä niekdajšia riaditeľka múzea D. G. a následne aj I.. H. D. Z. I.. U. Y.. Toto správanie ju viedlo k tomu, že svoje oprávnené majetkové nároky musela riešiť súdnou cestou. Až na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn.: 13C/46/93 zo dňa 15. 2. 1995, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 18Co/395/95, zo dňa 13. 9. 1995, bolo uložené Vlastivednému a literárnemu múzeu vo Svätom Jure vypratať predmetný dom a jeho pracovníci jej tento dom vrátili do užívania dňa 15. 2. 1996. Obsah súdneho spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn.: 13C/46/93 svedčí o tom, ako sa títo pracovníci múzea (p. G., I.. D.) voči nej správali. Miesto toho, aby rešpektovali jej oprávnenú požiadavku o vypratanie jej rodinného domu na parcele číslo XXXX/X v kat. území G. N. a dobrovoľne jej ho vrátili do užívania, nakoľko sa na pôvodné účely prestal užívať, musela sa s nimi súdiť o vlastný majetok. Nakoniec, počas celého súdneho konania na Okresnom súde Bratislava - vidiek i na odvolacom súde bola zo strany týchto pracovníkov osočovaná na svojej občianskej cti, podľa zápisníc z pojednávania na týchto súdoch a písomné podania odporcu - Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure, kde napr. v odvolaní zo dňa 31. 3. 1995 proti rozsudku OS Bratislava - vidiek sp. zn.: 13C/46/93 zo dňa 15. 2. 1996 odporca doslova tvrdil: „Prenechanie nehnuteľnosti do trvalého užívania nebolo úplne bezplatné a nezištné, ako vyhlasuje navrhovateľka. Je nesporné, že práve z dôvodu prenechania tejto nehnuteľnosti bol práve navrhovateľke pridelený v Bratislave nadmerný byt a jej matka sa stala správkyňou múzea. Okrem toho požívala ďalšie výhody nemateriálnej povahy, najmä politického charakteru. Nie je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že napriek množstvu vecí, spojených s pamiatkou C. N., venovaných múzeu rôznymi ľuďmi, ktoré prevzala navrhovateľka, sa do múzea dostala iba ich malá časť.“ Až dňa 15. 2. 1996 jej bol zo strany Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure vrátený do užívania rodinný dom s pozemkom. Miesto toho, aby jej bola nehnuteľnosť zo strany pracovníkov múzea vrátená v primeranom užívania schopnom stave, títo jej ju vrátili doslova zdevastovanú, neschopnú užívania bez ďalších nákladných investícií. V dome bola nefunkčnú elektroinštalácia, rozvod vody, rozbúrané priečky, zničené steny od množstva dier, chýbali dvere, vodárnička atď. Na jej pripomienky nereagovali zodpovední pracovní tak, ako by sa patrilo a predmetnú nehnuteľnosť odmietli dať do primeraného pôvodného stavu. Miesto toho musela znovu podať žalobu na Okresný súd Bratislava III, dňa 27. 11. 1996 v tejto veci, aby zo strany Vlastivedného a literárneho múzea bola nehnuteľnosť uvedená do pôvodného stavu. Doposiaľ sa tak nestalo, hoci od vrátenia zdevastovanej nehnuteľnosti (rodinného domu) vyššie citovaného, uplynula doba viac ako 3,5 roka. Konanie sa vedie na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: V-2-12C/197/96. Keďže pracovníci Vlastivedného a literárneho múzea so sídlom vo Svätom Jure, následne pracovníci Malokarpatského kultúrneho centra v Pezinku a toho času pracovníci Malokarpatského múzea v Pezinku - odporcu v 1. rade, pod ktoré príspevkové organizácie prešlo Vlastivedné a literárne múzeum vo Svätom Jure v období rokov 1996 - 1999, ako správcovia nehnuteľného majetku vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky, a teda správcovia aj vyššie citovanej parcely číslo XXXX/X o výmere 614 m2, nachádzajúcej sa v kat. území Svätý Jur a zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX, správajú sa voči nej tak, že hrubo porušujú dobré mravy voči nej, v zmysle ust. § 630 Obč. zák., vyzvala odporcov v 1., 2. a 3. rade o vrátenie daru. Na predmetné listy odpovedal len odporca v 2. rade Okresný úrad v Pezinku tak, že na vrátenie daru je potrebná znovu dohoda medzi ňou a obdarovaným. Odporca v 1. a 3. rade na jej listy nereagoval. 5. So súhlasom odporcu v 1. rade (č. l. 276 spisu) súd konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil uznesením č. k.: PK-5C/718/00-294 zo dňa 04. 07. 2006. Pôvodný odporca v 2. rade sa k návrhu písomne zo dňa 23. 11. 2000 vyjadril vznesením námietky pasívnej legitimácie s poukazom na § 8 ods. 2 Zák. SNR č. 109/1961 Zb. v znení neskorších predpisov s tým, že práva a povinnosti z právnych vzťahov, týkajúcich sa Malokarpatského múzea Pezinok má Krajský úrad Bratislava. Pôvodný odporca v 3. rade sa k návrhu písomne zo dňa 3. 1. 2001 vyjadril tak, že nie je pravdou, čo tvrdí navrhovateľka vo svojom návrhu. Pozemok parc. č. XXXX/X kat. územie G.U. N. je vo vlastníctve štátu, darom od navrhovateľky v r. 1961. Keďže rodinný dom na vedľajšej parcele č. XXXX/X, v ktorom bolo zriadené I. C. N., sa navrhovateľke v roku 1996 vrátil na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn.: 13C/46/93, Vlastivedné a literárne múzeum C.. N. sa premiestnilo - presťahovalo do vedľajšej budovy, ktorá stojí na darovanom pozemku a slúži pre účely administratívy pracovníkov múzea. Štátnou správou bolo zriadené Malokarpatské kultúrne centrum v Pezinku, pod ktoré prešlo aj Vlastivedné a literárne múzeum vo Svätom Jure, ale v prípade záujmu návštevníkov pracovníci Malokarpatského kultúrneho centra ich sprevádzajú pri prehliadke múzea vo Svätom Jure. Nie je pravdou, že by sa štát, resp. pracovníci kultúrneho centra, správali k darkyni nevhodne alebo, že by múzeum neslúžilo svojmu účelu. Dôkazom toho je kronika múzea, kde sa desiatky rokov vedú podrobné záznamy a sprievodná fotodokumentácia. Navrhovateľka bola na všetky významné podujatia, konané v múzeu vo Svätom Jure, prizývaná, čoho dôkazom sú jej podpisy a fotodokumentácia v kronike. Štát nikdy nemal v úmysle túto kultúrnu pamiatku predať. O kultúrnu pamiatku sa štát riadne stará. Štát na darovanej nehnuteľnosti postavil budovu pre účely múzea, neskôr ju zrekonštruoval a priamo v nej zriadil múzeum, k starostlivosti o muzeálne predmety pristupuje zodpovedne. 6. Písomným podaním zo dňa 18. 2. 2003 navrhovateľka vzala za konania späť návrh proti pôvodne označeným odporcom v 2. a 3. rade. So súhlasom týchto odporcov súd konanie proti nim uznesením zo dňa 15. 08. 2003 pod č. k.: 5C/718/00-207 zastavil. 7. Uznesením zo dňa 13. 12. 2002 pod č. k.: 5C/718/00-196 súd na návrh navrhovateľky zo dňa 15. 10. 2002 pripustil pristúpenie odporcu v 4. rade do konania (ku dňu tohto rozhodnutia odporca - Bratislavský samosprávny kraj). Odporca v 4. rade sa k návrhu písomne zo dňa 18. 9. 2003 vyjadril tak, že žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu nepreukázania spáchania úmyselného trestného činu odporcom, s poukazom na § 854 Obč. zák. č. 40/1964 a § 386 zák. č. 141/1950 Sb., nakoľko k darovaniu došlo v r. 1961, preto by sa mal vzťah účastníkov posudzovať podľa právnej úpravy, platnej v čase uzavretia darovacej zmluvy. Súd po vykonanom dokazovaní výsluchom účastníkov konania, svedkov: Z. S., I.. H. D., I.. U. Y., C.. S. Y.W., I.. Ľ. M., C.. D. G., oboznámení sa s listinnými dôkazmi, najmä navrhovateľky: darovacia zmluva z marca 1961, pozemno-knižná vložka č. XXXX kat. územie G. N., protokol o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 15. 2. 1996, výpisy z LV č. XXXX kat. územie G.Ý. N., zriaďovacie listiny práv. predchodcov odporcu v 4. rade, pracovno-právne doklady zamestnancov právnych predchodcov odporcu v 4. rade, výzvy na vrátenie daru zo dňa 11. 1. 2000, doručené odporcovi v 1. až 3. rade dňa 17. a 18. 1. 2000, ako aj obsahom navrhovateľkou označených spisov býv. Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn.: V-2-13C/46/93 (konanie o vypratanie nehnuteľnosti) a Okresného súdu Bratislava III. sp. zn.: V-2-12C/197/96 (konanie o uvedenie nehnuteľnosti do pôvodného stavu), vo veci rozhodol, s prihliadnutím na odporcom v 4. rade vznesenú v konaní námietku premlčania tak, že návrh zamietol. 8. O odvolaní navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21. 5. 2009 pod č. k.: 6Co/236/08-491 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že z okolností prípadu vyplýva, že závadné správanie sa právnych predchodcov odporcu, v ktorom navrhovateľka vidí naplnenie skutkovej podstaty pre vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. nie je možné časove ohraničiť troma dátumami, ako to urobil súd prvého stupňa, že navrhovateľka už v návrhu na začatie konania poukazovala na to, že v roku 1996 bola nútená podať na súd návrh na uvedenie jej rodinného domu do pôvodného stavu, ktoré konanie právoplatne skončilo v roku 2005 a až po právoplatnosti rozsudku jej odporca zaplatil 176.150,- Sk z titulu náhrady škody; že z toho navrhovateľka vyvodzuje, že správanie sa odporcu, resp. jeho právnych predchodcov, ktorí spôsobili škodu na jej rodinnom dome a odmietli ju nahradiť, keď predtým odmietali ho uviesť do pôvodného stavu, treba hodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. Toto podľa navrhovateľky závadné správanie sa odporcu, resp. jeho právnych predchodcov trvalo až do roku 2005. 9. Súdu prvého stupňa odvolací súd uložil vyhodnotiť, či správanie sa odporcu, resp. jeho právnych predchodcov, v súvislosti s okolnosťami, týkajúcimi sa rodinného domu navrhovateľky (s postojom právnych predchodcov odporcu k uvedeniu tohto domu do pôvodného stavu a k náhrade škody), možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov odôvodňujúce vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák.; v tejto súvislosti treba vziať do úvahy povinnosti, ktoré odporcovi, resp. jeho právnym predchodcom vyplývali z príslušných právnych predpisov, upravujúcich správu štátneho majetku. Správanie sa v súlade s týmito právnymi predpismi nebude možné hodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. 10. Na návrh navrhovateľky súd prvého stupňa doplnil dokazovanie výsluchom svedkov: N. Y., V.. Z. C. Z. V.. M. U. a po vyhodnotení doplneného dokazovania a súc viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, v otázke nepremlčania práva navrhovateľky na vrátenie daru, ako aj právneho posúdenia veci, návrh opätovne zamietol, keď dospel k záveru, že navrhovateľkou vytýkané konanie odporcu, resp. jeho právnych predchodcov nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, odôvodňujúce vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. z dôvodu, že títo konali v medziach platných právnych predpisov (Zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, Zákon NR SR č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov, Zákona NR SR č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, Zákon NR SR č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy). Druhý v poradí zamietajúci rozsudok súd odôvodnil tým, že štát, prostredníctvom svojich organizácií evidoval predmet daru vo svojom majetku a k vráteniu daru, teda bezodplatnému spätnému prevodu nehnuteľného majetku vo vlastníctve štátu (vyššieho územného celku) bez právoplatného rozhodnutia súdu pristúpiť nemohol, rovnako ani k náhrade škody, spočívajúcej v bezodplatnom výkone prác na uvedení nehnuteľnosti, aktuálne už vo vlastníctve navrhovateľky, nie štátu a teda nie v správe štátnej príspevkovej organizácie, ktorej by nehnuteľnosť slúžila na plnenie jej úloh v rámci predmetu jej činnosti, na údržbu ktorej a prípadne jej opravy by inak v súlade s vyššie uvedenými predpismi mohla použiť rozpočtové prostriedky ako kapitálové výdavky (obdobne to platí pre vyšší územný celok), do užívaniaschopného stavu, resp. v náhrade škody v peniazoch, z viazaných rozpočtových prostriedkov, prekročením rozpočtového limitu výdavkov, bez právoplatného rozhodnutia súdu. 11. O opätovnom odvolaní navrhovateľky proti druhému v poradí rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k.: 4C/937/2008-553 zo dňa 27. 1. 2011 Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 7. 2012 pod č. k.: 15Co/167/11-585 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne poukázal na skutočnosť, že odporca rodinný dom navrhovateľky do pôvodného stavu neuviedol a navrhovateľka sa svojho nároku musela domáhať súdnou cestou Zaujal právny názor, že konanie odporcu vykazuje znaky pokračujúceho alebo opakovaného správania sa hrubo porušujúceho dobré mravy, že jeho správanie sa k navrhovateľke treba považovať za neadekvátne, že je nepochybné, že správanie sa odporcu, resp. jeho právnych predchodcov, spočívajúce v neodovzdaní rodinného domu navrhovateľke dobrovoľne, hoci vlastnícke právo k nemu nepreviedla, v dôsledku čoho sa musela domáhať jeho vypratania žalobou na súde a keď jej ho napokon po prehratom súdnom spore odporca vydal, nebol v užívaniaschopnom stave. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto správanie sa odporcu k navrhovateľke možno považovať prinajmenšom za neseriózne a keďže odporcovi bola rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 1. 2005 č. k.: 8Co/262/2003-387 uložená povinnosť nahradiť navrhovateľke škodu, spôsobenú na vydanej nehnuteľnosti, je celkom zrejmé, že odporca, resp,. jeho právny predchodca, sa v súvislosti so správou predmetnej nehnuteľnosti dopustil zavineného porušenia právnej povinnosti podľa § 420 Obč. zák. Inak by totiž nemohol zodpovedať za škodu. Súdu prvého stupňa uložil vyhodnotiť všetky tieto okolnosti z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty vrátenia daru v zmysle § 630 Obč. zák. a v prípade, ak bez zmeny skutkového stavu sa nebude riadiť týmto právnym názorom odvolacieho súdu, poruší ust. § 226 O. s. p., odvolací súd by musel opätovne postupovať podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 12. Súd prvého stupňa, súc viazaný jednoznačne vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o posúdenie správania sa odporcu, resp. jeho právnych predchodcov k navrhovateľke z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty vrátenia daru v zmysle § 630 Obč. zák., v ďalšom konaní, pri nezistenej zmene skutkového stavu, vykonal dokazovanie, smerujúce k rozhodnutiu vo veci. 13. V priebehu ďalšieho konania na súde prvého stupňa pôvodná navrhovateľka B. C. dňa 27. 11. 2012 zomrela, preto súd v súlade s ust. § 107 ods. 3 O. s. p. po skončení dedičského konania, pokračoval na návrh dedičov v konaní s jej dedičmi (ako navrhovateľmi v 1. až 3. rade). 14. Navrhovatelia v ďalšom konaní na návrhu zotrvali, na ich návrh bolo vykonané dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie, V.. N. O., ktorý vo veci podal znalecký posudok č. XX/XXXX za účelom zidentifikovania predmetu daru (pozemok parc. č. XXXX/X vinica o výmere 500 m2, zapísaná pôvodne v pozemkovoknižnej vložke číslo XXXX pre katastrálne územie G. N.) a jeho vytýčenia v teréne. 15. Znalec V.. O., ktorý vo veci podal aj ústne vysvetlenie, zistil, že pôvodná parcela č. XXXX/X, vedená v pozemno-knižnej vložke XXXX (predmet daru) bola v minulosti zahrnutá do rozdelenia pozemkov za účelom individuálnej bytovej výstavby v danej lokalite, a teda nenachádza sa v celosti na parcele registra „C“ č. XXXX/X, vedenej na LV č. XXXX pre kat. úz. G. N.. Pre účely rozhodnutia v tejto veci vyhotovil geometrický plán pod číslom XC/XXX/XXXX-XXX/XXXX dňa XX. XX. XXXX oddelenia pozemkov parc. č. XXXX/XX, XXXX/X, X, X a na zameranie stavby na parc. č. XXXX/X (múzea). Rekonštrukciou pôvodnej parcely, ktorá bola predmetom daru, vytvoril novovytvorené pozemky par. č. XXXX/XX o výmere 141 m2, parc. č. XXXX/X o výmere 92 m2 a parc. č. XXXX/X o výmere 267 m2. 16. V nadväznosti na podaný znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že časť predmetu daru (parc. č. XXXX/XX) nie je vo vlastníctve odporcu, ale mesta G. N. (slúži ako chodník a komunikácia), navrhovatelia zmenili žalobný petit tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku, o ktorej zmene návrhu súd rozhodol uznesením č. k.: 4C/937/2008-799 zo dňa 3. 6. 2015. 17. Odporca aj v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa žiadal návrh zamietnuť, zotrvajúc na svojich pôvodných námietkach: 1/ premlčania nároku navrhovateľky na vrátenie daru, 2/ posúdenie veci podľa právnych predpisov, platných v čase darovania (rok 1961), teda Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. s použitím § 854 Obč. zák. argumentujúc, že odporca, ani jeho právni predchodcovia, sa trestného činu voči navrhovateľke, ani jej rodine, nedopustili. Podľa § 630 Obč. zákonníka (č. 40/1964 Zb.) v plat. znení, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III. sp. zn.: 13C/46/1993, bolo zistené, že navrhovateľka sa musela domáhať svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. XXX, stojaci na pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 487,96 m2 v kat. území G. N.) súdnou cestou žalobou o vypratanie, v ktorom konaní bolo preukázané užívanie týchto nehnuteľností štátom bez akejkoľvek nájomnej alebo inej zmluvy, keď štát prostredníctvom svojich orgánov (právnych predchodcov odporcu), majúcich nehnuteľnosť v správe, odmietal akékoľvek návrhy navrhovateľky na uzavretie nájomnej zmluvy a odmietal jej aj nehnuteľnosti vydať, hoci bola ich platným vlastníkom. Až na základe právoplatného rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava - vidiek č. k. 13C/46/1993-45 zo dňa 15. 2. 1995, právoplatného dňa 7. 11. 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 18Co/395/1995 zo dňa 13. 9. 1995, štát prostredníctvom svojej organizácie Vlastivedného a literárneho múzea vo Svätom Jure protokolárne odovzdal navrhovateľke rodinný dom súp. č. XXX, stojaci na pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 487,96 m2 v kat. území Svätý Jur. 18. Dňa 27. 11. 1996 sa navrhovateľka podaním návrhu na súd musela domáhať uloženia povinnosti uviesť vydanú domovú nehnuteľnosť do pôvodného stavu, z dôvodu, že vyprataná nehnuteľnosť nie je v pôvodnom, resp. ani užívaniaschopnom stave. Označený odporca v konaní tvrdil, že odovzdaná nehnuteľnosť navrhovateľke bola v dobrom stave, s prihliadnutím na jej opotrebovanie, spôsobené riadnym užívaním na účely múzea. V priebehu tamojšieho konania navrhovateľka zmenila petit návrhu na uloženie povinnosti odporcovi, v priebehu konania došlo aj k prechodu majetku štátu a tým aj záväzkov súvisiacich s majetkom štátu na odporcu podľa § 3 ods. 1 písm. a Zák. NR SR č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov, osobitného predpisu zák. č. 115/1998 o múzeách a galériách, resp. aj odporcovi v tomto konaní, nahradiť škodu na vydanej domovej nehnuteľnosti v peniazoch vo výške 176.150,- Sk s prísl.; navrhovateľka totiž v priebehu konania pristúpila k čiastkovým opravám a úpravám z vlastných zdrojov. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.: 8Co/262/2003-387 zo dňa 24. 1. 2005, právoplatným dňa 14. 6. 2005, po pripustení zmeny návrhu, zmenil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. V-2-12C/197/1996-250 zo dňa 1. 4. 2003 tak, že ostatného právneho predchodcu odporcu a odporcu v tomto konaní solidárne zaviazal na náhradu škody v peniazoch, keď založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom posúdení, že škoda bola navrhovateľke na vydanej domovej nehnuteľnosti spôsobená porušením ako prevenčnej, tak aj všeobecnej zodpovednosti za škodu, podľa §§ 415 a 420 ods. 1 a 2 Obč. zák. 19. Súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v tomto konaní, nezistiac v ďalšom konaní zmenu skutkového stavu, súd konštatoval, že sú naplnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 630 platného Obč. zák. v tom, že odporca, resp. jeho právni predchodcovia, hrubo porušili dobré mravy v súvislosti s okolnosťami, týkajúcimi sa rodinného domu navrhovateľky, s ich postojom k uvedeniu tohto domu do pôvodného stavu a k náhrade škody, odôvodňujúce vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. 20. Pojem dobrých mravov nemôže byť dovodený z pozitívneho práva, nakoľko sa jedná o mimoprávne normy spoločensky uznávaného štandardu, ktorým právny poriadok pripisuje právnu relevanciu. Podľa judikatúry ÚS ČR (rozhodnutie č. 5 z roku 1997) je potrebné materiálne nazeranie na právo, v ktorom nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale o dodržiavanie takých noriem chovania, ktoré sú v súlade s obsahovými hodnotami. Dobré mravy vymedzuje ako súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemecký právny poriadok medzi zovšeobecnené negatívne faktory, ktoré spravidla v spolupôsobení s niekoľkými ďalšími, či skôr výnimočne samostatne, spôsobujú rozpor s dobrými mravmi radí nerešpektovanie základných práv a slobôd a ďalších ústavných zásad, uplatňovanie neúmernej prevahy jednej strany alebo neúmerná slabosť druhej strany (zneužívanie mocenského postavenia), neprimeraný pomer plnenia a protiplnenia. 21. V nadväznosti na vyššie uvedené, s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a individuálne okolnosti tohto prípadu, ako aj záväzný právny názor odvolacieho súdu v tejto veci, súd mal za to, s poukazom na vyššie uvedený korektív dobrých mravov, ako aj zovšeobecnený právny názor ÚS ČR, že v súvislosti s nehnuteľnosťou navrhovateľky (rodinný dom súp. č. 468, stojaci na pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 487,96 m2 v kat. území G. N.), odporca, resp. jeho právny predchodca (štátne organizácie) hrubo porušil dobré mravy v tom, že keď sa po zmene politicko-spoločenských pomerov domáhala zosúladenia režimu užívania jej domovej nehnuteľnosti štátom na účely prevádzkovania I.F. C.. N. s platnými právnymi predpismi (žiadala uzavrieť riadnu nájomnú zmluvu a na jej základe poberať od štátu nájomné), ktorú nehnuteľnosť štát dlhodobo, od roku 1949, užíval, bez právneho dôvodu, v rozpore so všeobecne uznávanými morálnymi a etickými princípmi ju odmietal, absolútne nerešpektoval jej ústavné právo realizovať obsah jej vlastníckeho práva (vec držať, užívať príp. poberať z nej úžitky) a keď sa domáhala vrátenia vlastnej nehnuteľnosti, k jej dobrovoľnému vydaniu (vyprataniu) nedošlo a vec musela riešiť súdnou cestou. V tom súd vidí zneužitie mocenského postavenia právneho predchodcu navrhovateľky z pozície svojej neúmernej prevahy, ako aj v tom, že po právoplatnom rozhodnutí súdu navrhovateľke odovzdal nehnuteľnosť v poškodenom stave, neschopnú užívania (argumentácia jej opotrebením bola irelevantná), keď dobrovoľne neprejavil žiadnu vôľu, snahu, vydanú nehnuteľnosť uviesť do pôvodného stavu, príp. inak navrhovateľku odškodniť, čo by sa vo svetle bezplatného užívania jej majetku po mnohé desaťročia javilo byť morálne aj etické, na základe čoho sa navrhovateľka opätovne musela svojich nárokov domáhať súdnou cestou. 22. Pokiaľ išlo o argumenty odporcov, majúce privodiť zamietnutie návrhu, súd opätovne poukazuje na rozhodnutia odvolacieho súdu (č. l. 491 a č. l. 585 spisu), v ktorých zaujal jasný právny názor, že nárok navrhovateľky na vrátenie daru nebol premlčaný, že konanie odporcu, jeho práv. predchodcov vykazovalo znaky pokračujúceho alebo opakovaného správania hrubo porušujúceho dobré mravy a v dôsledku tohto relevantného podľa § 630 platného Obč. zák.). 23. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd návrhu, po jeho zmene na určenie, že predmet daru (resp. jeho časť) patrí do dedičstva po neb. navrhovateľke, ako dôvodnému, vyhovel. Naliehavý právny záujem navrhovateľov na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. je daný absenciou zápisu vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetu daru v katastri nehnuteľností a tým, že právoplatný rozsudok v tejto veci bude podkladom pre dedičské konanie o novoobjavenom majetku, čím sa odstráni stav ich právnej neistoty. 24. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p., vzhľadom na zložitosť prípadu a väčší počet účastníkov. 25. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, resp. ho zmenil tak, že návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietne. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. f, § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. Žalovaný tvrdí, že vo veci úspešne uplatnil námietku premlčania, keď súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvý krát. Odvolací súd konštatoval, že naplnenie skutkovej podstaty ust. § 630 Občianskeho zákonníka nie je možné ohraničiť tromi dátumami, ako to urobil súd prvej inštancie bez ďalšieho vysvetlenia alebo odôvodnenia kedy došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty porušenia dobrých mravov v takej intenzite, aby bolo možné konštatovať, že konaním právnych predchodcov žalovaného došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov. Takéto určenie naplnenia všetkých znakov hrubého porušenia dobrých mravov je však podstatné pre určenie premlčania nároku žalobcov. Žalovaný ďalej tvrdí, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na vrátenie daru začala plynúť od okamihu, kedy správanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, kedy rozhodol, že návrh žalobkyne je premlčaný je tak plne v súlade s konštantnou judikatúrou súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/429/2003, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. 08. 2012 sp. zn. 33Cdo/473/2010). Žalovaný je toho názoru, že považoval naplnenie hrubého porušenia dobrých mravov v nasledujúcich konaniach právnych predchodcov žalovaného: užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, nerešpektovaní vlastníckeho práva žalobkyne, nevyprataní nehnuteľnosti na žiadosť žalobkyne, v tom, že po právoplatnom rozhodnutí súdu žalobkyne odovzdal žalovaný nehnuteľnosť v poškodenom stave a neschopnú užívania. Odvolateľ ďalej uvádza, že predmetný dom bol žalobkyni vrátený do užívania na základe rozhodnutia dňa 15. 02. 1996 a teda aj v tomto čase sa žalobkyňa dozvedela, že vrátený dom bol v poškodenom stave. Vyššie uvedené konanie právnych predchodcov žalovaného považuje súd za konanie, ktoré napĺňa intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. V prípade ak by sme vyššie uvedené konanie žalovaného aj považovali za konanie ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a vnímali by sme ho vo vzájomnej súvislosti jednotlivých konaní, najneskôr sa mohla naplniť skutková podstata hrubého porušenia dobrých mravov dňa 15. 02. 1996, t. j. ku dňu, keď sa po predchádzajúcom porušovaní vlastníckeho práva žalobkyňa navyše dozvedela, že dom ktorý je jej vrátený je v nevyužiteľnom stave, resp. v deň, keď právny predchodca na výzvu žalobkyne odmietol uviesť dom do predošlého stavu. V tomto časovom okamihu sa mohla naplniť skutková podstata hrubého porušenia dobrých mravov. Následné konanie žalovaného predchodcov už nebolo vyhodnotené, ako konanie všeobecne rozporné s dobrými mravmi. Žalobkyňa podala návrh na súd na náhradu vzniknutej škody, ktorú žalovaný uhradil na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Ak však konanie žalovaného naplnilo skutkovú podstatu hrubého porušenia dobrých mravov, tak sa tak stalo, keď sa žalobkyňa dozvedela o tom, že vrátená nehnuteľnosť je poškodená, resp. nebude dobrovoľne uvedená do predošlého stavu. Uvedené právo sa tak mohlo na súde uplatniť deň nasledujúci po 15. 02. 1996, resp. v iný deň v roku 1996, pričom nárok na vrátenie daru žalobkyne na súde uplatnila až dňa 11. 10. 2000, teda po tom ako sa nárok žalobkyne na vrátenie daru premlčal. 26. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí považujú odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto žiadajú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a s poukazom i na vyslovený názor odvolacieho súdu tejto veci a to v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 05. 2009 sp. zn. 6Co/236/2008 a v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/167/2011 zo dňa 18. 07. 2012 rozhodol vecne správne, lebo vec správne právne posúdil. Dôkazom závadného správania žalovaného je samotný spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V2-12C-197/96, ktorý preukazuje žalovaným hrubo porušené dobré mravy v zmysle ust. § 630 OZ, ale aj priamo právne povinnosti uložené každému v zmysle ust. § 415 OZ. Naviac takéto správanie žalovaného, ako aj jeho predchodcov, založilo u nich aj občianskoprávnu zodpovednosť v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ. Žalobcovia poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/108/2007 zo dňa 27. 05. 2008. Žalobcovia si taktiež uplatnili náhradu trov odvolacieho konania. 27. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1. 7. 2016 (ďalej len „C. s. p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 28. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C. s. p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 29. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 30. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. 31. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý postupoval v súlade s pokynmi a právnym názorom nadriadeného súdu. 32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 33. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd úspešnej žalobkyni náhradu trov konania priznáva v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C. s. p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).