Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/464/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711205095 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1711205095.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: C. J.Á., bytom H., G. X, zastúpená: MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Zoznam, s.r.o., so sídlom Viedenská cesta 3 - 7, Bratislava, IČO: 36 029 076, zastúpený: JUDr. Rudolf Adamčík, advokát, so sídlom Liptovská 2/A, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.05.2015, č. k. 9C 117/2011 - 489, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku doručiť žalobkyni list podpísaný konateľom žalovaného, opatrený dátumom jeho vystavenia, predmetom ktorého bude ospravedlnenie v nasledujúcom znení: Odosielateľ: Zoznam, s. r. o. Viedenská cesta 3 - 7 851 01 Bratislava Adresát: C. J. G. X XXX XX H. VEC: Ospravedlnenie p. C. J. „ Spoločnosť Zoznam, s. r. o. sa ospravedlňuje pani C. J. za uverejnenie pravdu skresľujúcich a nepravdivých tvrdení difamujúceho charakteru vo vzťahu k jej osobe, v článkoch zo dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX, uverejnených na internetovom portáli W..V..sk. Uvedeným konaní, spoločnosť Zoznam, s.r.o. neoprávnene zasiahla do občianskej cti, dôstojnosti a súkromného života p. C. J.. 2. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 40.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku jej žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žalovaného zaviazal k povinnosti nahradiť jej trovy konania a trovy právneho zastúpenia. 3. Právne vec posúdil poukazom na ust. § 11 a 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, keď vyhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania zistil, že dňa XX.X.XXXX a XX.X.XXXX zverejnil žalovaný na portáli, ktorého je prevádzkovateľom, s internetovou adresou W..V..sk článok s titulkom: V. H. J.: M. R. J. V texte článku boli uverejnené nasledujúce tvrdenia: H. H. V. C. J. (XX), F. R. Y. K. XXXX K. C. Y. G. G., E. S. Š. B.. Má to však menší háčik. Jej vyvolený sa podľa našich informácií ešte donedávna živil netradičným povolaním. Nakrúca filmy pre dospelých!... Jej vyvolený je vyšportovaný mladík H. X., ktorý je od H. H. takmer o desať rokov mladší. Ako sa zdá, brunetke tento fakt neprekáža. A nevadí jej ani oveľa závažnejšia skutočnosť. „E. V. L. J.. H. R. Ž. C. V.,“ prezradil nám dobre informovaný zdroj z okolia dvojice. To, že moderátorkin priateľ si naozaj zarábal na živobytie týmto „netradičným povolaním nám potvrdil aj ďalší človek z ich okolia: „Á., E. V. J.. C. R. R. Š..“ 4. Ďalej zistil, že v článku zverejnenom dňa 14.3.2011 na totožnom portáli je uvedené: VIDEO H. J. B. V. Y. D.: Len pre silné žalúdky! Okrem iného v článku bolo uvedené: H. H. H. C. J. H. X. je poriadny kvietok. Ako sme vás pred pár dňami informovali, v minulosti sa živil nakrúcaním filmov pre dospelých. A hoci túto skutočnosť popieral, V..sk prinášajú dôkaz. Získali sme video, ako si to užíva s mladým mužom. H. C. J. má doma poriadneho žrebca...jej milovaný sa v minulosti živil „P.“ v porno priemysle. Následne redaktorka článku detailne opisuje, čo sa na videu deje, vrátane použitých sexuálnych praktík. Článok obsahuje odkaz na video, ktoré sa otvorí kliknutím na odkaz. 5. Taktiež zistil, že v diskusii pod článkom zo dňa 10.3.2011 boli zverejnené nasledujúce reakcie: „Nič nové, ďalšia ... H. z H.. Tam ich ešte je ajajaj!!!“...“ zabudol som na ...má byť sprostá F.-N.-K.-Y.- C....Nerozumiem, ako takú kravu mohol K. zamestnať v V. X.. Jedine ak by R. každý deň v okrúhlej pracovni...a ďalšie. Pod článkom zo dňa 14.3.2011 v diskusii bolo: O to trápnejšia je jej voľba pornoherca o desať rokov mladšieho. Ľutujem jej dcéru - školáčku, čomu je vystavená...Toto je vadné. Tá J. je normálna? Čo na to jej zamestnávateľ?...alebo „Y. F. Y. R., F. F. R. P. C. „. by sa mala spamätať, za chvíľu rozkoše ubližuje najmä svojim deťom/aj sebe.“ ďalšie. 6. Z výsluchu žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že zverejnená informácia sa hrubo dotkla jej pracovného a rodinného života, mala dopad na deti, kým sa to celé vysvetlilo, musela vynaložiť veľké úsilie a energiu. Kamarátky ju odsudzovali, mala problémy s bývalým manželom. Bol ohrozený je styk s deťmi, nakoľko otec detí si neželal, aby s deťmi bola, kým sa stretáva s takýmito ľuďmi. Plakala, keď viezla deti do školy, pretože sa bála čo bude. Musela deti pripraviť na nepríjemné poznámky na jej osobu. V pracovnom živote jej bolo zrušených viacero akcií a jej obchodná partnerka nedokázala klientom vysvetliť, ako sa veci skutočne majú. Stále hrozí, že si potencionálny klient dá jej meno do vyhľadávača a vyskočia mu tieto informácie. S pánom X. plánovali spoločnú budúcnosť, žili spolu v spoločnej domácnosti. Nedala súhlas žalovanému k zverejneniu informácií. Klienti požadujú bezúhonnosť, slušného človeka žijúceho usporiadaným životom. Stalo sa , že po zverejnení informácií si klient zobral iného moderátora. V V. H. pracuje od X.X.XXXX, pôsobí v rádiu Jemné melódie, robí moderátorku. S manželom sa rozviedli v roku 2007, deti boli zverené do jej osobnej starostlivosti, s otcom sa stretávajú. Po vyjdení článkov jej bývalý manžel deti odobral. S pánom X. žili spolu od januára 2011 v spoločnej domácnosti i s deťmi, plánovali spoločnú budúcnosť. Po zverejnení článkov sa rozišli, psychicky to nezvládla. 7. Poukázal na svedeckú výpoveď R. Z., pre ktorú bola informácia šok, pretože vedela o žalobkyni, že si chráni svoje deti a prácu, do jej domácnosti však chodila až potom, keď pán X. odišiel. Deti s ním mali dobrý vzťah, plánovali fungovať ako rodina. Uviedla, že všetci rodinní príslušníci i známi na článok reagovali, dožadovali sa informácií, chceli vedieť pravdu. Žalobkyňa o čine pána X. nemala pred článkami vedomosť. 8. Zo svedeckej výpovede bývalého manžela žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že tento jej po zverejnení článkov zobral deti, nakoľko sa bál ich tam nechať. Uviedol, že pána X. poznal ako normálneho dobrého chlapa, mal vzťah k deťom. Žalobkyňu označil za výbornú matku. Mrzel ju rozchod, pretože sa mali radi. Uviedol, že známi a okolie z toho boli rozhorčení. Žalobkyne sa to dotklo. Článkom veril, deti mal u seba, kým sa pán X. neodsťahoval. 9. Podľa výpovede svedkyne K. H. jej vzťah so žalobkyňou bol pracovný. Po vyjdení článkov obsadili na pozíciu H. - F. inú osobu. Iné pracovné korekcie nemusela vykonať. Šťastie žalobkyne odišlo. V projekte nemohla s ňou ďalej pokračovať. Žalobkyňa bola tvárou druhého projektu svedkyne, po vyjdení článkov si dali pauzu, spoluprácu obnovili až neskôr. Žalobkyňa bola „ značka“ a zrazu bola „ zlá značka“. 10. Svedkyňa Mgr. V. - R. ako detská psychologička uviedla, že deti si uvedomujú, že ich matka pracuje v mediálnej sfére. Matka žiadala o konzultáciu, ak má situáciu deťom vysvetliť. Uviedla, že ak sa dieťa dozvie o rodičovi negatívnu informáciu, ide o stredne ťažkú situáciu. Problém je v tom, že dieťa nevie ovplyvniť obraz, ktorý je v médiách podávaný. 11. Podľa svedeckej výpovede K. žalovaného C. F. dostala do redakcie informáciu o nahrávke s pánom X. a že s J. tvoria pár. Oslovila pána X., informácie sa snažila overiť, nahrávka bola zostrihaná na použitie pre verejnosť. Pán X. komunikoval cez FB, žalobkyňa odmietla komunikovať. V článkoch opísal to, čo zistila, nič si nevymyslela. Daná téma sa bežne rozoberá, snaží sa spracovať každú informáciu, ktorá k nej príde. Za dôveryhodnú osobu považuje každú z blízkosti prominenta, jeho priateľov, rodinu, kolegov. Pod pojmom „živiť“ sa rozumie spraviť niečo pre peniaze a nie pre zábavu. Mala informácie, že pán X. točil porno viackrát. Žalobkyňu mala za mediálne známu osobu. 12. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedka X. vzhľadom na dostatočnosť iného vykonaného dokazovania pre právne posúdenie veci. Ďalšie navrhnuté dôkazy nevykonal s poukazom na koncentráciu dokazovania podľa § 118a ods. 2 O.s.p. a vykonanie dôkazu prehratím videoukážky zamietol s odôvodnením, že súdna sieň nie je J. a zároveň, že zásah do súkromia fyzickej osoby a do jej rýdzo intímnej sféry je neoprávneným zásahom vždy. Vykonanie tohto dôkazu preto považoval za nadbytočné odvádzajúce pozornosť súdu od merita veci. 13. Po takto vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dňa 31.5.2013 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým uložil žalovanému povinnosť na internetovom portáli W..V..sk zverejniť ospravedlnenie vo vzťahu k žalobkyni a taktiež jej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- Eur, vo zvyšku návrh (žalobu) zamietol a žalovanému uložil taktiež povinnosť nahradiť jej trovy konania. V dôsledku odvolania proti tomuto rozsudku podaného žalovaným proti všetkým jeho výrokom Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.11.2014, č. k. 4Co 489/2013 - 405, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so všetkým právnymi argumentmi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa posúdenia proporcionality medzi právom na šírenie informácií a právom na ochranu súkromia a zhodne s názorom súdu prvej inštancie ustálil, že v článkoch boli uverejnené nepravdivé výroky a neoprávnená kritika vo vzťahu k žalobkyni nie s cieľom informovať verejnosť o aktuálnych otázkach spoločenského diania, ale výslovne len z dôvodu jej difamácie a zneváženia pred verejnosťou v záujme získania na počte priaznivcov daného internetového portálu a zo súkromia žalobkyne tak nedovolene profitovať. Za opodstatnenú mal odvolací súd i výšku priznaného nemajetkového zadosťučinenia vzhľadom na preukázanie zásahu do rodinného života žalobkyne. Upriamil však pozornosť na to, že pokiaľ ide o povinnosť uverejniť na internetovom portáli ospravedlnenie, vo výroku uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie absentuje lehota, po ktorú má byť ospravedlnenie na príslušnom portáli zverejnené, z ktorého dôvodu uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa vykonateľnosťou petitu žaloby. 14. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, a táto skutočnosť vyplynula i z obsahu preskúmavaného spisového materiálu, že právny zástupca žalobkyne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.3.2015 navrhol pripustenie zmeny petitu žaloby a žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k povinnosti doručiť žalobkyni v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku list podpísaný jeho konateľom a opatrený dátumom vystavenia obsahujúci ospravedlnenie žalovaného vo vzťahu k žalobkyni v znení uvedenom v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, keď zmenu petitu žaloby odôvodnil uplynutím doby viac ako 4 roky od zverejnenia článkov a od súvisiacej diskusie, ktorá má prirodzene klesajúcu intenzitu a zverejnenie ospravedlnenia v súčasnosti by mohlo mať preto za následok jej opätovné rozvírenie a opätovné poškodzovanie jej dobrého mena. Naďalej sa domáhal pôvodne navrhovanej sumy 70.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.3.2015, č.k. 9C 117/2011-429, navrhovanú zmenu petitu pripustil. 15. Ostatné návrhy právneho zástupcu žalovaného na doplnenie dokazovania za účelom preukázania, že žalobkyňa neprestala byť „dobrou značkou“ a nebola poškodená v profesionálnej oblasti, ako aj návrh na výsluch svedka X., súd prvej inštancie zamietol poukazujúc na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru, na princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, na všetky procesné práva účastníka, keď vyjadril presvedčenie, že odmietnutie vykonania týchto dôkazov je v danom prípade dôvodné a legitímne, pretože odvolací súd v zrušujúcom uznesení týkajúcom sa veci označil vykonané dokazovanie pokiaľ ide o existenciu neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne žalovaným a výšku priznanej nemajetkovej ujmy za postačujúce a neuložil mu povinnosť doplniť dokazovanie v žiadnom takomto smere. 16. Následne súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaný relevantnými článkami napísanými jeho zamestnankyňou narušil intímnu sféru žalobkyne spôsobom, ktorý je možno označiť za neoprávnený zásah do jej práva na súkromie, nakoľko táto nie je verejným činiteľom, je iba mediálne známa a to iba určitému okruhu divákov a poslucháčov. Jej súkromie nie je vecou verejnou a nie je vecou verejného záujmu, s kým žije a čím sa s ňou žijúci človek živí alebo živil. Na žalobkyňu sa podľa súdu prvej inštancie nevzťahuje tzv. vyššia miera kritiky. Mal za to, že v danom prípade neexistovala naliehavá spoločenská potreba na zverejnenie informácií z jej súkromného a intímneho života. Vzal do úvahy, že žalovaný vychádzal z neznámeho zdroja a napriek tomu, že i podľa redaktorky išlo o konanie priateľa žalobkyne z minulosti, v článku bolo uvedené, že chodí s J., čo vyhodnotil za pravdu skresľujúcu informáciu, ktorej jediným cieľom bolo upútať čitateľa. Takéto šokovanie zo strany žalovaného posúdil ako nedovolené. Účelom článku podľa súdu prvej inštancie bolo len vyvolať senzáciu, žalobkyňu škandalizovať, prilákať čitateľa a zvýšiť zisk. Za zavrhnutia hodný článok označil najmä článok zo dňa 14.3.2011, ktorého súčasťou bol odkaz na video, s varovaním o vhodnosti len pre osoby nad 18 rokov, keď redaktorka sama detailne popisuje všetky skutočnosti na videu, ako sa video končí, opisuje použité sexuálne praktiky . Poukázal na skutočnosť, že portál je bezplatný a prístupný širokej verejnosti, vrátane detí a mladistvých, denne má obrovskú návštevnosť, preto vyjadril názor, že spôsob koncepcie článku vrátane priloženej videoukážky je nie len hrubým zásahom do osobnostných práv žalobkyne, ale i v hrubom rozpore s dobrými mravmi a novinárskou etikou. Mal za to, že žalovaný zneužil meno žalobkyne, keď vytiahol niečo z minulosti jej priateľa z doby, keď ho nepoznala a nemohlo túto skutočnosť ovplyvniť. Uviedol, že je možné zverejňovať i šokujúce a negatívne informácie, avšak len podložené, týkajúce sa bezpečnosti, ochrany poriadku, ochrany života a zdravia a morálky, zločinnosti, teda otázok verejného záujmu. Mal za to, že ak by žalovaný zverejnil informáciu len o priateľovi žalobkyne, táto by zrejme čitateľov nezaujala, keďže by išlo o neznámu osobu. Pripojením mena žalobkyne sa informácia stala „bulvárne lákavá“. Preto vyvodil, že legitimitu zásahu žalovaný nepreukázal. 17. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal otázkou pravdivosti zverejnených údajov, keď mal za nesporné, že bývalý priateľ žalobkyne vo videu účinkoval, avšak v čase zverejnenia článku sa živil ako tréner a činnosť zachytená na videu sa odohrala v minulosti, o čom mala vedomosť i samotná autorka článku. Vzal do úvahy, že napriek tomu neváhala v titulku zámerne a účelovo použiť čas prítomný, taktiež si svojvoľne vyložila obsah videa so záverom, že sa pornoherectvom priateľ žalobkyne živil, bez akejkoľvek snahy o overenie tejto informácie. Označenie je priateľa za žrebca mal za posmešné a urážlivé taktiež s cieľom žalobkyňu difamovať a bulvarizovať. 18. Poukázal na široký zásah do cti a dobrého mena žalobkyne s ohľadom na diskusiu čitateľov k článkom, keď podľa súdu prvého stupňa je z nich zrejmé, že článok vyvolal u čitateľov dojem, že žalobkyňa žije pochybným a amorálnym životom ohrozujúcim seba i jej deti a robí hanbu zamestnávateľovi. Dôvodil, že sloboda slova a prejavu neznamená zbavenie sa zodpovednosti za jeho nekorektnú realizáciu, keď ústavnú ochranu požívajú i rovnako silné osobnostné práva a je potrebné zvažovať ich vzájomný význam. 19. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že je nutné uprednostniť právo na ochranu osobnosti, t.j. právo na ochranu dobrého mena, cti a dôstojnosti a súkromia žalobkyne, keď jej rodinný život nie je vecou, o ktorej sa má viesť verejná diskusia a médium - internetový denník- nemá byť jej sprostredkovateľom. Uviedol, že konaním žalovaného nebola dodržaná vyváženosť medzi právom na informácie a právom na súkromie, keď realizácia práva na slobodu prejavu nemôže poškodzovať práva iných, pretože v opačnom prípade by sa z realizácie práva stalo bezprávie. Tvrdenia žalovaného o legitimite svojho konania preto mal za účelové. Poukázal na nález ÚS ČR III. ÚS 359/96, podľa ktorého sloboda prejavu a vyjadrenie vlastných názorov nemá charakter filozofickej kategórie, ale je pojmom ústavnoprávnym a podlieha pravidlám právnej interpretácie. Ak vybočí publikovaný názor z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku a ocitá sa mimo medze ústavnej ochrany. 20. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy ustálil, že výpoveďami svedkov bolo preukázaný vznik nemajetkovej ujmy u žalobkyne na poli rodinnom, spoločenskom i pracovnom, keď sa pod ťarchou informácie musela rozísť s človekom, s ktorým plánovala budúcnosť, predstavila ho deťom, hoci ako harmonický ich vzťah vnímalo i okolie. Strpela i odobratie detí bývalým manželom, vec bola nútená konzultovať s detskou psychologičkou. Na poli spoločenskom bola zasiahnutá prerušením kontaktov s najlepšou priateľkou, dopytovali sa i mnohí ostatní, konfrontovaná bola i so širokou diskusiou na internete. V pracovnej oblasti bola práca s ňou na určitý čas prerušená a obnovená bola až máji - júni 2012. Súd prvého stupňa mal za to, že z objektívneho hľadiska by každá iná osoba v obdobnej situácii, keď jej stroskotá rodinný život, priatelia pochybujú o jej morálke a v pracovnej oblasti dôjde k poklesu záujmu o jej profesionálne schopnosti, pociťovala ujmu na svojich osobnostných právach. Prihliadol na to, že žalovaný neprezentoval text článkov v polemickej rovine, ale bez akejkoľvek polemiky zaradil žalobkyňu medzi ľudí s pochybným životom, medzi osoby amorálne. Doručenie listu s ospravedlnením mal za plne opodstatnené, keď formuláciu ospravedlnenia mal za plne korešpondujúcu so zákonnými požiadavkami na petit žaloby a vykonateľnosť výroku súdneho rozhodnutia. Nekonkretizácia výrokov, za ktoré sa má žalovaný ospravedlniť, podľa jeho názoru nie je prekážkou vykonateľnosti rozhodnutia. 21. K nároku na priznanie peňažnej satisfakcie za vzniknutú nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade zhodnotiac ho v celej komplexnosti, v spôsobe zásahu a vzhľadom na jeho rozsah sa primárne zadosťučinenie spočívajúce v ospravedlnení javí ako nepostačujúce, stráca svoju účelnosť a dôraznosť a nie je spôsobilé v celom rozsahu sanovať následky zásahu. Prihliadol na skutočnosť, že žalovaný zverejnil pravduskresľujúce a difamujúce informácie o žalobkyni na jednom z najnavštevovanejších portálov v Slovenskej republike, mal teda extrémnu pôsobnosť, články neboli zverejnené jednorazovo, dostupné boli niekoľko týždňov, k odstráneniu došlo až na základe nariadeného predbežného opatrenia súdu. Ich dosah mal teda samozrejme za nedozierny s dlhodobým trvaním, pretože takto podaná informácia je spôsobilá zakotviť v povedomí verejnosti niekoľko mesiacov, rokov a stále existuje riziko, že si niekto spomenie, napr. pri uchádzaní sa o nové zamestnanie a pod Pre uvedené riziko mal peňažnú satisfakciu za plne dôvodnú, pretože je veľmi ťažké prekonať mediálny obraz a takto postihnutá osoba musí vykonať enormné úsilie za účelom odstránenia či zmiernenia následkov zásahu. 22. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy bral zreteľ na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Poukázal na Nález ÚS ČR VI. ÚS 412/04, podľa ktorého jedinec a jeho garantované práva sú ťažiskom ústavného poriadku a ak je jedinec východiskom štátu, musí štát a všetky štátne orgány usilovať o jeho účinnú ochranu. Prihliadol na dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobkyňa bola zasiahnutá takmer vo všetkých oblastiach, zverejnené informácie zasiahli jej deti, odtiahli sa od nej priatelia a na riziko neustáleho zneužitia informácií. Priznaná výška peňažného odškodnenia by mala pomôcť tieto nežiaduce následky napraviť a taktiež stimulovať pôvodcov neoprávnených zásahov k obozretnejšiemu postupu. Do pozornosti dal nález ÚS 238/08 o tom, že posúdenie okolností na výšku peňažnej náhrady je ponechané na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a následky. Pripomenul, že výška priznanej náhrady je primeraná i podľa zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014 s ohľadom na následky najmä v rodinnom živote žalobkyne a zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. 23. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu. 24. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konane, nakoľko podľa jeho názoru došlo uňho k porušeniu práva na spravodlivý proces nevykonaním navrhnutých dôkazov a nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Mal za to, že pre dané konanie neplatí zásada koncentrácie dôkazov, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal riadne a včas poučenie účastníkov podľa § 118a O.s.p., preto nesprávne súd prvej inštancie postupoval, ak odmietol s poukazom na túto zásadu vykonať dôkazy ním predložené, a to oboznámenie sa s obsahom článkov, v ktorých žalobkyňa oboznamovala verejnosť s plastickou operáciou svojho poprsia, ktorý dôkaz mal vyvrátiť jej tvrdenie, že nie je osobou verejne známou a nikdy svoju osobu nebulvarizovala. Taktiež upriamil pozornosť na nevykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom svedka X. za účelom objektívneho zistenia vzťahu k osobe žalobkyne a dôvodu ich rozchodu. Ďalej uviedol, že vypočutá svedkyňa H. nie je a nebola obchodnou zástupkyňou žalobkyne, ale uzatvorila s ňou len jednu zmluvu o varení v rámci programu V.. Z jej svedeckej výpovede tiež vyplynulo, že žalobkyňa pôsobila v relácii o varení v celom druhom cykle v marci a apríli 2011, t.j. po zverejnení relevantných článkov. Ako dôkaz opaku navrhol vykonanie dôkazov, že sa žalobkyňa stala „tvárou reklamnej kampane obchodného reťazca Z.“, ktoré žalovaný nemohol označiť v rámci pôvodného konania pred súdom prvej inštancie, keďže k týmto skutočnostiam došlo až v roku 2014. Nevykonanie dôkazov súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podľa neho neodôvodnil. Poukázal tiež na nevykonanie navrhnutého dôkazu podľa neho preukazujúceho, že články neovplyvnili negatívne pracovný život žalobkyne, a to knižné vydanie publikácie „C. J. - napečené s láskou! z roku 2012, ktorého je žalobkyňa spoluautorkou, taktiež oboznámenie sa s článkom uverejneným v časopise Š. z 10.12.2013, v ktorom žalobkyňa podáva verejnosti informácie zo svojho súkromia. Uvedené dôkazy taktiež nebolo možné použiť v rámci pôvodného konania. Uviedol, že žalobkyňa napísala taktiež viacero kníh vydaných v rokoch 2012 až 2014, pričom prispievateľmi do publikácie F. H. H. bolo 29 významných osobností slovenského spoločenského života, ktorí by tak neurobili, ak by bola „zlou značkou“, ktorý navrhnutý dôkaz taktiež vykonaný nebol s poukazom na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a hospodárnosť konania. Taktiež nebolo vykonané navrhnuté doplnenie výsluchu žalobkyne. Vytkol súdu prvého stupňa, že riadne nezistil, či príčinou rozchodu z pánom X. boli výlučne relevantné články a spoľahol sa len na tvrdenie žalobkyne. Mal za to, že nevykonaním navrhnutých dôkazov došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v tom, že žalobkyňa sa stala po zverejnení článkov „zlou značkou“. Tvrdil, že čitateľkami uvedených publikácií o varení sú najmä ženy, ktorým neprekáža, že bývalý priateľ žalobkyne účinkoval v D. J.. 25. Žalovaný uznal, že autorka článku neuviedla zdroj, od ktorého informácie získala, avšak ako pravdivá sa ukázala skutočnosť, že priateľ žalobkyne vo videu účinkuje, dal do pozornosti, že autorka článku v texte čitateľov informovala, že ide o konanie v minulosti a ďalšie tvrdenia súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku mal taktiež za nepodložené výsledkami vykonaného dokazovania. Poznamenal, že ani pán X., pokiaľ by nebol v minulosti nežil obzvlášť zavrhnutia hodným spôsobom, nebol by objektom novinárskeho záujmu. Mal za to, že účinkovanie v porno filmoch je obzvlášť zavrhnutia hodný čin, či je vykonávaný za odplatu alebo nie, preto právne úsudky súdu prvej inštancie o tom, že autorka článku si svojvoľne vyložila obsah videa a vyhodnotila, že priateľ žalobkyne vykonával tieto činnosti za odplatu, mal za neopodstatnené. Použitie ironického označenia „ žrebec“ mal za legitímne. Uviedol, že žiadna internetová diskusia na webovej stránke prevádzkovanej žalovaným nebola predmetom dokazovania a pokiaľ bola diskusia zverejnená na iných stránkach prevádzkovateľov webu, ide o skutočnosť irelevantnú. Poukázal na svedeckú výpoveď p. H., podľa ktorej k zmene kuchára v V. došlo z dôvodu, že sponzor relácie chcel mať profesionálneho kuchára. Uviedol, že v článkoch sa nenachádza text, ktorý by zaraďoval žalobkyňu medzi osoby vedúce pochybný život a takáto zmienka nie je ani vo výpovediach svedkov. V článku neboli podľa neho zverejnené nepravdivé informácie z jej súkromia, nakoľko sa v nich len uvádzalo, že je šťastná so svojím novým partnerom. O účinkovaní v D. J. sa hovorilo len v súvislosti s pánom X.. 26. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že i podľa ustálenej judikatúry sa i život osôb pôsobiacich v šoubiznise radí medzi veci verejného záujmu a poukázal na funkciu titulku článku, ktorou je upútať a zaujať čitateľa, z ktorého dôvodu sú v ňom prípustné expresívnejšie, zveličizujúce a provokujúcejšie výrazové prostriedky. Do pozornosti dal nutnosť personalizácie v práci novinára. Taktiež mal za to, že informácia o zavrhnutia hodnom správaní priateľa žalobkyne sa týka sféry etiky a morálky a zverejnenie týchto informácií bolo legitímne i v konfrontácii s judikatúrou uvádzanou v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako aj, že podľa judikatúry ÚS SR je ochrana hodnotiacich úsudkov intenzívnejšia ako ochrana nepravdivých skutkových tvrdení. 27. K náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že nedošlo k preukázaniu tvrdenia žalobkyne, že s partnerom sa rozišla v dôsledku uverejnených článkov. Vyjadril názor, že so správaním sa priateľa v minulosti sa nestotožnila ani žalobkyňa a preto sa s ním rozišla. Uviedol, že vzhľadom na súdne rozhodnutie o zverené maloletých detí do starostlivosti žalobkyne ich nemohol otec jej odobrať, ale pravdepodobne s tým žalobkyňa súhlasila a jednalo sa len o pár dní. Zásah do psychiky detí nebol taktiež preukázaný. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne hodnotenie výpovede svedkyne Z., ktorá neuviedla, že by so žalobkyňou prerušila kontakty v dôsledku uvádzaných udalostí, naopak podľa jej výpovede svedkyňa bola na jej strane. Namietal skutočnosť, že internetová diskusia na webovej stránke žalovaného nebola v konaní predmetom dokazovania. Aj podľa judikatúry peňažné odškodnenie je sekundárnou formou zadosťučinenia, keď sanáciu nemožno docieliť zadosťučinením primárnym, pretože česť a dôstojnosť fyzickej osoby bola znížená v značnej miere. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala žiadnu ujmu značného rozsahu. 28. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.7.2015 žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že súd prvej inštancie vykonal poučenie podľa § 118 O.s.p. riadne a včas v rámci predvolania na prvé pojednávanie vo veci, a zároveň, že tvrdenia o nebulvarizovaní svojej osoby uviedla už na prvom pojednávaní. Poukázala na právnu teóriu týkajúcu sa zásady koncentrácie dokazovania v rámci konaní o ochrane osobnosti, zároveň namietala, že by články z jej súkromia vyvracali tvrdenie, že svoje súkromie nezverejňuje, pretože žalovaným predkladané články pochádzajú zo začiatku jej kariéry a k zverejneniu informácií v nich obsiahnutých nikdy súhlas nedala. Taktiež poukázala na podstatný rozdiel obsahu článkov s článkami pre predmet veci relevantnými. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na výsluch svedka X. mala za to, že skutočnosť, že s ním bola vo vzťahu blízkom, nemožno rozporovať s ohľadom na verejne publikované správy, fotografie, taktiež nemožno rozporovať, že po zásahu žalovaného do jej súkromia bol tento vzťah ukončený. Išlo o uverejnenie informácií starých viac ako desať rokov, o ktorých nemala vedomosť, a to len z dôvodu blízkeho vzťahu pána X. s ňou. Inak by téma nikoho nezaujímala. Poukázala na nevhodný spôsob uverejnenia, nevhodný pre širokú verejnosť. Výsluch svedka bol podľa nej nadbytočný, pričom takýto záver vyslovil i súd odvolací v zrušujúcom uznesení vydanom vo veci. Okrem moderovania v V. H. moderovala i rôzne eventové akcie, v rámci ktorých došlo k poklesu záujmu o jej osobu, rovnako v dôsledku zverejnených článkov nebola obsadená do druhej fázy programu „Y. v V.“, ktorá skutočnosť vyplynula zo svedeckej výpovede svedkyne H.. K jej obsadeniu do reklamnej kampane spoločnosti Z. došlo až tri roky po zverejnení článkov, napriek časovému odstupu musela otázku článkov riešiť pri mnohých pohovoroch o angažmáne. Za absurdnú označila obranu žalovaného, že články jej nespôsobili nemajetkovú ujmu len s poukazom na tú skutočnosť, že verejnosť, rodina a klienti prípadne s odstupom času čiastočne na články pozabudli. Mala za to, že súd prvej inštancie bol oprávnený rozhodnúť o nevykonaní žalovaným navrhnutých dôkazov. Uviedla, že i pre prípad, že by informácie o pánovi X. boli pravdivé, ich zverejnením bez jej súhlasu a v súvislosti s jej osobou boli spôsobilé nelegitímneho zásahu do jej súkromia. Všetky závery súdu prvej inštancie o tom, že cieľom článkov bolo škandalizovanie jej osoby za účelom dosiahnutia zisku, mala za jediné logické. Stotožnila sa s právnym záverom súdu prvého stupňa o nezákonnom použití prítomného času v titulku článku z dôvodu prilákania čitateľov. Navyše neexistuje žiaden dôkaz o zarábaní pána X. v J. a o opakovanosti jeho pôsobenia v ňom. Uviedla, že podľa dostupných štatistík sú internetové diskusie mienkotvorné a spôsobili teda vo vzťahu k jej osobe ujmu. Zdôraznila, že žalovaný v článku uviedol aj vek jej detí, aby tak zdôraznil škandál a zaradil ju medzi osoby vedúce zavrhnutiahodný spôsob života. Všetky uvedené informácie nepochybne zasiahli do jej rodinného života a autor článku ho nepísal v záujme informovať verejnosť o živote pána X., ale s cieľom ju difamovať, s ktorým zásahom žalovaného sa vyrovnáva doposiaľ. Tvrdila, že do definície verejnej agendy nespadajú skutočnosti, ktoré sú obsahom predmetu práva na súkromie, t. j. vnútorná, intímna sféra života fyzickej osoby, pričom podľa čl. 8 Dohovoru súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Napriek tomu, že je osoba známa a obľúbená, nejde u nej o takú širokú mieru tolerancie ako u činiteľov politických. Prezentácia relevantných údajov však nesúvisela s jej verejnou činnosťou. Do pozornosti dala rozhodnutie ESĽP vo veci P. vs. X., podľa ktorého detaily zo súkromia nemožno hodnotiť za príspevok k akejkoľvek diskusii pokiaľ ide o všeobecný záujem spoločnosti. Zverejnené informácie považovala za informácie z jej súkromia, čo predstavuje hrubé nerešpektovanie je rodinného života. Mala za to, že prioritný záujem žalovaného nespočíval v jeho sociálnej povinnosti informovať verejnosť o veciach morálky, a teda verejného záujmu, čo vyplýva z celkového obsahu článkov, z jeho spracovania a z pripojeného videa. K základu a k výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na dobrý vzťah so svojím bývalým manželom po rozvode ich manželstva, na zásah článkov do života detí, vplyv na správanie sa priateľov a známych k jej osobe po zverejnení článkov. Ide u nej o škodu morálnu. Forma a výška zadosťučinenia má podľa nej s poukazom na ústavnú judikatúru mať význam nielen nápravný a vyrovnávací, ale tiež individuálne odradzujúci a nepriamo i všeobecne preventívny. Poukázala na vyjadrenie J. X., šéfredaktora bulvárneho týždenníka R. a bulvárneho portálu extra.cz, podľa ktorého sa bulváru opláca risk vyplývajúci zo zverejnenia informácií zasahujúcich do súkromia fyzických osôb, keďže tieto informácie znamenajú zvýšený predaj nahradzujúci pokuty (informácia zverejnená dňa 22.7.2013 na internetovej stránke denníka R.). 29. Podľa § 470 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p., veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia C.s.p. o priamej aplikabilite nového procesného poriadku účinného od 01.07.2016 (zákon č. 160/2015 Z.z.) podaním odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie tento nenadobudol právoplatnosť a je potrebné ho odvolacím súdom prejednať za použitia príslušných ustanovení C.s.p. a v zmysle nich i o ňom rozhodnúť. 30. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 C.s.p. bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým i právnym záverom, v zmysle zákona i riadiac sa už vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vo veci, svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 393 ods. 2 C.s.p.), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku plne rešpektujúce záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom vo veci si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti pokiaľ ide o posúdenie skutočností týkajúcich sa existencie neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobkyne a jej nárok na zadosťučinenie vo forme priznanej peňažnej náhrady, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie, ako aj vecných a právnych záverov odvolacím súdom vo veci už vyslovených v rámci uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014, č. k. 4Co 489/2013 - 405. Z uvedeného dôvodu sa vyjadruje len k odvolacím námietkam žalovaného, ako aj k rozhodnutiu súdu o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobkyni formou doručenia listu obsahujúceho ospravedlnenie, t. j. k rozhodnutiu v zmysle zmeneného petitu žaloby. 31. Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 a teda v čase priebehu prvostupňového konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa (dnes prvej inštancie) viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd prvej inštancie nebol oprávnený po doručení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku pôvodne súdom prvej inštancie vydaného a k vráteniu veci na nové konanie a rozhodnutie, s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu polemizovať a hodnotiť ho, rovnako nebol povinný a ani oprávnený realizovať úkony nad rámec tých, ktoré mu boli v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu uložené za povinnosť. Ak odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 12.11.2014 vyslovil záväzný právny názor súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 226 O.s.p. bol vysloveným právnym názorom v ďalšom konaní viazaný, správne súd prvej inštancie postupoval, ak pre účely nového rozhodnutia vo veci z neho vychádzal a v ďalšom konaní sa zaoberal len skutočnosťami v rozsahu odvolacím súdom uloženej povinnosti. 32. Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014, č. k. 4Co 489/2013 - 405, odvolací súd mal za to, že v prvom článku žalovaného zo dňa 10.3.2011 zverejnenom na internetovom portáli W..V..sk, ide o uverejnenie skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť v konaní preukázaná nebola, pretože na základe vykonaného dokazovania došlo k zisteniu, že partner žalobkyne sa neživil uvedeným spôsobom pravidelne, nedošlo k preukázaniu skutočnosti, že by nakrútil väčšie množstvo filmov daného charakteru, a už vôbec nie donedávna, ale v dávnejšej minulosti. Ustálil, že uvedené nepravdivé skutkové tvrdenia majú pre žalobkyňu difamujúci charakter s objektívnou spôsobilosťou privodiť je zásah do jej osobnostných práv. V druhom relevantnom článku uverejnenom žalovaným na internetovom portáli dňa 14.3.2011 sú vytýkané výroky hodnotiacimi úsudkami autora článku, ktoré podľa záväzného právneho názoru súdu odvolacieho možno hodnotiť ako kritiku neoprávnenú vzhľadom na neprimeranosť expresívnosti vyjadrení v článku oproti spoločenskej potrebe zásahu do osobnostných práv žalobkyne, keď mal za to, že cieľom uverejnenia nepravdivého skutkového tvrdenia na jej adresu v článku zo dňa 10.3.2011 a neoprávnenej kritiky v článku zo dňa 14.3.2011 nebola nutnosť informovať verejnosť o aktuálnych otázkach spoločenského diania, ale len výslovne z chráneného súkromia žalobkyne profitovať. Ako opodstatnená sa odvolaciemu súdu javila i výška priznaného nemajetkového zadosťučinenia vzhľadom na preukázané zásahy najmä do rodinného života žalobkyne. Pokiaľ ide o posúdenie základu nároku žalobkyne a výšky priznanej nemajetkovej ujmy sa plne stotožnil s vyslovenými právnymi argumentmi súdu prvého stupňa v rámci pôvodného zrušeného rozhodnutia. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil názor, že v preskúmavanom konaní bol preukázaný úmysel žalovaného žalobkyňu difamovať, čo vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného preukázať ani nebolo potrebné, ale preukázanie tohto úmyslu podčiarkuje správnosť argumentácie použitej v odôvodnení pôvodného rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ustálil, že žalobkyňa nie je verejným činiteľom s nutnosťou vyššej miery tolerancie k médiám, ale je len eventuálne osobou mediálne známou. Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu osobe, ktorej bola spôsobená ujma, nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti, pretože podľa judikatúry NS SR dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne a jedinou podmienkou priznania tejto náhrady v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce (3Cdo 137/2008). Rovnako sa odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení právne záväzne vyjadril i k procesnej otázke týkajúcej sa nevykonania dôkazov súdom prvého stupňa s poukazom na koncentráciu dokazovania v rámci konania o ochranu osobnosti, a k nadbytočnosti výsluchu svedka X.. Podľa § 221 ods. 1 O.s.p. vec súdu prvej inštancie zrušil výlučne len z dôvodu nevykonateľnosti napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide o lehotu pôsobenia ospravedlnenia na internetovom portáli v prevádzke žalovaného. V zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie (vtedy prvého stupňa) na ďalšie konanie, s tým, že bol viazaný vyslovenými záväznými právnymi názormi súdu odvolacieho a v rámci nového konania mu uložil povinnosť týkajúcu sa výlučne len posudzovania vykonateľnosti rozhodnutia z hľadiska lehoty pôsobenia ospravedlnenia na internete. Žiadnu ďalšiu povinnosť súdu prvej inštancie v rámci nového konania predchádzajúceho vydaniu nového rozhodnutia neuložil. Správne procesne preto súd prvej inštancie postupoval, ak pre účely nového rozhodnutia vo veci z vysloveného právneho názoru súdu odvolacieho vychádzal, ďalšie dokazovanie navrhnuté jednak v štádiu konania pred pôvodným zrušeným rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj v štádiu po jeho zrušení súdom odvolacím a vrátení veci na ďalšie konanie, nevykonal a zaoberal sa len úlohou uloženou súdom odvolacím, resp. po zmene petitu žaloby otázkou opodstatnenosti a primeranosti požadovaného zadosťučinenia vo forme doporučeného listu na adresu žalobkyne posudzujúc zároveň i text požadovaného ospravedlnenia. 33. Odvolací sa tak nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného o procesnej vade súdu prvej inštancie spočívajúcej v nevykonaní dôkazov, ktoré nastali až po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vo veci, t. j. listinné dôkazy týkajúce sa tvrdení, že žalobkyňa neprestala byť „Dobrou značkou“ a že je v pracovnej oblasti i po zverejnení článkov úspešná, nakoľko i jej prípadný neskorší úspech v práci nevyvracia zistenú skutočnosť o zásahu žalovaného do jej súkromia s následkom rizika sťažených pracovných podmienok žalobkyne, keď v tomto smere prihliadol na princíp zodpovednosti objektívnej, na ktorú je postačujúca len objektívna spôsobilosť zásahu toto riziko vyvolať. Priklonil sa k odvolaciemu argumentu žalobkyne, že nemôže na jej ťarchu pôsobiť skutočnosť, že v dôsledku vlastného pracovného úsilia a v dôsledku časového odstupu klientela informácie zverejnené v článkoch už opomína. Navrhované listinné dôkazy pre časovú odstupnosť od neoprávneného zásahu žalovaného sú preto irelevantné. 34. Pokiaľ ide o napadnutý výrok súdu prvej inštancie týkajúci sa žalobkyňou požadovaného zadosťučinenia vo forme listu doručeného žalobkyni, podpísaného konateľom žalovaného a obsahujúceho ospravedlnenie, odvolací súd vyhodnotil navrhnutú a pripustenú zmenu žaloby za opodstatnenú a priznanú formu zadosťučinenia za primeranú. Pokiaľ ide o text za ospravedlnenie, ktoré má doručovaný list žalobkyni obsahovať, odvolací súd považoval, že tento je spôsobenému zásahu plne primeraný a nekonkretizácia výrokov, za ktoré sa žalovaný má žalobkyni ospravedlniť, je pre účely posudzovaného konania irelevantná, keďže predmetom konania nie je niektorý z nárokov podľa Tlačového zákona (právo na opravu, právo na odpoveď a právo na dodatočné oznámenie), kde úlohou súdu je text týchto inštitútov prísne posudzovať. Odvolací súd má za to, že pre účely konania o ochranu osobnosti a poskytnutie primeraného zadosťučinenia je plne postačujúce, ak pre obe strany sporu je zrejmé, za ktorý neoprávnený zásah sa žalobcovi v liste doručovanom len jeho osobe ospravedlnenie poskytuje, čo v danom konaní rozhodne sporné nie je. 35. Ohľadom rozhodnutia o priznaní peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu odvolací súd poukazuje na ust. § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, môže sa táto domáhať okrem upustenia od neoprávnených zásahov a odstránenia ich následkov tiež poskytnutia primeraného zadosťučinenia, ktoré pokiaľ sa nezdá najmä z dôvodu zníženia jej dôstojnosti alebo jej vážnosti v spoločnosti postačujúce podľa ods. 1, je možné navýšiť i o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôvody na priznanie tejto náhrady v peniazoch sú dané vtedy, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté zadosťučinenie nie je postačujúce z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, keď možno konštatovať, že to, či môže byť poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia postačujúce, treba hodnotiť z hľadiska, či priznané zadosťučinenie je spôsobilé vzhľadom na okolnosti danej veci účinne zmierniť vzniknutú ujmu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potom na mieste tam, kde priznanie ospravedlnenia vzniknutú ujmu účinne zmierniť nemôže, pričom záver o tom, či poskytnuté morálne zadosťučinenie v konkrétnej veci sa javí ako postačujúce je vecou úvahy súdu, ktorá samozrejme nie je neobmedzená a musí sa opierať o konkrétne skutkové okolnosti. S poukazom na ustálenú judikatúru značným znížením dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti je taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a trvanie pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby. V danom prípade zníženie dôstojnosti a zásah do cti žalobkyne bol spôsobený tým, že články boli zverejnené na internetovom portáli s najvyššou návštevnosťou s praktickým pokrytím na celom území SR, ktorý je bezplatný a ktorý tak oslovuje extrémne množstvo ľudí a zásah mal tak výrazne až extrémne širokú publicitu. I preto rodina, príbuzní a spolupracovníci logicky riešili danú tému a konfrontovali žalobkyňu. Pre akúkoľvek fyzickú osobu, ale obzvlášť matku maloletých detí, ktoré má v osobnej starostlivosti, je dehonestujúca akákoľvek bezdôvodná spojitosť s amorálnym spôsobom vedenia života, a to v médiách prístupných i pre ne. Z uvedeného dôvodu argumenty žalovaného ohľadom neexistencie závažných následkov v profesijnej a súkromnej oblasti žalobkyne odvolací súd nezobral do úvahy, majúc za to, že zadosťučinenie podľa ods. 1 nie je postačujúce, keď navyše k ospravedlneniu doposiaľ nedošlo, z ktorých dôvodov účinok ospravedlnenia nemá požadovanú intenzitu a efekt. Články so zreteľom na svoju formu a spôsob zverejnenia pôsobili obzvlášť dehonestujúco, difamujúco, amorálne a takmer kriminalizujúco, keď vo vzťahu k osobe žalobkyne ako matky maloletých detí, redaktorky pôsobiacej v reláciách o zodpovednom vedení rodinného života, s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o zámerné použitie informácií z minulosti, o ktorých nemala vedomosť a nemala možnosť s nimi nijako naložiť, vyznievali články obzvlášť poburujúco. Je preto jednoznačné a zrejmé, že z objektívneho hľadiska každá fyzická osoba, ktorej priatelia, rodinní príslušníci, obzvlášť vlastné deti v školskom veku, v ktorých tak môže objektívne dôjsť k psychickej traume, čo i len pochybujú o jej morálnom kredite a v pracovnej oblasti tak môže dôjsť k poklesu dôveryhodnosti k takejto osobe a k poklesu záujmu o jej prácu, pociťuje ujmu na svojich osobnostných právach v značnej miere. Nejde teda len o subjektívny pocit žalobkyne. Je potrebné sa stotožniť s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že primárna forma zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia doporučeným listom nie je v danom prípade postačujúca, nakoľko vzhľadom na časový odstup a s tým spojenú dĺžku trvania zásahu stráca účelnosť a nie je spôsobilá v plnom rozsahu sanovať následky zásahu, ktorý mal extrémne širokú a hlbokú pôsobnosť a ktorého dosah bol nedozierny. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo teda potrebné zvážiť kritérium závažnosti nemajetkovej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k zásahu došlo. Podľa Nálezu VI. ÚS 412/04 ťažiskom ústavného poriadku je a ostáva jedinec a jeho garantované práva a je potrebné sa usilovať o jeho účinnú ochranu a je taktiež potrebné, aby dopad peňažnej sankcie pôsobil aj preventívne. Poskytnutá náhrada v peniazoch má teda v tomto prípade plniť i funkciu sankčnú. Podľa názoru odvolacieho súdu priznaná výška peňažnej náhrady nie je pre žalovaného likvidačná a pre žalobkyňu neznamená amorálne obohatenie sa. 36. Napokon neobstojí ani argument žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorý obsahuje všetky zákonné náležitosti a súd prvého stupňa venoval jeho odôvodneniu náležitú pozornosť. Stručne a jasne v ňom opísal priebeh konania, vysvetlil argumentáciu oboch strán sporu, uviedol na vec sa vzťahujúce právne normy a spôsob ich aplikácie. Svoje rozhodnutie odôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom. 37. Odvolací súd teda zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno o neoprávnenom zásahu žalovaného do jej osobnostných práv, ako aj o jej nároku na požadované morálne i peňažné zadosťučinenie. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu rozhodných skutočností zistených súdom prvej inštancie a ktoré by spochybňovali správnosť jeho záverov. 38. S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu vykonal a správne vyhodnotil dôkazy pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku a keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne na takto zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré správne vyložil, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal v plnom rozsahu, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.