Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/98/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710205507 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1710205507.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: JUDr. Karol Kovár, správca konkurznej podstaty úpadcu X.. A. C., P.., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, IČO: 35 789 697, proti žalovanému: S.. S. S., D. S. XX, D., zastúpenému advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, so sídlom Klincová 37, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 17. marca 2014, č.k. 5C/139/2010 - 187, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca titulom ochrany osobnosti domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaslať jemu a súčasne Okresnému súdu Bratislava II k sp. zn. 51C/5/2010, písomné ospravedlnenie v znení špecifikovanom v žalobnom petite, ako aj povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 1.000 eur; a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania 837,25 eur s tým, že o trovách štátu rozhodne samostatným uznesením. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010 doručil súdu písomné vyjadrenie vo veci, ktoré obsahovalo okrem iného aj výroky: "Navrhovateľ predkladá opis neexistujúcich skutkových stavov, svojich názorov a domnienok a výmyslov a klame.", "Pravda je ... taká, že v dôsledku odporcovho klamania, navrhovateľ v čase aktívnej spolupráce (od roku 1997 až 2008) spoznal iba akéhosi klamárskeho herca, čo podvodníka schopného dlhé roky hrať rolu poctivca. Herca, ktorý pri dvanásťročnom skoro dennodennom jednaní o pracovných otázkach, pri spoločnom plánovaní atď. klamal, cigánil. Ktorý vedome zatajoval a postupne dopĺňal účtovné doklady s cieľom osobného prospechu.", "odporca zjavne cíti nutkanie, či dokonca neovládateľnú potrebu svoje vnútorné pocity a emócie o nenávisti a nepriateľstve voči odporcovi oznámiť čo najširšej verejnosti. Robí tak húževnato, vytrvalo, vždy keď môže, už piaty rok. Zjavne niet dôvodu a vnútornej brzdy, aby tak neurobil teraz. Pre úplnosť odporca oznamuje, že navrhovateľ je preňho - potom, ako odporca odkryl svoju ľstivosť, svoje klamstvo, túžbu po cudzom majetku a pod. nezaujímavý a nepútavý.", "Tvrdenie odporcu o existencii takéhoto sporu (65 mil. Sk pozn. D V) je iba ďalší blud a prejav psychickej traumy spomedzi množiny iných bludov a psychických a iných tiarch zaťažujúcich navrhovateľa, ev. ide o jeho ďalšie klamanie. Istotne je pre odporcu zaťažujúce žitie v neustálom strachu a podozrievaní, že každý usiluje o jeho majetok. Ide o stav navrhovateľom nediagnostikovateľný a neovplyvniteľný". Z výpovedí svedkov Q. D., I. T.H., X.. D. Z., mal preukázané, že títo nemali vedomosť o existencii, ani o obsahu predmetného písomného vyjadrenia žalovaného v označenom súdnom konaní. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, článku 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1,2. Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko konanie žalovaného nespĺňa znaky zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom ak by aj takýto zásah predstavovalo, išlo by o zásah dovolený a oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že doručenie stanoviska odporcu ako účastníka konania do súdneho spisu nemožno bez ďalšieho pre účely posúdenia existencie zásahu do osobnostných práv navrhovateľa považovať za zverejnenie týchto difamujúcich údajov, a v konaní nebolo tvrdené, ani preukázané, že by žalovaný zverejňoval a šíril jeho subjektívne názory obsiahnuté vo vyjadrení mimo označeného súdneho konania. V tejto súvislosti zdôraznil, že k súdnemu spisu má prístup zákonný sudca, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent senátu, ktorý sú povinní k jednotlivých spisom pristupovať s profesionálnou zodpovednosťou a sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti, a to aj po zániku ich funkcie (§ 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z., § 53 ods. 1 písm. e/ zákona č. 381/2001 Z.z.), pričom právo nazerať do neho majú právo iba účastníci konania a ich zástupcovia, a preto skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného sa nachádza v spise, nemá za následok jeho zverejnenie, za ktoré nemožno považovať ani publikovanie súdneho rozhodnutia v danej veci, nakoľko identifikačné údaje sú v publikovanom rozhodnutí anonymizované. Zároveň zdôraznil, že v súlade s Ústavou Slovenskej republiky je právom každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, čo zahŕňa i jeho oprávnenie uplatňovať všetky jeho práva účastníka občianskeho súdneho konania, medzi ktoré patrí i právo vyjadriť sa k veci, návrhom na dokazovanie a ku všetkým dôkazom a zároveň povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti. V súlade s uvedeným dôvodil, že predloženie písomného vyjadrenia k predmetu sporu je posudzované ako výkon vyššie označenej povinnosti, resp. práva účastníka konania, ktorý je krytý tzv. zákonnou licenciou, a preto, keď v danej veci boli sporné výroky obsahom písomného podania žalovaného doručeného do súdneho spisu, nepochybne v rámci výkonu jeho subjektívneho práva účastníka konania vyjadriť sa k predmetu sporu, nemožno toto jeho konanie bez ďalšieho považovať za úmyselnú snahu zdiskreditovať žalobcu, avšak iba za vyjadrenie jeho subjektívneho názoru na konanie navrhovateľa, ktoré v žiadnom prípade nie je tzv. excesom, ktorý by mal za následok neoprávnenosť tohto konania. Dospel preto k záveru, že predmetným konaním žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a podanú žalobu bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť, a to v celom rozsahu, teda i v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, keď nebol daný základ uplatneného nároku. V nadväznosti na návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov K.. O. D., K.. Š. Ž. O. K.. U. C.P., uviedol, že vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že títo svedkovia nemali vedomosť o písomnom podaní odporcu zo dňa 22.02.2010 založenom do súdneho spisu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010 dňa 09.04.2010, od ich výsluchu upustil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., spolu v sume 837,25 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vec právne posúdil, a tiež tým, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa vôbec nezaoberal otázkou konkrétnych okolností prípadu ani zisťovaním miery intenzity zásahu do osobnostných práv úpadcu, a nevysporiadal sa ani so skutočnosťou, že súdne konanie je verejné. Rovnako neprihliadol na skutočnosť, že sporové strany medzi sebou vedú množstvo vzájomne súvisiacich súdnych sporov, a tak spis v prejednávanej veci (sp. zn. 51C/139/2010) môže byť použitý ako dôkaz v inej právnej veci, čím sa okruh osôb oprávnených nahliadnuť do spisu ešte rozšíri. Zdôraznil, že výroky žalovaného výrazne zasiahli do intímnej sféry úpadcu, ktorému právo na jej ochranu vytvára garančný rámec ochrany jeho súkromného života. Namietal tiež správnosť postupu súde prvej inštancie, ktorým hrubo zasiahol do práva na spravodlivé súdne konanie úpadcu; ako i do jeho práv ako správcu konkurznej podstaty; keď konajúca zákonná sudkyňa na záver pojednávania v danej veci konaného dňa 17.3.2014 úpadcovi oznámila že (už) vzhľadom na vyhlásenie konkurzu nie je účastníkom konania, a následne vyhlásila napadnutý rozsudok, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietla, pričom napadnutý rozsudok samotnému úpadcovi ani nedoručila. V tejto súvislosti tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že sa pre účely rozhodnutia vo veci samej nevysporiadal so skutočnosťou, že predmetom tohto konania sú predovšetkým nemajetkové práva úpadcu, a preto tu existuje pochybnosť i o jeho aktívnej legitimácii v prejednávanej veci. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci konaním žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 11, § 13 ods. 1,2. Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody, pre ktoré podanej žalobe nevyhovel aj dostatočne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní (odvolacích dôvodov), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 6. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že doručením písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.02.2010 Okresnému súdu Bratislava II v rámci konania vedeného pod sp. zn. 51C/5/2010, nedošlo k zverejneniu jeho tvrdení na adresu žalobcu (úpadcu A. C.), keď v tejto súvislosti nemožno prisvedčiť ani argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že súdne konanie je verejné. Verejným je totiž v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Občianskeho súdneho poriadku len pojednávanie; a bezvýnimočne iba vyhlásenie rozsudku; pričom v konaní nebolo preukázané, že by tretia osoba, odlišná od zákonnej sudkyne a zamestnancov konajúceho súdu, bola v dôsledku konania žalovaného s obsahom predmetných výrokov na adresu žalobcu oboznámená. Túto skutočnosť potvrdili aj vypočutí svedkovia Q. D.A., I. T., X.. D. Z., ktorí o obsahu tohto vyjadrenia taktiež nemali vedomosť. 7. Správny je tiež záver súdu prvej inštancie, že ak by aj došlo k zverejneniu sporných výrokov, nepredstavuje ich prezentácia pred súdom vybočenie (tzv. exces) z výkonu subjektívneho práva žalovaného prezentovať v súdnom konaní svoj náhľad na prejednávanú vec, vrátane stanoviska k podaniam protistrany, v tomto prípade k podanej žalobe a argumentácii žalobcu. Na tom nič nemení ani obsah a charakter tvrdení a výrazov žalovaného, keď tieto mali súvis s prejednávanou vecou. 8. Správne potom prvoinštančný súd; na základe dostatočne vykonaného dokazovania a správne ustáleného skutkového stavu veci; dospel k záveru, že nakoľko sporné výroky žalovaného neboli sprístupnené verejnosti a naviac ich nemožno považovať za exces z výkonu práv žalovaného, vyplývajúcich mu z Občianskeho súdneho poriadku; ktorá skutočnosť neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu vylučuje; žaloba v preskúmavanej veci nebola podaná dôvodne, nakoľko zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. 9. Námietky žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou konkrétnych okolností prípadu ani zisťovaním miery intenzity zásahu do osobnostných práv úpadcu, považuje odvolací súd za nedôvodné a účelové, keď bez zreteľa na tieto ďalšie okolnosti veci neboli splnené zákonom stanovené predpoklady pre priznanie ochrany podľa ust. § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, nakoľko k zásahu do osobnostných práv v danej veci nedošlo. 10. Súd prvej inštancie zároveň postupoval správne, keď; v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania; nevypočul navrhovaných svedkov K.. O. D., K.. Š. Ž. O. K.. U. C.. Ich výpovede totiž nemohli objasniť žiadne skutkové okolnosti významné pre rozhodnutie súdu; a privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tak svojim postupom neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. 11. Pokiaľ žalobca (JUDr. Karol Kovár, správca konkurznej podstaty úpadcu X.. A. C., P..) v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že zasiahol do práva úpadcu, ako i do jeho práva, na spravodlivé súdne konanie tým, že na záver pojednávania konaného dňa 17.3.2014 úpadcovi oznámil, že vzhľadom na vyhlásenie konkurzu (už) nie je účastníkom konania, napadnutý rozsudok mu nedoručil, pričom pre účely rozhodnutia vo veci samej sa nezaoberal ani otázkou jeho aktívnej legitimácie, odvolací súd dospel záveru, že táto jeho argumentácia je pre účely posúdenia vecnej správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu. Odvolací súd totiž v rámci prieskumu napadnutého rozsudku nie je oprávnený prihliadať na prípadné procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ak sa netýkajú (a nie sú v neprospech) odvolateľa. V preskúmavanej veci; na rozdiel od žalobcu; úpadca sám odvolanie nepodal, a preto ani prípadné procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ktorými (podľa tvrdenia žalobcu) došlo k zásahu do práva na spravodlivé súdne konania úpadcu, ktoré naviac nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, nemôžu viesť k zmene, či zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej. 12. Napokon, pokiaľ ide o námietku žalobcu smerujúcu k pochybnostiam o jeho aktívnej vecnej legitimácii v danej veci odvolací súd uvádza, že hoci je pravdou, že touto otázkou sa súd prvej inštancie výslovne nezaoberal, nebolo to však nevyhnutne potrebné vzhľadom na dôvody, pre ktoré nebolo možné podanej žalobe vyhovieť, a preto žalobcom namietaný nedostatok nemôže byť v preskúmavanej veci dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Ani v tomto smere preto argumentácia žalobcu v podanom odvolaní nemôže obstáť. 13. Súdu prvej inštancie; ktorý sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie v merite veci a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky existencie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu obsahom písomného vyjadrenia žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/5/2010, pričom ani na základe odvolacích námietok žalobcu nemožno dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto otázky odvolacím súdom. 14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).