Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/548/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709200416 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1709200416.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľky: L.. H. S., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/X, XXX XX N. L., zastúpená advokátom JUDr. Miroslavom Ištokom, Francisciho č. 11, 811 08 Bratislava, proti odporkyni: L. G., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, XXX XX Z., zastúpená advokátom JUDr. Jiřím Budinským, Mlynské Nivy 45, 821 09 Bratislava II, o zaplatenie 26.555,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 6C/123/2009-153, zo dňa 27.03.2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 6C/123/2009-153, zo dňa 27.03.2014 uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 26 355,98 eur s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13.078,41 eur od 07.11.2007 do zaplatenia a 8 % úrok z omeškania zo sumy 13.277,57 eur od 07.02.2008 do zaplatenia a 1.593,- eur náhradu trov konania a 2.472,73 eur náhradu trov právneho zastúpenia do 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia a návrh navrhovateľky v časti o zaplatenie 199,16 eur zamietol. Navrhovateľka sa podaným návrhom dňa 29.01.2009 domáhala zaplatenia sumy 26.555,14 eur od odporkyne ako pôžičku z dôvodu, že dňa 06.08.2007 uzatvorila s odporkyňou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej poskytla sumu 400.000,- Sk a odporkyňa sa zaviazala poskytnutú pôžičku vrátiť najneskôr dňa 06.11.2007. Dňa 06.11.2007 účastníčky konania uzavreli ďalšiu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytla navrhovateľka odporkyni v hotovosti ďalšiu sumu vo výške 400.000,- Sk, ktorú sa zaviazala odporkyňa navrhovateľke vrátiť najneskôr do 06.02.2008. Odporkyňa dlžnú sumu navrhovateľke nevrátila a nereagovala ani na výzvu navrhovateľky na vrátenie pôžičky. Okresný súd vydal vo veci dňa 20.02.2009 platobný rozkaz, ktorým uložil odporkyni povinnosť zaplatiť uplatnenú sumu a odporkyňa dňa 21.03.2009 podala odpor proti platobnému rozkazu z dôvodu, že si od navrhovateľky požičala na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 06.08.2007 sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eur), ale na základe druhej zmluvy o pôžičke, ktorá bola podpísaná dňa 06.11.2007 jej navrhovateľka v skutočnosti žiadne peniaze nedala a druhá zmluva bola podpísaná len z dôvodu, že dňa 06.11.2007 jej nevrátila požičanú sumu z prvej zmluvy, a teda druhá zmluva podpísaná dňa 06.11.2007 bola len predĺžením pôžičky poskytnutej vo výške 13.277,57 eur ešte podľa prvej zmluvy dňa 06.08.2007. Odporkyňa tvrdila, že znenie druhej zmluvy vôbec nečítala a podpísala ju na základe informácie navrhovateľky, že sa jedná o predĺženie pôžičky zo dňa 06.08.2007 vo výške 13.277, 57 eur. Odporkyňa uviedla, že pôžičku vo výške 13.277,57 eur (400.000,- Sk) navrhovateľke vrátila a splácala ju na základe ústnej dohody s navrhovateľkou v splátkach v hotovosti vo výške 1.327,76 eur (40.000 Sk mesačne), ktoré splátky sa jej nepodarilo dodržať každý mesiac, ale v súhrne celú dlžnú sumu navrhovateľke splatila dávno pred podaním žaloby, čo preukazuje obsahom niektorých sms správ pripojených k žalobe. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zo zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 06.08.2007 navrhovateľka požičala odporkyni sumu 400.000 Sk v hotovosti s tým, že v čl. 2 zmluvy sa odporkyňa zaviazala peniaze vrátiť v lehote najneskôr do 06.11.2007. Zmluva bola osvedčená notárom dňa 10.08.2007. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.11.2007 súd zistil, že navrhovateľka požičala odporkyni sumu 400.000,- Sk v hotovosti s tým, že v čl. 2 zmluvy sa odporkyňa zaviazala dlžnú sumu vo výške 400.000,- Sk vrátiť navrhovateľke najneskôr do 06.02.2008. V čl. 4, bod 3 je uvedené, že zmluvné strany vyhlasujú, že zmluvu uzatvárajú dobrovoľne, vážne, nie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, že sa dôkladne oboznámili s obsahom zmluvy, porozumeli zmluvným podmienkam, ktoré prijímajú a zaväzujú sa ich dobrovoľne plniť, na znak toho zmluvu podpisujú. Zmluva bola osvedčená notárom dňa 16.11.2007. Súd dospel k záveru, že odporkyňa si požičala od navrhovateľky zmluvou o pôžičke zo dňa 06.08.2007 a tiež zmluvou o pôžičke zo dňa 06.11.2007, z každej zmluvy po 400.000 Sk, teda dvakrát 13.277,57 eur spolu 800.000,- Sk s tým, že podľa zmluvy zo dňa 06.08.2007 mala odporkyňa požičanú sumu vo výške 400.000,- Sk vrátiť navrhovateľke najneskôr do 06.11.2007 a podľa druhej zmluvy mala vrátiť požičanú sumu navrhovateľke odporkyňa do 06.02.2008 a obe zmluvy boli registrované na notárstve, kde bola odporkyňa overiť pravosť svojho podpisu na zmluvách. Podľa názoru súdu nie je preukázané tvrdenie odporkyne, že si zmluvu neprečítala, že nevedela, čo podpisuje, a že si myslela, že ide len o predlženie termínu splatnosti prvej zmluvy zo dňa 06.08.2007, a že druhú zmluvu považuje za neplatný právny úkon, lebo bola navrhovateľkou uvedená do omylu. Túto skutočnosť odporkyňa žiadnym spôsobom neosvedčila. Pokiaľ odporkyňa v odpore zo dňa 20.03.2009 uviedla, že navrhovateľke pôžičku splatila, a to sumu 13.277,57 eur v splátkach v hotovosti dávno pred podaním žaloby, toto tvrdenie nepreukázala a ani neuviedla spôsob odovzdania a vrátania peňazí a k tomu nepredložila žiadny listinný dôkaz. Okrem toho mal súd preukázané, že odporkyňa mala viacero dlhov aj voči banke, čo potvrdili svedkyne vo svojich výpovediach. Pokiaľ odporkyňa tvrdila v sms správe zaslanej navrhovateľke dňa 28.12.2008, že v januári jej dá polovicu z celej sumy a do 20.02.2008 zvyšok nemohla navrhovateľke dávno pred podaním žaloby na súd splatiť celý dlh, nakoľko žaloba na súd bola podaná dňa 29.01.2009. Rovnako tvrdenie odporkyne, že dlh začala pravidelne mesačne splácať navrhovateľke nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke, teda v mesiaci september 2007 a tento splatila do 1. roka, teda do leta 2008, nemôže byť pravdivé s poukazom na výpoveď svedkyne R. G., ktorá uviedla, že u odporkyne vo firme W. H. pracovala krátko asi v mesiacoch máj, jún 2008 do septembra 2008 a vedela o jej dlhu navrhovateľke z rozprávania v kancelárii a tiež niekoľkokrát sa peniaze z tržby mali dávať odporkyni údajne na vyplatenie jej dlhu voči navrhovateľke, nakoľko sa často spomínalo meno H. alebo G., brala peniaze pre odporkyňu z tržieb a hovorilo sa, že pre H.. To teda vylučuje tvrdenie odporkyne, že do leta 2008 mal dlh voči navrhovateľke splatený. Skutočnosť, že druhá zmluva o pôžičke sa podpisovala iba z toho dôvodu, nakoľko uplynul termín vrátenia požičanej sumy z prvej zmluvy o pôžičke a že išlo len o predĺženie prvej zmluvy, vylučuje samotný text v zmluve o pôžičke, ktorú si obe účastníčky zmluvy prečítali na znak toho, že ju uzatvárajú slobodne, vážne a že jej rozumejú, teda obe zmluvu aj podpísali, čo vylučuje tvrdenie odporkyne vo výpovedi. V priebehu konania odporkyňa nepredložila žiadny dôkaz, že peniaze navrhovateľke vrátila a tiež nepreukázala vrátenie ani jednej splátky okrem splátky 6.000,- Sk v obálke, čo potvrdil svedok M., že ich odovzdala navrhovateľke. Odporkyňa si v priebehu konania vo svojej výpovedi viackrát odporovala a tieto rozpory nevysvetlila. Výpoveď svedkyne Z. považoval súd za účelovú, tendenčnú a nevierohodnú, nakoľko svedkyňa spočiatku uviedla, že odporkyňa si požičala od navrhovateľky sumu 800.000,- Sk, neskôr svoju výpoveď opravila, že len 400.000,- Sk a nevedela uviesť, v ktorej reštaurácii malo dôjsť k vráteniu časti peňazí navrhovateľke. A jej výpoveď spochybnila navrhovateľka, ktorá poprela, že by sedeli so svedkyňou a odporkyňou v reštaurácii a že by tam došlo k vráteniu peňazí. Svedkyňa G. uviedla, že odporkyňa mala pôžičku vo výške 800.000,- Sk od navrhovateľky, avšak o tejto sume sa dozvedela z predvolania na súd. Vyjadrenia a výpovede svedkov súd preto považoval za rozporné a nepreukázali tvrdenie odporkyne o vrátení peňazí poskytnutých na základe zmlúv o pôžičke. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa ustanovenia § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporkyňou došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o pôžičke, ktoré boli uzavreté v súlade s ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka. Súd mal preukázané, že odporkyňa vrátila navrhovateľke prostredníctvom svedka M. 6.000,- Sk (199,16 eur), čo potvrdil sám svedok aj odporkyňa a zvyšnú sumu 26.355,98 eur odporkyňa navrhovateľke nevrátila a neuniesla dôkazné bremeno a svoje tvrdenie, že pôžičku vrátila a žiadnym spôsobom nepreukázala splatenie zostatku pôžičky navrhovateľke. Súd preto návrhu navrhovateľky v časti o zaplatenie 26.355,98 eur vyhovel a v časti o zaplatenie 199,16 eur návrh zamietol. Pretože odporkyňa sa dostala s platením do omeškania, súd priznal navrhovateľke aj úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení Nariadenia vlády .č 586/2008 Z.z. O trovách konania súd rozhodol podľa § 132 ods. 1 O.s.p. a uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.593,- eur ako súdny poplatok za návrh a 3 213,61 eur náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá bola vyčíslená podľa Vyhlášky 655/2004 Z.z. Proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil povinnosť odporkyni zaplatiť sumu 266,355,98 eur s príslušenstvom, podala odvolanie odporkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a návrh zamietnuť. V odvolaní odporkyňa namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., že postupom súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ďalej, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. V odvolaní odporkyňa namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa súd nevysporiadal adekvátne s tvrdením, že zmluvy o pôžičke boli podpísané v nadväznosti na skutočnú ústnu dohodu o pôžičke vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 eur) ako istiny a o tom, že odporkyňa mala okrem istiny navrhovateľke platiť 1.327,76 eur mesačne ako úrok z omeškania s dohodnutou sadzbou 10 % mesačne z poskytnutej pôžičky 400.000,- Sk. Navrhovateľka nenamietala o dohodnutom úroku vo výške 10 %, teda 40.000,- Sk zo sumy 400.000,- Sk ako istiny mesačne. Skutkové tvrdenia a právne posúdenia sú podstatné a vznikajú pochybnosti, či nezastierali reálnu ústnu dohodu o pôžičke s úrokmi za iných podmienok než sú formálne uvedené v daných dokumentoch s poukazom na ustanovenie § 41 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o sms správu odporkyne, ktorá bola adresovaná navrhovateľke dňa 28.12.2008, v ktorej uvádza, že v januári jej dá polovicu z celej sumy a do 20.02. zvyšok, k tejto otázke súd len veľmi stručne vyslovil záver, že odporkyňa žiadnym dôkazom nepotvrdila svoje tvrdenie, že mala s navrhovateľkou potvrdený 10 % mesačný úrok z dlžnej sumy. Súd sa vôbec nezaoberal tým, že informácie o výške pôžičky a dohodnutom spôsobe splácania mala aj od priateľa navrhovateľky, ktorý spornú pôžičku vymáhal v prevádzke spoločnosti vlastnenej odporkyňou. Svedkyňa M. G. totiž na pojednávaní uviedla, že bolo to 400.000,- Sk a malo sa splácať po 40 alebo 50 tisíc. Súd sa nevysporiadal s písomnými vyjadreniami svedkýň M. G. zo dňa 26.04.2010, s vyjadrením svedkyne R. G. zo dňa 23.04.2010 a vyjadrením V. Z. zo dňa 26.04.2010, ktoré boli súdu predložené. Svedkyne sa vyjadrujú k podstatným skutkovým otázkam, že navrhovateľka poskytla odporkyni len jednu pôžičku v sume 13.277,57 eur, a nie dve pôžičky za sebou. Odporkyňa tiež namietala, že súd prvého stupňa neuviedol adekvátny dôvod, prečo považoval výpoveď svedkyne V. Z. za účelovú, tendenčnú a nevierohodnú. Súd prvého stupňa tiež riadne nezohľadnil zhodu textu a formy oboch zmlúv, rovnakú výšku údajne dvoch pôžičiek, ich rovnakú dobu v dĺžke troch mesiacov, na ktorú boli údajne poskytnuté, zhodu dátumu druhej z nich, t.j. 06.11.2007 s termínom, do ktorého mala byť vrátená údajne prvá pôžička a súvislosť so zhodnými tvrdeniami účastníkov konania, že v posledne uvedenom termíne údajná pôžička vo výške 13.277,57 eur nebola splatená. Uvedené skutočnosti korešpondovali s tvrdeniami odporkyne a odporkyňa na ne poukázala už v podanom odpore a tiež v písomnom vyjadrení. Súd prvého stupňa iba formálne neodkázal na text zmluvy o pôžičke s tým, že účastníčky zmluvy si zmluvu prečítali a na znak toho, že ju uzavierajú slobodne, vážne a že jej rozumejú zmluvy podpísali. Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne ďalší účastník konania Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia má za následok odopretie možnosti konať pred súdom a automaticky zasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 Ústavy a medzinárodných zmlúv. Odporkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I Ús 236/06 a namietala, že prvostupňový súd jej odňal možnosť konať pred súdom, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s namietaným odvolacím dôvodom podľa § 252 ods. 2 písm. d/ O.s.p. odporkyňa uviedla, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v odôvodnení rozsudku prijal záver, že odporkyňa si požičala od navrhovateľky zmluvou o pôžičke peňazí zo dňa 06.08.2007 a 06.11.2007 dvakrát sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eur) a že vykonané dokazovanie vylučuje tvrdenie odporkyne, že do leta 2008 mala dlh voči navrhovateľke splatený. Súd prvého stupňa tak nesprávne zohľadnil skutkové tvrdenia, a tak skutkové zistenia súdu sú nesprávne, pretože súd nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne V. Z., pretože vyhodnotenie tejto výpovede odporuje skutočnému obsahu a zmyslu vyjadrení tejto svedkyne. Obdobnou vadou trpí aj hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne M. G., keď podľa názoru súdu táto svedkyňa nevedela uviesť, či odporkyňa podpísala novú zmluvu o pôžičke s navrhovateľkou, alebo či išlo len o predĺženie splatnosti pôvodnej zmluvy. V skutočnosti svedkyňa vo svojej svedeckej výpovedi dňa 18.11.2010 opakovane uviedla, že odporkyňa si mala od navrhovateľky požičať sumu len 400.000,- Sk. Pokiaľ prvostupňový súd vychádzal z toho, že odporkyňa v tomto období mala aj dlh voči banke, cez ktorú si financovala bývanie, aj tu súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch ani vo vyjadreniach účastníkov alebo svedkov. Vyjadrenie MÚ v Senci nedáva informáciu o úveroch, dlhoch, aktívach, ani o inom majetku odporkyne a súd nepodáva vysvetlenie tvrdenia, že by bolo nelogické, aby odporkyňa vracala dlh navrhovateľke. Odporkyňa tiež namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písmeno f/ O.s.p., že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil danú vec. Podľa názoru odporkyne prvostupňový súd nesprávne právne posúdil skutočnosť, že odporkyňa druhú z uvedených zmlúv o pôžičke peňazí nepodpisovala v omyle, že sa jedná len o predĺženie termínu splatnosti prvej zmluvy zo dňa 06.08.2007 a že tak druhá z uvedených zmlúv o pôžičke peňazí je platná, lebo odporkyňa nebola navrhovateľkou uvedená do omylu podľa § 49 a Občianskeho zákonníka, ktorý však súd aplikoval na uvedený prípad nesprávne. Odporkyňa tvrdila, že druhú zmluvu o pôžičke neuzavrela, keď ju navrhovateľka uistila, že druhá zmluva podpísaná dňa 06.11.2007 bola fakticky len predĺžením pôžičky poskytnutej vo výške 13.277,57 eur ešte podľa prvej zmluvy dňa 06.08.2007. Prvostupňový súd vôbec neaplikoval § 41 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý aplikovať mal v danom prípade. Z uvedených dôvodov preto odporkyňa žiadala návrh navrhovateľky zamietnuť. K odvolaniu odporkyne sa vyjadrila navrhovateľka písomným podaním zo dňa 27.06.2014, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Vo vyjadrení navrhovateľka poukázala na to, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle a podrobné dokazovanie a medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu dvoch zmlúv o pôžičke peňazí, a to jednak dňa 06.08.2007 a dňa 06.11.2007, ktoré boli uzavreté podľa § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z týchto zmlúv je jednoznačne zrejmé, že účastníci zmluvy uzavreli slobodne a vážne a obidve zmluvy boli zrozumiteľné a určité. Na základe predmetných zmlúv sa odporkyňa zaviazala vrátiť navrhovateľke dvakrát 400.000,- Sk (26.555,14 eur). Odporkyňa splatila navrhovateľke iba časť sumy 199,16 eur, a to prostredníctvom svedka M., čo potvrdil nielen samotný svedok, ale aj odporkyňa. Súd preto v tejto časti návrh zamietol a zvyšnú sumu uložil odporkyni ako povinnosť zaplatiť navrhovateľke. Odporkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázala splatenie zostatku dlhu navrhovateľke. Nakoľko obidve zmluvy o pôžičke boli urobené v písomnej forme, musela byť urobená aj v písomnej forme akákoľvek ich zmena, a preto tvrdenia odporkyne o ústnej dohode o úrokoch z pôžičky právne neobstojí vzhľadom na ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Námietka odporkyne v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. týkajúceho sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je nedôvodná, pretože súd sa vysporiadal so všetkými aspektmi predpokladanými v tomto ustanovení, ktorými sa súd musí riadiť, aby jeho rozhodnutie bolo zákonné a jeho dôvody preskúmateľné. Podľa názoru navrhovateľky neunesenie dôkazného bremena odporkyňou a rozhodnutie, ktorým po rozsiahlom dokazovaní a množstve dôkazov svedčiacich v neprospech odporkyne, je zaviazaná plniť. Nemožno hodnotiť ani ako nesprávne skutkové zistenia a ani ako nesprávne posúdenie veci. Preto navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil s tým, že si uplatňuje trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré vyčísli a zašle súdu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu návrhu navrhovateľky vyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 26 555,14 eur s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľka uplatnila z dôvodu, že odporkyňa si nesplnila dobrovoľne povinnosť vrátiť navrhovateľke peniaze za podmienok dohodnutých v zmluve o pôžičke. Okresný súd nárok navrhovateľky právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie (odovzdanie) veci, najmä peňazí a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu) alebo poskytnuté požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci spočívalo bremeno tvrdenia na navrhovateľke, že s odporkyňou uzavrela zmluvu o pôžičke a že túto pôžičku aj reálne poskytla. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka svoje tvrdenie o poskytnutí predmetnej pôžičky odporkyni preukázala. Okresný súd mal v konaní preukázané, že navrhovateľka poskytla odporkyni finančné prostriedky formou pôžičky, čo účastníci potvrdili, ale rozchádzali sa vo výške poskytnutých peňazí, keď navrhovateľka tvrdila, že odporkyni požičala sumu 26 355,98 eur a odporkyňa tvrdila, že obdržala polovičnú čiastku. Tvrdenie odporkyne, ohľadne výšky pôžičky je v rozpore s obsahom spisu a predloženými Zmluvami o pôžičke, a to prvou zmluvou zo dňa 6.8.2007 a druhou zmluvou zo dňa 6.11.2007, ktoré spĺňajú zákonom stanovené náležitosti zmluvy o pôžičke, ktoré odporkyňa vlastnoručne podpísala s uvedením výšky požičaných peňazí aj časom vrátenia. Navrhovateľka požičala odporkyni dvakrát sumu 13 277,57 eur a odporkyňa v konaní nepreukázala, že by listinu podpísala pod nátlakom alebo vplyvom iných okolností, ktoré by mohli mať za následok vyvolanie pochybností o jej prejavenej vôli ohľadne tohto právneho úkonu. Súd prvého stupňa tak na základe dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že navrhovateľka preukázala poskytnutie uvedenej pôžičky odporkyni, ktorej vrátenia sa od nej v konaní domáhala. Odporkyňa v odvolaní namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ odvolateľka namietala, že okresný súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane navrhovateľky k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a navrhovateľke, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania voči odporkyni, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. bol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania v písomnom vyjadrení právneho zástupcu navrhovateľky zo dňa 27.6.2014, ale navrhovateľka trovy odvolacieho konania nevyčíslila v súlade s utanovením § 151 ods. 2 O.s.p. tak, jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vo vyjadrení k odvolaniu zástupca navrhovateľky žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania však navrhovateľka ani jej právny zástupca nevyčíslili. V rozsudku vyhlásenom dňa 25.5.2016 odvolací súd rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške určenej v písomnom vyhotovení rozsudku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (t.j. v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. ako účastníkovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech). Navrhovateľka, ktorej bola prisúdená náhrada trov konania, bola povinná trovy konania vyčísliť v zmysle § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V predmetnej veci však navrhovateľka (ani zástupca navrhovateľky) v lehote do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslili trovy odvolacieho konania a nakoľko z obsahu spisu tieto nevyplývajú, súd navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal, keď v takomto prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania vo vyhlásenom rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.